Andor.cz - Dračí doupě online

Poloha neznáma
Sektor neznámy
---
19.4.2250
Piatok
10:30

Jedna z lesklých bielych stien laboratória pokryje modrasté svetlo. V samotnom strede môže človek pozorovať točiace sa koliesko pod ktorým žiari nápis:

Zostavujem prenos.

Pred stenou sa zastavia dve postavy v snehovo bielom oblečení. Ich identitu prezrádza viditeľne umiestnený štítok na hrudi. Grenz a Olerová. Keď zmizne nápis a aj samotné koliesko celá stena stratí svoju belosť. Zmení sa na obrazovku, na ktorej obaja vidia jedného zo svojich nadriadených.
Ten ich ale nenechá ani nadýchnuť a ihneď začína na nich chrliť slová z obrovských úst na obrazovke.
“Dobrý deň pán doktor. Čo sa deje, že ste kontaktovali priamo mňa? Dúfam, že nebudem nútený pochybovať o vašej samostatnosti.“

Grenz nepohne počas uvítania ani brvou a sám začína zmysluplnejšiu konverzáciu.
“Ako exekutívneho manažéra nášho projektu som vás nútený priamo informovať o každej kritickej zmene, ktorá nastala. Hovorím to priamo a nerád ale vzhľadom na informácie a sledovanú situáciu sa nám potvrdilo to najhoršie. Subjekt, hoc je plne funkčný, bol odhalený v plnom rozsahu. V tomto prípade môže byť subjekt vystavený akejkoľvek vonkajšej zmene. Doporučujem uskutočniť postup podľa protokolu 4 a to ide len s vaším priamym súhlasom.“

„Odhalený? Veď na miesto bol poslaný agent aby všetko stabilizoval.“

„Agent urobil svoju prácu tak ako mal. Subjekt začal postupovať. No pozrite sa na tento model, ktorý som vám pred momentom zaslal. Všetka komunikácia pozorovaných priamo potvrdzuje naše tvrdenie.“

...
...
...

„Dávam vám súhlas na spustenie protokolu číslo 4. A osobne dozriem na postup celého procesu.“

„Rozumiem.“

Stena pred oboma na moment zobrazila správy o ukončovaní prenosu. Hneď potom sa opätovne zmenila na lesklú a bielu. Presne takú akými sú všetky ostatné v laboratóriu.
Krátko na to vyšli prvé slová prekvapivo z úst Olerovej.
“Škoda, že nevyužili plný potenciál subjektu.“

„Škoda...“ Odpovedal Grenz. “Ja dúfam už len v to aby sme dostal Specula naspäť skôr než bude neskoro.“

Saint Arten City – Podzemie
Sektor 73
Južná Amerika
11.5.2250
Sobota
13:47

Poprvé po dlhej dobe som sa odvážil znovu vstúpiť k ostatným. Pracovať som síce pracoval normálne, no sem som vôbec nechodil. Po pravde ani vtedy som tam nemal byť, pretože vražda Nula stále nebola vyriešená. Sám som nevedel čo sa okolo mňa a hlavne v tom vyšetrovaní robí. Zdalo sa mi, že ide nezvyklo pomaly aj napriek tomu, že ma donútili vziať si hneď po atentáte dlhšie voľno.
Práve po ňom som zažil pekné prekvapenie v práci. Žijúceho Opičiaka, ktorý bol bez škrabanca. Jediný, ktorý ušiel.

Odvtedy som mal viac než dosť času si to urovnať v hlave. Bol to ich nápad. Oni chceli odstrániť Nula pre výstrahu a jeho telo zavesiť boh vie kde. Celé to bolo jedna veľká kravina. Hlavne, že ja ako patriot som sa do toho nahrnul ako prvý. Vtedy som si hovoril, že už nikdy viac.


