Zapadajúceho slnko zasvietilo na zarasteného muža v koženom kabátci, nesúceho na chrbte nebezpečne vyzerajúcu sekeru. Kráčal k osamelému hostincu dúfajúc, že majitelia ešte neodišli.
Bolo celkom možné, že už sú preč. V týchto časoch ľudia zo dňa na deň opúšťali polia praotcov i rodné domy. Každý múdry muž bral ženu, deti, majetok a šiel preč, na sever. Ostávali len zanovití starci, alebo blázni. A dobrovoľníci... no tí boli podľa Horymirovho názoru len zanovitými bláznami. I keď bojovali neústupne a odhodlane, proti skvele ozbrojeným a dobre cvičeným vojakom nemali šancu.
Hostí začul až keď vystúpil na priedomie hostinca. Mal šťastie. Otvoril dvere a čo najpokojnejšie vstúpil.
Ľudia zmĺkli a otočili k prichádzajúcemu napäté tváre. V šenku sedela dvojica ryšavých chlapov, kúsok od nich sedel bezruký štyridsiatnik so skleným pohľadom, mladá žena s chlapcom a za výčapom postával postarší muž so strhanou grimasou.
„Pozri, vojak,“ šepol uchvátený chlapec svojej matke, no tá ho rázne zahriakla a ozbrojenému Horymirovi venovala zachmúrený pohľad.
Ani ostatní neboli prítomnosťou nebezpečne vyzerajúceho cudzinca nadšený, ale Horymir od nich iné ani čakať nemohol. Požiadal hostinského o večeru, zjednal nocľah a usadil sa ďalej od zazerajúceho osadenstva. Sekeru oprel o stenu, aby utečencom neklala oči. Všetci v šenku boli utečenci. Stratili domovy, poniektorí i rodiny a ponáhľali sa preč od bojov na juhu.
Nevôľa hostí poľavila, až keď začal jesť. Znova sa rozprúdil tichý rozhovor, v očiach sa znova objavila tieseň neistej budúcnosti i bezmocnosť. Veselý chlapec akoby na toto skľučujúce miesto nepatril. Hral sa pri nohách svojej matky nevšímajúc si zúfalstvo, ktoré prikvačilo tento kraj.
Keď si bezruký zapýtal ďalšiu horenicu, žena vstala a odbehla za hostinským. Chlapec nebol až taký poslušný, ako sa zdalo. Okamžite využil neprítomnosť matky a prikradol sa k Horymirovi.
„Vy ste vojak, pane?“
„Žoldnier,“ zaklamal s trpkým úsmevom.
Nemohol predsa tomu malému povedať pravdu. Že ešte predvčerom sa hrdo nazýval vojakom Noldského kráľovstva. Nemohol sa mu priznať, že stál na strane kráľovstva tak kolosálneho, že zaberalo takmer polovicu kontinentu – ale to nestačilo. Kráľ chcel kontinent, chcel aj tieto neúrodné hory a beda obyvateľom, ak sa budú brániť. Nemohol to povedať nikomu z dospelých a už vôbec nie chlapcovi. Možno pri postupe vypálil aj jeho dom, kto vie?
„Ja tiež raz budem vojak,“ vyhlásil chlapec, „celkom ako vy! Len budem mať meč a...“
„Žoldnier, nie vojak.“
Vojak, opravil sa v duchu. Člen výzvednej jednotky. Ešte predvčerom som za pásom ukrýval dýku so znakom sokola. Koľko životov som ňou zmaril, kým som sa začal hnusiť sám sebe? Koľko krát sa jej čepeľ sčervenala krvou, kým som ju odhodil? Koľko?!
„A žoldnier neni vojak?“ nechápal chlapec.
„Vojak slúži v armáde nejakého kráľovstva,“ vysvetľoval Horymir. „Ale žoldniera si môže najať ktokoľvek, kto na to má. Vojaci bojujú vo vojnách, no žoldnieri ochraňujú statky, alebo sprevádzajú karavány...“
„Tak budem žoldnier! Ale budem mať veľký meč, nie sekeru. A koňa a verného psa, ktorý...“
Z kuchyne sa vrátila chlapcova matka. Hneď ho schytila za ruku a začala ťahať preč.
„Nepatrí sa obťažovať cudzích ľudí,“ karhala ho pohoršene.
„Neobťažoval,“ usmial sa Horymir, tento raz úprimne. „Váš syn je veľmi milý.“
„Nie je to môj syn,“ namietla žena. „Otec ho nedávno našiel ukrývať sa za kôlňou a my... sa oňho zatiaľ staráme. Ale sú zlé časy.“
„Jeho...“ začal Horymir, ale ženin pohľad mu prezradil všetko, čo potreboval vedieť.
