Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

Problémy sektoru 73 (4)Oblíbit

ico65993807.jpg

Autor: Dragon_Mage

Sekce: Na pokračování

Publikováno: 06. února 2013 20:30

Průměrné hodnocení: 0, hodnotilo 0 uživatelů [detaily]

 
Časť štvrtá: Lov na čipy
Želám príjemne čítanie a teším sa na Vaše názory.
 
“Hrozba odstránená. Okolie je čisté...“ Týmito slovami cez komunikátor ukončil Opičiak paniku, ktorá vznikala v osade. Tam už boli na nohách asi všetci.
“Tu kapitán. Čo tam máte?“

„Dvoch mŕtvych z akejsi zločineckej bandy. Ešte sme nezistili akej.“

„Dobre, poberte ich telá. Pošlem vám niekoho na proti. Prebrali aj šerifa tak robte to čo vždy...“


“Do riti...“ Zamrmlal Rudoch. Samozrejme bez toho aby ho bolo počuť v komunikátore.
“... Idem po toho, ktorého si dostal, počkaj tu s tým zeleným na posilu.“ Dodal.
Opičiak len prikývol. Teda podľa termovízie to tak vyzeralo. Potom stále pokračoval v oberaní toho, čo tu ležal a jeho veci podával mne. Ticho dlho nevydržal a hneď ako bol Rudoch ďalej spustil:

“Čo ta to napadlo, rozbehnúť sa sám vonku?“

„Ja sa môžem pýtať to isté.“
Odvetil som. Po mojich slovách sa mi aj na moment zdalo, že Opičiak popod nos zavrčal. Schmatol telo mŕtveho, ktorého oberal a dotiahol ho rovno pod moje nohy. Ako telo dopadlo schmatol svoju zbraň a zasvietil svetlom z nej rovno na tvár mŕtvoly.

Nedokázal som v ten moment určiť či mŕtvy rábijec podo mnou je nazelenalý od narodenia alebo sa tak namaľoval. Tak či onak aj cez túto farbu bolo vidieť tetovanie na celej jeho tváre. Vďaka rozstrelenej sánke a krvavých fľakov či úlomkov jeho zubov mi chvíľu trvalo uvedomiť si, že tetovaním mal na tvári nakreslenú tvár beštie, konkrétne Lagota.
Kým som sa dokázal znovu spamätať z pohľadu na čerstvo mŕtveho a zároveň ohaveného už som musel čeliť slovám Opičiaka.


“Kto z vás dvoch by strieľal prvý keby ste sa stretli? Bez otázok by ti navalil do tela celý zásobník až dokým by si nevládne neležal. Počul si tú streľbu z osady!? Vieš aký zvuk majú naše zbrane? Určite nie ten, ktorý sme počuli ako prvý...“

Na to som mu už neodpovedal a nechal ho aby sa venoval šacovaniu ďalej. Z boku som rovnako začul aj Rudocha, ktorý ťahal druhé telo. “Nech sa pýtajú v osade čokoľvek tak len drž hubu a prikyvuj.“ Dokončil Opičiak a ja som bez slov zobral batoh, ktorý mi podával Rudoch.

Behom niekoľkých momentov dorazila aj „posila“ z osady. Bol to len jeden jediný žoldnier, ktorý sa prešiel sem a potom s nami cez bahno naspäť.

“Čo sa to tam do pekla stalo!?“
Privítal nás krik v osade ešte skôr, než sme prešli bránou. Tón šerifa naznačoval hnev. Vôbec sa nečudujem keď ho museli uprostred hlbokej noci budiť.
“Máme dvoch parchantov, naťahovali nám okolo Talla-a pasce!“ Odpovedal hlasnejšie Opičiak, ktorý bol k šerifovi ešte stále chrbtom. Ako náhle sme ale prešli za bránu a silové pole sa za nami uzavrelo tak obi dvaja, Rudoch aj Opičiak, pustili telá do bahna akoby to boli len vrecia kameňov.