V podzemí bola mojou prvou zastávkou miestnosť, kde sedel Holos. Ako vždy čumel do holografických tabúľ rozhádzaných po celej miestnosti. V ten deň bol ale až príliš nervózny. Rytmické neovládané trasenie nohy, obkusávanie prstov a celkové bojazlivé, strohé pohyby. Niekto z toho všetkého bol ešte viac na nervy než ja.
“Oh Alan, chcel som ti dnes volať. Ešte, že si prišiel sám.“ Vyhŕkol namiesto pozdravu hneď potom čo ma zbadal. “Čau. Vyzeráš celkom nesvoj.“
„Aj ty. Bože, ani si nevieš predstaviť, čo všetko musím robiť aby som aspoň trochu zmiatol korporáciu. To bol proste nápad za milión. Ale kým ťa mám tu, poď so mnou niečo ti ukážem. Aspoň to rýchlo vybavíme.“

Vychudnutý rabies zoskočil zo svojho sedenia a rýchlym krokom prešiel k mohutnejším zamknutým dverám. Tie odomkol nejakou číselnou kombináciou a pozval ma dnu. Táto miestnosť asi jediná z celej tejto drobnej základne mala betónovú podlahu, steny a strop. Objemom bola viac než veľká a temer prázdna.
Tých pár vecí, ktoré som mohol hneď zbadať bola ľudská figurína v strede a neďaleko nej priesvitná bunka, do ktorej sa dalo vojsť. Tá v sebe mala striebornú debnu. So zvedavým pohľadom som sa začal približovať ku debni a skôr než som sa stihol na hocičo spýtať sa ozval Holos.
“Pamätáš si na to keď chlapi minulý rok sem tam vykrádali konvoje v džungli? Tamto bolo v jednom z nich.“ Ukázal prstom na striebornú debnu. Ja som ju bez váhania otvoril a jediné čo som videl na tej veci, ktorá v tom bola, tak asi len to, že ide o nejaký oblý kus modrého plastu.
“Prototyp implantátu s názvom Speculus. Približne pol roka som ho upravoval s pár ďalšími aby sme ho mohli používať. Rozumieš trebalo ho zbaviť všetkých tých zbytočných sledovacích obvodov, ktoré á korporácia tak rada. Ani by si neveril ako dlho nám trvalo pochopiť ako to funguje.“

„Na implantát to teda rozhodne nevyzerá.“ Odvetil som mu.

“Samozrejme, že nie. Upravili sme ho tak aby sa dal používať bez koreňového systému. Teda odblokovali ho. Potom previedli do externej podoby. A tú by som s tebou rád odskúšal, pretože výsledky pri rábijcoch nedopadli moc dobre.“

„Aha, a čo to má robiť?“

„Jáj, ty ho vlastne vidíš prvý krát. No Implantát Speculus je prototyp využívajúci princípy, ktoré učia náboženstvá. Techniky spirituálneho sveta, prelínajúce sa do nášho reálneho. Vlastník tohto implantátu by mal byť schopný dočasne zhmotňovať vo svojej blízkosti predmety. Akékoľvek, podľa myšlienok. S týmto sa dá neskutočne rýchlo urýchliť technologický pokrok a odboj dostane obrovskú šancu na to realizovať revolúciu.“

„A čo si myslel tými nedobrými výsledkami.“

„To, že implantát psychicky a nervovo vyčerpáva. Niektorý po jeho použití skolabovali. Tí, čo to vydržali tak akosi namiesto toho aby čosi vytvorili tak zničili figurínu. “ Po týchto slovách sa Holos celkom uponáhľane presunul ku debni a začal z nej vyťahovať veci. Implantát preniesol k figuríne. Mne dal do rúk nejakú helmu.
“Vďaka tej helme sa ti nemusí implantát prisávať na zátylok. Skrze ňu ho budeš ovládať na figuríne a to čo by sa malo zjaviť pri tebe, či na tebe by sa malo pri tej figuríne. Teba zavriem do tejto bunky a ja sa presuniem do druhej miestnosti kde ta budem monitorovať. Urobíme to rýchlo aby som mohol zas pokračovať v tom svojom. “

