Andor.cz - Dračí doupě online

Prebudil sa iba predchvíľou, no už mal všetko zbalené a pripravené na cestu. Oheň zatiaľ nechal horieť, bolo včasne a stále dosť chladno. Nechcel sa príliš zdržovať, čakalo ho ešte niekoľko kilometrov priamo cez hustý les iba po veľmi biednej ceste, tak to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. A aj tak, bol zvyknutý vstávať skoro a čo by mal robiť tu, pri nedôležitej ceste na kraji Polesia, ďaleko od najbližšieho mesta na tejto strane Počarených smrčín?

Na raňajky si dnes doprial poriadny kus chleba s maslom, štvrtinku syra a dotlačil to niekoľkým kúskami slaniny. Hrdlo prepláchol zvyškom vína, ktoré mu zostalo z odmeny od majiteľa vinice v Naklonených vŕškoch. Málokedy narazil na naozaj vďačného človeka, zároveň tak štedrého. Jediné jeho šťastie vtedy, že vo Vŕškoch nemajú radi čarodejnice a tak sa o chúlostivé manželské problémy nemá kto odborne starať. To potom keď sa muž dozvie, že jeho žena konečne po dvoch rokoch spolužitia čaká dieťa, dokáže ozaj prekvapiť. Dobrá nálada a radosť mení ľudí k lepšiemu. Nerobil pre odmeny, síce občas v duchu nadával na skupáňskych starostov a boháčov, vždy ale rád videl, keď niekomu mohol naozaj pomôcť a úprimne potešiť. Škoda len toho, že sa vo Vŕškoch nemohol zdržať viac. Nejaká babka ho začala označovať za bosoráka a podvodníka, roztrubovala, že vinárova žena nemala deti preto, lebo vinár bol skrátka neschopný ako muž a teda Leonardovi naozaj nerobilo problém pomocť jej k decku. Hnal ho vtedy chudáka vinár cez celú vinicu a až v skalnatom teréne vŕškov ho neprávom obvinený klerik striasol.
Dnes sa na tom vlaste aj pousmial a jedlo mu tak šlo v dobrej nálade lepšie dolu krkom. Ani nie že by bol taký hladný, len čakal, že už čoskoro si nakúpi čerstvé zásoby, tak dojedal všetko, čo mu ešte zostalo. Uvedomil si, že toho bolo ešte celkom dosť. V posledných týždňoch bol nejak veľmi šetrný čo sa jedla týkalo.

Postavil sa, aby si ponaťahoval svaly a trochu sa rozcvičil. Zbroj si nechal v batohu, aby mu nezavadzala. Nikdy nemal rád nosenie tých krúžkových košieľ. Tá čo mal teraz síce jeho pohyby nijak neobmedzovala a ani netlačila, no aj tak ju nerád nosil. Stále hrozne cinkal, napríklad. Akurát že to bola vo väčšine prípadov nutnosť a s tým nič nenarobil. Časy, kedy sa akož to klerik cítil v bezpečí pred kriminálnymi živlami, boli už dávno, dávno preč. Kedysi si ju navlekal iba vtedy, keď sa chystal plniť nejaké ozaj nebezpečné poslanie alebo sa cítil skutočne ohrozený. Teraz by bez nej do dediny či nedajbože mesta ani nepáchol.

Obrátil sa čelom k smeru svojej cesty. V rannom šere vyzeral ponuro, dvakrát sa mu doň zrovna nechcelo. Počarené smrečiny boli naviac strašne piesčité a v tomto oddobí vlhké, takže už videl, aký bude celý zasvinený a boty bude mať plné piesku. A ten mu tiež znepríjemní každý jeden krok. Veľa ľudí tadeto nechodí, názov Počarené nemajú len tak, čo znamená nezpevnený chodík a prepadávanie sa. Horšie by bolo, už len ak by narazil na jeden z tých dôvodov etymológie názvu tohto lesného pásma.
Ak si v hlave premietol všetko, čo podľa ľudí v Smrečinách žilo, rozumne to preosial aby sa zbavil donebavolajúcich výmyslov, odstránil nelogické možnosti a využil svoje vedomosti, stále mu zostávala niekoľko nepríjemných vecí, ktoré by mohol cestou stretnúť. Keď už bol pri tom, zamyslel sa znova nad tým, prečo ho asi poslali zrovna do Polesia.
Pokiaľ vedel, ľudia tu boli vcelku mierumilovní a nekonfliktní. Pravda, občas sa vyberač daní alebo vojenský rekrutant vrátili s nejakou tou zlomenou končatinou, ale inak sa kraj v tomto smere zdal bezproblémový. Samozrejme, vždy sa môže nájsť niekto, kto bude z normálu vybočovať a začne robiť neplechu, ale tieto prípady väčšinou vždy riešili miestny svojimi metódami, na to nepotrebovali klerikov. V tomto svetle, sa najpravdepodobnejším javilo, že v okolí začalo ukazovať niečo z toho, čo vraj v lese žilo. Ak začalo strašidlo alebo príšera vystrkovať nos, rypák alebo inú, ťažko definovateľnú, časť tela príliš hlboko do osád, netrvalo dlho a hneď bola na svete požiadavka, aby s tým niečo robili ľudia ako on.
Najčastejšie to boli samozrejme Zaklínači, tí v riešení problémov s obludami a štrašidlami boli trénovaní, no občas, hlavne tu na juhu, ľudia preferovali skôr služby klerikov z Nimmerianu. A medzi nich paril aj on – Leonard Wayward.

