Andor.cz - Dračí doupě online

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
15.5.2250
Streda

Neveril som, že by som sa dostal až tak ďaleko. Tým najjednoduchším by bolo keby som na začiatku zodvihol ruky a nechal sa posadiť do vznášadla. Pri prvých pár zákrutách môjho úteku som začal ľutovať toto rozhodnutie. Teraz začínam byť zaň vďačný. Najviac ale za intuíciu.
Už nemám za chrbtom alebo nad sebou žiadne bzučanie, vrčanie. Nič. Počujem len vlastný dych a tlkot srdca. Ostatné zvuky sú až moc ďaleko na to aby ma mohli akokoľvek znepokojiť.

Objavenie kanálového poklopu plne postačí. Potom sa stratím v podzemí a skôr, než ma budú môcť vypátrať po mojich stopách budem stratený v zóne, kde skenery občianskych ciachou nefungujú. Nájdem si tú jaskyňu odporcov režimu a z nej už vyjdem ako iný človek. Možno sa predsa len dnes vyspím vo svojej posteli a nie niekde v chládku za mrežami.

Zbraň ukrývam naspäť do jej puzdra, tam kam patrí. Pri stálom klusaní si vyhliadnem poklop na tom najukrytejšom mieste. Pravý rukáv odopnem od jeho rukavice a začnem ho vyhŕňať. Namiesto kože odhalím metalické krytie predlaktia, ktoré sa na moment zaleskne v tom prítmí. Keď oboma nohami stojím nad poklopom dlaň, ktorá naoko vyzerá ako zakrytá koženou rukavicou, sa začne rozkladať. Z jej častí sa začínajú formovať tri tykadlá okolo mojej pravej dlane.
Exoskelet mechanizmu sa zovrie na mojom predlaktí. Ostne tykadiel spustím ku kanálu. Nasledujúcich pár pohybov prstami prikáže uchytiť poklop. Svoju skutočnú dlaň umiestnenú vo výške môjho kolena zovriem v päsť. Tykadlá synchronizované s mojimi pohybmi bez oneskorenia vytrhnú poklop bez toho aby to akokoľvek ovplyvnilo môj postoj, či stabilitu.

Kývnutím zápästia tykadlá poklop vypľujú medzi smetné koše. Ja už bez lapania po dychu skáčem dolu do útrob ulíc. Počas pádu šikovné tykadlá stíhajú znovu zmeniť svoj tvar naspäť na rukavicu a kryt predlaktia. Miznem z ulice. Miznem v podsvetí...

...snáď sú ostatní v poriadku.

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
8.4.2250
Pondelok
05:47

V toto skoré ráno som ešte nemal moc času zvyknúť si na nový pracovný oblek. Maskáče som vymenil za spoločenské a namiesto masky mi v poriadnom dýchaní bránila natesno uviazaná kravata. Vďaka udalostiam z posledného mesiaca som sa ale vôbec necítil ako v práci. Celý revolucionársky odboj a žoldnierstvo sa mi skĺbilo do jedného. Mal som pocit, že každým dňom a každým rozhodnutím robím niečo pre celý svet. A že práve takýmito malými krôčikmi privedieme postupne všetkých k slobode.

“A keby ste ho videli včera keď som mu o tom povedal. Sčervenel akoby zjedol tú Holgovu papriku. Viete ako. Keby som za to mohol ja asi by ma vyhodil z okna.“ Prehovoril kakaový chlapík, ktorého som mal nazývať kolegom. Ani neviem kto z nich sa ako volá. Nie som totiž medzi svojimi, z čoho som mal pred pol hodinou trochu trému. Bol som totiž jeden z lokajov, ktorých si najal jeden vplyvnejší pán. Mali sme sa tváriť ako ochranka ale od skutočnej ochranky sme mali ďaleko. Navzájom sme sa poriadne nepoznali, dokonca sme neboli ani z jednej agentúry. Všetkých si nás náš nový šéfko najal ako jednotlivcov. A všetci sme boli čistokrvní ľudia.

