Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

SpomienkyOblíbit

dragon_warrior_by_burnz08-d2z8jx99380.jpg

Autor: AMMOnym

Sekce: Na pokračování

Publikováno: 11. ledna 2015 20:53

Průměrné hodnocení: 0, hodnotilo 0 uživatelů [detaily]

 
Upozornenie : Je to písané na mobili a je to nevhodné pre osoby, čo neznesú preklepy/pravopisné chybičky :P
 
Úvod konca

Do prístavu zavítalo ráno. Slnko svojimi lúčmi objímalo tváre okoloidúcich a príjimalo ich naspäť od skromného mora. Priestorom duneli zvuky vĺn dobíjajúcich sa do podpalubia lode a celú scenériu dokresľoval temperamentný rozhovor čajok.
Rád by som sa na chvílu zastavil a zahľadel sa do šírej diale mora, avšak cesty môjho osudu boli ako vždy nevyspytateľné.
Nie je tajomstvom, že v Ramire sú popravi viac ako časté. Občas sa dokonca čudujem, že tu vôbec ešte žijú ľudia. U nás sa to berie ako menšia spoločenská akcia, alebo ako nejaký čudný druh hazardu. Ľuďia si jednoducho typujú, kto je ďalší na rade a od tých čias, čo si zvykli na neustálu prítomnosť smrti, prestali sa jej báť s tak trochu ju ignorujú. Dnešok nebol medzi inými žiadnou výnimkou a tak som sa na poprave zúčastnil aj ja. Pár metrov od šibenice sa na malom kruhovom námestí zhromaždil neveľký dav. Na prvý pohľad bolo jasné, že prevažnú väčšinu tvorili najme postaršie páry rozhádaných žien, ktoré sa medzi sebou vsadili o pár drobných a sem prišli len pre to, aby zistili kto bude ďaľší člen skupiny popravených. Ostatný sem chodia len tak, aby si skrátili dlhú chvíľu. No dôležité je to, že na dnešnú popravu ma pozval sám pán kráľ a dokonca mi doprial aj doprovod v podobe dvoch strážnich.
Stál som tam na padacích dvierkach a hľadeľ na ľudí podo mnou, pričom mi hrdlo zvieralo hrubé a drapľavé lano. Nehľadiac na tieto udalosti, som sa začal zaujímať o mojich vysiacich susedov, ktorých dvierka boli už dlhšie padnuté. Len tak si tam viseli a zmietali sa vo vetre. Najviac ma však zaujal jeden, ktorý sa deň na to ako ho popravili stal tarčom rozhovorou v krčmách a dokonca nepreháňam, ak poviem, že je z neho legenda. Veľa ľudí ho prevýza husia koža aj napriek tomu, že jeho bledá ovysnutá pokožka nepripomínala tú husaciu ani z ďaleka. Svoje meno si zaslúžil najmä tým, že už tri dni sa cuká a trasie. Smrť naňho asi zabudla, aj keď si občas myslím, že má len zmysel pre spravodlivosť. Nemá silu na to, aby volal o pomoc bez tak by mu nikto nedal napiť z misky porozumenia. Hľadel som na jeho ducha - prázdne telo, keď v tom okamžiku ma niečo vyrušilo. Tlstý muž s kapucňou prehodenou cez hlavu sa k nám pomaly terigal po vŕzgajúcich drevených schodoch a pútal pozornosť obecenstva.
Moja chvíľa nastala... Herec už je prítomný. No mňa viac zaujíma, kto moju popravu režíruje. Po pár minútach, počas ktorých sa venoval uťahovaniu lana na mojom hrdle, sa konečne odhodlal začať. Teraz je čas na môj úsmev. Predsa len sa smejem naposledy.
Hovorí sa, že pred smrťou vám váš vlastný život zahalí zrak. Ja som výnimka potvrdzujúca pravidlo. Dovolte mi teda, aby som vám ho porozprával sám.
Aby ste lepšie pochopili môj charakter, tak vám najskôr popíšem mojich rodičov.
Katarineta. Toto prekrásne meno, nepatrilo nikomu inému, ako mojej drahej mamičke. To práve ona svojimi múdrimi slovami sprevádzala prvé kroky môjho života.