Život strávený na prašných cestách, nikdy nekončiace putovanie, pomoc pocestným v núdzi, prespávanie pod holým nebom, presúvanie z miesta na miesto bez usadenia sa. To bol osud, ktorý si vybral. Vedený iba vlastnou vôľou a svedomím, plniac službu pomoci druhým v mene svojho boha. Fharlanghn na rozdiel od mnohých bohov nemal organizovanú cirkev, monumentálne chrámy, sochy, neviedol Božie vojny, nikomu nebol nepriateľom. Každá cesta, každý mílnik, každučký krok pútnika, to boli pocty bohu cestovateľov, ochrancovi pocestných, Pán horizontu – Fharlanghn.
Mladý klerik, plný túžby po vzrušení, dobrodružstvách, poznávaní a objavovaní, bol so svojim životom dokonale spokojný. Nechýbal mu domov, necítil smútok za rodinou. On, rovnako ako rodičia, vedel, že jeho poslanie si vyžaduje celého, slobodného človeka a zasvätenia sa Nekonečnej púti. Nezazlievali mu to, boli na syna hrdí, i keď ho vídali už iba veľmi málo. Nikdy nepomyslel na návrat, rodinný život. Cesta, dobrodružstvo...

Dôkladne uhasil oheň a prehodil si batoh cez plecia.
„Požehnaj moje kroky a cestu po ktorej kráčam.“ Dotkol sa malého strieborného amuletu, ktorý mu visel na krku. Slabé zachvenie prívesku so svätým symbolom mu dalo istotu.
Vošiel do lesa.
Onedlho sa nad ním zatvorila strecha z konárov a ihličia, svetlu bolo upreté nahliadnúť cez ne na zem, chodník, opadané lístie, popadané kmene, rozrytú pôdu. Tu v lese vládlo večné smaragdové šero. Keď sa to tak vezme, mohlo byť až strašidelné, ale netreba toľko dramatizovať.

Osamelo si vykračoval, ako predpokladal, nepohodlnou piesčitou cestou. Ešteže mal kvalitnú obuv, jeho koženo-retiazkové zelené čižmy boli po striebornom meči najvzácnejším predmetom aký vlastnil. Nebyť ich, boli by jeho cesty oveľa náročnejšie a dlhšie, nehovoriac o tom, v akom stave by mal nohy. Nikdy sa presne nedozvedel, čo za mágiu je v nich vastne ukrytá, no vďaka nim dokázal cestovať, kráčať a bežať oveľa dlhšie ako by to bolo za normálnych okolností. Zmenšovali jeho únavu, nikdy netlačili, neodierali, nikdy sa nesparili, dodávali mu neskutočnú stabilitu pri behu alebo šplhaní po nerovných skaliskách. Nech už boli vytvorené hocikým, mal ho Leonard v neskutočnej úcte a obdive. Odkedy zistil čo v nich je, snažil sa vypátrať ich pôvod alebo výrobcu, no zadlo sa, že ani sebaskúsenejší mágovia, že ich už zopár stretol, nedokázali odhaliť ich tajomstvo. Jednoducho fungovali.