V oficiálnom popise práce je ochrana osoby a majetku. Naša výplatná páska sa ale bude odvíjať od iných činností. O novom šéfovi som si samozrejme svoj obraz už vytvoril. Celý náš nemalý plat zaplatí kasa sedemdesiateho tretieho sektoru. Teda z vreciek pracujúcich ľudí.
“Nedivím sa ti, že si zobral túto robotu. Robiť pre takého magora tak ho asi zastrelím.“ Odpovedal tmavšiemu druhý z kolegov. “Hej je nervný ako sviňa. Ale platil dobre. Nič iné ma v tej robote nesralo. Ale tak ak by som si tak mesiac po tejto bokovke nič iné nenašiel vrátim sa tam. “ Ja som sa do rozhovoru s nimi moc nezapájal. Stál som opretý o lesklú limuzínu a obzeral si svoj komunikátor. Mal som na jeho úpravu len jednu noc a dúfal som, že dnes pôjde všetko ako po masle. Aj keď som tušil, že sám sebe klamem.

Ako sa otvorili dvere na dome s luxusnými apartmánmi vtlačil som ho do ucha. Ostatný traja kolegovia stíchli a oči nás všetkých sledovali prichádzajúceho šéfa.
Bol to starý chlapík so striebornými vlasmi a strieborný fúzom zostrihnutým v dvoch úhľadne upravených líniách, ktorá sa ťahala od uší po hrane sánky až brade. Tam boli prerušené. Mládenecký zostrih s fúzom ale nezakryl vrásky veterána, ktoré sa tomuto pánovi za jeho života nazbierali v hojnom počte. V čiernom obleku s koženými rukavicami vyzeral presne ako my. Teda až na tú farebnú kravatu čo mal. Posledným rozdielom medzi ním a nami bolo bohatšie živené brucho.
“Dobré ráno chlapci.“ Prehovoril na nás hlasom, z ktorého bolo cítiť pokročilý vek. Nakrátko pri našom odzdravení si prezrel každého z nás. Až vtedy som si všimol jeho až nezdravé modré oči. Mal som pocit, že ak by sme tohto chlapíka zavreli v tme tak by si nimi sám posvietil na dvere von.
“Čakajú vás štyri dni práce a pozornosti. Naša spolupráca bude jednoduchá. Ja vám niečo poviem, vy to urobíte. Len za ochranu by vás toľko cifier na výplate nečakalo.“ Po týchto vetách sa na nás na moment milo usmial.
“Vy dvaja, pôjdete v aute za nami. Ty do limuzíny za volant.“ Potom ukázal prstom na mňa. “A ty pôjdeš so mnou.“ Trochu ma to prekvapilo, no neostal som zaskočený. “Áno, pán Nulo.“ Monotónne som odpovedal a otvoril zadné dvere na limuzíne. Pán Nulo začal nastupovať a ostatný v oblekoch šli tam kam mali. Od tohto bodu sme sa ho na prácu pýtať nemuseli. Cez komunikátor sme boli spojený nielen my štyria navzájom ale ešte aj s jedným chlapíkom, ktorý nás mal informovať o prípadných dôležitých udalostiach, či zmenách. Počas nastupovania sme sa dozvedeli aj o adrese budovy, kde má šéf stretnutie, na ktoré ho má kolega doviesť pomocou navigácie.
Hneď pri vychádzaní z dvora luxusného komplexu sa ozval šéf. “Najprv si zájdeme na šesťdesiatu ôsmu, ulica Roover. “
Krátkym „áno“ odpovedal vodič a vydal sa tam. Druhé čierne auto šlo za nami. Ja len potichu sedel ako kamenná socha a rozmýšľal čo všetko nudné budem musieť sledovať pri ceste boh vie kam. Nulovi z tváre úsmev vôbec nemizol. Nevidel som ani dôvod prečo by mal. Rozvalil sa v luxusnom posedení, dal si z ľavej ruky dolu rukavicu. S ňou si vybral tenšiu cigaru a začal si ju vychutnávať.

