Andor.cz - Dračí doupě online

Oblaky ako kúdoliky bavlny sa jemne nadnášali oblohou za cieľom, ktorý bol známy len im. Jemná belasá guľôčka, ktorá bola slnkom, lenivo visela z výšky nebies. Malé snehové vločky, jemné na dotyk, padali k svojim bratom a sestrám na šírej prikrývke na dlhých pláňach a lúkach. Miestami sa do malej výšky týčil strom, ktorého nenadobudnuteľné lístie spadlo už pred toľkými rokmi.

Pred hrozivo vyzerajúcou horou stála budova, stavba v tvare vrchnej polovice gule, jej dve tretiny boli mierne hranaté a pokryté mnohými oknami, zadná tretina bola malý kus kameňa s dvomi úzkymi oknami na vrchu. Cez okná bolo možné rozoznať v dvoch tretinách budovy rozsiahlu miestnosť plnú drevených lavíc a ich čiernych stolov, s drevenou podlahou a drevenosť celej miestnosti završoval drevený pultík s drevenou poličkou. Azda len fľaštičky s koreninami, piecka, zopár tanierov a krivých krígľov na stole a nízke sviečky, ktoré sa rozkladali roztečené aj na stole neboli z dreva. Miestnosť mala jedny padacie dvere - na prekvapenie, tiež drevené - a bola úplne prázdna, preniknutá nepreniknuteľným vzduchom hustým ako syr.

PRASK! ozvalo sa. Celú miestnosť, celú budovu, celé okolie prebodol zvuk, rýchly ako gepard uháňajúci cez savany, ostrý ako šabľa veľkých samurajov a hlučný, že by možno dokázal hory prepoliť tak, ako keď nôž krája maslo. Na tom zvuku bolo niečo, čo vo vás nespôsobovalo strach, zo zvuku išla akási mladosť, nie staroba hlbokých trubiek. Vyvolával vo vás zvedavosť, chceli ste vedieť jeho vznešený pôvod, ako vznikol, čím bol stvorený, aké má účely a kam až stihne zájsť, kým úplne nezmizne. Tvoril vo vás básnické pocity tak neopísateľné, že len ťažko ich môžete vyjadriť. A pri tom to bola obyčajná rana, hlúpa, jednoduchá, vydaná z útrob tej fádnej stavby, samej v šíre púšti snehu. TYŠ! BUM! PLESK!

Zvukom preletelo zakrákanie havrana. Z oblohy zletelo stvorenie, ktoré malo telo pokryté bielo-šedým perím, zo spodku tela mu vytŕčal jeden tmavooranžový pahýľ, zrejme noha, ktorý bol ozdobený dlhými, hrubými pazúrmi oranžovej farby. Ich konce boli rozštiepené a bledé, zrejme zastrihnuté, aby neboli také ostré. Dlhý chvost stvorenia bol zakončený červeným hrotom a na hlave malo čiernu srsť s výraznými krvavo červenými očami a dlhočíznym zobákom, zakrúteným, s tromi výrastkami rôznych veľkostí, ponášajúcimi sa na bodne, akurát že neboli ostré, ale od prírody tupé.

Stvorenie znova hlasno zakrákalo, strašným krákaním, ktoré pripomínalo havrana, no bolo desivé, drzé, unavené, naliehavé a dalo sa len ťažko počúvať. Sadlo si na malú belasú búdku - z dreva, samozrejme - a celou stavbou sa ozvalo jemné zacinkanie.

Otvorili sa masívne, čo vás možno šokuje, železné, dvere a v nich stál vysoký muž. Mal široké ramená, no bol zhŕbený slabosťou, tvrdé oči, no tvár plnú bolesti, odhodlanosť v rýchlosti chôdzi, ktorá bola aj tak spomalená zranenou nohou, mal dlhé vlasy, ktoré však zošediveli starobou. Keď muž zbadal vtáka na búdke, jeho ústa, pod mierne veľkými belasými fúzmi, sa zakrivili do niečoho, čo sa dalo chápať ako úsmev. Podišiel k stvoreniu.