“A čo vás dvoch kreténov nútilo za nimi bežať do džungle?“ Zavrčal šerif, ktorého nepríjemný pohľad padal na mňa a Opičiaka. Držiac dva ťažké batohy som sa zhlboka nadýchol, no radšej som si hrýzol do jazyka a držal sa toho čo mi povedal Opičiak.
“Dostali sme správu z prvej veže, že niekoho vidí a že na výzvu nereaguje, ako sme prišli začal strieľať. Paľbu sme spoza silového poľa opätovali. Po potvrdenom zásahu sme išli obaja miesto overiť. Stopy raneného nás doviedli k nemu a k jeho komplicovi, tí stále kládli odpor tak dopadli tak ako dopadli. Keď bolo po všetkom kapitán k nám poslal Uhzara s Fehllom.“

„A to vám dubovým hlavám nenapadlo, že ste mohli do jednej ich Đ#*&-€/€+ pasce liezť!?“

Teraz šerif už skutočne vrieskal. Stál som so stiahnutým hrdlom a držal tie batohy ako privarený. Kapitán a ostatný okolo sa na nás len potichu a v podstate aj bezmocne pozerali. Dokonca aj Rudoch s „posilou“ sa od nás vzdialili.
“Situáciu sme mali plne pod kontrolou pane a ešte ku...“

„§¶c* ste mali pod kontrolou!“
Prerušil ho šerif, ktorý sa pomalým krokom s rukami za chrbtom blížil k telám. “Vieš čoho sú títo parchanti schopný!?“ Ukázal práve na toho potetovaného. “Vieš! Ale on nevie!“ Svoju ruku len otočil zo smeru mŕtveho smerom na mňa. “Nechcem aby sa nováčikovia vytŕčali ich šmatľavé hnáty za silové pole! Neplatíme ich za to aby zdochli hneď v ich prvej službe. Povedal som to jasne!?“

„Jasne, Šerif.“
Odpovedal Opičiak. Šerif mierne ukročil a ešte hlasnejším vreskotom zareval na mňa. “Povedal som to #*&-¶@ jasne!?!“

„Áno, šerif! Jasne!“
Odvrešťal som aj ja reflexom naučeným z povinnej služby.

“To som rád! A už nechcem aby sa niečo takéto opakovalo. Ak by títo bastardi vyčíňali znovu riešte ich len vy znalejší. Zajtra začnete prečesávať okolie od pascí a skontrolujete odpudzovače. V stredu večer tu prespí dôležitý tovar a chcem aby tu bolo všetko tip top. Mŕtvych odvlečte do chladiaku, oficiálne spisy urobíme zajtra. “

A tak šerif dohovoril, otočil sa na päte a začal kráčať smerom k hlavnej budove. Všetci sme len potichúčku sledovali ako odchádzal. Až dokým nezačal hovoriť kapitán, ktorý škrabkal po hlave polo rozospanú opičku zavesenú na jeho veste.
“Odvlečte ich tam, ich veci nahádžte na kopu do jedného zo skladov a potom pokračujte v robote.“
Aj kapitánovi som len prikývol a s radosťou šiel vykonávať to čo mi prikázal. Opičiak s posilákom Fehllom sa chytili tiel a Rudoch, Kapitán a ostatný kolegovia, ktorých prebrali kvôli nám sa s mrmlaním vytratili na ubytovňu. Nemohol som si nevšimnúť ako okamžite sa Rudoch objavil so šepotom pri Kapitánovom boku. 

Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
17.10.2249
Streda
09:00



V ten deň som bol o deviatej nastúpený pri bráne spolu s Kapitánom, Opičiakom a ešte asi ďalšími piatimi služobne staršími, ktorých som ešte moc dobre nepoznal. Našťastie sme tu nestáli kvôli udalostiam z Pondelkovej noci. Aspoň že teraz už nepršalo.

Po tom čo sa stalo hneď po službe sme išli k šerifovi vypovedať. Netrvalo to dlho, len sa spýtali na to čo už hovoril Opičiak a ja som všetko len potvrdil. Potom od nás už nič nechceli.
Podľa postupu ešte CCS-áci zdokumentujú ich telá, zaradí sa všetko do spisu a bude pokoj. Tých dvoch z chladiaku vraj ešte budeme páliť v lese, boh vie kedy. Všetko ale naznačovalo tomu, že žiadne problémy mať nebudeme ak teda nezopakujem to čo sme spravili.
Neskôr ten deň sme všetci prechádzali okolie Talla-a ako priblblý a hľadali pasce, ktoré mohli tí dvaja ešte nastražiť. Nenašli sme nič, čo sa aj predpokladalo vďaka množstvu výbušnín v batohu, ktorý sme doniesli. To ale prečo bol Rudoch vonku som sa nedozvedel a keď som sa pýtal odpálkovali ma aby som sa nestaral, že to vedieť nepotrebujem.

Tento krát sme tu boli kvôli krstu. Neoficiálnemu. Aby sme mi zelený zapadli do kolektívu a začali nás volať inak než zelenými, možno dokonca aj vlastným menom. Niektorým totižto pri tejto „skúške“ vznikla aj prezývka.
A o čo išlo?

O lov kapitánovej opičky.