Začal som sa cítiť mierne nervózne. Nemohol som myslieť na to všetko čo som mal dnes urobiť. Teda nie tie veci o ktorých ešte neviem ja od Nula, ale o tých veciach, ktoré nevie Nulo. Aby som nervozitu odstránil začal som premýšľať nad tým ako to vyzeralo prvý krát v práci.
“Môžem otázku?“ Spýtal som sa mierne nesmelo.
“Keď ste jednu už položil tak tá druhá ma snáď už nezabije.“ Odpovedal. Z jeho úsmevu pritom vôbec neubudlo. Aj tak ma jeho dobra nálada nevedela sto percentne upokojiť.
“My... no... budeme robiť aj veci, ktoré... tak trochu. No... nebudú podľa všetkých pravidiel, či?“
„Ako ilegálne?“ Spýtal sa obratom naspäť. Na to som len prikývol.
“Samozrejme, ilegálne veci by pre mňa bezpečnostné zložky korporácie neurobili.“
Viac som nepotreboval počuť. Pohľad som odklonil smerom k oknu a začal som potichu sledovať okolie. Šéf sa po odpovedi odmlčal len na chvíľu a potom pokračoval.
“He, he he. A za koho ma máš? Som politik! Zastupujem ľud. Samozrejme, že všetko čo budeme robiť bude podľa zákonov. Od toho tie zákony sú.“
Táto odpoveď ma skutočne donútila zvraštiť obočie.
“Tak potom nerozumiem. Prečo ste si nenajali niekoho iného, z radov zložiek korporácie alebo neobjednali všetkých z jednej agentúry. Prečo takto náhodne?“

„Najal som si z tých, ktorý sa prihlásili. Ozbrojené zložky korporácie majú hromadu svojej práce. Tých je treba niekde úplne inde. Inak by sme nemuseli žiť za múrmi no nie? Vybral som si z dobrovoľných, kompetentných jednotlivcov, ktorý nemajú na práci nič dôležitejšie.“

„Tak prečo dookola toho toľko tajností?“

„A načo vás zaťažovať vecami, ktoré sa netýkajú vášho poslania? Zbytočne by vás rozptýlili. A pravdu povediac aj ja mám právo na menšie súkromie.“

Prikývol som a náš rozhovor skončil. Premýšľal som, že by som sa ho spýtal na viac, no neodhodlal som sa na to. Teraz mám pocit, že pár otázok navyše mohlo všetko zmeniť.
Samozrejme si pán Nulo po ceste vybavil niekoľko telefonátov. Ja som len rutinne prezeral okolie a overoval si či je všetko v poriadku.
Keď auto zastavilo vystúpil som okamžite prvý a podržal dvere šéfkovi. Pritom ako vystupoval som si prečítal veľký nápis na budove vedľa nás. Na ňom stálo: “Domov dôchodcov.“
“Nemyslel som, že to zavesíte na klinec tak skoro.“ Slová zo mňa vyšli nechcene automaticky. Až potom čo to zo mňa vypadlo som si uvedomil, že nie som medzi našimi. Navzdory mojim očakávaniam sa Nulovi úsmev rozšíril. Ukázal na mňa prstom a povedal: “Tvoj humor sa mi páči.“
Moje telo ani nedostalo šancu aby ma oblialo studeným potom. Zatvoril som za ním dvere a vybral sa za ním.
“Nie, počkajte tu. Hneď sa vrátim.“ A tak som ostal stáť pri aute. Tu sa ku mne pripojil vodič.
“Domoc dôchodcov? Na čo by tu dopekla šiel?“ Spýtal som sa ho.
“Asi tam niekoho má...“

