Andor.cz - Dračí doupě online

„To neprichádza do úvahy! Je to len človek. Pošpiníš náš rod ak to vykonáš aj napriek mojim výhradám! Si kvôli nej ochotný to urobiť?!“ rozčuľoval sa postarší pán. Mal na sebe tmavomodrý frak s motýlikom, cylinder a vychádzkovú paličku, ktorú ale nepotreboval, bola len na okrasu. Písal sa rok 1853. Pred ním pokorne stál mladý muž pevnej postavy a aristokratických čŕt, rovnakých ako jeho otec. Podľa výzoru nemohol mať viac ako tridsať, a predsa bol starší než ktorýkoľvek z vtedy žijúcich ľudí.
„Otec, nepoznáš ju. Je rovnako silná ako my. Nie fyzicky, ale duševne áno. Naučil som ju vchádzať do astrálnej roviny, takže som videl aká v skutočnosti je. Dobre vieš, že v astráli sa nik nemôže pretvarovať, všetko tam má svoju pravú podobu. Sám si ma to učil. Dovoľ, aby som ti ju predstavil. Spoznaj ju a potom ju súď. Nerob tie isté chyby ako ľudia. Odsudzovali nás a zabíjali len preto, že nám nerozumeli. Kvôli tomu začíname vymierať.“ Čím ďalej Thor, ako sa mladý muž volal, rozprával, tým viac sa starší mračil. Keď jeho syn dohovoril, starší muž vybuchol.
„Ty si ju učil?! Ako si sa opovážil?! Astrálna rovina nie je pre úbohé ľudské červy!“ nervózne prechádzal po podlahe monumentálnej knižnice „ Ale je pravda, že v nej musí niečo byť, ak to naozaj zvládla. Priveď ju tesne pred splnom. Ja si ju vtedy budem môcť detailne preveriť a ona uvidí, s kým má vlastne dočinenia.“
Thor pri zmienke o splne, tom najkrajšom a najdesivejšom období v mesiaci, nepohol ani brvou. Nebude to prvý raz, čo ho jeho milá uvidí v skutočnej podobe. Po otcových slovách sa mu uklonil a vyšiel z knižnice. Prechádzal obrovskými chodbami jeho rodinného sídla. Miloval toto miesto. Ale teraz musí odísť. Späť do mesta, medzi ľudí. Do splnu je len týždeň a za ten čas musí pripraviť Sáru na všetko, čo by si mohol jeho otec vymyslieť.
Vezmem si ťa, sľubujem! Nezabráni tomu ani môj otec, ani celá moja rodina. rozmýšľal cestou do civilizácie.

Keď prišiel k malému domčeku na predmestí, na chvíľu sa zastavil. Ten dom patril Sáriným rodičom, ktorí mu poskytli ubytovanie, keď bol na cestách. Bol im za to nesmierne vďačný, pretože vďaka tomu mohol spoznať svoju najdrahšiu. Na verande pred domom stál muž. Vypadal na 50 rokov. Bol zavalitej postavy, s plešinou vyleštenou ako zrkadlo, až to človeka oslepovalo. Podľa oblečenia sa dalo spoznať, že si žil dobre, aj keď nepatril medzi vyššiu kastu.
„Dobrý deň, prajem. Je dcéra doma?“ spýtal sa Thor muža.
„ Áá, Thor,“ pri vyslovení toho mena sa muž na sekundu zamračil, ale zo zdvorilosti si to Thor nevšímal. Vedel, že Sárinmu otcovi sa nepáči ani on, ani jeho meno. Aspoň odkedy vie o ich vzťahu.
„Je. Zavolám ti ju, ale nikam nepôjde. Má doma robotu, tak ju nezdržuj viac ako pol hodinu.“ S týmito slovami vošiel muž do domu. Po chvíli vyšla ONA. Bola nižšej postavy, s krásnymi havraními vlasmi voľne rozpustenými na chrbte, jej nádherné telo bolo zakryté šatami s nariasenou sukňou. Keď zbadala Thora, v jej krásnych veľkých očiach sa zjavilo toľko lásky, koľko len môže cítiť jeden človek. Možno ešte viac. Napriek morálnym pravidlám spoločnosti sa vrhla Thorovi okolo krku a pobozkala ho na ústa. Našťastie nebol nik nablízku, inak by si vyslúžila posmech a hanbu za svoje spontánne správanie.
