Andor.cz - Dračí doupě online

"Kto si?"

"Ten, koho potrebuješ..."

"Ja nepotrebujem nikoho."

"Každý niekoho potrebuje."

"Nikdy som nikoho nepotrebovala."

"Ale áno."

"Ty sa hádaš so mnou?"

"Len hovorím pravdu."

"Prečo si tu nebol, keď som ťa volala?"

"Lebo väčšinu času musíme nezasahovať."

"Aj ja musím veľa vecí. Prať si ponožky, učiť sa..."

"Toto je iné."

"V čom? Neboli ste stvorení na to, aby ste držali stráž? Nie je to vaša jediná povinnosť?"

"Držíme."

"Kde ste, keď ľudia trpia?"

"Držíme stráž."

"Ten váš nepriateľ neexistuje. Je to len legenda. Zatiaľ čo vy si tam vyhrievate zadky, my tu umierame..."

"To už tak vo vojne býva."

"Tak prečo si prišiel? Za mnou?"

"Lebo trpíš."

"To je pokrytecké."

"Niekedy musíš trpieť pre to, aby si niečo získala."

"Ja viem, že nič nie je zadarmo. Ale vy sa v tom vyžívate."

"My trpíme tiež."

"Kedy?"

"Keď vás vidíme."

"Sme sklamaním?"

"Nie, istým spôsobom vám závidíme."

"Nechápem."

"Nemáme takú voľnosť. Ste Jeho stvorením. Jeho deťmi. My sme len tí, čo prídu, keď je najhoršie. Či už pre teba, alebo pre iných."

"Nikoho nepotrebujem."

"A napriek tomu tu som."

"To má o niečom značiť?"

"Som tu vlastne vždy. Len nemôžem robiť, čo chcem... A to pomôcť ti zakaždým, keď máš zlý deň."

"Tam hore máte divné pravidlá."

"Nie, len vieme, čo je pre vás najlepšie."

"Takto sa máme učiť, na vlastných chybách? Nejaká príručka by nebola?"

"Rodíte sa s ňou."

"Aha, takže preto ľudia skapínajú na choroby, hladomor, trpia, sú sami... a vlastne áno, rodíme sa s tou príručkou, ako v tomto svete nezdochnúť ako najväčšie krysy."

"Na tomto svete niet dôvodu byť sarkastickým, či cynickým ."

"To je tá najväčšia hlúposť, akú som dnes počula."

"Máte predsa predispozície."

"K čomu?"

"Byť dobrým človekom. Každý z nás. Je to len o výbere."

"Prepáč, ale očividne si zaspal dobu. Za dobrotu na žobrotu. To je heslo dneška."

"Nie bezpodmienečne. Existujú aj dobrí ľudia."

"Tí už dávno vymreli, ak vôbec žili."

"Veď existuješ. A existuje aj celý svet. Vy všetci."

"Hlúposti."

"Všetci robíme chyby. Umením je odpustiť."

"Umením je prežiť. Neviem, či odpúšťanie spadá do tejto kategórie."

"Viac, než si myslíš. Chceš sa trápiť celý život?"

"Nie, ale..."

"Nie je väčšej úľavy pre duše všetkých, než odpustenie. Od Neho. Alebo odpustenia medzi bližnými."

"To som už niekde počula."

"Možno preto, že je to pravda. Skús to."

"Nedokážem to."

"To hovorili mnohí. Oslobodzuje to."

"Ale ako zabudnúť?"

"Zabudnúť je takmer nemožné. Aj On si pamätá. No i tak odpúšťa. Je to jeden z mnohých Jeho darov pre vás."

"Ale ako...?"

"Ži."

"Veď žijem. Aj keď možno nie na dlho..."

"Prežívaš. A to je rozdiel. Cynicky a sarkasticky."

"Keď... ja neviem."

"Musím ísť."

"Nie, nechoď!"

"Veď nikoho nepotrebuješ."

"Potrebujem. Vedenie, možno teba."

"Budem tu stále. Prizerať sa. A hrať šach. Mám rád tie vaše pozemské hry."

"S našími životmi?"

"Nie. Je to len banálna zábava."

"A vedenie?"

"Obráť sa k svojmu vnútru a nájdeš tam Jeho. Aj Seba. Nič viac ti netreba."

"Nechoď. Prosím."

"Príručku máš. Máme ju všetci."

"Ukážeš sa mi zas?"

"Dúfajme, že to nebude potrebné."

"Ale..."

"Odkazuje ti, že ti odpúšťa. Odpúšťaj aj ty."

"Ja nechcem byť sama. Prosím..."

"Nebudeš. Nikdy. Postarám sa o to."

"Nemyslela som si..."

"...že dokážeš žiť správne? Každý môže. Verím ti."

"A čo ak sklamem? A aj seba?"

"Odpustí ti. A musíš aj ty sebe."

"Čo potom?"

"Všetko sa dá napraviť."

"Čo tým myslíš?"

"Nikdy sa nevzdávaj."

"Pokúsim sa."

"To zvládneš. A miluj. Niet veľkolepejšieho pocitu."