Že ma to nenapadlo. Jednoduchá, prostá odpoveď. Čakali sme tam na neho aj s druhým autom približne dvadsať minút. Kolega vodič limuzíny medzitým spálil dve cigarety. Kolegovia pri aute tiež tak. K nám sa ale nepridali, ostali sedieť vo vnútri.
Po tejto dobe Nelo vyšiel. V rukách niesol dva strieborné kufre. Oba boli na ručné kufre až moc veľké, no jeden bol dva krát hrubší, než ten druhý. Vyšiel som mu naproti aby som mu s nimi pomohol.
“Nie je treba. Vystačím si sám. Počkajte pri limuzíne.“
Zo schodov domu zamieril rovno k druhému auto, ktoré nás doteraz nasledovalo. Ten hrubší kufor naložil im do kufru a potom im chvíľu niečo vysvetľoval. Prikyvovali mu ako najatý, no vyzeralo to, že budú pokračovať za nami.

Nastúpili sme a vyrazili smer hlavný cieľ kde bolo jednanie. Podľa polohy, kde sme sa nachádzali som usúdil, že by bolo najlepšie už začať. Stlačil som prstom svoj komunikátor a niekoľko sekúnd držal. Po krátkom zachrčaní sa ozval ten istý chlapík čo vždy. Len s miernych mrčaním.
“Doprava pred vami sa začína komplikovať. Kvôli nehode sa tvoria kolóny, zmenili sme vašej navigácií trasu tak aby ste sa dostali na miesto čo najrýchlejšie. Postupujte podľa nej.“

Samozrejme som musel informovať aj Nela. “Pane, dostal som správu, že naším smerom sa stala nehoda. Zmenili nám trasu v navigácií, aby ste sa na to stretnutie dostali čo najskôr.“

„Dobre.“ Odvetil šéf.

Asi po šiestich minútach sme sa dostali z vrchnej cesty do tunelov vedúcich popod budovy. A z nich bočnou cestou do štvrti, ktorá nebola z tých bohatších. Bola to rabíjska štvrť plná toho najhoršieho čo mohlo toto mesto ponúknuť.
“Psi jedni prašiví...“
Nechápavo som naň pozrel s zdvihnutým obočím. “Čo tak pozeráš? Nikdy ti to neprišlo odporné, že aj takýto musia medzi nami žiť? Z tvojej práce?“

„Nie všetci rábijci sú takí.“ Odpovedal som trochu tichšie. Na moment sa pousmial.
“Ani všetci ľudia nie sú taký ako my. Vieš koľko obyčajných ľudí v týchto podmienkach žije? Nejde o rasu ide o princíp. Naši otcovia doslova z popola postavili systém, ktorý dáva každému všetko. Deti v škole triedia a vyberajú podľa ich túžob a schopností. Tak aby sa každému za jeho prácu dostalo adekvátneho ohodnotenia na slušný život. A títo tu len za pomoci výhovoriek cucajú zo systému peniaze, ktoré sa mohli využiť na lepšie veci.“

„Nemyslíte, že sa cítia potom ako otroci?“

„Otroci? Aký otroci? Žijú v domoch postavených korporáciou, jedia potraviny zabezpečené korporáciou. Využívajú prostriedky a služby, ktoré ponúka práve korporácia. Aby mohla tá korporácia im toto všetko tak niekto musí zodvihnúť zadok a ísť pracovať. Toto sú len paraziti, ktorý sa ešte opovážia nazvať otrokmi keď ich ide CCS odviezť na trest za pracovnú nečinnosť.“
Na jeho slová som kývol len plecami. “Nie každý si mohol vybrať to ako sa narodí.“

„Ale každý si môže vybrať to kam bude jeho život smerovať.“ Nelo sa trochu posunul a lakťami sa oprel o svoje kolená. “Vieš veľmi dobre čomu ľudstvo muselo čeliť. Vieš aký systém vládol pred tým? Taký, ktorý zapríčinil skoro jeho skazu. Keď prišla hodina H ľudia nevedeli čo majú robiť. Najbohatší sa ukryli a ostatný, chudobný, normálny, pracujúci. Všetci začali umierať. Hniezda nákaz a celého chaosu vznikli práve v takýchto miestach. V takých kde ten systém nemal žiadnu moc, no aj tak ich živil. Sám si vypestoval taký malý nádor o veľkosti 70 % celkovej populácie. Nastala skaza, ktorá nás mala zahubiť. No nestalo sa tak vďaka nim...“ Vystrčil prst von z okna, kde práve stál nejaký rábijec.