„Kde si bol tak dlho? Sľúbil si, že sa vrátiš o tri dni. Už je to skoro týždeň. Ani nevieš ako som sa bála.“ rozprávala schúlená na jeho hrudi. Thor ju s láskou hladil po vlasoch.
„Vravel som ti, že presvedčiť môjho otca bude ťažké“ Sáre sa pri tom od nedočkavosti roztvorili oči. „Ale“ pokračoval Thor s úsmevom „povolil, aby som ťa predstavil. Mám ťa priviesť budúci víkend do nášho sídla.“
„Budúci víkend? Ale veď to je spln!“ s jemným zdesením a neistotou poznamenala.
„Neboj, už vieš ako vyzeráme. Dám pozor, aby sa ti nič nestalo, ak by sa náhodou niekto pri tebe omylom premenil. Teraz je ale dôležitejšie naučiť ťa všetko o našich zvykoch a tradíciách. A tiež sa musíš zlepšovať v prácach s vnútornou energiou. Otec bude zákerný a bude pri tebe postupovať ako pri niekom z nás. Musíš byť pripravená, ak chceme jeho požehnanie.“ S pevným odhodlaním prikývla na súhlas.

Celý nasledujúci týždeň Thor učil Sáru všetko, čo vedel o histórii svojej rasy, svojho rodu, o zvykoch, aj o bežných maličkostiach, ktoré by sa inému zdali ako mrhanie časom. Keď nadišiel osudný piatok, Thor objednal koč a prišiel po Sáru. Mal po ňu prísť už pred pár hodinami, ale každý kočiš odmietol jeho ponuku, nech bola akokoľvek lákavá, keď počul kam má ísť. Nakoniec našiel jedného chudáka, ktorému bolo všetko jedno. Keď do koča nastúpila Sára a jej otec vyložil batožinu, koč sa dal do pohybu. Vyšiel z mesta na poľnú cestu, po ktorej sa trmácali celý deň. Pred večerom kočiš zastal.
„Čo sa deje?“ Thor sa vyklonil z okienka.
„Pane, nadchádza noc. Kone si potrebujú oddýchnuť.“
„Nie. Potrebujeme sa ku kaštieľu dostať už zajtra. Pôjdeme aj v noci. K svojim peniazom dostaneš aj niečo navyše na nové kone.“
„Ale, pane..“ kočiš sa zastavil v strede vety, keď videl ako Thor na neho pozrel. Bez slova sa otočil a popohnal kone do jemného cvalu. Tie protestovali, ale nakoniec sa pohli. Na druhý deň ráno došli k hustému lesu. Koč sa predieral cestičkou, ktorá bola čím ďalej, tým strmšia. Po hodnej chvíli vyšli na rovinu, na ktorej stál kaštieľ. Pred bránou stáli dvaja obrovskí strážnici. Nemali zbrane, ani ich nepotrebovali. Ich vlastná sila stačila na zničenie každého odporu, ktorý by sa mohol vyskytnúť.
Keď zbadali koč, vyskočili od vzrušenia. Skoro nikto tam nechodieval. Každý vie komu pozemok patrí a preto sa mu vyhýbajú na kilometre.
„Stáť! Čo tu chcete?“ spýtal sa jeden zo strážnikov povýšene. Musel sa držať na uzde, lebo cítil kočišov strach. Mal strašnú chuť sa na neho vrhnúť a zožrať ho.
Ľudská háveď aj tak na nič iné nie je dobrá, len na zaplnenie žalúdka. pomyslel si a už už sa chcel vrhnúť na kočiša, keď sa v tom otvorili dvere a z koča vystúpil Thor. Stážcovia okamžite pokľakli.
„Vstaňte! Odneste batožinu do kaštieľa.“ Rozkázal Thor strážnikom.