Tej kapitán pripol vestičku s niekoľkými čipmi. Jedny nám ukazovali to kde sa opička nachádza. Druhé slúžili na kontrolu zásahu. Do rúk sme dostali špeciálnu zbraň. Takú ľahkú plastovú, ktorá po stlačení spúšte vyslala signál v podobe tenkého lúču. Ak tento signál zasiahol vestu tak zbraň samotná potvrdí zásah a vypíše presný čas kedy sa tak stalo. Tieto isté informácie si zapamätá aj vesta.

Kapitánova opička Tyri ale nebola vôbec blbá. Schovávala sa pred všetkým, čo na ňu mierilo, pretože za zásah ju vesta potrestala šokom. Tak isto sme zistili, že Kapitán ju kŕmi len málokedy, pretože ju denno denne vypúšťa von mimo osadu aby sa nakŕmila sama. Tá sa sama zakaždým aj vrátila.
Týmto spôsobom drží aj strážiacich žoldnierov v službe, jej návrat musia ohlasovať, pretože ak sa ta malá mrška dostane do Talla-a nepozorovane celá hliadka, ktorá mala službu musí absolvovať kondičný trest po ktorom vyzerajú všetci ako po bahennom kúpeli. Tak mi to teda aspoň opisoval Opičiak.

Po pravde, vôbec sa tomu nedivím. Divé Lagoty, ktorých tu je more sú tiež opice, no o dosť väčšie než Tyri a aj otravnejšie a agresívnejšie. Kam sa dostane jeden tam sa vedia prepchať aj ostatný, rádovo v desiatkach a pachová obrana nie je sto percentná.

Pravidlá lovu boli jednoduché. Kapitán navlečie opičke vestu, s ktorou je naučená chodiť mimo osadu. Potom dostane päťminútový náskok. Po tomto čase máme získať zásah, bez termovízie. Samozrejme len v určitom priestore. Nemôžeme sa dostať od Talla-a ďalej než na tristo metrov. Ak niekto lov nesplnil mal sa vrátiť a v iný deň dostal šancu znova. Ak ani vtedy tak znova a znova až do nevedno kedy. Taktiež aby dotyčný nebežal až za povolenú hranicu tak jej polohový čip prestane vysielať hneď ako sa vzdiali viac než na tých tristo metrov. Bez červenej bodky na PHU je nemožné ju nájsť. Druhý dôvod prečo sa vypína je ten, že keď sa vracia naspäť tak o tom hliadkujúci nevedia.
Ešteže informácie, ako vzdialenosť, polohu opice, Talla-a a podobne nám ukazuje fasované PHU na predlaktiach.

Ja som bol v poradí druhý, ktorý mal ísť „loviť“. Prvá šla včera Lea lebo ženy majú prednosť. Približne po pol hodine sa jej to podarilo. Niekoľko hodín po tom sa podarilo aj hliadkam zbadať opičku takže žiadna fyzická šikana nebola.
Dnes idem druhý ja. Že vraj keď mám tu džungľu tak rád.

“Tu máš zelený. Ber si tú hračku a bež. Päť minút je už v ťahu...“

S týmito slovami som dostal pušku do rúk a vyrazil som cez vypnutú bránu. Presne cez tú istú, cez ktorú som vybehol vtedy v noci.
PHU udávalo jasný smer a ja rýchlejším krokom som išiel za opičkou, ktorá bola odo mňa necelých 70 metrov. Stále som sa ale nemohol zbaviť myšlienky na pasce, ktoré tu tí dvaja naťahovali. Viem, že sme to dookola prešli viac krát ale predsa. Čo ak tu boli znova?
Otázka z noci ostávala, prečo to vôbec robili, tak blízko plne stráženej osady, kde nás žoldnierov bolo až až. To riešil kapitán s Šerifom ale akosi o tom zabudli povedať aj nám. Hlas v mojej hlave mi hovoril, že by som o tom mal vedieť. Určite keď ma samého poslali medzi stromy po tú ich opicu.
Samého seba som ale nútil sústrediť sa na okolie a na lov. Otázky, na ktoré nedostanem odpoveď hneď teraz ma len zbytočne rozptyľovali.

Chýbalo asi tridsať metrov keď som spomalil a začal potichu našľapovať po hrubých koreňov stromov trčiacich zo zeme. Už zrejme tretí krát som si overil, že vánok smeruje od nej smerom ku mne. Nad touto taktikou som ale začal pochybovať už od začiatku, hneď potom ako som si nasadzoval masku kvôli tomu smradu. Teda, zas nejako moc hrozný smrad to nebol. Bolo to cítiť čo je pravda, ale že by to bolo extra moc neznesiteľné tak ako hovoril opičiak to sa mi nezdalo. Alebo to bolo možno tým, že som nebol bez masky moc blízko tým valčekom. Mal som aj pocit, že ten zápach viac odpudzuje rábiov ako ľudí ale v ten moment sa mi to overovať nechcelo.

