Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

Prázdny papierOblíbit

ikonka 27699.png

Autor: Lysethea

Sekce: Povídka

Publikováno: 06. září 2009 21:37

Průměrné hodnocení: 0, hodnotilo 0 uživatelů [detaily]

 
Pokus, som zvedavá čo na to povie tunajšie osadenstvo :)
 


Pofukuje chladný vietor. Lístie stromov dopadá na chodník a chodci, ponáhľajúci sa za svojou obživou, len tak víria prach na cestách. Iba kníhkupec v starom antikvariáte tento prach už 50 rokov úspešne ignoruje. Stojac za svojím pultom a pozorujúc svojich zákazníkov čaká na niečo, čo nám zatiaľ nie je známe.
„ Dobrý deň!“ pozdraví milé dievča vchádzajúce do kníhkupectva.
„Aj tebe, Laurana, zas si tu?“ odvetí kníhkupec bez toho, by odtrhol pohľad od priestoru, ktorý pozoroval, čím by sa pozrel na Lauru. Laura len mykla plecami a zmizla v uličkách plných kníh. Tlmené svetlo dopadajúce cez ťažké závesy spôsobila, že prach na knihách Laure pripadal oveľa priateľskejší ako svet tam vonku, za ťažkými dubovými dverami tohto obchodíka. Sadla si na obľúbenú lavičku pri okne v najskrytejšom kúte obchodu a sledujúc ľudí tam vonku sa pustila do tichunkého plaču. A slzy len tíško cinkali o zem.
„Každé ráno vstanem, umyjem sa a najem, no rodičia sú už preč. V tom samom okamihu ako iní vstavajú, ja si idem zabehať a po príchode sa osprchujem a idem do školy, alebo len tak sedím doma. Deň v škole je stále ten istý, nikto si ma nevšíma, nikto nepočuje moje slová, nevidí moje kresby. V autobuse si sadnem a cesta domov plynie vždy rovnako. Presne o druhej som doma, pestúnka je už preč a ja si sadám k obedu. Potom vychádzam hore a píšem úlohy či sa učím. Presne vždy okolo siedmej zapínam monitor počítača. Píšem. Len tak pre seba a keď večer zaspávam, myslím na to jediné. Že zajtrajšok bude rovnako prázdny.“
Jej pohľad dopadne na malú knižku pohodenú na zemi. Je viazaná v čiernej koži a vedľa nej leží atramentové pero. Laurana sa postaví, osuší slzy a chce ju vrátiť späť na svoje miesto, no v tom zbadá, že to nie je kniha. Je to zápisník, no je prázdny. Jeho stránky sú biele, nepopísané. Chvíľku pretáča strany. Za šumotu lístia akoby vychádzajúceho zo strán zápisníka, zdvihne pero. Na prvú stranu napíše lesklým atramentom červenej farby: „Zajtrajšok bude iný!“ Chvíľku hľadí na stránku a cíti akoby sa niečo zmenilo, schová zápisník do tašky. Prejde cez obchod, kde si ju tak ako vždy nikto nevšíma. Vyjde na ulicu a závoj slnka ju na chvíľku zohreje. Chladný severný vietor ju však rýchlo donúti nestáť na jednom mieste, ale ísť ďalej. Ísť domov a skončiť tento deň tak ako zvyčajne.

..............

