Tma. Všade len tma. Tma prázdna točiaca sa sama v sebe tvoriac neprenikavú hustú hmlu temnoty. Túto hmlu z čas na čas osvieti sen, ktorý v ňom vytvorí malé svetielko volajúce tých ostatných. Ľudí, ktorý blúdia touto tmou. Jedno z týchto svetiel je práve toto. Svetelný stĺp žiariaci zo zeme až niekam tam do nebies. Svetielko vychádzajúceho z krištáľovej zeme, v ktorej malom kúsku spod jej povrchu preniká von. Vytvára malý svetelný kruh na zemi, k ktorému sa blížia pútnici.

Prvý z temnoty vyjde muž. Svetlo pomaly zmieta z jeho tela tmu, ktorá ho doteraz zakrývala. Mladík, vysoký, štíhly, bledej pokožky. Oblečený v modrastých rifľových nohaviciach a čiernemu priliehajúcemu tričku. Jeho sebavedomý výraz tváre zdobia sivé oči a kúsky špicatých očných zubov, ktoré mu vykukajú spod pier a ako koruna nad jeho bledou tvárou sedia hnedé nahor vyčesané vlasy.

Druhý oproti nemu vychádza tiež muž. Oblečený v bledohnedých maskáčoch Amerických vojenských jednotiek. Celý zadrbaný od prachu a špiny, miestami s spálenými maskáčmi. Na hlave prilba, ktorá v sebe nesie guľku, vďaka ktorej mohol ležať vedľa svojich známych. Tvár zarastená od týždenného strniska, spálená od prudkého slnka, celá zaliata potom. Hlbokým dychom si vychutnáva každú chvíľu, kedy sa zastaví, aby mohol prevesiť samopal cez plece a aspoň trošku si v stoji odpočinúť.

Tretia vychádza z tmy žena. Odetá v čiernej kombinéze podobnej tej vojenskej. Na hrudi vesta, obvešaná granátmi ako vianočný stromček. V jednej ruke nesúc upilovanú brokovnicu, v druhej ťahajúc svoju druhý krát zabitú zombiú trofej. Jej krásna tvár je z časti zohavená. Chýbajúcim okom a kožou zničenou po popálení kyselinou.

Štvrtý prichádza znovu muž. Odetý v dlhom koženom kabáte, spod ktorého vykúka tenké zliatinové brnenie zavesené na jeho hrudi. Dlaň bez kože, zošúpaná až na kov, kde vidno kryty káblov, ktoré sú teraz jeho žilami. Smrteľne vážnu tvár ma nasadenú stále. Mení sa len občasná intenzita jemného svetla, ktoré presvitá z vnútornej strany jeho okuliarov.

Posledný postarší pán, ktorý nesie na svojich pleciach dlhý modrastý háb. Opierajúc sa o drevenú palicu, na ktorej konci je usadená sklenená guľa modrastej farby sa aj on vytiahne z tmy, aby sa prišiel pozrieť na toto svetlo. Hruď mu zahaľuje belasá brada, ktorá sa ťahá až k nej. Hnedé oči žiaria šťastím, no je v nich vidieť skúsenosť a rozvahu. Občas na ne padne tieň z vysokého špicatého klobúka, ktorý ma zasadený na belasom hniezde jeho vlasov.

“Prečo tu vlastne sme?“ Zaznela otázka mladým mužským hlasom. “Na to ti odpovie svetlo.....“ Odpovedal ten starý.
Každý jeden z nich prišiel k svetelnému kruhu na zem čo najbližšie, aby sa mohli nakloniť a pozrieť do tejto studne ich osudu. Vtedy zbadali...

-------------------------------------------------------------------------------------

.... ten dôvod.

Býva vždy iný.
Keď vojak beží Iráckym mestom po kraji ulice a snaží sa predrať so svojími mužmi pomedzi prachu a kusy steny, ktorá má byť ich chvíľkovým bezpečím. Na ich uši dolieha krik a hukot zbraní, ktoré rozsievajú smrť po celom meste, do ktorého prišli na „výlet“. Tým dôvodom sa stáva práve ten boj. Keď prvý z nich vykopne napoly chatrné dvere tehlovo-hlineného domu a spolu s priateľmi strieľajú do ľudí, ktorý zahnali mier v tejto krajine až niekam za moria. Keď jeden z nich padá k zemi, a v troskách rozbitých stien vypľúva krv a lape po poslednom dychu. Vtedy sa skláňa jeho priateľ nad ním s krížom. A toho, kto sa pred tým schoval v malej komôrke držiac prvý krát v živote pušku, je tým dôvodom práve život. A práve táto budova je dejiskom ich osudov. Všetci by najradšej ten dom opustili, no opúšťa ho len ten, ktorý leží na zemi v krvi...