Ja som sa poriadne ani nestihol nadýchnuť a on už zatváral za sebou dvere. Nepustil ma ku slovu len ma tu zabuchol a čakal, že mu budem robiť pokusnú myš. Urobil som to vtedy len preto, že nikto predo mnou v tom nezomrel. Teda dúfal som v to.
Chvíľu na to ako som si dal prilbu na hlavu sa v jej slúchadle ozval Holos.
“Dobre, zapínam ti teraz všetko čo potrebuješ. Keď ucítiš implantát v hlave nezľakni sa. Ovláda sa intuitívne predstavami, takže odporúčam zamerať sa priamo na figurínu tak akoby to bolo tvoje telo.“

Takže som si mal hocičo predstaviť vo svojich rukách a malo by sa to objaviť v rukách figuríny. Šialenstvo. Blbosť. Začal som si domýšľať, že som súčasťou nejakého jeho blbého vtipu. Ovládať implantát cez helmu a ešte bez návodu. Buď je on blázon alebo mňa má za blázna. Koniec koncov som si povedal, že tú chvíľu už nejako vydržím.

Na to som ucítil veľmi čudný pocit tlaku v mojej hlave. Nebola to bolesť. Len podivný tlak. Pocítil som zimomriavky, no také, ktoré som v živote nezažil. Nielenže sa mi skĺzali po chrbte ale vychádzali doslova z vnútra mojej hlavy. Na moment som si myslel, že som zdrogovaný alebo čo.
Keď sa všetky tieto čudné pocity začali stabilizovať rozhodol som sa urobiť to, čo po mne chcel Holos. Predstavil som si ľubovoľnú vec. A už ani neviem, prečo som si predstavil práve tamto.



Pravú ruku figuríny roztrhalo od lakťa až po prsty na drobné kúsky. A mne samému sa začala točiť hlava a zatmievať pred očami. Vtedy som si z hlavy tú helmu strhol. Triesky umelinovej figuríny sa povaľovali po zemi bez pohnutia. Figurína ostala bez ruky a nič nové sa v miestnosti nezjavilo. V ten moment som už bol presvedčený, že som sa stal terčom vtipu.
Dvere sa otvorili a Holos, ktorý vošiel si začal skôr prezerať figurínu s implantátom než mňa samotného.
“Presne ako aj u tých minulých, a ty ako? Cítiš sa v pohode? Nevyzeráš až tak hrozne ako tí pred tebou.“

Odpovedal som mu len kývnutím pliec. Holos vyzeral stále uponáhľaný a nervózny preto som sa s jednoduchým rozlúčením vybral preč. Nič iné sa tu nedialo. Ukázať som sa ukázal, kolegovia v odboji mohli v pokoji spať a ja som sa chcel presunúť domov, kde sa do ničoho nemôžem zapliesť.
Pred odchodom samotným ma ale na pár slov zastavil ešte niekto.

“Alan?“ Prehovoril na mňa Rudochov hlas od chrbta. “Poď sem na moment.“ Skôr než som stihol prísť do jeho tesnej blízkosti už sa pýtal: „Ako sa cítiš? Všetko v poriadku?“ Nemôžem klamať, že ma to neprekvapilo.
“Áno, prečo by nemalo?“ Odpovedal som trochu nesvoj. Tvár Rudocha sa ale ani nehla a jeho ústa nenechali na seba čakať.