Lúče slnka prebudili Lauru skoro ráno, ešte skôr ako ju stihol zobudiť budík. Vstala. Na chodbe práve, keď mierila do kúpeľne, sa zrazila s mamou. Jej uponáhľaný výraz jej zabránil zahrnúť ju tisíckami otázok, ale nezabránil, aby tými otázkami zahrnula otca pri raňajkách, ktoré neboli ešte hotové.
„Ale ako to? Veď ste mali byť v práci, alebo nie? Hádam sa niečo nestalo, hádam... Je všetko v poriadku!“ vysype zo seba v úplnom zúfalstve zo straty svojej samoty. Otec jej na to odpovie iba kývnutím plecami a neskôr odchodom bez jediného slova.
Laurana zarazená týmto výjavom sa poberie do školy zvyčajnou cestou, premýšľajúc, čo sa stalo. Jej pohľad dopadá na ulice bez ľudí a lístie ticho šumiacich stromov. Spomienky sa jej vrátia k včerajšku a vtom si spomenie na vetu napísanú v knižke. V hlave jej víria myšlienky a ona siahne do tašky. Vytiahne knižku v čiernej koži a roztvorí jej stránky. Sú prázdne. Také iste ako včera, žiadna stopa po vete tam nie je. Obzrie sa a knižku zahodí. Chce utiecť, ale po 5 metroch sa obzrie. Knižka na chodníku neleží. Laure začne srdce divo pulzovať, hľadiac na cestu. Vráti sa na miesto, kde mala ležať knižka, dúfajúc, že ju uvidí ležať opodiaľ v tráve. Nebola tam. Laure padne pohľad na hodinky. Rozbehne sa do školy, aby stihla práve včas, no celú cestu ju prenasleduje knižka viazaná v čiernej koži.
„Zvonilo, slečna Algebrisová!“
„Ospravedlňujem sa, pani profesorka, ale zaspala som.“
Laura si sadne do lavice a vyhne sa pohľadu profesorky, ktorá akosi zdá sa, jej to moc neverí. Vtom niekto zaklope. V tichom závane chladného vzduchu vstúpi do triedy chlapec. Pozdraví profesorku a obzerajúc si triedu, sa pozerá na tých, čo sú naokolo. Profesorka ho usadí vedľa Laury. Sadne si a venuje jej pohľad. Zvyšok hodiny venuje vysvetľovaniu profesorky.
Po zvonený zvončeka, ktorý ohlasoval veľkú prestávku, Laura a ostané deti zamierili do jedálne. Laura si zobrala svoj podnos a zamierila na svoje zvyčajné miesto, ale vtom sa ozval tichý hlas.
„Sadneš si k nám?“
„Prosím, ja no, dobre.“ Laura zamierila za akýmsi dievčaťom s modrými vlasmi a sadla si k stolu, kde sedeli jej spolužiaci a ešte nejakí iní študenti. Nikdy nikoho z nich neoslovila a nikdy sa s nikým nerozprávala, zdalo sa však, akoby nikto nezaregistroval zmenu. Brali ju akoby tam sedávala vždy, akoby to, že tam sedí, bola samozrejmosť. Akoby sa poznali roky. S tichou žiadosťou ju jedno dievča požiadalo o lepidlo. Laura sa zohla do tašky po lepidlo a hľadajúc ho, narazila na niečo tvrdé. Vytiahla to. Oblial ju studený pod a srdce jej išlo vyskočiť z hrude. V ruke, bledšej než parafín, držala čiernu knihu. Pustila ju do tašky a bledému dievčaťu sa ospravedlnila, že lepidlo nemôže nájsť. Nedbajúc na zvonček odišla s prestávky skôr a sadla si do prázdnej triedy. Chvíľku len sedela, ale potom vytiahla zápisník. Položila si ho pred seba a pozerala sa naňho. Otvorila ho. Z tašky vytiahla to isté atramentové pero, ktoré použila aj včera. Trasúcou rukou napísala:
Na hodine estetiky sa záhadne stratia ceruzky.
Potom sa pozerala na lesknúci sa červený atrament a keď začali vchádzať aj ostatný študenti, skryla zápisník. Ticho sedela a čakala.
Hnev profesorky sa nedal opísať, iba ak gestami. Zlosť, že nemohla nájsť ceruzky, našťastie pominul a žiaci museli preto kresliť akvarel. Ostatne Laure to nešlo, ale týmto sa teraz nezapodievala. Vedela len jedno. Zápisník, ktorý má, nejako ovplyvňuje osud. Laura sa triasla a tak ju z poslednej hodiny poslali domov, aby si radšej ľahla.
Laura prišla domov, doma bola ešte slúžka. Keď videla ako Laura vyzerá, uložila ju do postele. Rozhodla sa zavolať aj jej rodičom. V posteli sa však pokojne Laure nespalo. Budila sa, hoci nemala horúčky. Vstala a naliala si pohár vody v domnienke, že sa jej uľaví. Ale neuľavilo. Pohľad jej padol na zápisník. Podišla k taške. Vybrala ho a držiac v ruke pero uvažovala, či by nemohla použiť iné. Zobrala svoje modré pero, ale to do knihy nepísalo, hoci na papier vedľa áno. Laura sa pozrela na knihu. Trasúcimi rukami ju otvorila na prednej strane, kde boli napísane jej predchádzajúce dve vety. Natiahla ruku a začala písať. Nevnímala nič, hukot ulice, spev vtákov, rytmus domu. Jediný zvuk, ktorý počula, bol šuchot stránok, netušiac, že s každým novým slovom z nej odchádzal kúsok z nej. Bola čoraz bledšia a slabšia. Z každým nádychom sa stránky zdali čoraz jemnejšie. Písala dovtedy, kým neodpadla na zem. O pár minút ju tak našla ležať slúžka a jej matka. Vystrašené zavolali lekára. Laura toto nevnímala. Bola príliš slabá. Ale v jej snoch bola omnoho silnejšia než predtým. Silu jej dávali prázdne strany knihy ležiacej vedľa postele. Doktor konštatoval nejakú vážnu chorobu. Ale povedal, že sa s ňou ešte nestretol. Vyzeralo to vážne, dospelí odišli dole. Lauru nechali spať.
Laura sa prebudila svieža ako rybička a rovnako aj zdravá. Doktor aj rodičia sa nesmierne čudovali. Veď čoby aj nie. Včera to už vyzeralo na prevoz do nemocnice a dnes? Laura sa naraňajkovala s takou chuťou ako ešte nikdy predtým. Zo školy zavolali, že škola je zavretá na týždeň z hygienických dôvodov. Laura bola tak šťastná ako ešte nikdy. A tak si vyšla von. Vraj zdravá prechádzka jej prospeje. Laura stretla vonku niekoľko spolužiakov a tak sa spolu zabavili.