“Ich rasa vznikla z našej a vrátila nám silu žiť. So všetkými tými chybami, ktoré nás zahubili, naši otcovia začali počítať a vybudovali nový svet. Nový svet, v ktorom teraz žijeme a nie sme nútený jesť to, čo si zastrelíme. Rovnako ale ako my tak aj oni majú tých neproduktívnych, ktorý vytvárajú príležitosti pre iný druh záhuby.
Človek, ani rábijec, ani žiadny živý tvor nedokáže vymyslieť dokonalý systém, lebo sám nie je dokonalý. Podarilo sa nám to ale pre väčšinu a tak tento nádor nemá veľkosť 70% ale približne asi 27%. A tých 27% je práve toľko občanov koľko sa dobrovoľne rozhodlo zvoliť si tú ľahšiu, lenivejšiu cestu. Buduj si svet pre takých, ktorý ti naň napľujú a ešte ťa nazvú otrokárom.“

Ostal som ticho. Veru ma nenapadlo čo by som na to mal povedať. Trochu sa rozohnil a v jeho očiach bolo to niečo. To malé niečo, ktoré dokazovalo, že svoju vec berie vážne. V tom začalo naše auto spomaľovať až sa zastavilo.
“Prečo stojíme?“ Zvolal som do komunikátoru.
“Neviem. Niekto tu stojí stojí s týmto hebedom a nechce sa pohnúť.“ Okamžite som povedal Nulovi, čo sa stalo. Spredu sme vtedy obaja počuli trúbenie nášho muža. Dookola nás boli len ošarpané budovy, ktoré stálu len vďaka podporným stĺpom, čo držali časť mestskej infraštruktúry. Nebol najmenší dôvod pre niekoho práve na tomto mieste stáť.
“Idem tam za ním až sa pohneme...“ Ozval sa kolega a vystúpil z auta. Vyzeral byť mierne nervózny a už keď kráčal smerom k nákladnému autu, horlivo gestikuloval. Cez pootvorené strešné okno ho bolo aj počuť.
“Čo tu stojíš tak do kríža ty §¶c*Đ!? Celú cestu si zablokoval...“

Náhle sa ozval výstrel, ako blesk z jasného neba. Kus hlavy kolegu letel za náš obzor a zbitok tela bezvládne padol na zem. Skôr než som sa stačil nadýchnuť a skríknuť nastala paľba. Z oboch strán z opustených budov nás začali strieľať. Auto za nami sa začalo meniť na dierovaný syr. Len to naše ostávalo relatívne v poriadku. Iba so škrabancami. Jediné na čo som sa zmohol bolo zavretie strešného okna.
V mojej tvári bolo vidieť paniku, no tá Nulova skamenela.

