Andor.cz - Dračí doupě online

Vietor silno zadul a z javora sa zniesol posledný jesenný list. Padal, padal až na zem, ktorá bola posiata samými ľudskými otlačkami. Zase tiahli do veľkej bitky bez rozmyslu.
Medzi dvomi riekami sa z každej strany zbehlo jedno veľké vojsko. Zo severu to boli chladnokrvný ľudia s riedkou krvou. Boli väčšinou v krajine a ostatným rasám to dávali zjavne pociťovať. Ľudia však bojovali z donútenia a pre peniaze, inak by nešli. Komu by sa už chcelo umierať kvôli sporom šľachticov a kráľov.
Pri južných lesoch stáli trpaslíci, ktorý boli podľa ľudí ich nepodarkom. Volali ich kalikami, keď si nevedeli uhliadnuť vlastné zlato. Ľudia im ho vraj kradli, no ako keď trpaslík svoje zlato ani z očí nespustí.
A oproti sebe pri riekach June a Lefa stáli škreti a trollovia, podľa ľudí už dávno zabudnuté rasy.
„Prečo sem vlastne všetky tie národy prišli,“ pýtal sa ma priateľ keď som mu to všetko rozprával. A ja som mu iba povedal: „ Kvôli trom ľudským hriechom. Každý sa previnil a to hlavne ľudia a preto takto otvorene proti ním všetci tiahnu. Trpaslíkom kradnú zlato, čo je pre nich najväčšie previnenie. Trollom brali stáda kôz, ktoré mali slabo chránené, a vysmievali sa im. Hovorili im, že by nemali byť na tomto svete a že sú hanbou stvoriteľa. Nemusím potom hovoriť, ako nato trollovia zareagovali.
A škretom? Tam sa previnili najviac. Utláčajú ich rasu, berú im územie za územím. Škreti sa musia skrývať až niekde vo vysokohorských prostrediach, kde by týždeň neprežil ani ten najlepší ľudský vojak."
A v ten okamih sa to začalo. Ľudia zatrúbili na fanfáry a rozbehli sa oproti ostaným. Trpaslíci zaduli na veľkú trúbu a popohnali dvojich malých poníkov, ktorý im dávali dobrú výšku.
U trollov a škretov to bol iba rev. Revali a vtedy, ako vyrazili, sa raz každý buchol po hrudi, čo vydalo zvuk, ako keby niekto buchol na ten najväčší bubon z tej najhrubšej ťavej koži.
Na čele ľudského vojska uháňal na vznešenom bielom koni Eucen. Bol to, hádam, jediný človek s čistým svedomím a dobrým srdcom. No, aj tak sa rozhodol viesť pyšných ľudí.
Vtáci sa rozpŕchli zo stredu bojiska a vzniesli sa vysoko do oblakov, keď cítili na zemi vibrovania tisícich nôh.
Bola to iba sekunda, keď sa vojská stretli. Pred tým však ale iba na malú stotinku nastalo ako keby ticho a čas sa pozastavil. Pravdepodobne to bolo preto, lebo asi o jednu sekundu malo zomrieť strašne veľa živých tvorov. Prvé línie vždy utrpia najviac.
A vtedy sa to stalo. Vojská sa spojili v jedno veľké vojsko a začali medzi sebou bojovať. Vzduchom sa niesli výkriky bolesti, ale aj pokrikov. Oblohou presvišťali šípy a pozabodávali sa do nepriateľov.
Boj trval dlho. Bol naozaj neúprosný. Všetci bojovali statočne. Stále to vyzeralo nerozhodne a keď už sa to blížilo k výsledku, všetci od seba odstúpili a pod prísľubom bielej vlajky sa išli vyspať do táborov. Vždy to tak bolo v predpisoch tejto krajine. Na obed zabi koho chceš ale hneď ako vyjde mesiac nechaj súpera tak. A tak si všetci išli políhať do stanov, i keď skoro každý nechal dosť veľkú časť vojska hore na stráži.
Z každého vojska už zostalo iba okolo tisíc mužov. Tieto číslo oproti tým, ktoré boli pred tým nie sú nič.
Mesiac sa dostal na svoje najvyššie miesto a čas odbil pol noc. Do tejto pokľudnej noci sa zrazu vnietil nádherný ženský hlas. Hlas výchádzal niekde zo stredu bojiska. Tí, čo boli z každého vojska hore, se tam pobrali s vytasenými mečmi.
Čím boli bližšie, tým rozumeli viac. Žena spievala o mieri a o živote bez bojov. Tí čo boli v kruhu okolo nej uvideli prenádhernú elfku, a úplne nahú.
Jej bradavky sa hrdo tíčili v mesačnom svite. Muži hneď po nej zatúžili a hlavne ľudia.
Rozbehli sa za ňou ako prvý. Strhli na svoju stranu a odrazili úderi ostatných.
Ľudia elfku celú noc bez prestania znásilňovali. Bolo to niečo hrozné a nechutné, keď som to videl z kopca, ako ju vonku holú znásilňovali. A to bol štvrtý a najhorší hriech ľudí. Za to by si každý z nich zaslúžil okamžitú smrť.
A aj sa stalo. Elfovia potichučky prišli cez severné lesy a veľkú bitku ukončili...