Tvor mal na nohe pripevnenú železnú obrúčku, v ktorej bol pritisnutý kus pergamenu. Muž pergamen vytiahol spod obrúčky. Vytiahol z vrecka malú modrú stužku a vsunul ju pod obrúčku.

,,Identifikuj sa," povedal muž hrubým, ale starobou zrozchripľaveným hlasom na tvora. ,,Identif. Iden?"

,,Tri tri Kankra," zaškriekalo stvorenie.

,,Môžeš odísť," povedal muž a kývol hlavou na znamenie, aby stvorenie odletelo. ,,Ísť. Preč. Šic. Kšá. Heš. Fuš." Muž si pretrel oči od únavy. ,,Zmizni už!" zreval na tvora a ten vystrašene odletel. Muž odkrivkal späť do budovy.

V miestnosti, kam vošiel, bolo celkom pekne. Kamenné steny tu vidieť nebolo, pokrývali ich tenké koberce s rozličnými znakmi, farbami a ornamentmi, akoby z rôznych kútov sveta bez toho, aby mali niečo spoločné okrem toho, že sú to koberce. Na zemi bol jeden veľmi veľký, červený a huňatý. Bolo tam veľa rozličného nábytku, v jednom rohu drevený stolík hnedej farby, na ktorom stáli medená čaša, tanier a ležali tam dva strieborné nože a dve strieborné vidličky. Vedľa bolo hlboké hnedé kreslo s koženým čalúnením a trochou šedej vlny vnútri. Ale inak, áno, bolo drevené. Bol tu tiež stôl s niekoľkými fľaštičkami s rôznymi práškami, kamienkami, tekutinami a olejmi. A zvyšok miestnosti zakrývala halda neopísateľne rôznorodých, zvláštnych a takmer nevyužiteľných vecí od korýt cez dávno vylepšené zbrane až po prejavy dávnej kultúry barbarských kmeňov, prosto to, čo bolo ukoristené, ale nikdy nevyužité. To mohla dosvedčiť aj viditeľná vrstva prachu, čo si tam vegetila už isto dlhý čas.

Muž si sadol do hlbokého gauču. Akonáhle sa však usadil, pretočil sa, potom skúsil inú polohu a takto sa chvíľu mrvil. "Môj bože!" zreval nespokojne a postavil sa. Pritiahol si jednoduchú stoličku, ktorá bola už vo vyspelom štádiu rozpadu, s modrým čalúnením, zrejme z nejakej rastliny. Sadol si na ňu a prevracal si v prstoch pergamen.

Tie tvory sa volajú Hagrérie. Vyzerajú desivo, arogantne a robia veľký hluk, ale treba im uznať, že čo sa týka živočíšnej ríše, patria medzi najspoľahlivejšie a najšikovnejšie tvory, vedia sa brániť aj lietať. Používajú sa na odosielanie a doručovanie odkazov, listov, oznámení a správ. Učia ich, aby vedeli, ako prejsť k určitým dreveným búdam, ako sa volajú a teda kam majú odkaz doručiť. Drevená búdka v Selvontraši sa volá Sel, Hagrérie, ktoré tam doručujú odkazy, sú tiež učené rozoznávať Strážnu stanicu severu ako Sí a dedinu Zemediera ako Zem. Stále sú to zvieratá a lepšie sa im učia jednoduché texty a názvy a radšej učia každú Hagrériu tri pozície a na ďalšie tri vyberú inú skupinu Hagrérií.

Keď k nemu taká Hagrérie príde, môže jej dať učené heslo "Identifikuj sa", aby mu povedala svoje meno. Učia ich, aby takto zareagovali na dané heslo. Každá z nich má svoje miesto v rade. Ak je jedna indisponovaná, mŕtva a ešte nenahradená alebo práve použitá, vyberie sa ďalšia v poradí. Takto sú Hagrérie Prí, Di, Tri, Tre, Pen, Hex, Hep, Okt a Non. Je ťažké sa o ne starať, preto je každá pridelená inej skupine chovateľov v inom rade. Učia ich, aby vedeli povedať číslo jed, dva, tri, štyr a pet ako poradové čísla ich radov. A napokon ich učia, aby vedeli povedať komu slúžia jednoduchým skladaním, teda pre Kanceláriu liečiteľa, Kanceláriu rady, Kanceláriu kráľa a iné inštitúcie, čo sa potom skracuje na Kanle, Kanra, Kankra a iné. V Selvontraši majú len jeden rad Hagrérií a aj to len Prí, Di a Tri. Ich pán je označovaný ako Selvon.