“... ty im vybuduješ svet, a oni ťa zaň chcú zabiť. Všetkým sa proste vyhovieť nedá.“ Povedal a otvoril strieborný kufor, ktorý mal pri sebe. V ňom sa nachádzala zbraň veľká ako útočná puška s podivnou hlavňou. Namiesto tej klasickej tam boli tri ostne.
“Tak im dajme po čo si prišli.“ Dodal a buchnutím do stropného okna ho celé otvoril. Do voľného priestoru vtlačil iba hlaveň a spustil spúšť. Zbraň s podivným sykotom a zvonením začala do vzduchu páliť modrasté rany, Ktoré sa samé začali stáčať a mieriť do okien budov. So spätnou salvou, ktorá trvala si štyridsať sekúnd dokázal vymlátiť drvivú časť útočníkov. Potom sa ozvalo cvaknutie.
“Už sú len traja.“Odvrkol Nulo. Bolo vidieť, že sa na moment stiahli, no nenechali na seba dlho čakať.
Po dvoch minútach z jednej z budov vybehli dvaja maskovaní rábiovia. Jeden niesol v rukách niečo podobné výbušnine.
“Keď otvorím dvere vystrč sa z toho okna a streľ toho so zbraňou.“ Prikývol som a moment na to Nulo trhol kľučkou a rám dverí vrazil jednému do zubov. Ja som sa vystrčil a vystrelil. Zasiahol som ho rovno do stehna a ten s bolesťou padal k zemi. Nemohol som ho zabiť. Veď bol jeden z našich, revolucionár.
Ozval sa ale ďalší výstrel. Zovrelo sa mi v žalúdku, pretože nebol môj. Oči mi ale jasne ukazovali, že to stihol vystreliť Nulo, ktorý ho dorazil.
Ten chlap v ľavej ruke držal malorážku a a tá pravá, bola rozložená na boh vie čo držal bezvládne telo toho prvého.
“Tretí unikol... vzdal to, zbabelec.“

Ja stále neistý a v nemom úžase som sa zmohol len na obzeranie dookola. Až po nejakej chvíli zo mňa vyšli slová: “Čo? Čo to je? „
„Toto? Môj ručný exoskelet. Uľahčuje mi prácu.“ Nulo pohol niekoľkými prstami na pravej ruke a ihlice, ktoré sa poskladali z jeho vrchnej časti ruky sa zavŕtali do bezvládneho tela. Z toho o moment vytrhli občiansky ciach.
Nevedel som čo som mal v ten moment robiť. Toto sa proste stať nemalo. Mal som doviesť obeť do pasce a oni ju mali zabiť. Ale namiesto toho nastal opak. Tento chlap vôbec žiadnu ochranku nepotrebuje.

Nulo skúmal čip a ja som medzitým vyšiel von z limuzíny. K mŕtvole zastreleného rábijca. Bál som sa mu pozrieť pod masku. Aj keď mi telom pripomínal opičiaka najviac zo všetkého som sa bál myslieť na to, že by tu predo mnou ležal skutočne on. Z rovnakého strachu som zobral jeho zbraň do rukavíc a prečítal jej označenie Nulovi.
“Čo ste komu urobili, že po vás takto idú?“

„Neviem, asi sa im nepáči moja brada. Je skutočne na tej zbrani číslo modelu 19?“

„Áno je.“ Odpovedal som mu. Ten vytiahnutý čip z tela zobral do ľavej ruky a tikadlá z tej druhej sa znovu poskladali na pravú ruku. Celé to nakoniec vyzeralo tak, akoby mal na sebe iba rukavicu. Roztrhaný kus saka a košele samozrejme nepočítam.
Sám sa mi potom zapozeral do očí. A ja stále nesvoj som nehybne stál s ňou v dlaniach.

Pozeral som sa na spúšť okolo. Všetko to malo byť také jednoduché. Nulo prímal iba ľudí. Rábicov nie. Preto poslali mňa aby som ho nalákal. Nechceli ho iba mŕtveho. Chceli ho vzorovo popraviť a nechať jeho telo na verejnom mieste.
Pomocou upraveného komunikátoru som ich vlákal do pasce a mal sa tváriť, že ich bránim. Oni ho mali jednoducho spacifikovať. Potom by si s ním robili čo chceli. Namiesto toho som tam ostal stáť vedľa mŕtvoly o ktorej v duchu dúfam, že nie je mojím najlepším priateľom.

“Tak poď. Musíme to ohlásiť. Toho posledného nájdeme a bude hovoriť. Kolegom vzdáme hold neskôr.“
Prikývol som.
„A mimochodom, Neves. Máte na viac, než len na obyčajného žoldniera.“
Potom sa otočil k autu.
Nepremýšľal som nad ničím. V mojej hlave sa objavilo prázdno. Vystrelil som.