„A hýbte sa!!“ vyštekol na nich keď sa strážcom nechcelo pohnúť.
Zatiaľ čo strážnici nosili batožinu, Thor pomohol vystúpiť Sáre z koča a zaplatil kočišovi.
„Tu máš aj na nové kone ako som sľúbil. Už môžeš ísť.“ kočišovi to nemusel dvakrát vravieť. Schmatol peniaze a bičoval kone až do úplného vyčerpania, len aby bol čo najďalej.
V predsieni ich čakali Thorovi rodičia. Sára, ako ju to Thor naučil, podišla k nim a obidvom sa uklonila.
„Som Sára Mullian, dcéra Samuela a Anny.“ predstavila sa spôsobom, akým sa predstavujú členovia Thorovej rasy. Thorova matka zdvihla od prekvapenia obočie, ale jeho otec nedal na sebe nič poznať.
„Ramiel Anchti z Achillea a Elei.“ predstavil sa Thorov otec. „A toto je moja manželka Barbara“ ukázal na vysokú štíhlu ženu, ktorá stála po jeho boku. Z oboch bolo cítiť hlbokú divokosť a beštióznosť. Presne ako Thor, keď sa nemierni. pomyslela si Sára. Pri tej myšlienke ňou striaslo. Neznášala, keď cítila, čím jej milovaný vlastne je. Bála sa toho. A napriek tomu ho milovala. On sa naučil ovládať zviera v sebe, aby mohol byť s ňou. Nedokázala si ale predstaviť ako má prežiť nasledujúce dni obklopená týmito bytosťami, ktoré sa mierniť nedokážu a ani o to nestoja.
„Vítam ťa v našom kaštieli. Teraz ťa odvediem do tvojej izby. Môžeš sa vybaliť a pripraviť na večeru. Tá bude o dve hodiny.“ pokračoval Ramiel.
„Otec, chcel by som ťa požiadať, aby si pridelil Sáre izbu vedľa mojej....Aby ma mala po ruke, ak by potrebovala pomoc.“ dodal rýchlo Thor, keď si jeho rodičia vymenili významné pohľady. Vedel čo si práve pomocou myšlienok hovoria. Netúžil ich presvedčovať o opaku, aj tak by to nebolo možné.
„V poriadku.“ povedal stručne jeho otec a bez ďalších slov sa vybral hore obrovským schodiskom. Prechádzali obrovskými chodbami, na ktorých viseli obrazy dávnych majiteľov zámku. Zvláštne bolo, že niektoré obrazy boli zdevastované, na mieste iných zas bol len prázdny rám.
„Kde je služobníctvo?“ spýtala sa Sára, keď nikde nikoho nevidela.
„Tento zámok je zvyčajne neobývaný. Pôvodne patril jednému upíriemu clovenu, ale môj prastarý otec so svojou svorkou ich porazili. Kaštieľ sa dedí ako pamiatka na ich veľké víťazstvo a používa sa len na výnimočné príležitosti. Inak žijeme v okolitom lese, kam patríme.“ vysvetľoval Thor.
„Výnimočných prípadov ako je predstavenie snúbenice môjho syna.“ poznamenal Ramiel. K slovu snúbenica pridal patrične ironický tón. Thor pri tom len zaťal päste, ale bol ticho.
Keď došli k izbám Thora a Sáry, Ramiel dodal: „Tvoja batožina ťa čaká už v izbe. Thor, o dve hodiny ju priveď do jedálne. Tam všetkým predstavíš Sáru.“
Izby boli obrovské, ale na to bol Thor zvyknutý. Preto celkom nechápal Sárinu reakciu, ktorá skamenela od úžasu, keď vošla do izby. Tá bola skoro rovnako veľká ako celý jej dom. Jednu stenu z dvoch tretín zaberali veľké francúzske dvere, ktoré viedli na balkón. Pri druhej stene bola obrovská posteľ a vedľa nej nočný stolík s veľkým zrkadlom s umelecky zdobeným rámom. Oproti posteli boli dvere. Keď sa na ne Sára so záujmom pozrela, Thor trochu hanblivo povedal: „Tie dvere vedú do mojej spálne. Ak by si náhodou niečo potrebovala.“ Sára sa len usmiala. Páčilo sa jej, aké protiklady má Thor v sebe. Jemnosť i drsnosť, hanblivosť i divokosť.