A tak šiel.
Šiel...
Aby zahnal nudu, pospevoval si. Pevec by z neho ťažko niekedy bol, ale zver, a možno aj strašidlá, nedávali nijak najavo, že by im jeho výkony vadili. Občasný nízky prelet veveričky ponad jeho hlavu, považoval práve naopak za jej prejav uznania. Isto sa chcela dostať bližšie, aby si ho vypočula.
Popravde, veveričky nemal po jednej nepríjemnej príhode v Obrolese rád. Tieto však boli oooveľa menšie.

Nevedel ako dlho presne už bol v Polesí, slnko bolo stále príliš zaclonené stromami, ale odhadoval to na také dve hodinky, čo znamenalo, že je asi na polceste a onedlho dorazí ku križovatke. Práve tam sa chodník rozchádzaj na juh a sever. Prvá cesta viedla do Dolného Polesia, malej dedinky, ktorú by ľudia z miest na východe nazvali „zaostalou dierou“. Druhá cesta, vedúca cez rieku Zelienku a Ďaleké polia, by ho zase doviedla do Horného Polesia. Práve tam, do rozrastajúcej sa kupeckej a remeselníckej osady na okraji Počarených smrečín, viedli jeho kroky. Pred asi týždňom dostal list od svojho predstaveného, otca Narima, aby hneď ako to bude možné vyrazil práve tam. Dostal vraj presvedčivo znejúci list, v ktorom ho správca Horného Polesia žiadal o pomoc. Detaily mu Narim neposkytol, vraj to boli prehnané výmysly, no z vlastných skúseností vedel, že by bolo lepšie to skontrolovať. Na koniec svojej správy napísal, aby si Leonard pre istotu poriadne preleštil meč a pripravil si nejaké elixíry. Dokonca, čo robil iba veľmi zriedka, mu po svojom poštovom sokolovi Peregrinovi poslal aj magický svitok.

Leonard Wayward sa vyznal v mnohých činnostiach. Vedel liečiť zranenia aj choroby, odhaľovať kliatby a rušiť ich, nerobilo mu problém postaviť sa zoči-voči ozbrojenému človeku – svoju pokovanú hůl ovládal majstrovsky, mečom sa tiež dokázal schopne oháňať, vedel vytvárať a variť viacero užitočných elixírov, ale jedno mu fakt nikdy nešlo. Písanie svitkov. Jasné, že písať vedel. Spolu s čítaním to bol základ vzdelania, ktoré sa mu v Nimmerianskom kláštore dostalo. Lenže sformulovať tie správne slová, správne nakresliť a zoradiť magické symboly tak, aby zachytil podstatu kúzla na papier, nebol s to ani po rokoch skúšania. Zmieril sa s tým. Ak potreboval, vždy sa mohol spoľahnúť na klasické zosielanie alebo na elixíry. Niekedy, ako práve teraz, mu otec Narim poslal nejaký zvitok. Väčšinou to boli kúzla, na ktoré by pri klasickom zosielaní potreboval príliš drahé alebo exotické suroviny. Bolo jednoduchšie vyvolať kúzlo prečítaním zo svitku, než sa babrať s hrsťami smradľavých práškov, kusmi tiel a orgánov roztodivných zvierat alebo zháňaním najrôznejších predmetov na kúzla potrebných. Nikdy nezabudne na to, ako musel kvôli prekliatiu od šialenej ježibaby prejsť dvakrát Šedé hory, aby získal takú blbosť ako originál maľovanej trpasličej nádobky na použité špáradlá a oko jednookej žirafy.

Oči, priviknuté na šero, ho zaboleli.
Jasné svetlo ho prinútilo ich na chvíľu zarieť a potom stáť a zvykať si.
Dostal sa na križovatku – malú lesnú mýtinku, kde stromi nerástli a tak slnko mohlo aspoň tento kúsok lesa presvetliť.
Prestávku nepotreboval, to čo zašiel bola v podstate len taká menšia zdravotná prechádzka, ale napriek tomu ho machom porastený kameň zlákal. Zložil si batoh a posadil sa.
Oprel sa rukami za chrbtom, zaklonil sa a pozrel na oblohu. Bola skoro bez mráčika.
Celkovo, vládla taká idylka. Pekné počasie, už sa príjemne oteplilo, naokolo šumel les, trávička sa sviežo zeleňala a voňala rosou, vtáčiky štebotali, občas mu preleteli nad hlavou. Vyzeralo to ako čarovné miesto. Nech sa mágovia snažili akokoľvek, česť výnimkám, príroda ovládala tú najmocnejšiu mágiu. Dokonca ani božské kúzla, ktoré Leonard využíval, neboli tak očarujúce, ako nádherná prírodná scenéria. A že už ich zopár videl. Rozkvitnuté lúky juhu, husté smaragdovozelené lesy elfských krajov, štíty šedých hôr... No bolo toho skrátka veľa. Vyždy si užíval tieto jedinečné pohľady a situácie.
Sklonil hlavu, ešte raz sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a zaprel sa rukami, že sa postaví a bude pokračovať. Lenže...!