Znamená to, že táto Hagréria prišla z Kancelárie kráľa, je z tretieho rádu a je už tretia použitá. Kráľ mal zrejme ešte dve dôležitejšie veci, na ktoré musel použiť Hagrérie, kým sa uráčil im odpovedať. Na pečati, ktorou bol pergamen uzavretý, bola koruna s tromi cípmi, teda kráľov znak.

Muž pečať prelomil a pergamen rozvinul. Čítal ho. Zdvihol jedno obočie a neveriacky pokrútil hlavou. Avšak, nezdalo sa, že by tým bol nejako prekvapený. Presne takúto odpoveď čakal, hoci ju nechcel. Povzdychol si a zroloval pergamen naspäť. Do miestnosti vstúpil padacími dvierkami nejaký muž. Bol celkom nízky, bledý, s veľkými vystrašenými očami prekvitajúcimi modrotou. Hlavu mu zdobila malá hriva čiernych vlasov. Bol mladý, možno už začal trochu zarastať na tvári, no sotva mohol mať takých štrnásť rokov.

,,Pane, ja..." koktavo sa snažil niečo povedať jemným, tichým hlasom, plným strachu a nesmelosti, ,,... ja... Teda chcem povedať, že... Počuli sme príchod Hagrérie a..."

,,... oni ťa vyhnali, aby si bol ten, čo zistí, o čo ide, keďže ste všetci takí zvedaví a ty si vhodný kandidát, keďže si mi bol priradený ako môj asistent," dokončil zaňho starý muž.

Starý muž sa volal Richard. Vždy túžil ochraňovať veľkých bádateľov na stanici v Selvontraši. Objavovať s nimi veľké neznáme. Až keď sem prišiel zistil, že tu človek nemá čo robiť, takmer nič nevytvárajú, neskúmajú. Kráľ si povedal, že ich tam nechá žiť, aby si obyvatelia mysleli, ako ich ríša rastie, avšak v skutočnosti im povedal, že im nebude zbytočne podporovať ich výmysly, keď všetko to, čo človek potrebuje, už dávno objavil. On sa však nevzdával, stále chcel bojovať proti táborom barbarov. Nikto ale jeho vášeň pre prácu nezdieľal. Stal sa terčom výsmeškov, neobľúbená čierna ovca, ktorú nikto nebral vážne.

Potom na stanicu prišla mladá žena, mala dlhé červené vlasy, bledú pleť, krásne hnedé oči, úžasné krivky tela a bola stelesnením krásy samotnej. Prišla tam v dlhým červených šatách a poprosila ich, aby sa tam o ňu na nejakú dobu postarali. Ich oči sa stretli a vznikla úžasná láska. Volala sa Marrysol. Richard ju tak miloval, ako nič na svete.

Raz ju však pristihol, ako sa miluje v posteli s kapitánom Machelom. Bol to vysoký svalnatý muž, mal tmavú pleť a čierne vlasy, ženy po ňom šaleli. Mal všetko, každý ho mal v obľube, získal si rešpekt a užíval si s každou ženou, ktorá pred ním padla na kolená. No, a potom mu padla do postele. Richard si hovoril, že aspoň Marrysol je jediná, čo miluje jeho, čo ho chápe. A teraz. Zmiešalo sa v ňom sklamanie, avšak hnev bol väčší. Nepočúval nikoho, vzal meč a odsekol Marrysol hlavu. Machelo sa chopil svojho meča a zbroje a bojoval proti Richardovi. Richard si na to spomínal, akoby to bolo len včera.