Otec často hovorieval, že keby nebolo jej, náš život by strastil zmysel. Práve preto ho tak zranilo keď nás na moje druhé narodeniny navždy opustila. Počas dlhých nočných hodín mi rozprával o jej havraních vlasoch, blankitne modrých očiach a o úsmeve, čo by presvedčil aj toho najtvrdohlavejšieho kupliara. Smútil za ňou každým dňom, každou nocou.
Práve to som mu celý život závidel, spomienky na moju matku. Mne po nej ostal len malý prívedok, ktorý si našiel miesto na krku, odkiaľ nikdy nezišiel.
Dokonca ho mám pri sebe aj dnes. Napriek tomu, že sa mi jeho medená retiazka vtláča lanom do krku, ja viem že tá bolesť mi má len pripomenúť moju matku. Tú, čo ma priviedla na svet. Tú ktorá mi dáva vieru aj v tých najťažších chvíľach.
Verte mi, že by som vám rád povedal o mojej mame viac, veľmi rád. Avšak čas k nej bol neúprosný a keď nastal ten jej čas, nepomohol jej ani úsmev.
Otec je tesár a ak mám byť úprimný, podpísalo sa to aj na jeho výchove. Jeho päsť tesala moje správanie zakaždým, keď som pochybil. No ja som v každom údere cítil lásku a spravodlivosť. Ako o tom hovorím, hneď mi na jazyk prichádza krátky príbeh a tak vám ho rozpoviem.
Stalo sa to práve na prelome rokov. Jeden úspešný rok prešiel a nové prekážky už čakajú pred bránami prístavu. Do okna sa mi vkradli prvé lúče svetla a mňa ich jas brebudil do nového dňa. Izbou sa rozprestieral ten klasický rybý zápach, ktorý mi pripomínal, že som doma. Zoskočil som z postele a moje osemročné nohy dopadli bosé na krbom vyhriatu drevenú podlahu v izbe. Po tom, ako som ustlal kožušinu na posteli, vydal som sa do otcovej spálne. Vošiel som dnu a našiel posteľ prázdnu. Otec po sebe nikdy neustlal a tak mu steliem ja. O tomto čase väčšinou pracuje. Každé ráno si privstane aby mal počas dňa viac priestoru na prácu. Nerád sa pozeral na to ako ostatný ľudia plytvajú časom a tak sa zatváral do dieľne, kde trávil skoro celý deň. Von vychádzal len na večeru. Ale sú tu aj výnimočné dni, počas ktorých trávi celý deň vonku na čerstvom, rybami napáchnutom vzduchu. Týmto vzácnym dňom som hovoril trhy a konsli sa dvakrát za rok. Na trhoch otec stál za vlastnoručne vyrezaným stánkom a pod plachtou predával rezbárske výrobky od výmyslu sveta. Dali sa medzi nimi nájsť aj hračky pre deti, ale dokonca aj veci, ktotých názov asi nikdy nedokážem vyslovyť. Zatiaľ, čo on predával, ja som behal, prepiplietal sa pomedzi davy ľudí a hladal čokoľvek by ma zaujalo. Ako inak, zvyčajne som sa zastavoval u stánkov so sladkosťami a koštovaľ každý jeden kúsok. Samozrejme len vtedy, keď sa nikto nepozeral. Problémom bola hlavne moja výška a to, že všetky stánky mali ich majitelia príliš vysoko. Táto skutočnosť sa mi stala osudnou a bez toho aby som dovidel na to, čo práve kradnem, načiahol som na stolík ruku a čosi uchopil. Nanešťastie, kohosi ruka uchopila mňa."Ako si predstavuješ kradnúť zbožie vlastného otca." Ako som to započul, nezmohol som sa ani na slovo. Netušil som, či sa smiať a, či plakať, no otec ma okamžite usvedčil vtom, že smiať sa by bolo zbytočné. Od toho dňa som už nikdy nikomu neoddzudzil ani myšlienku a taktiež som si od toho dňa približne týždeň nemohol sadnúť.
Často sme nemali čo vložiť do úst, no zvláštnosťou bolo, že môj otec na to vôbec nevyzeral a svojou váhou by prekonal akéhokoľvek bohatšieho hospodára.
Celý život bol pre mňa inšpiráciou avšak nič netrvá večne a o tri roky ma opustil aj on.
Utešuje ma len to, že mám na čo spomínať.
Spomienky sú krásna vec. Porozprávam vám moju oblúbenú. Spomienku na otca-priateľa.