... ten sa ale časom presunie inde. Zbraň vymení za inú. Jedna uniforma nahrádza druhú. Sťahuje sa z jedného domu do druhého. Z tohto domu tento krát ale neche odísť ani on sám. S pár známymi ľuďmi zabarikádovali dvere a okná, všetko, čo sa dalo, no vedia, že musia ešte zatarasiť vchod v pivnici. Bezduché hučanie kedysi živých hrdiel rozsieva strach a obavy do sŕdc ostatných a možno aj to je ten ďalší dôvod, pre ktorý sú tu. Keď ale otvoria dvere do pivnice a z jej polozhnitých drevených schodov zhadzujú brokovnicou jedného pohnitého blbca za druhým. V tej chvíli sa niektorým oči rozžiaria a pri pohľade na trhajúce sa končatiny tiel, ktoré mali byť už dávno mŕtve, sa strach z zombií mení na sedliacku zábavku...

... často sa na ten dôvod pýtali aj tí, čo sedávajú v mestských baroch, kde pohľadom hľadali svoje obede noci. No pri sledovaní menšej kapely, ktorej melódia vchádzala do dokorán otvorených uší, si uvedomili, že ide o umenie. Keď v tejto chvíli zbadajú ženu oblečenú do nádherných šiat, ktorej dlhé plavé vlasy zakrývajú jej plecia, pochopí, že to je krása, ktorá ho láka sem ísť...

... no pre iného krása nahrádza zvedavosť a chlapík nervózne klepajúci do klávesnice len čaká, kým mu monitor odhalí jeho tajomstvá. Keď ale jeho nedočkavé čakanie preruší krik strážcov, neostáva mu nič iné, len vytrhnúť časť, pro ktorú prišiel a dať sa na útek. Robí to, pretože môže, a môže to preto, že to miluje. Keď jeho telo preráža okno a on si so sebou nesie ukoristené dáta spolu s pár guľkami v chrbte, uvedomí si, že práve toto napätie je práve to, čo hľadal...

...no iný hľadajú stále. Či už pri love netvorov alebo hľadaní pokladov. Niektorý túžia po tom, aby ich odkaz bol zanechaný mladším. Tak ako starý mág putujúc po svete, čo zapisuje svoje pamäte do listov, ktorých hodnota nadobúda nesmiernej hodnoty. Jeho kosti zažili nejednu krčmovú bitku, ktorá vyústila do omnoho závažnejších situácií. Všetci ale do jedného putujú svojim osudom a zanechávajú stopy v osudoch tých druhých. Samo so sebou nesú na pleciach to čo im bolo dané, alebo to, čo si uchmatli. No u všetkých je spoločné to, že práve zvuk padnutých kociek rozhodne o tom, či tá guľka zasiahne práve ich hlavu, alebo či ich snaha nevyjde nazmar. Zväčša je to rozhodnutie len na nich, ktorým smerom sa vyberú a či sa dokážu ukázať svetu.

Či už si starec hľadajúci pravdu, socka túžiaca po bohatstve, alebo dobrodruh bežiaci za slávou, vždy budeš patriť medzi nich. Pretože oni putujú svetom, ktorým život vdýchol sen, sen, ktorý je stále...

...iba HRA!

No dáva nám tak mnoho.

-------------------------------------------------------------------------------------

So zatajeným dychom títo piati ľudkovia sledovali to, čo sa deje pod tou presvitajúcou škrupinkou podlahy. Každý jeden z nich pozeral do vnútra a v duchu sa snažil popasovať s tým svojím. Až dokým toto ticho neprerušila otázka.
“A čo máme vlastne spolu spoločné?“ Po nej sa ich pohľad dvihol zo zeme a začal brázdiť po očiach tých druhých. Netrvalo ale dlho kým zaznela odpoveď.
“Boha.“