Richard ustupoval pred búrkou rán Machela. Machelovi išlo o česť, na smrti Marrysol mu nič nevadilo. Bola len ďalšia z tucta. Richard ustúpil dozadu a vrazil na chodbu pod veľkou sieňou s kupolou z okien. Všetci zvedavo vykukli z izieb. Smiali sa, častovali Richarda nadávkami, označili Marrysol za šľapku, keďže dobre vedeli, prečo sa bijú, a vášnivo povzbudzovali Macheloa, aby Richarda zabil. Richard sa uhýbal. Mal ľahké kožené oblečenie a jednoduchý jednoručný meč. Praktický. Machelo bol kapitán, dovolil si viac. v rýchlosti na seba hodil krúžkovú zbroj s oceli a jeho meč bol dvojručný, masívny, ťažký, z čierneho železa, ktoré bolo dosť drahé. A tiež nepraktické.

Machelo sa rýchlo unavil, švihol svojím mečom na Richarda, ten ho v zápale hnevu len odstrčil svojím mečom a zaťal Machelovi do hlavy. Schválne mu ju neodsekol, aby mohol vidieť, ako pomaly vykrvácal a zomrel. Všetci sa prestali smiať a boli vystrašení. TOTO naozaj nikto nečakal. Zo svojej izby vyšiel dôstojník Loyd Persekher. Všetkých poslal späť od izieb a k sebe si privolal Richarda.

Richard si myslel, že ho teraz popravia. Reakcia Loyda bola nezvyčajná. ,,No," povedal, ,,tak si nám tu spravil riadny bordel. Teraz to po tebe budú musieť spratúvať naši liečitelia. Ako kapitán bude musieť byť riadne pochovaný na kopci, to liečiteľom zaberie tiež dosť času. Ale tú krv si po sebe umyješ ty."

,,Ale... Vy ma nepopravíte?" nechápal Richard.

,,Úprimne, toho bastarda už musel niekto konečne zabiť, bol príliš arogantný. A chápem aj dôvod zápalu tvojho hnevu. Keď už zomrel jeden z nás, nemá zmysel, aby sme strácali ďalšieho. No, potrebujeme nového kapitána. Myslím, že ty by si to mohol vziať, keď sme o starého prišli tvojou vinou."

Richard nevedel, čo povedať. ,,Ale ja..."

,,Nechaj si to. Myslím si, že človek, čo tak chladnokrvne zabil ženu a pomstil sa, porazil ostrieľaného zato nechutného bývalého kapitána, je vhodný ako jeho náhradník. Nemusíš omieľať tie sprostosti o tom, aká je to pre teba česť, alebo, nedajbože, že si to nezaslúžiš, na to naozaj nemám teraz čas. Tak, prosím ťa, teraz odíď, mám ešte veľa práce."

,,Ďakujem," bolo jediné, na čo sa Richard zmohol.

Odvtedy sa ho báli, rešpektovali ho a v ňom zmizol akýkoľvek cit. Vydobyl si svoje, uštvával barbarov a ničil ich tábory. Žil svoj život. A po tom, čo niekto zradil Loyda Persekhera a Haine Kazilome za zradcovské reči, ich dal kráľ popraviť. A na Loydovo miesto bol, či sa mu to páči a či nie, menovaný Richard ako nový dôstojník Selvontrašskej stanice. A teraz tu pred ním stálo to chlapčisko, tenké, slabé a pri tom pravdepodobne budúci dôstojník.

Mladý muž sa začervenal. ,,No, vlastne... Áno, chceli to odo mňa."

,,Ách, aj tak by ste sa to dozvedeli," mávol rukou Richard. ,,Máme málo jedla, chýbajú niektoré vedecké pomôcky, naši muži sa skladajú z lenivých smilníkov a tí, ktorí sú naozaj múdri a šikovní, nevedia ani ako použiť štít, nie to ešte meč. Chcel som kráľa požiadať o to, aby sem poslal nejakého šikovného kapitána, aby nahradil Loyda ako dôstojník a ja aby som mohol zostať kapitánom. A tiež som ho požiadal aj o nové zbrane, lepšie a novšie, chcem totiž podniknúť výpravu na jeden z barbarských kmeňov. On povedal, že si máme dať diétu, skúmať, ak vytvoriť zo snehu fašírky a z kovu roztavených zbraní chlieb a že ja si mám vyberať nového náhradníka na kapitána, nie dôstojníka. Čo som si vôbec od toho sľuboval?"

