Andor.cz - Dračí doupě online

Odviedli ma do nejakej veľkej budovy, pravdepodobne to bolo niečo ako barbarský kulturák. Tam, na pohodlnej stoličke, pardon, tróne, sedel náčelník.
„Ty, trpaslík. Ty vyzeráš rozumne. Vysvetľuj!“
Ďalší chlapík, čo si nepotrpel na dlhé reči. No dobre, je načase vybaviť to.
„Ó, veľký náčelník, mocný vodca km...“
„K veci, trpaslík!“
Takže, nemal náladu ani na lichôtky. Takže to bude očividne ťažšie, ako som si myslel. Prečo vždy musím všetko vysvetľovať ja? Už to začalo byť únavné.
„Toto sú kráľovskí vojaci. Prišli sem, pretože sa dozvedeli, že im niekto začal vypaľovať...“
„K VECI!“
„Veď sa snažím, sakra!“ neudržal som sa. Našťastie, utrhol som sa na nejakého iného chlapíka, nie na náčelníka. Ten to všetko pozoroval so zdvorilým záujmom. Teda, vyzeralo to, ako zdvorilý záujem.
Nadýchol som sa.
„Prišli sme sem kvôli nekromantovi,“ vyrazil som zo seba. Dúfal som, že táto veta konečne uspokojí ich túžbu po stručnosti.
„To nám jasné. Ty sa k nemu chcieť pridať!“ rýpol si ten neznámy chlapík. Pretočil som oči k nebesiam a zakrútil hlavou. Nebolo to zdvorilé gesto, ale čo. Pokladajú ma za služobníka nekromanta, horšie už na tom byť nemôžem.
„Vyzerám ako polozhnité zombie?“ spýtal som sa ho milo. Odpoveďou mi bolo dlhé nechápavé ticho. Znova som zakrútil hlavou. Toto bude ešte veľmi ťažké...
„Nie, nepatrím k nemu! Chcem ho zabiť!“ upresnil som. To už by mohli pochopiť. Chlapík sa zdvihol z kresla, napochodoval ku mne, dal ruky v bok a zahľadel sa na mňa. O krok som ustúpil, aby som mu vôbec dovidel cez mohutný hrudník do tváre.
„Klameš!“ zahučal. Fakt to začalo vyzerať biedne.
„Neklamem!“ odpovedal som rovnakým spôsobom a tvrdo som mu hľadel do očí. Predklonil sa, zamračil a zrúkol: „Klameš!“
„Neklamem!“
„Klameš!“
„Neklamem“
„Klameš!“
(Nádherný príklad barbarského vypočúvania. Pre toto sa u nich nikdy neuchytila myšlienka polície. Je na čase použiť starý trik.)
„Klamem!“
„NEKLAMEŠ!“ zahrmel barbar.
„Ahá!“ tentoraz som zahrmel víťazoslávne ja. Barbar si uvedomil, čo povedal a uvedomili si to aj ostatní. Sieň sa otriasla smiechom. Ten dokonca zobudil aj šéfa, ktorý ležal v klietke v rohu. Nechápavo hľadel, čo sa to vlastne robí. Ale aj tak mi stihol venovať jeden dosti nenávistný pohľad.
Vtedy sa zdvihol aj náčelník. Nahodil vážnu tvár. Zahľadel sa na mňa, zahľadel sa na barbara a slávnostne povedal.
„Je iba jeden spôsob, ako my to vyriešiť!“ jeho hlas sa odrazil od trámov a stĺpov a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Už teraz sa mi to nepáčilo.

Znova som stál v kruhu ľudí. Fakle spokojne praskali a vo vzduchu bolo cítiť napätie. A pot. A pivo. Veľmi zlé pivo. Náčelník sa znova zdvihol zo stoličky. Pardon, z trónu.
„Začnite!“
Oproti mne sa škaredo uškrnul môj protivník. Takto sa riešili spory u barbarov. Počul som o zemi, kde sa podobné veci riešili civilizovanou debatou. Zrazu som po nej nesmierne zatúžil.
Chlapík sa rozbehol. Zem sa podo mnou triasla, hádam ešte viac, ako kolená. Prečo zrovna ja musím bojovať proti takým obrovským chlapom? Aha, trpaslík...