II. Kapitola - Stratení

Všetko sa to začalo v jeden chladný zimný podvečer. Toho dňa som práve dovŕšil sedem rokov a celého sa ma zmocnil silný pocit dospelosti a sebavedomia. Po tom, ako som ustlal otcovu posteľ, vydal som sa ho hľadať. Obliekol som sa do kožušín, ktoré otec kúpil pred vyše mesiacom na jarmoku a vchodovými dvermi som vybehol do chladného rána. Avšak netrvalo dlho a musel som sa vrátiť späť. "Ty hlupák. Akosi si pozabudol na čižmy." Hovoril som sám sebe, keď som si uvedomil, že si odmrazu necítim prsty na nohách. Rýchlo som sa vzul do čižiem a pokračoval v pátraní po otcovy. Ako prvé mi zišlo na um, že je vo svojej dielni a tak som sa po kolená zaborený v snehu, brodil popri stene domu až k dielni. Naša dielňa pripomínala skôr psiu búdu a tak som už z dialky videl, že v nej nikto nie je.
A v tom okamžiku ma to napadlo. Určite trávi svoj čas na mori. Otec bol starostlivý a tak som mal prísny zákaz priblížiť sa čo by len na zopár krokov k moru. No nech sa otec snažil ako chcel, ja som si k moru cestu našiel vždy.
Zobral som z dielne sane, na ktorých otec práve pracoval, nasadol som na ne astrmým kopcom som sa spustil dolu mestom. Ako som svišťal pomedzi snehové záveje, uvedomil som si, že ulice sú prázdne. Neboli tu žiwdne deti, čo by vystrájali na snehu s ani žiadny dospelí, čo by ohovárali cudzie deti, po prípade sa rozprávali o blížiacich sa sviatkoch. Zazrel som mólo a vedel, že musím dajako zastaviť. Zaboril som teda svoju pätu do hlbokého snehu a začal spomalovať.
Dolu v prístave som ihneď pochopil, prečo sú ulice tak vyľudnené. Zopár metrov od brehu sa na vode kolísali trosky rybárskej lode a medzi nimi plávali bezmocné telá posádky. Čo sa tu len mohlo stať ? Také nešťastie sa tu neprihodilo už najmenej dve desaťročia (Ako zvykol hovorievať práve otec). Rozhodol som sa, že sa musím dozvedieť viac. Vykročil som teda smerom do davu, ktorý sa tvoril na móle a pozoroval kusy lode, ktoré vlny postupne strkali bližšie k prístavu. Pretlačil som sa medzi masou tiel, zastal na okraji móla a z blízka sa zahladel na všetky tie trosky. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Tie trosky patrili otcovej lodi. Na jednej z väčších trosiek stál nápis Katarineta. Meno dostala po mojej mame. Otec dúfal, že mu to prinesie šťastie, no skutočnosť bola iná. Naďalej som hľadel na morskú hladinu v nádeji, že medzi vlnami nenájdem otcove telo. Našťastie som ho naozaj nemohol nájsť. "Nemôžem tu len tak stáť a čakať na zázrak. Musím niečo vykonať."
So slzami v očiach som sa rozbehol k najbližšiemu člnu, naskočil doň a ťažkým veslom som rozrážal vlny mora hľadajúc pri tom môjho otca. Ostatných topiacich som si nevšímal a zamyslene som pokračoval ďalej a ďalej od brehu. Ubehla hodina a ja som zatiaľ nenašiel ani najmenšiu známku po mojom otcovy.
Slnko sa skrilo pod hladinu a všetok môj výhlad zahalila temnota noci. Nielen, že som nevedel, ako ďaleko som od domova. Ja som ani nevedel, ktorým smerom sa mám vydať. "Oci, kde si ?" , kričal som do nicoty a jediné, čo mi odpovedalo, bol môj vlastný hlas v podobe ozveny. Chlad triasol mojim telom a hľad zmietal žalúdok. V takejto tme aj tak nemôžem nič nájsť. "Dobrú noc oci, nech si kdekoľvek." Slzy ustali, môj hlas zmĺkol a oči pohltil hlboký spánok. Spal som neklidne. Morili ma zlé sny o tom, že svojho otca už nikdy neuvidím, no niečo ma zo snu vytrhlo.
Čln sebou zmietal zo strany na stranu a hrozilo, že sa prevráti. Otvoril som oči do jasného rána, poobzeral sa okolo seba, no to, čo som zbadal predčilo všetky moje očakávania. Čln uviazol na kamenistej plytčine nejakéh sediaceho o zvláštneho a neznámeho ostrova. Priamo do očí mi hľadela biela socha psa, umiestnená do stredu kamenistej pláže. S nemím úžasom som ju obdivoval, pričom som sa snažil uveriť tomu, čo sa práve deje. "Otec..." zakričal som do meznáma, dúfajúc, že sa niekto ozve. Tentoraz ma opustila už aj ozvena. Vystúpil som z obitého člnu a opatrne našlapoval na kamene, vyhýbajúj sa všetkýn ostrým hranám. Postupne dom sa dostal až k soche, za ktorou sa rozprestieral vysoký zasnežený les. Nemohol som si nevšimnúť nápisu na podstavci onej sochy. Bolo tam vyrité : "gradih dilarego buzkysep." Nápis mi nedával žiadny zmysel a mi ostalo len dúfať, že to nie je varovanie, či dokonca hrozba. S pokazeným člnom som sa domov dostať nemohol a tak to tu prezkúmam. Možno dokonca nájdem otca.
Dnes som už neplakal. Plač nahradila povinnosť a zvedavosť. Kto tu tú sochu postavil ? Čo znamená ten nápis ? A ako sa dostanem domov ?