Tak to išlo mesiac čo mesiac a Laura sa stala zo dňa na deň zázračným dievčaťom. Takým, ktoré rodičom splní to, čo im vidí na očiach, v škole je najlepšia a vo všetkom obľúbená. Mala všetko, čo chcela. Nič to, že pár krát odpadla. Nič to, že je bledá ako stena. A hoci bola zo dňa na deň slabšia, bola šťastná. Teda aspoň si to myslela. Vo svojom vnútri bola stále sama. A jej jediným priateľom bola kniha viazaná v koži.


....................................

V chladnom povetrí jesene sa mestom nesie hlas zvonov. Oznamujú úmrtie. Kto je to dnes? Starec, matka, alebo strýko? Dnes je to niekto výnimočný. Všetkými obľúbený, milovaný a zázračný. Mladé dievča, krásne a šikovné. Musela však zomrieť mladá. Musela sa vzdať slnka, hviezd, tohto sveta. Zomrela, lebo jej telo bolo slabé, zomrela, pretože nebola krv v jej žilách, nebol dych v jej tele. Pohreb bol veľkolepí len škoda tých prítomných. Matka a otec stojaci nad hrobom plačúc, doktor len tak zo slušnosti a farár poškuľujúci po hodinkách kedy bude koniec. Márne sa ju v parku snažili kriesiť, márne volali boha na pomoc. Upísala sa diablovi. A jedinou pamiatkou bola kniha s prázdnymi bielymi stranami, viazaná v čiernej koži. A vôkol jazero z červenej krvi. Jazero stvorené snami, túžbami, slovom. Vysychajúca spomienka na niečo dávno zabudnuté...
 