Zasvišťala sekera. V poslednej chvíli som ukročil. Minul ma iba o šírku vlasu. Takmer som pustil do nohavíc. A to nebolo všetko. Jediným pohybom vytrhol sekeru zo zeme a praštil ma jej tupou stranou. Zatackal som sa, zatmelo sa mi pred očami. A on už sa rozháňal na ďalší úder. No, všetky sily lesa nech mi pomáhajú.
A pomohli. Hoci som to nechcel, zo zeme sa zdvihol koreň a barbarovi sa zaplietla noha. Úder minul. Zase. Zrazu sa ocitol v príhodnej vzdialenosti. Rozmáchol som sa sekerou a trafil som. Bohužiaľ, iba plochou stranou. Bolo to, ako keby som udrel palicou do steny. Rozbrneli sa mi ruky a takmer som sekeru pustil. S barbarom to očividne neurobilo nič, hoci mňa by taký koňár zložil na mieste. Zdrhol som od neho čo najďalej. Pár sekúnd života naviac.
V mihu oka bol pri mne. Zaútočil zboku a ja som mu statočne nastavil sekeru. Vyleteli iskry. Ustál som. Už som na seba začal byť hrdý, keď ma kopol do kolena. Okamžite som sa porúčal k zemi a okamžite som urobil kotúľ pomedzi jeho nohy. Na miesto, kde pred chvíľou bola moja hlava dopadla sekera. Dav nespokojne zaskučal. Chceli vidieť krv a zatiaľ to bola iba riadna nuda. Pre nich. Ja som mal rozhodne zábavy viac než dosť.
Postavil som sa na nohy, zas a znova, Barbar bol znova v mžiku pri mne. Na jeho pomery jemne do mňa ťukol bokmi. Letel som dva metre. Sekeru som stále držal v ruke. Bol to môj miláčik a chcem umrieť s ňou v náručí. Onedlho sa mi to splní...
Postavil som sa, aby som mohol dostať ďalšiu ranu. Barbar už znova bežal proti mne. Čas sa neznesiteľne spomalil a ja som videl celý svoj život. Zúfalo som si želal, aby tam niektoré scénky neboli. Samozrejme, režisér im venoval najviac času, dokonca pridal aj osobný komentár. Naštval som sa (zaujímavé, koľko vecí trpaslík stihne za taký krátky čas). Spomenul som si, ako ma volali. Som predsa Ničiteľ detí a rozkoše! Toto si nenechám len tak. Bude to chcieť poriadne načasovanie...
Vrhol som sa dopredu. Sklonil som sa, aby moja hlava bola v tej príhodnej výške. Barbar to očividne neočakával. Nado mnou presvišťala sekera a ja som cítil, ako som niečo zasiahol. Bola to celkom slušná šupa a ja som bol rád, že som mal na hlave prilbu. A pri pomyslení, do čoho som to práve narazil som bol rád dvojnásobne.
Ponad dav ľudí sa ozval prekvapivo čistý mezzosoprán. Obrátil som sa. Barbar ležal na zemi a kričal. Teda, skôr spieval. Dav súcitne vzdychol. Rozbehol som sa a z celej sily som ho nemilosrdne kopol do hlavy. Bolo to, ako keby som kopol do balvanu, ale to v tejto chvíli nebolo dôležité. Mal som na sebe dosti odolné čižmy a v krvi toľko adrenalínu, že by som necítil, ani keby mi tú nohu odťali.
Krik prestal a barbar sa odobral tam, kam chodia bezvedomé obludy. Priložil som mu k hrdlu sekeru a spýtavo sa zahľadel na náčelníka. Smial sa, až mu slzy tiekli.
„Ty... Ty vyhrať!“ dostal zo seba medzi rehotom.
„Výborne. Choď odpočívať. Ráno sa stretneme.“
Zakrútil hlavou a stále sa chechtajúc odišiel. Dvaja barbari, pravdepodobne felčiari, odnášali môjho protivníka. Jedna mimoriadne odporná ženská na mňa vyzývavo žmurkla. Keby som niečo večeral, asi by to bolo na zemi. Jeden z barbarov mi ukázal na malú chatrč. Odtackal som sa tam. Začal som si cítiť nohu a nesmierne som túžil tie topánky dať dolu a v kľude sa vykričať. Nakoniec som sa stihol iba vyzuť a ľahnúť. V momente som bol tuhý.