„Idem do svojej izby. Tam tie dvere“ ukázal na dvere, ktoré si dovtedy Sára nevšimla „vedú do kúpeľne. Osviež sa a neskôr po teba prídem.“

Tesne pred siedmou, kedy mala byť večera, Thor zaklopal na Sárine dvere. Mal na sebe jednoduchý oblek tej doby. Keď Sára vyšla, onemel. Bola oblečená v najkrajších šatách, ktoré na nej za ten čas videl. Vyzerala úchvatne.
„To si nemusela“, keď sa Sára nechápavo na neho pozrela dodal: „Pochopíš v sále.“ Spolu zišli do priestrannej jedálne, ktorú zaberali dva stoly. Jeden bol obrovský hranatý pre 30 ľudí, ten druhý bol malý a okrúhly. Bol určený pre deti, čo dokazoval fakt, že okolo neho boli rozhádzané drevené hračky a tiež hŕba detí pobehujúcich okolo neho. Pri veľkom stole sedeli členovia svorky. Niektorí, ako Thorovi rodičia a on sám, vypadali ako obyčajní ľudia, iní takej dokonalej premeny neboli schopní a tak sa viac alebo menej podobali na vlkov. Keď vošli do sály, všetci zmĺkli.
„Toto je Sára Mullian, zo Samuela a Anny“ predstavil Thor svoju nadchádzajúcu tak, aby ho všetci počuli. „Moja budúca manželka.“
„To uvidíme.“ odpovedal mu jeho otec, ktorý sedel, ako alfa-samec , za vrch stolom. Všetci prikývli na súhlas. Netešila ich predstava, že ten, ktorý bol určený za nového Alfu, keď Ramiel umrie, sa rozhodol vziať si obyčajnú ženu z ľudského plemena. V sále bolo stiesnené ticho. Napätá atmosféra sa dala krájať. Sára sa inštinktívne postavila za svojho snúbenca. Mala strach z tých bytostí. Chcela odtiaľ utiecť čo najďalej. Ale vydržala.
„Sadnite si.“ ukázal Ramiel na dve voľné miesta po jeho ľavici. Keď sa usadili zatlieskal a služobníctvo prinieslo jedlo. Po malom predjedle doniesli hlavný chod. Len čo ho Sára zbadala, zdvihol sa jej žalúdok. Bola to mladá dievčina, opečená na ražni ako nejaký diviak. V očiach jej ešte žiarila hrôza, ktorú prežila pred smrťou. Ale keď Sára videla skúmavé pohľady ostatných, pochopila, že to spravili naschvál, aby ju vystrašili.
Tak ľahko sa ma nezbavia.
„Ospravedlňujem sa, ale nemali by ste niečo iné? Ľudské mäso nemôžem. Určite chápete prečo.“ otočila sa na Ramiela tak chladne, ako len vedela. Všetci od prekvapenia vydýchli. Netušili, že to to dievča vezme tak kľudne. Ramiel si ju pár sekúnd premeriaval a znova zatlieskal. Sluhovia doniesli pečeného kapra s citrónom. Sára si pri pohľade naň vydýchla. „Ďakujem.“
Pri jedle sa snažila nedať najavo znechutenie. Všade okolo nej sa strhla vrava a muži začali rezať dievča na porcie a rozdeľovať medzi seba a svoje družky. Aj keď ju Thor upozornil, že musí jesť to čo oni, aby si zachoval tvár, nemohla necítiť k nemu odpor, keď videla, s akou chuťou sa pustil do dievčenského stehna, ktoré mu naservírovali. Keď zbadal jej pohľad, kajúco na ňu pozrel a vyslal k nej myšlienku. Prepáč. Ale som, aký som. Nemohol za to, že mu ľudské mäso tak strašne chutilo. Nepoznal žiadneho vlkodlaka, ktorému by nechutilo.
