Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

Máš strach z búrky?Oblíbit

oriiko1624052.jpg

Autor: Orida

Sekce: Bez zařazení

Publikováno: 12. června 2013 01:12

Průměrné hodnocení: 8.7, hodnotilo 3 uživatelů [detaily]

 
Bol nebol jeden pekný neskorý noc a myška sa dala vyťahovať na svetlo sveta svoje staré a zaprášené pseudopoviedky.
Táto drobnosť vznikla v inšpirácii z búrky duniacej priamo nad hlavou. Ako rýchlo prišla, tak aj odišla a daný textík sa snaží docieliť to isté.
 

"Máš strach?"
Zdvihla pohľad a zadívala sa na Najstaršieho. Boli to prvé aj posledné slová, ktoré jej venoval. Nikdy predtým s ňou nehovoril a od toho okamžiku už ani nikdy potom. Prikývla. Nemalo cenu klamať Najstaršiemu. Prečítal by jej lož priamo z duše.

Bála sa. Nie, nebol to obyčajný strach ako keď vyleziete na vysoký strom a neviete skočiť dolu, alebo keď ste nedokončili zadanú úlohu. Toto bol nefalšovaný des. Telom jej prechádzali vlny triašky. Všetky svaly mala napäté. Nechty na zaťatých pästiach sa pomaly zabárali do kože.

Náhle nebo rozťal blesk. Jeden jediný žiarivý bič plesol oblohou. Pomyslela si, že v tom okamihu rozdelil svet na dva kusy a nič už nikdy nebude v celku. Jemné chĺpky na jej tele sa vzpriamili a zanechali po sebe nepríjemný pocit chladu. Začalo to.

Videla, ako zo západu prichádza temnota. Mračná nepredstaviteľných rozmerov sa valili cez hory a zanechávali za sebou len neforemnú šedú masu. Približovali sa. Nevynechali ani jediné miestečko, nebolo sa kam skryť.

Zhlboka sa nadýchla. Najstarší ju sledoval. Vedela to, aj keď hľadela na mraky. Jeho oči do nej vypaľovali dieru. Čakal. Bez slova tam stál a proste čakal. Keď si to uvedomila, zaplavila ju vlna zlosti. Bolo to nepochopiteľné, no na krátku chvíľku zabudla na strach aj na prichádzajúcu búrku. Chcela čosi povedať. Chcela naňho zakričať, aby mal s ňou aspoň štipku súcitu. Nestihla.

Úder. Ohlušujúce dunenie. Úzka skala, na ktorej stáli sa zatriasla. Jej štíhle telo vyzeralo také krehké, že keby zafúkal silnejší vetrík, roztrieštila by sa na milión kúsočkov. Vzhľad bol však iba klamstvom, ostatne ako všetko na tejto strane hôr. Výčnelok tu stál už po mnohé generácie a bol zrejme chránený mocnými čarami ešte z čias ich predkov.

Po prvom zadunení rýchlo nasledovali ďalšie. Blesky kmitali oblohou. Sila vetra sa neustále stupňovala a kvapky dažďa, ktoré prinášal, sa menili na miniatúrne ihličky. Chladný vzduch však odvial aj všetku prudkú zlosť.

Vzpriamila sa a zatvorila oči. Chceli od nej aby ukázala, či je hodná klanu? V poriadku. Verný vietor jej dodával sebavedomia. Zahasil oheň, ktorý v nej plápolal a zanechal ju čistú a pokojnú. Sústredenú. Presne tak, ako to potrebovala. Dýchala pomaly. Jej pokoj bol priam paródiou na stupňujúce sa peklo naokolo. Očakávala ich a nemusela čakať dlho. Kone čiernejšie než noc a na ich chrbtoch jazdci z temnoty. Počula ich. Cválali priamo na ňu, no neotvorila oči. Nepohla sa. Vedela, že ak sa úplne oddá rodnému živlu, nič sa jej nestane. Búrka ublíži len tým, ktorí ju nevidia ako seberovnú.

Ucítila čosi neobvyklé. Vietor sa jej prihováral. Šeptal jej do ucha neuveriteľné veci. Volal ju k sebe. Milovala tento svet. Svojich priateľov, svoj klan. No vietor milovala najväčšmi zo všetkého. Práve preto sa rozhodla nechať sa ním viesť. Chytila sa ponúkanej ruky, chcela ho objať....

Zrazu si uvedomila, že jej nohy sa viac nedotýkajú zeme. Pätou sa šuchla o čosi tvrdé a to ju prinútilo otvoriť oči. Pred sebou videla len prázdno. Padala. Vietor jej svišťal okolo uší. Ubezpečoval ju, že všetko je ako má byť....

Nechcela sa viac dívať na tento svet. Búrka? Aká? Armáda temna sa už dávno prerútila ponad ich hlavy. Už len v diaľke bolo možné počuť dunenie.... a akýsi krik? Poznala ten hlas. Počula ho mnohokrát, no prehovoril na ňu len raz. Najstarší. Teraz volal jej meno. Snažil sa ju zachrániť od pádu? Áno, tak to zrejme bolo. Dokázal využívať k svojim potrebám všetky živly, no tentoraz mu vietor odoprel poslušnosť. Bol to vskutku tvrdohlavý živel.

Usmiala sa. Jej priateľ mal pravdu. Prečo by mal slúžiť človeku, keď našiel to, po čom tak dlho túžil. Skutočné dieťa oblohy, dcéru vetra. Poslednú zo starobylého rodu. Ona to nevedela, no vietor jej to pošeptal. Volali ju. Čakali ju. Krik Najstaršieho sa vzďaľoval a ona konečne pocítila skutočné šťastie.

V okamihu keď telo dopadlo na dno útesu krajinou otriasol dunivý hrom. Bol to posledný výkrik vzďaľujúcej sa búrky. Ona ho však už nepočula. Rozprestierala sa nad krajinou a pohojdávala zmoknutým lístím. Bola slobodná.

 

Komentáře, názory, hodnocení

 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2024 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.063066959381104 sekund

na začátek stránky