Andor.cz - Dračí doupě online

Každý deň sa prebúdzame a pozeráme priamo do tváre svetu. Netušíme, čo nás čaká. Nevieme, ktoré ráno je začiatok konca nášho života, ani kedy príde nejaká zásadná zmena. Ak aj niečo očakávame, zväčša si len namýšľame, že sme na všetko pripravení. Tie najnečakanejšie obraty nastávajú v úplne všedné dni. Tento fakt som si potvrdila na vlastnej koži, pretože celý môj svet sa prevrátil v jedno obyčajne vyzerajúce jarné ráno.

Sedela som na pulte stánku s ovocím a striehla na chvíľu, keď sa predavačka odvráti od jabĺk. Nevšimla si, že som tam. Vlastne ma nikto nevidel, v prístave bolo veľmi rušno a malých tvorov ako ja je ľahké prehliadnuť. Čakanie na správny moment som si krátila sledovaním lodí. Rada som sa na ne takto pozerala. Ich hladké boky a vysoko zdvihnuté plachty ma vždy uchvacovali. Vtedy som ešte netušila, že sa na jednej podobnej ocitnem. Ale pekne poporiadku.

Nemusela som čakať pridlho, pretože predavačku zaujal rozhovor dvoch dám. Ochotne sa zapojila do výmeny najnovších klebiet z mesta. Otvorila mi tým prístup ku krásnemu červenému jabĺčku. Nestrácala som čas a vyrazila priamo ku miske, kde sa skvost nachádzal. Schuti som sa doň zahryzla. Sladučká šťava zaplnila celé moje ústočká. To jablko bolo priam božské.

Pri pomyslení, že keby si ho nikto nekúpi, proste by ho vyhodili, sa mi až priečila srsť. Nikdy som v tomto ľudí nechápala. Ak im ostane čosi naviac, mali by to zjesť sami, alebo rozdať. Je pravda, že po čase už jedlo nie je také čerstvé, ale sú schopní vyhadzovať aj dobré, troška odreté ovocie. S takýmito myšlienkami prelievajúcimi sa mi v hlave som si užívala príjemnú chuť.

Odhrýzala som z neho veru nemalé kúsky. Keď si teraz na to spomínam, opäť sa mi zbiehajú slinky. Žiaľ, nebola som ešte ani za piatym hryzom a neúmyselne som rozpútala chaos. Ktorási z diskutujúcich dám prejavila záujem pozrieť si vystavené ovocie. Na moju smolu som si to nevšimla a zahryzla sa do jablka práve v momente, keď ho zdvihla. V šoku zo straty pevnej pôdy pod packami mi nenapadlo nič lepšie, než zostať zahryznutá a ešte sa aj zachytiť pazúrikmi. Dámička ma samozrejme spozorovala a začala hystericky jačať.

"Potkan! Krysa!!"

Očividne vôbec nemala potuchy o rozdielnych živočíšnych druhoch. Vôbec nevyzerám ako potkan, prebehlo mi v mojej malej myšej hlavičke tesne predtým, než vyľakaná panička jablko z celej sily odhodila. Vskutku tá najinteligentnejšia vec, akú mohla vymyslieť. Hlúpi ľudia.

So zubami aj pazúrikmi stále v jablku som preletela niekoľko metrov. Netrúfala som si pustiť sa jablka a zo zavretými očami som čakala drtivý náraz. Prišiel presne ako hodinky a posledné, čo som ešte dokázala vnímať, bola omamná vôňa jablka a padanie do mäkkej tmy smerom nahor.

Predavačka mala namiesto hlavy jablko a dámy vedľa nej diskutovali s košíkmi na stole. Lode sa hádali o cene tovaru a masa ľudí kráčala po vode. Chcela som pristúpiť bližšie a pridať sa k nim, ale akonáhle som spravila krok vpred svet sa začal krútiť. Nemohla som sa pohnúť, ale všetko naokolo sa vrtelo a točilo. Obchody boli hore nohami, ľudia po sebe hádzali jablká a ja som padala, potom letela, hneď sa zas topila, dusila sa, cítila bolenie celého tela a vôňu jabĺk, ktorá ma volala a viedla von z tmy...