Konečne normálne jedlo. Už som to po toľkej zverine a burine potreboval. Rozmýšľal, keď jedol. V tej chvíli ho nezaujímalo, čo si o ňom jeho milá myslí. Prevládla v ňom jeho zvieracia potreba a on sa sústredil len na jedlo. Škoda, že som si ju nemohol uloviť sám. Bola by ešte chutnejšia. Ale to nesmel. Jedna z prvých vecí, čo Sáre sľúbil bolo, že nebude loviť ľudí. Ale nesľúbil jej, že odmietne, ak mu naservírujú človeka. Nespravil to naschvál. Vedel, že sa ľudského mäsa nechce vzdať a tiež, že ho dostane vždy, keď navštívi rodinu. Na jednej strane ho tešila jeho prefíkanosť, na druhej mal zlý pocit preto, ako sa Sára na neho pozrela. Pri jedle Ramiel začal rozhovor so Sárou. Rozprával o svojom druhu, o histórii, súčasnosti ale aj budúcnosti. Bol to test, ako dobre Sára pozná vlčiu rasu. Keď ho opravovala zdvorilými otázkami na miestach, kde on naschvál spravil chybu, nemohol sa ubrániť pocitu, že mu začína byť celkom sympatická. Bolo vidno ako sa snaží získať si jeho priazeň.
Ona si skutočne chce Thora zobrať. A myslím, že im v tom nebudem môcť zabrániť, aj keby som sa snažil. Premýšľal s údivom. No nedal na sebe nič poznať a tváril sa odmerane ako vždy. S blížiacim sa koncom večere, stúpala nervozita v miestnosti. Dokonca i u detí.
„Zachvíľu vystúpi mesiac na oblohu. Dnes je spln.“ Vysvetlil je Thor. V tej chvíli sa zrútila stolička, na ktorej sedel Ramiel. Príšerne zavyl. „Je čas.“ s tými slovami si roztrhol oblek a košeľu čo mal na sebe. Jeho telo pokryli sivé dlhé chlpy. Tvár sa mu krivila, ústa sa mu začali predlžovať a naberali formu papule. Po chvíli sa mu roztrhli aj nohavice a spadli na zem. Sára sa chcela otočiť, ako jej to slušnosť kázala, ale nemala dôvod. Ramiel dopadol na predné ruky, ktoré medzitým získali formu obrovských láb. Namiesto nahého človeka tu stál obrovský šedý vlk, skoro taký vysoký ako človek. Znova zavyl a v tej chvíli všetci povyskakovali zo stoličiek a začali sa premieňať. Rovnako aj Thor. Aj keby chcel, nemohol tomu zabrániť. Bola to potreba, ktorú nemohol prekonať. Po chvíli v sále už nemal nik ľudskú podobu okrem Sáry. Všade naokolo boli samí vlci. Tí sa rozbehli na dvor k lesu. Sára vedela od Thora, že musí ísť s nimi. Chvíľu ich sledovala, ale potom k nej pristúpil vlk, v ktorom spoznala svojho milovaného.
Choď si ľahnúť. Tu už nie je pre teba miesto. Okolo druhej vstúp do astrálnej roviny. Otec ťa chce vidieť. povedal jej milo pomocou myšlienok. Pobozkala ho na ňufák a odišla do svojej izby. Kým spala Thor s ostatnými sa preháňali po lesoch, z roztopaše lovili zvieratá a vyli na mesiac. Z časti preto, lebo to tak cítili ba i preto, lebo vedeli, že tým desia ľudí v okolí desiatok kilometrov. O pol druhej Ramiel zavelil návrat a vlci sa vrátili ku kaštieľu. Políhali si do trávy a po jednom zaspávali.