Nulovo telo sa zošmyklo po krvavom fľaku po boku limuzíny. Potom som strelil ešte raz. Zbraň som pustil naspäť na zem a tú služobnú si vymenil s tou jeho, pretože mal ten istý typ zbrane čo my. Potom som si bezmyšlienkovite sadol na zem, oprel sa o auto. A čakal.

Saint Arten City – Obytný priestor Juna 14
Sektor 73
Južná Amerika
8.4.2250
Pondelok
22:23

Pracovňa tohto bytu nie je jedna z najčistších a najprehľadnejších. Každý predmet, či už cenný viac alebo menej zaujal svoje miesto kedysi dávno a už sa z neho nepohol. Prach sa na nich poctivo vrství už od ich usadenia. Je ich vidno, to ich účel plne splňuje.
V kresle pred stolom sa uvelebila mohutná postava, ktorej siluetu ožarujú levitujúce holografické tabule. Ako jediný zdroj svetla svojou intenzitou miestnosť neosvietia. Ich znížený jas im nedovoľuje oslňovať ani ich užívateľa.
Jasným viditeľným centrom toho všetkého je ale tabuľa, na ktorej čisto a jasne vidieť tvár a chudučký vrch postavy samozvaného Holosa.
“Bola to blbosť. Všetko vychádzalo podľa plánu až dokým to nezačalo. Vážne, ja som nemal odkiaľ tušiť, že je ešte aktívny? Vieš koľko mal ten chlap rokov? Jeho srdce malo byť už na kašu samo od seba. Namiesto toho rozpútal peklo. Z chlapov sa dostal živý len jeden jediný. A ten mal tiež šťastie, že ho Nulo nedostal.“
Tieto slová donútia prehĺbiť rudé vrásky na tvári užívateľa holo-tabúľ. “V správach ale bolo, že je mŕtvy. Kto ho potom dostal?“

„No kto? Alan!“

„A tomu sa to ako podarilo?“

„Strelil ho do zozadu do hlavy. Spojil som sa s ním cez ten komunikátor. Kým prišlo CCS pomohol som mu zahladiť všetky stopy. Je síce ešte na vypočúvaní. Bude ale stáť ešte veľa námahy aby sme z toho vyšli nevinne. Určite nás nájdu.“

„Hlavne pokoj, máme teba.“

„Hovorí sa ti hlavne pokoj. Teba tam neposlali, ja som to všetko monitoroval. Myslíš si, že im nedôjde čo všetko majú tí mŕtvi spoločné?“

„Zastavím sa za Ezbanom. Niečo vymyslíme. Ten Neves mi ale príde stále divný.“

„A prečo? Všetky jeho testy boli v poriadku. A ešte k tomu je v tom rovnako ako my.“

„Môžeš mi tie jeho výsledky poslať?“

„Hej, prečo nie? Za pár sekúnd ich tam máš.“

„Vďaka, ozvem sa neskôr.“

Tvár informatika rázom zmizne aj s celou tabuľou a namiesto nej sa nad stolom objaví replika tela Alana Neves-a. Prísediaci ním otáča, obzerá si ho v hlbokom zamyslení. Stále sa nevie zbaviť divného pocitu, že nie je niečo v poriadku. Niečo čo mu nedovolí spať už skoro mesiac.
Po krátkej chvíli začne približovať modelovú hlavu priamo oproti tej svojej. “No pozri sa na mňa Neves. Ja zistím o čo ti ide... “
Virtuálny pohľad z očí do očí muža zarazí. Jeho vrásky sa znovu prehĺbia, obočie sa zmrští. Začína posúvať časovú os modelu. Jeho sánka pomaly ale isto začína klesať adekvátne k rýchlosti prezerania .

“Ten sviniar...“