Strhla som sa. Chvíľu som bojovala s ťažkými viečkami, no napokon som aj otvorila oči. Vôňa mi stále dráždila čuchové bunky. Sťažka som pohla hlavou. Zabolelo ma pritom snáď až v chvoste, no predsa sa mi podarilo otočiť sa. A skutočne, jablko ležalo vedľa mňa.

Akosi matne som sa rozpamätávala na nedávne udalosti. Stánok, jablko, vyľakaná ženská a môj neveselý pokus o cirkusový kúsok. Slabučko som zastonala pri poslednej spomienke. Aspoň to ale vysvetľovalo, prečo ma bolí celé telo. Skúsila som pohýbať všetkými končatinami, dokonca aj jednotlivými prstíkmi. Nič nevyzeralo zlomené, čož ma milo prekvapilo. Nechápala som to síce, ale ani by mi nenapadlo začať sa sťažovať.

Pomaly som však začínala vnímať aj okolie. Ležala som na čomsi mäkkom, vyzeralo to ako látka. Nad hlavou som mala malý otvor kadiaľ prenikalo svetlo a zvuky z ulice. Celé prostredie sa pohojdávalo v pravidelnom rytme a bola som si absolútne istá, že to nie je príčinou úderu do hlavy. Zo všetkých nazbieraných faktov som rýchlo vyvodila prostý záver. Nachádzala som sa v relatívne priestornom vrecku. Uvedomenie si tejto situácie ma nijak nepotešilo, ba naopak, len pridala mojej mizernej nálade. Vrecko vyzeralo akoby patrilo k nejakému kabátu. No a ku kabátu patrí aj majiteľ. Pravidelné hojdanie naznačovalo, že kabát spoločne s majiteľom vykonávajú pohyb vpred.

"Kto v dnešnej dobe zbiera zo zeme polomŕtve hlodavce s nahryznutým ovocím a pchá si ich do vreciek," preletelo mi hlavou. Buď je to blázon, alebo si ma nevšimol keď bral jablko. Každopádne, zrejme ma zachránil pred ušľapaním.

Svoju budúcnosť som nevidela nijak ružovo. Teoreticky by sa mi mohlo podariť nenápadne vyliezť a podľa situácie zmiznúť. Lenže to by som potrebovala nazad svoju mrštnosť, ktorej miesto momentálne zaberala pomliadžedenosť celého tela.

Stratená v neveselých úvahách som si neskoro uvedomila, že hojdavý pohyb prestal. Taktiež som si všimla, že zvuky z prístavu počuť už len nejasne. Namiesto bežného kriku množstva hrdiel, som počula len tiché vrznutie, ktoré až podozrivo pripomínalo otváranie dverí. Zakliala som po myšom a pre istotu iba v hlave. Z neznámej budovy bude ťažšie sa dostať než stratiť sa v dave dvojnožcov na ulici.

Kolísanie pokračovalo s hypnotickou pravidelnosťou a zahĺbanú v myšlienkach ma uspávalo. Čo keby som tam ostala spať a majiteľ kabátu by na mňa zabudol? Možno ani nevedel, že tam som. Takmer sa mi podarilo samu seba presvedčiť, že ujdem v noci, keď kabát ostane kdesi zavesený.

Z môjho polospánkového blúznenia ma však vytrhol príval svetla. Začudovane som prižmúrila očká pred nečakanou žiarou a otočila hlávku hore. Vrecko sa otvorilo. Keď si moje oči privykli na prudkú zmenu, zbadala som vysoko nad sebou tvár. Patrila človeku a ten sa usmieval. Viac som si nestihla všimnúť, pretože sa svetlo opäť vytratilo. Strčil do vrecka ruku. Stiahla som sa až na samé dno za jablko, ale bolo tu príliš málo miesta. Bez väčších problémov vytiahol jablko aj mňa. Bola som taká maličká v jeho obrovskej dlani!