Teraz sa ukáže, či ťa je hodná. povedal Ramiel a spolu s Thorom a Barbarou vstúpil do astrálnej roviny. Prestup vo vlčej podobe je jednoduchší ako v ľudskej. Nie je pri tom žiadne nútené odpútanie od vlastného tela, žiadne čakanie, kým si dokáže dotyčný vytvoriť portál do astrálu. Stačí zavrieť oči a duša sa automaticky presunie. O chvíľu sa pri nich zjavila nejaká bytosť. Bola celá v bielom a oproti tmavým energiám vychádzajúcim z vlkov žiarila ako jasné slnko. Bolo v nej veľa nevyužitej energie, o ktorej ani sama nevedela. Keď ju Ramiel zbadal stratil reč. Až po chvíli sa spýtal Thora, aby sa uistil.
„To je Sára?“
„Áno.“ hrdo odpovedal Thor.
Ramiel si vymenil pohľad s Barbarou a stručne riekol: „Máte naše požehnanie.“
Keď to Thor so Sárou počuli, nedokázali uveriť. Bolo to príliš jednoduché. Ale Thor vedel, že otec by nežartoval. Po požehnaní sa vrátil do svojho tela a zaspal. To isté spravila aj Sára a jeho rodičia.

Na druhý deň Ramiel pred všetkými vyhlásil svoje rozhodnutie. Veľa členov svorky nesúhlasilo a dávalo to najavo. Ale už jeho názor nezmenili. Keď sa všetci ukľudnili, Ramiel dodal: „Svadba sa koná budúci víkend. Dovtedy ste mojimi hosťami.“ Keď to Sára počula, rozhorčene chcela protestovať, ale Thor ju zastavil. „Nechaj to tak. Viem, že u vás to nie je zvykom, ale my nečakáme mesiace po zasnúbení. Sára len sklonila hlavu. Vedela, že sa musí podriadiť niektorým tradíciám, ktoré sa jej nepáčili. Ramiel vyslal dvoch sluhov, aby priviedli Sáriných rodičov. Keď sa jej otec dopočul, čo chce jeho dcéra spraviť, rozčúlil sa.
„To je nehorázne. Keď som im dával požehnanie, nemyslel som, že spravia toto.“ ale už s tým nedokázal nič robiť. Manželka pobalila ich najlepšie šaty a nasadli do koča, ktorý bol pre nich pripravený. Ešte netušili, kam idú a čím vlastne ich budúci zať je.
Keď zastavili pred kaštieľom, neverili vlastným očiam. Aj keď žijú od neho niekoľko dní cesty vzdialení, počuli legendy, ktoré kolujú.
Pred dverami ich čakali Thor so Sárou a Ramiel s Barbarou.
„Dobrý deň.“ nedôverčivo sa pozdravil Sárin otec. Thorovi rodičia len opovážlivo odfrkli a vošli dovnútra. Samuela išlo rozhodiť od zlosti nad takouto urážkou. No keď zbadal vlkov, pobehujúcich po kaštieli, zarazil sa. „Č-č-o to má znamenať?“ vyjachtal. Jeho žena sa len túlila k nemu a zatvárala oči, aby to nevidela.
„Asi prišiel čas vám povedať, kto v skutočnosti som.“ začal Thor. „Ale najprv odprisahajte, že nikomu o tom nepoviete a nebudete brániť svadbe.“
„Nie, najprv nám to povedz.“ povedal rozhodne Samuel, ale keď sa s hrozivým vrčaním začali k nemu približovať vlky, vyštekol: „Prisahám!“ Jeho žena len prikývla.
„V poriadku. Títo vlci sú moja rodina. Patrím k vlkodlakom.“ povedal kľudne Thor. Sárini rodičia na neho zhrozene pozreli.
„Moja dcéra si nevezme beštiu!!“ rozkričal sa Samuel.
„Pozor na jazyk,“ povedal s kľudom Thor. „Prisahali ste a keď budete urážať moju rodinu, nebudem môcť zabrániť tomu, aby vás nezožrali.“
„Vaše izby sú na konci chodby,“ dodal, keď vyšli po schodisku a odišiel spolu so Sárou. Samuel sa na seba so ženou len vystrašene pozreli a rozbehli sa do svojej spálne, kde sa rýchlo zamkli.

Nasledujúci týždeň bol v celom kaštieli zmätok kvôli prípravám na svadbu.