V okamžiku kedy jeho zrak dopadol medzi kmeňe smrekov, si všimol pohyb.
Okamžite spozornel, ale neznepokojoval sa. Najskôr to bolo zviera. Nebol vôbec hlučný, na mýtinke si ani nespieval, takže mohlo prísť dosť blízko a ani si ho nevšimnúť.
Bola to len sekunda, niečo sa tam mihlo a zase stratilo.
Mykol plecami a postavil sa.
Aj tak, bolo to smerom na juh a tade sa ísť nechystal.
Oprášil si nohavice, vzal batoh a vykročil ďalej.
Neurobil však viac ako päť krokov.
Niečo zašušťalo v kroví iba pár metrov od neho.
Zastavil a pozrel tam.
To čo uvidel, ho prekvapilo. Zaostril, aby lepšie videl.
Medzi lístím a konárikmi nenápadného nízkeho porastu na zelenom podklade jasne žiarilo množstvo žltých bodov.
Podišiel bližšie. Opatrne, aby prípadne nevystrašil niečo, čo sa ta mohlo skrývať. Považoval to za pravdepodobnejšie ako monosť, že by oný zdroj šuchotania mohol vystrašiť jeho. Aspoň oprávnene.
Čupol si ku kríku.
Pri bližšom preskúmaní zistil, že na kríku rastú zvláštne plody. Vyzerali trochu ako veľké hrozná, len boli jasnožlté a pri stopke mali dva krátke kužeľovité výrastky. Ešte také nikdy nevidel, no vyzerali lákavo. Nebol vôbec hladný, na to sa najedol dosýta, ale dostal chuť aspoň jeden z tých plodov ochutnať.
Načiahol ruku aby si najbližší odtrhol.
„Au!“ Bolestne krikol a prehodil sa dozadu, čo tak prudko sebou trhol od kríka. „Hlupák!“
Po chrbáte dlane mu stekali dva pramienky krvi z krátkych rezných raniek.
Posadil sa a strčil druhú ruku do malej kapsičky pri opasku.
„Strkám tiež ruku kamkoľvek jak idiot...“ Vytiahol kúsok čistej látky, ktorú mal pre takéto prípady a ruku si otrel.
Až teraz si všimol tŕne vyrastajúce spopod listov kríka. Pekne dva pod každým. Dlhé, tenké, nenápadné. Trestajúce každého, kto by chcel obrať nápadné a lákavé plody.
Pozrel sa na ranky. Trochu opuchli, ale krvácanie sa hneď zastavilo. Vyzeralo to iba na obyčajné škrabnutie, ale keďže rastlinu nepoznal, preistotu si ruku ošetril pár kvapkami univerzálneho protijedu. Len pre istotu.

Opláchol sa ešte trochou vody z vaku, ani si to neobväzoval.
Už-už chcel odísť, ale potom pozrel na krík. Plody na neho hladeli tak vyzívavo a posmešne.
„Myslíte si, že ma malyčkým škrabnutím odplašíte, čo?“ Prihovoril sa. „No počkajte potvorky chutnučké.“
Oviazal si celú dlaň pásom látky, ktorý tvoril jeho klerický odev a takto chránený pre tŕňmi bezpečne obral niekoľko žltých bobúľ.
„A mám vás! Hehe.“
Priložil si jednu z nich k nosu a ovoňal.
„Hmm, skoro ako jahody. No...“ Ešte raz sa na to pozrel. „Až moc lákavé.“ Pokrútil hlavou. Zabalil plody do lákty, ktorou sa predtým ošetroval, a vložil si ich do kapsičky. „Pre istotu sa spýtam v Polesí či sú vôbec jedlé, nechcem sa otráviť kvôli svojej hlúposti.“
Zdvihol sa z trávy.
Zadok mal mokrý od rosy. Bolo to trochu nepohodlné.
Ešte raz pozrel na krík a v duchu mu pohrozil spáchaním nepekných činov.