,,Ja si myslím, že na tom nie sme až tak zle," ohodnotil chlapec. ,,Na barbarské kmene sa môžeme vykašľať. Zostaneme tu a je to. Ako za posledných 40 rokov. A čo je zlé na titule dôstojníka?"

Richard len mávol rukou. Settys. Tak sa volal ten chlapec. Bol tiež jeden z nich, lenivých a príliš praktických. Settys Writregal je z váženého rodu Writregalov. Každý z jeho rodu je urastený a mocný, ešte aj ženy. A on bol len chudá tyč. Jeho otec nevedel, čo s ním robiť, ale stále ho miloval, preto ho poslal na stanicu v Selvontraši, aby sa tu stal budúcim dôstojníkom. Richard nemal moc na to, aby to odmietol, prijal ho teda za svojho asistenta. Neveril však, že by z neho mohlo vzísť niečo prospešné.

,,Pozri sa," povedal Settysovi Richard, ,,všade sú tu haraburdy. Daj mi pergamen, atrament a pero, napíšem ti, čo tu chcem mať a čo nie, ostatné si pokojne môžete nechať a rozdeliť si to s ostatnými."

,,Iste, pane," povedal Settys a zmizol v padacích dverách, ktoré za sebou zavrel.

Loyd bol dobrý človek, ale tiež bol jeden z tých lenivších a rád zbieral trofeje z miest, kde bojoval, čo bolo na jeho izbe aj patrične vidieť. Alebo skôr bývalej izbe. Richard si nad tým všetkým povzdychol. A v tom... Zablúdili mu oči k malej truhličke, červenej, drevenej, s vyrezávanými znakmi. Bola v útrobách harabúrd, akoby už dlhý čas, avšak nemala na sebe takmer žiadny prach. Mohla tam byť tak týždeň... Presne tak dlho je Loyd mŕtvy.

Richard začal rýchlo veci odhadzovať preč, brodil sa medzi nimi a snažil sa dostať k tej krabičke. Vtedy sa stanicou ozvalo znova hlučné PRASK!

Na najvyššom kamennom schodíku do paláca stál muž s hnedými vlasmi. Odstávali mu takmer všade. Mal pokojný výraz a dokonca sa možno mierne usmieval. Za ním stáli traja muži v masívnych červených zbrojach držiaci meče na svojich opaskoch.

,,Upokojte sa, ľud môj," prehovoril muž na schodoch vysokým, ale pokojným hlasom, z ktorého sálala sladkosť, no i lož, tú však len málokto cítil. ,,Kráľ je v poriadku, má pár zranení a je otrasený, ale je v poriadku. Je príliš unavený z liečenia, aby s vami hovoril, avšak pokým sa neuzdraví, budem zaňho hovoriť ja."

Ľud s tým nebol moc spokojný, báli sa, niektorí smútili sa svojimi mŕtvymi, ďalší boli plní obáv, čo je s ich kráľom. ,,Teraz ma, prosím, ospravedlňte," prehovoril muž na schodoch. Jeho meno bolo Vlitmir.

Vlitmir prešiel na inú časť schodov, na kraji stála tučná staršia žena s mladou tlstou dcérkou a jednou vysokou a štíhlou. Tá štíhla bola krásna, usmievavá a malá dlhé hnedé vlasy. Tá menšia, hoci staršia, čo bola tlstšia, ich mala krátke a zkrútené, aspoň ale tiež hnedé. Ich matka mala naozaj plné tvary a snažila sa usmievať. Zdieľala rovnaké vlasy ako jej dcéra.

,,Ako dlho," vyhŕkla potichu tlstá žena, kráľovná, stále sa snažiac usmievať, hoci sa jej do očí rinuli slzy, ,,ako dlho to budeme musieť predstierať?"

,,Ak chcete, aby váš syn žil, tak pokým nepoviem, aby ste prestali," odpovedal Vlitmir chladno a potichu. Kráľovná ho nenávidela, ale nedala to na sebe vidieť.