„Už dávno tu nebolo tak živo.“ povedal raz Thor Sáre počas tých pár hodín večera, ktoré mali len sami pre seba.
Nakoniec nadišla sobota. Deň D. Aby boli spokojné obidve strany, museli sa skĺbiť svadobné zvyky dvoch rás. Nevesta bola v bielom a ženích v obleku, ako to kázali ľudské zvyky. Ale oddávať ich mal Ramiel, ktorý bol sčasti premenený na vlka. Taký zvyk bol v ich rase. Namiesto kňaza oddával alfa-samec, ktorý na ten deň mágiou prinútil svoje telo, aby sa od hrude nahor premenil na vlka, ale ostala mu schopnosť rozprávať ľudskou rečou. Keď to zbadali Sáriny rodičia, ostali znechutení. Boli ticho. Zo zdvorilosti a čiastočne i zo strachu. Obrad sa konal na lúke pri kaštieli a trval dve hodiny. Po obrade sa vystrojila obrovská hostina, kde sa Ramiel so Samuelom strašne opili a zbratrili sa.
„Myslela som, že nesmiete piť alkohol.“ poznamenala Sára Thorovi.
„Môžeme ho piť. Sami ho ale odmietame, lebo zastiera zmysly.“
Hostina trvala skoro až do rána. Nadránom sa mladomanželia vytratili do spoločnej spálne, aby si užili aspoň trochu súkromia počas svadobej noci. Zatiaľ čo bol Thor v kúpeľni, Sára sa prezliekla. Pri pohľade na ňu Thor zostal stáť ako stĺp. Mala na sebe jemnú bielu čipkovanú nočnú košieľku, ktorá jej siahala do polky stehien. Stála trochu hanblivo a bojazlivo na neho čakala. Podišiel k nej, jemne ju vzal do narúčia a položil do postele. Tam prežili vášnivú noc, počas ktorej splodili svojho prvého a jediného potomka. O deväť mesiacov v tej istej posteli Sára porodila. Pri pohľade na dieťa, ten maličký dar Matky prírody, Thor zajasal.
„Bude sa volať Asar. Je to meno môjho prastarého otca, hrdinu v boji proti upírom. Znamená to nenávisť,“ povedal hrdo Thor. Sáre sa to meno nepáčilo. „Prečo musíš svojho syna pomenovať takým menom? Prečo to nemôže byť niečo pekné?“
„Všetky mená chlapcov v našom rode majú niečo spoločné s nenávisťou, zlom alebo vojnou. Ja sám mám meno po jednom bohovi vojny.“
Naklonil sa k nej a šepol jej do ucha: „Ale aby si bola kľudnejšia, tak ti niečo prezradím. To meno znamená aj Princ. Ak chceš ukážem ti, odkiaľ to mám. Ale nikomu to nehovor, nikto z mojej rodiny to nevie. Iba ja. Princ nie je predsa nič zlé.“
Sára sa Thorovi pozrela do očí a videla, že neklame a že už sa rozhodol.
„Dobre.“ Pozrela na dieťa v svojom náručí: „Vitaj na svete, Asar.“ povedala s láskou.

Keď mi mama rozprávala tento príbeh v jemnejšej podobe, ktorá bola vhodná pre detské uši, bol som ohúrený. Nielen preto, lebo mi rozprávala o mojom zrodení, ale aj preto, lebo mala nádherný hlas. Vtedy som ešte netušil, že moje meno mi predurčilo osud. Mama mi vždy na koniec rozprávania o svojej svadbe a mojom narodení s anjelským úsmevom na tvári povedala:
„ A tak si prišiel na svet, na ktorom ťa čaká radosť a šťastie. A ja budem vždy stáť pri tebe a dávať na teba pozor.“
Ani ona nevedela, že mi klame. Aj keď nepriamo. Toto nebol začiatok príbehu o šťastí. Je to zrodenie životného príbehu o bolesti, smútku, zúrivosti, znovu nadobudnutej nádeji, láske, ale hlavne o NENÁVISTI.