Rodina je nevedno kde a chlapec je len jedným z množstva sirôt, ktoré má na svedomí táto vojna. Ale čo tam po nejakých sirotách z horských osád, hlavne že kráľovský vojaci zvíťazia. Kartografovia nakreslia nové mapy, na ktorých bude ríša ešte väčšia a potomkovia kráľa Svedomíra budú môcť vyhlasovať nové vojny v iných kútoch sveta...
Horymir pozrel na ženu.
„Idem smerom na Orlograd, preč od vojny. Chlapca môžem vziať so sebou.“
Žena na vetrom ošľahaného bojovníka prekvapene pozrela.
„To by ste urobili?! Teda... musím sa spýtať otca.“
Horymir prikývol a žena znova odbehla do kuchyne.
„Urobíte zo mňa žoldniera?“ ozval sa chlapec.
Horymir sa uškrnul. Ešte pred západom slnka bol len nevyspytateľným dezertérom bez cieľa a chlapec jednou zo sirôt s neistou budúcnosťou. Avšak teraz mal chlapec budúcnosť a Horymir cieľ. Po mnohých rokoch mal pocit, že to je správny cieľ.
„Najskôr z teba skúsim urobiť dobrého chlapa. A ak sa mi to podarí, urobím z teba aj žoldniera.“
***
Trojica zastala v tieni borovíc. Na ceste nebolo ani živej duše, ale obozretnosti nikdy nebolo nazvyš. Výzvedná skupina sa nachádzala hlboko na nepriateľskom území, možno blízko nejakého dobrovoľníckeho oddielu.
Veliteľ Kulik vyšiel na súmrakom zastretú cestu ako prvý. Rozhliadol sa na obe strany a kývol na ukrývajúcu sa dvojicu.
„Nikde nikoho,“ vyhlásil.
Chlapi podišli k drevenému ukazovateľu.
„Deň jazdy od Orlogradu,“ zahundral Chvojmir, keď si prečítal nápis na smerovníku. „Stavím sa, že takto ďaleko žiadna skupina nedošla. Vravel som, že sme zašli sme až príliš ďaleko, najmenej päťdesiat míľ za bojovú líniu!“
„Nepreháňaj,“ schladil ho kapitán. „Uvidíš ako sa bude velenie tváriť, keď sa vrátime. Zistili sme viac, než všetky ostatné skupiny dovedna.“
„Len aby sme sa vrátili,“ zamrmlal večne nespokojný Chvojmir.
„Chvojmir, drž už hubu,“ pridal sa Peglod, najmladší a najmĺkvejší z vyzvedačov. „Svojím frflaním privolávaš problémy, tak ako na tom moste...“
„Chceš povedať že to bola moja vina?“ vybuchol Chvojmir. „Bol to azda môj nápad vybehnúť uprostred bieleho dňa na most?!“
„Nebol, zato si svojím hundraním privolal dobrovoľníkov. Takmer nás odhalili,“ pripomenul Kulik.
Chvojmir zase niečo zahundral, ale chlapi si ho nevšímali.
„Vidím tam nejaké svetlo,“ ukázal Pelgod ďalej na cestu.
„Tak už sme tu,“ usmial sa kapitán Kulik a vyrazil vpred. Zastal až tesne pred domom.
„Nejaký statok?“
„Pozri na tú stajňu,“ ukázal Kulik. „To nie je statok, ale hostinec. Síce akýsi tichý, ale stavím sa, že v stajni budú kone. Osedláme ich a vyrazíme späť.“
„Ukradneme ich?“ spýtal sa Pelgod.
„Ukradneme, ale najskôr sa zbavíme majiteľov.“
„To tam ako máme vtrhnúť?“ zavrčal Chvojmir. „Sme len traja a v hostinci môže byť kadekto. Nehodlám tu skapať.“
„Ani ja,“ súhlasil Kulik. „Urobíme to inak: podpálime strechu. Oni v panike vybehnú von a skôr než zistia čo sa stalo, prekvapí ich naše lukostrelecké umenie. Chvojmir, priprav pochodne.“
„Je to správne?“ zamračil sa mladý Asrael. „Vo vnútri budú utečenci, žiadni dobrovoľníci...“
„Toto je vojna chlapče. Vo vojne je správne všetko, čo vedie k víťazstvu.“
na začátek stránky