III. Kapitola - Stroskotanie

Od momentu stroskotania ubehol už veľmi dlhý čas. Tu na ostrove sa každá hodina podobá roku a ja som tu sám už týždeň. Pomaly som si začínal zvykať na nevyhnutnú pravdu. Svojho otca už nikdy neuvidím. Počas tohto týždňa som sa usídlil a postavil si dočasný prístrešok, pripomínajúci stan, tvorený konármi a snehom. Živil som sa rybami, čo vyplavilo more a miesto vody som jedol čerstvo napadaný sneh. Bolo to ťažké obdobie, no ja som sa cítil sebestačný a moje sebavedomie rástlo každým dňom stráveným na ostrove. Tak ma napadá, že vlastne ani neviem, či to bol naozaj ostrov.
Dnes som sa cítil výnimočne zle. Noc bola veterná a každým vánkom ma štípalo.
Stál som na pláži a pozerajúc sa na more som sa topil v smutných spomienkach. "Toto mi nesmieš urobiť." Zakričal som s plných plúc. Stále som si opakoval, že nesmiem plakať, aj keď ma každá zo sĺz hriala na líci.
Niéčí stín pretrhol pochmurné myšlienky a mne neostávalo nič iné, ako to ísť preskúmať. Zovrel som do päste jeden z kameňou ležiacich na zemi a vkročil do lesa, kde ma čakalo nemilé prekvapenie. Do kôri jedného zo stromov bol zapichnutý šíp s papierom. Strhol som šíp zo stromu a rozvinul papier. Bol na ňom namalovaný obrázok vlka so sekerou v tlame. Ihneď som sa začal obzerať okolo seba, no odosielateľ tejto správy bol už dávno preč…


 

Komentáře, názory, hodnocení

Forsaken - 02. února 2015 13:57
new project7147.jpg
Gramaticky úplne hrozné T.T
 
 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2024 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.083321094512939 sekund

na začátek stránky