Blížil som sa pomaly ale isto. Pohľadom som prečesával koruny stromov a všetko čo sa dalo. Zbadať niečo v tej zeleni ale dá zabrať. Ešte keď stromy sú také veľké a opička tak malá. Dúfal som, že ma Tyri vôbec nezbadá no čím bližšie som bol tým menej som tomu veril.

Šťastie sa na mňa ale usmialo. Vďaka červenej bodke, ktorú ukazovalo PHU som ju našiel. Pomaly opatrne som obchádzal jeden strom a zbadal jej hlavu ako si ústa plní dačím zo stromov. Zastavil som a snažil sa hýbať čo najmenej. Už som ju videl. Už ma od zásahu delilo len pár momentov.
So zatajeným dychom som zdvihol cvičnú pušku a zamieril rovno na hlavu.

Cvak.

Displej na zbrani nezasvietil a kohútik cvakol až hnusne nahlas. Opička strhla pohľad na mňa a hneď ako zaregistrovala cvičnú pušku už jej nebolo. Trielila medzi konármi ako blesk a ja som mohol po nej cvakať už len márne.

“Do §¶c€!“ Zamrmlal som si popod nos a bezmocne sledoval červenú bodku na PHU ako sa odo mňa vzďaľuje. Keď si predstavím, že sa tí magori v Talla-e smejú na dvoch bodkách na mapke berie ma zlosť. Určite sa smejú, bastardi. Hlavne, že na zbraň prilepia varovnú sirénu pre opicu a lúč z nej je natoľko úzky, že snáď treba trafiť ten čip na veste aby to uznalo zásah.
Od osady som bol len na tretinu dovolenej vzdialenosti preto som pocit z neúspechu rýchlo prehltol a vybral sa znovu za ňou.
Približne pätnásť minút trvalo kým sa zas niekde zahniezdila, no ja som mal trpezlivosti zatiaľ ešte dosť. Dokonca keď som obchádzal okolo trubíc s tým smradom tak som jednou poobtieral samého seba. Nech si to zo mňa čuchajú keď sa vrátim.
Raz som opicu vystrašil, teraz bude určite ostražitejšia. Keď som tak v tom momente nad tým premýšľal možno bolo aj dobré že ma poslali medzi prvými. Ak jej dôjde, že denno denne ju lovíme tak to bude čoraz ťažšie a ťažšie. O dôvod viac chytiť ju skôr než ju vyženiem mimo povolený priestor.

Nachádzal som sa približne dve desiatky po dvesto metroch od Talla-a. Opica sa medzitým presunula už na tretí strom a ja už som sa začal báť že sa nažerie a začne sa vracať naspäť. Znovu som sa preto plížil snažiac sa nevydať ani hlásku.
Tento krát keď som ju zbadal tú vestičku na nej neváhal som ani sekundu. Aj keď sa hovorí, že do tretice všetko dobré, tretí pokus som si dovoliť už nemohol.

Cvak.

Display sa rozžiaril rovnako ako moje oči keď zbadali na ňom čísla času. Zo stromu zaznel škrekot, a čierna chlpatá guľa sa zas stratila medzi konármi smerom mimo dovolenej vzdialenosti. To ma ale už netrápilo, zásah som mal a keď sa vráti s tou jej vestou prestanú ma volať zeleným. Môj úsmev zmizol po druhom škrekote, ktorý patril niečomu omnoho väčšiemu než bola Tyri. Ale to len na moment. Cez deň beštie aktívne moc nie sú a ja by som pre nich aj tak smrdel ako nestráviteľný. To síce neznamená, že tu chcem ostať a tak poklusom po vlhkej zemi som zamieril naspäť.

“Mám ju!“ Zvolal som už z cesty na skupinku žoldnierov stojacu pri bráne spolu s Kapitánom. Od nich sa ozvalo len ojedinelé ťap-ťap.
“Blahoželám....“Prehovoril kapitán keď som mu vracal cvičnú zbraň. Na chvíľu sa ale odmlčal a podľa jeho mimiky a mimiky ostatných bolo vidieť, že bojujú s tým smradom ťahajúcim sa z mojich maskáčov. “... vďaka tomu nebudeš mať toľko pásikov na ramene, čo ostatný ale už nie si zelený. Meno? “

„Alan Neves Pane.“
Prikývnutie mi ako odpoveď od ostatných stačilo a hneď po ňom sa každý pobral po svojom.