“Všimol som si, že si bol práve s Holosom. Ako to dopadlo?“

„Nijako, s figurínou sa stalo to čo mi opisoval aj pri minulých pokusoch.“

„Dalo sa čakať. Mimochodom, tú vec dostať sem z džungle bolo viac než náročné. Korporácia po tom ide ako besná. Chcú to naspäť...“ Pri týchto slovách som sa na Rudocha zamračil. Tušil som, že niekam smeruje a vôbec sa mi nepáčilo kam.
“... a preto musíme implantát presunúť niekam do bezpečia. V záujmu nášho aj budúcnosti ľudstva. Chce to niekoho schopného a rýchleho.“

„Rozprávaš na zlého človeka. Po tom čo sa stalo sa musím držať od každého vášho nápadu čo najďalej.“ K jeho nápadu som dostal okamžitý odpor. Tento človek je jediný, ktorý ma nemá vôbec v láske. Dokonca ani vzťah s ním sa nedá popísať na rovine normálnosti či profesionality. Ako v práci tak aj tu. Ak by sa niečo stalo schytal by som to len ja. A on by sa ma ľahko zavil.
“Práve preto si ideálny pre túto prácu. V minulých prípadoch si ma prekvapil. Musím uznať že to čo si spravil som od teba nečakal. Keď mi povedali, že odtiaľ jeden zdrhol myslel som najprv na teba. Tvoje meno figuruje v prípade Nula. Možno už niečo tušia, každopádne všetci aj oni budú čakať, že teraz budeš dávať od všetkého ruky preč. Ty si ten posledný od koho by sa čakalo, že by implantát preniesol. Dostaneš skrinku, dovezieš ju niekam. Dáš ju niekomu alebo niekde a ideš si po svojom. Nič viac.“

„A prečo nemôžeš vziať hocijakého rábijca z ulice. Nič mu nepovedať. Pohroziť mu a využiť ho ako posla?“ Po mojom návrhu sa Rudochove čelo zvraštilo. Zhlboka sa nadýchol s doslova skrz zuby precedil:
„Pretože na teba je spoľah.“
Odklonil som pohľad do vedľajšej steny. Vôbec sa mi to nezdalo ako dobrý nápad. Na druhú stranu nešlo ani o nič zložité.
“Pod jednou podmienkou.“ Prehovoril som, pričom som sa pohľadom zavŕtal do toho jeho. “Bude to posledná vec, ktorú pre vás urobím. Až dokým nebudem čistý, ak sa to vôbec niekedy stane.“

„Máš moje slovo.“

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
15.5.2250
Streda

O niekoľko dní nastal deň D, ktorý ma mal možno oslobodiť. Poriadne som sa najedol. Poriadne si odpočinul. Sledoval som čas, aby som vyrazil včas a zároveň za tmy. Cesta, ktorá ma čakala nebola najkratšia. Ešte s tou trasou čo som si naplánoval mohla zabrať veľmi dlhú dobu.
V podzemnej garáži ma čakala moja nádherná motorka. Tá vo svojom úložnom priestore mala implantát. Iba implantát. Helma, ktorú k nemu urobil Holos išla inou cestou. Vôbec som nevedel kade a ani ma to nezaujímalo. Všetko som chcel mať už za sebou.

Zo svojho bytu som vyrazil o niečo skôr než som chcel. Aby som mal rezervu. Keby som sa niekde zdržal dlhšie než som chcel. Nejakú dobu som sa povozil po meste. Zastavil som sa aj v nejakom automate osviežiť sa. Robil som všetko tak aby som vyzeral čo najviac obyčajne a tuctovo.
Až na jednu vec.

Zamieril som okľukou na miesto, ktoré po nociach nevábi žiadnych turistov. Okraj štvrte, kde naposledy vydýchol Nulo. Nebolo to prvý krát čo som sa sem zastavil. Preto to bolo normálne, ale len pre mňa.
Vyzeralo to tam skoro rovnako ako pred pár týždňami. Budovy dookola stále rozbité. Po policajtoch ani stopa. Najnovšie boli len čierne fľaky po zemi. Potichu a pomaly som prešiel cez túto ulicu a zamieril k polorozpadnutej budove. Svetlo z mojej motorky odohnalo postávajúcich rábijských „gangsterov“, ktorý boli viac plachý než neagresívna zver v džungli.
Viac sám som tu byť už nemohol.