Komentáře, názory, hodnocení

Lysethea - 26. října 2009 16:13
ikonka 27699.png
Nedávam to sem pre kritiku tu na všetkých serveroch hracích je rovnaká, nik nepíše všetci kritizujú ak aj napíše tak to nie je o nič lepšie. A kritika je od veci. Ale chcela som len zistiť komu sa to pozdáva a komu nie, ale aj tak ďakujem za tvoje vytknutie :) Skúsim nabudúce podľa tvojho gusta :)
 
Arion2 - 09. října 2009 12:15
a5615.png
OK, když se tedy podíváme na tohle přepracované dílko, tak jde o to, že je toho přepracované málo.
(Mým viděním se nezměnilo nic - proto ta narážka v prvním vstupu - ale samozřejmě jsem neporovnával obě verze slovo od slova.)

Pořád je to strašně krátké na to, aby se člověk mohl více ponořit do děje.
- Dívčina, svým okolím téměř nevnímaná, najde deník.
- Cosi vpíše.
- Slečna umře.

Je to prostě neslané, nemastné. Ať už z pohledu deníku nebo slečny, jako čtenář nejsem nijak k čemukoli poután. K čemu mám tedy vlastně dojít? Po dočtení jednoznačně vyvstává otázka: „O čem to vlastně bylo?“

O deníku, který z vás vysaje život?
O dívce, která se zamyslí nad tím, jak šedý a jednotvárný svět si vytváří tím, že ignoruje (Nedělá nic, čím by se vmísila.) vše ve svém okolí?
Nebo jde snad o poselství, vyvěrající mezi řádky - Nikdy nepište do cizích deníků nebo vás stihne smrt?

Chtělo by to rozvést alespoň nějaký příběh, v tom vidím právě slabost tohoto díla. Právě když máš čtenářstvo celkem obstojně naladěné na konzumaci čehokoli, tak napíšeš, že holčina - Netuším proč, když jsi nic z toho, co dokázala nepopsala zmiňuješ: cit. "Všetkými obľúbený, milovaný a zázračný. - umřela.


Dobře no, je v tom více slovenštiny než ve zprávách na ČT2. ;)
 
Lysethea - 09. října 2009 10:09
ikonka 27699.png
Sorry nevšimla som si to :) Ano tento tu mal ostať..ten druhý mal byť zmazaný moja chyba ale skutočne som si to nevšimla nejako som an to pozabudla :)
 
PsychoP - 01. října 2009 14:49
falling8927.jpg
Arion2 - 01.Října 2009 14:44
Heh... Tak proto ten pocit, že už jsem to někde viděl... Když jsem to dal vyhledávat, tak mi to vyhodilo pouze andor, tak mě nenapadlo, že je to tady dvakrát.

Vše není stejné, některé obraty přepracovala, ale i přesto si myslím, že by zde měla zůstat jen jedna z těch dvou. Co ty na to, Lys?
 
Arion2 - 01. října 2009 14:44
a5615.png
Tak tohle byla vážně zabíračka. Článek už jsem na Andoru četl, jen jsem si nebyl jistý jestli od stejné autorky a tak jsem začal hledat... Žel bohu od strany jedna, takže z té delší strany.


Zdá se mi to stejné jako odkaz.

Tak nevím, jestli má smysl posílat stejný článek dvakrát, zvlášť když se na něm nezmění ani jediné písmenko. Nevím jestli to byl úmysl nebo si jen nepamatuješ, co jsi zde již publikovala - Jestli to druhé, tak mívám podobný problém, také si nic nepamatuji. - ale takle to nepůjde.


Zkus poslat něco jiného. ;)
 
 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2020 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.060207843780518 sekund

na začátek stránky