"Pozrimeže, myšička sa prebrala!" Začula som veselý hlas kúsok od seba. Až mi trhlo citlivými uškami. Moja púť však pokračovala. Zrejme si ma len narýchlo prezrel a potom ma položil na stôl. Jablko skončilo hneď vedľa mňa. Konečne som sa dostala do vzdialenosti vhodnej na to aby som si ho mohla obzrieť. Rýchlo som ho preletela pohľadom. Mala som pravdu, bol to človek. Mladý, vysoký s čiernymi dlhými vlasmi a krátkou briadkou zachytenou v gumičke. Vyzeral ako hociktorý náhodný okoloidúci z prístavu. Čo ma však zaujalo boli jeho oči. Hnedé, s niečím nevysvetliteľným ukrytým vnútri.

"Si ty ale zaujímavá myšička. Keď ku mne priletelo to jablko, bolo to ako nejaké znamenie," prihováral sa mi pokojne, "ale nečakal som, že sa tak rýchlo spamätáš. Pekná, zvláštne sfarbená myšička."

Jeho hlas bol ešte stále veselý a sprevádzal ho úsmev. Musela som vyzerať skutočne nezvyčajne, keď som tam len stála a hľadela naňho neschopná pohybu. Mala som sa rozbehnúť preč po stole a pokúsiť sa dostať sa von na ulicu. Doteraz presne nechápem, čo ma prinútilo namiesto úteku urobiť niečo nevídané, čo porušilo všetky moje zvyklosti.

"Pre vašu informáciu, moje sfarbenie je úplne prirodzené," odpovedala som mu. Aj tak to čo povedal bola hlúpa poznámka.

"To len vy ľudia nemáte najmenšie poňatie o našom druhu."

Musím uznať, že som mala čo robiť, aby som sa nezačala smiať. Ten jeho výraz si budem pamätať naveky. Celkom zbledol a odprisahala by som, že sa ledva držal aby neomdlel.

"Ty, si... myš! Ako..."

Nebol schopný ani dokončiť otázku. Ľudia sú niekedy takí smiešni. Ale presne toto je dôvod, prečo s nimi v tejto podobe tak málo komunikujem. Jeden sa však nemôže diviť.

"Máte nanajvýš pozoruhodné pozorovacie schopnosti," pochválila som ho.

Bolo mi ho vlastne trochu ľúto, že ho takto šokujem, ale jeden by nemal byť príliš prekvapený ak je zvyknutý na život v dnešnom svete. Dejú sa aj čudnejšie veci.

"Áno, som myš. Áno, rozprávam. Nie, nechcem syr. Aj mňa teší."

Prekvapene zamrkal. Otvoril ústa akoby chcel čosi povedať, ale žiadny zvuk z nich nevyšiel, tak ich radšej opäť zavrel. Zdalo sa mi však, že sa pomaly spamätáva. Nechcela som aby ostalo trápne ticho a tak som pokračovala.

"Ďakujem vám za pomoc, skutočne si to cením. Rada by som však vedela, kde to sme." Uprela som naňho svoj spýtavý pohľad. Neviem, či si stihol uvedomiť, že takto by sa bežná myš nikdy nedokázala dívať.

"V prístavnom hostinci...." odpovedal po chvíľke. Aspoň z neho už niečo liezlo. Stále sa snažil nájsť vhodné slová. Naviac už nebol taký bledý, čo mi vyhovovalo. Nebola som v stave niekoho kriesiť keby odpadne.

"Ja..." začal a zarazil sa. So záujmom som sledovala jeho reakcie. Vtipný človek. Keď si utriedil myšlienky, zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

"Ospravedlňujem sa za svoje nevhodné správanie," spustil zmeneným, až komicky vážnym hlasom.

"Moje meno je Daniel Wolf," pri týchto slovách sa strojene uklonil a pokračoval, "je mi cťou, že vás spoznávam slečna... slečna..."

Zdalo sa mi, že si až teraz spomenul s kým sa zhovára. Do reality ho vrátil jediný pohľad na drevený stôl. Neudržala som sa a začala sa natriasať od smiechu. Netrápil ho fakt, že by mi to nemalo byť z prírodovedného hľadiska vôbec umožnené, namiesto toho pre zmenu celý sčervenel.