“Ak sa vráti do obeda tak poobede vyženieme ďalšieho. A Neves! Neviem kde si sa váľal ale toho smradu sa do služby zbavíš.“ Povedal Kapitán, s ktorým som spolu s niektorými mal spoločnú cestu.
“Večer má ale prísť ten konvoj o ktorom tak mrmlal šerif.“
„To stihneme.“
Zaznela odpoveď.
V ten moment mi to už skutočne nedalo a musel som sa spýtať: “Aký konvoj?“
„Korporačný. Trepú sa s ním už od nedele a vlečie so sebou skoro toľko vojakov koľko je sem nás. Šerif vymýšľal, že práve to bol dôvod prečo naťahovali tí chlapi v noci pasce. Kvôli nemu by snáď boli schopný tí blázni spáchať útok hneď pred našou bránou.“
„A to čo vezie?“
Pýtal som sa kapitána ďalej.
“Neviem, a ani ma to nezaujíma. Prečkáme tú noc bdelý a hneď ako sa nám stratia z dohľadu už to nebude naša starosť.“



Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
17.10.2249
Streda
17:20


Slnko už začínalo zapadať a džungľa pomaly ale isto začala ožívať.
Konvoj, o ktorom som sa tak neskoro dozvedel sa dostavil okolo štvrtej. Práve vtedy keď sme s Opičiakom začali obchádzať Tallao. Do osady vtedy vchádzalo približne tucet riadne vyzbrojených vznášadiel. Okrem nich v strede tri matné, väčšie, obrnené, a to tak, že ak by ste ich poprskali raketami asi by ste im len oškreli farbu.
Samozrejme ani na jednom nich nemohla chýbať ohviezdičkovaná vlajka korporácie. Osobne som ich videl len tak z diaľky a ani som im moc veľkú pozornosť venovať nemohol, lebo podľa obchádzky sme sa vtedy akurát vzďaľovali.

Keď už sa blížila tá pol šiesta hodina zastavil sa za nami osobne kapitán. A to z dôvodu banálneho pre nás, no dôležitého pre neho.
“Tyri sa ešte nevrátila?“ Zaznela z jeho úst otázka ešte skôr než pozdrav. Akurát ja som bol posledný, kto ju videl tesne pred tým, než sa rozbehla hlbšie do džungle. To mi veru nebolo dva krát príjemné. Služba začala byť práve o to náročnejšia. Tyri sa ešte nevrátila, takže ak sa vráti tak počas našej služby tak ju budeme musieť zbadať. Teraz už termovíziu mám ale predsa len. Tá špina je malá.
Dosť malá na to aby nám vedela prekĺznuť.
To, že tu bol korporačný konvoj vôbec nenahrávalo, pretože ak by mali trestať našu hliadku tak určite pred očami vojakov aby sa kapitán pochválil ako nám dáva zabrať a ako poctivo to tu strážime. A keď už hovoríme o tom kapitánovi, ktorý je vďaka tomu nervózny ako pes, a ktorý namiesto toho aby použil komunikátor tak sám vychádza von a pozerá sa medzi stromy tak sa normálne aj bojím odpovedať.
“Nie ešte tu nie je...“ Predbehol ma v tom Opičiak. Výraz kapitánovej tváre bol po odpovedi presne taký ako sme obaja čakali. Po jeho ťažkom vzdychu sa mlčky otočil a pri odchode riadne kopol do steny jedného zo skladu. Kopanec zazvonil až tak, že spozornel aj žoldnier na najbližšej rozhľadni.
 

Komentáře, názory, hodnocení

Forsaken - 29. dubna 2013 15:11
new project7147.jpg
I like it
 
PsychoP - 29. dubna 2013 08:11
falling8927.jpg
Dragon_Mage - 28. dubna 2013 11:31
Já o tom Dragovi zapomněl říct a o víkendu jsem byl na Slavconu, promiň :)
 
Drag Oncave - 28. dubna 2013 16:11
andorka2_06603.png
Dragon_Mage - 28. dubna 2013 11:31
Opraveno, zdálo se mi to jako nějaký zvláštní konec ;D
 
Dragon_Mage - 28. dubna 2013 11:31
ico65993807.jpg
Chybyčka. Zlé ukončenie. Je to zrejme ten prvý dokument, nie ten ktorý som posielal ako opravu toho starého.

Pokračovanie je tu:
 
 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2024 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.075409889221191 sekund

na začátek stránky