Dnes ma sem nedohnala ľútosť ako v minulých prípadoch. Bolo to jediné miesto kde som vedel, že budem iba ja a nikto iný. Hlavným dôvodom prečo som bol tu bol môj vnútorný hlas.
Motorku som zastavil a vypol. Ako som zliezol okamžite som vytiahol implantát a vlastnými očami ho začal sledovať.
Znelo to šialene ale keď sa vám tri dni sníva ten najzvláštnejší sen práve o tejto veci nenecháte to len tak. Teda ja určite nie. Holos tvrdil, že tá vec sa ovláda intuitívne. Sny, ktoré som mal mi dodali buď odvahu alebo to šialenstvo znovu to vyskúšať. Mal som pocit, ako keby sa mi prisnil práve ten spôsob ako z vtipu urobiť skutočnosť. A môj vnútorný hlas ma v to presviedčal čoraz viac a viac.

Dlho som nečakal a potom ako som si zložil helmu som nechal implantát prisať na mojom zátylku. Znovu sa mi dostalo pocítiť to, čo som zažil v podzemí. No omnoho intenzívnejšie. Čo bolo viac prekvapujúce a čo ma donútilo konať bolo to, že som sa cítil presne ako v tých snoch. Ani som nepomyslel na to, že by som mohol prísť o ruku aj keď minulý pokus odľahčil figurínu práve o túto časť. Dokonca som chcel urobiť to isté čo v testovacej miestnosti, no tento krát úspešne.

Vôbec som netušil odkiaľ som v sebe mal celé to odhodlanie a ani to čo by som robil keby to náhodou nevyšlo. Proste som zaťal zuby a začal si predstavovať. Spomienky na to ako som videl Nula vyskakovať z toho auta a hneď moment na to držal kompletne pod kontrolou celú mohutnú osobu. Mal som pocit akoby som tú chvíľu aj s tým prekvapením znovu prežíval. Srdce mi bilo. Hlava mi oťažievala a celé okolie sa stávalo čoraz viac a viac tmavším. Začal som strácať rovnováhu. Cítil som to, no vedome som s tým nedokázal nič urobiť.
Vtedy keď som v mojej hlave videl skladanie a rozkladanie Nulovho exoskeletu som už necítil samého seba. Všade bola tma, len v strede mojej hlavy svetielko a tam exoskelet v celej svojej kráse. Nakoniec mi z mysle zmizol aj ten.

S prudkým nádychom som sa zo zeme posadil ako keby som sa prebral z tej najhoršej nočnej mory. Celý spotený som si ešte hodnú chvíľu myslel, že som naspäť vo svojej posteli. Z omylu ma vytiahol až pohľad na svoju motorku. S riadne ťažkou rukou som si začal ohmatávať implantát na zátylku.
Neveril som vlastným zmyslom. Mal som svoju vlastnú ruku. Neporušenú. Bez škrabanca. A ešte k tomu ťažšiu o niečo, čo stvorila moja spomienka.
V úžase ma ani nenapadlo zdvihnúť sa z tej špinavej zeme. Keď som ale zbadal čas vyskočil som ako struna. Prekvapilo ma, že som bol mimo necelú pol hodinu. Viac ma ale prekvapilo to, že v tejto časti mesta za takú dobu som mal pri sebe všetko čo aj pred tým. Objavil som sa v časovom sklze ale to mi nedovolilo si exoskelet nevyskúšať.

Fungoval perfektne. Vďaka tomu implantátu som sa stále cítil ako pod vplyvom niečoho, no ako keby mi on sám našepkával to ako mám tu vec ovládať a ako funguje. Po niekoľkých rozloženiach a zloženiach rukavice som si nasadil helmu a do motorky schoval len prázdny obal. Keď sa mi podarilo získať takúto vec pôjdem len na istotu a odovzdám ju len vtedy ak sa budem ja cítiť v bezpečí. Koniec koncov nasadzoval som v tom svoj krk ja.