"Je vám niečo vtipné?" spýtal sa dotknuto.

"Ale vôbec nie," odvetila som zvesela. Nevyzeral však, že mojim slovám veril. Možno to bude tým pochechtávaním sa popri ich vyslovení.

"Vaše správanie mi lichotí, Daniel, ale nezabúdajte s kým hovoríte. Privádzate sám seba do rozpakov."

Na podloženie svojich slov som sa posadila na zadné packy a pomalým, dôkladným pohybom som si začala čistiť kožúšok. Telíčko ma ešte stále bolelo. Ako som už spomínala, nevedela som pochopiť svoje rozhodnutie veriť tomuto človeku. Už to bolo veľmi dávno, čo som sa komusi takto prihovorila. Nemyslím, že by vtedy či hocikedy inokedy predstavoval nejakú hrozbu pre moju osobu a necítila som to ani v tom okamžiku. Na tvári sa mu usadil neutrálny výraz, no mierne pokrčené obočie naznačovalo, že sa mu moje slová veľmi nepozdávajú. Mal pohľad človeka, ktorý úporne rozmýšľa.

"Každopádne," pokračoval, keď som dokončila očistu, "som kapitánom istej menšej lode stojacej v prístave. Nechceli by ste... nie," zarazil sa a znova na mňa uprel zadumaný pohľad, "Nechcela by si sa stať členom posádky?"

V tej otázke zaznievalo akési očakávanie. Zarazilo ma to. Ja a členom akejsi posádky? Svoje prekvapenie som však snáď aj úspešne zakryla úsmevom, ktorý pre hlodavce nie je anatomicky možný.

"Kapitán Wolf. Daniel Wolf. Kapitán Danny..." pohrávala som sa s jeho menom a popritom uvažovala. Bavila ma táto primitívna slovná hra. Nezdalo sa, že by ho takéto familiárne oslovenie nejako pobúrilo.

"Prečo myslíte, že by som stála o vašu ponuku, kapitán? Vyzerám snáď ako nejaké morské prasa?"

Pokrútil hlavou. Pripadal mi, akoby som mu práve zničila nevyslovenú vnútornú fantáziu. Nevzdával sa však. Zaujímavý človek, vskutku.

"Myslel som, že trocha dobrodružstva nezaškodí nikomu a..." zarazil sa a trocha posmutnel, "Vlastne, ešte som len pri procese zháňania správnej posádky," priznal sa mi.

Takže v tom to bolo. Nikoho nemal na lodi. Loď bez posádky, to sú mi veci.

"Tak trochu som dúfal... Nehľadám totiž obyčajných ľudí, preto neviem nájsť nikoho vhodného. Ale tá príhoda s jablkom, to bolo znamenie od vyššej moci! A teraz ty... a... no, však som ťa predsa zachránil, nie?"

"Hovoriace papagáje vyšli z módy?" spýtala som sa štipľavo.

Možno má pravdu s tou záchranou, ale za znamenie od akéhosi unudeného boha sa to dá len ťažko považovať. Naviac ma hnevala myšlienka, že chce využívať fakt, že ma proste zdvihol. Na druhej strane, vždy som chcela vidieť more zblízka. Preto som urobila rozhodnutie, ktoré mi zmenilo život. Dala som zbohom pohodovému životu v prístave a vydala sa do rúk Osudu.

"Jeden týždeň," oznámila som mu. Prekvapene zdvihol sklesnutú hlavu.

"Čože?"

"Týždeň som ochotná robiť ti náhradu papagája, kapitán. Samozrejme, ak za tú dobu nenájdeš niekoho vhodnejšieho," vysvetlila som mu rázne svoje podmienky nalodenia.

Tvár sa mu rozžiarila ako malé slniečko. Šťastne prikyvoval mojim slovám a ja som sa začínala báť, či mu nenapadne nejaká hlúposť.

"Len týždeň," zdôraznila som pre istotu ešte raz.

Kiežby som bola vtedy vedela, že to bude najdlhší týždeň môjho života. Ale na druhej strane, keby tuším čo ma čaká, kvôli Danielovi by som opäť súhlasila.