Asi o niečo viac než pol hodinu som pomaly dorazil do časti mesta, kde som mal odovzdať svoj „balíček“. Súčasťou PHU, ktoré som nosieval, bol komunikátor umiestnený v prilbe. Vďaka nemu som mohol prijímať hovory za jazdy. Čo sa aj stalo a na linke sa neozýval nikto iný, len Holos.
“Kde toľko trčíš? Už to mali dávno mať. Len mi povedz že to máš, že sa ti nič nestalo.“
„Hej mám. Všetko je O.k.“ Odpovedal som nervóznemu rábiovi, ktorý ma ani nestihol pozdraviť. Nachádzal som sa práve v ďalšej pofidérnejšej štvrti tesne pri kraji mesta. Z týchto miest už bolo vidieť posledný obranný val pred vonkajšou divočinou. Prechádzal som tmavými ulicami, kde to skutočne moc nežilo a kde mi prázdne okolie zdalo skôr podozrivým, než upokojujúcim.
“Ak chceš nezavesuj to. Akurát idem na miesto, môžeš sa naživo presvedčiť, že dostanú čo chceš.“

„To ani nie je nutné. V mieste mám radar, asi som tvoj pohyb už zbadal.“

„Oh, ty tam máš rad... –tút- tút-... ar?“ Na poslednú vetu som sa odpovede nedočkal, pretože uponáhľaný vychrtlík to zložil. Ja som sa len pomaly približoval popri menších budovách na miesto nejakého dvora, či parkoviska. Miesto, kde som mal odovzdať implantát.

Vedel, som, že práve rábiovia čo tam stáli sú tí, ktorých hľadám. Jednak som to vycítil podľa pohľadu na nich. Za druhé, nikto iný v blízkom okolí nebol.
Obaja stojaci na mieste už od pohľadu vyzerali ako žoldnieri. Očividne neozbrojený a pre mňa neznámi. Nepatrili ani k nám a v duchu som aj pochyboval, či k nejakej skupine vôbec patria. Bolo mi to vtedy ale jedno. Zastavil som neďaleko nich. Približne asi 5 metrov, kde som začal zosadať zo svojho stroja.
“Ty si ten chlapík s balíčkom pre nás?“

„Nie veziem instanty.“ Odvrkol som mrmlaním popod nos. Chlapíci zrejme niečo počuli no nebolo na nich vidieť, že by mi rozumeli. Pochopili to ako svoje áno a jeden z nich zamieril ku mne. Druhý postával opodiaľ a nervózne si obhrýzal pazúry na prstoch.
“Tak máš to či nie? Holos ťa poslal nie?“

„Áno mám. Len momentík strpenia.“ Odpovedal som už normálne a stále so svojou helmou na hlave začal pomaly a opatrne otvárať priestor motorky, kde som mal strieborný obal implantátu.
“No tak švihaj! Nemáme na to celú noc, dosť že sme tu čakali navyše ako pometený.“ Sťažka som si vydýchol, vzal obal do rúk a zavrel batožinový priestor. Už som chcel obísť svoj stroj keď v tom sa ozval môj komunikátor. Hovor bol Práve od Holosa.
“Moment, telefón... ... Holos.“ Prehovoril som na rábijca. Tomu sa zvraštilo čelo a aj ďalších približne 20 mimických svalov. Ostal ale stáť asi dva kroky odo mňa a čakal.

“CCS! Do riti máte tam CCS! A je ich tam veľa, prchajte odtiaľ okamžite!“ Zvreskol Holos.
“CCS.“ Vypadlo zo mňa bezmyšlienkovite. Chlapíka predo mnou vtedy akoby niečo posadlo. Skočil ku mne a vytrhol mi z rúk strieborný obal. Hneď na to začal utekať preč a vrieskať po svojom kolegovi.
“Bangle idú! Prchaj!“
Od toho bodu som si ich nevšímal a ani neviem čo sa im stalo. Srdce mi skočilo skoro do krku a naštartovalo ma asi tak ako ja motorku.
Dal som sa na útek.