Andor.cz - Dračí doupě online

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
4.10.2249
Štvrtok

Dobrý deň, pán Alan Neves. Máte jednu novú správu.
Odosielateľ: Bezpečnostná skupina FGLP
Predmet: Re: Pracovná pozícia

Dobrý deň,
pán Alan Neves,

vzhľadom na Váš oficiálny profil, ktorý ste nám poslali, sme zhodnotili, že ste jedným z vhodných kandidátov na túto pracovnú pozíciu. Prvé kolo výberového konania sa uskutoční v Piatok o 06:00 AM. Dostavte sa včas na adresu uvedenú nižšie. Na mieste sa uskutoční séria cvičení, podľa ktorých si z kandidátov vyberieme.
Na pohovor si prineste aktuálny výpis zo zdravotnej karty.

S pozdravom
Klert Ezban
FGLP
Felipe´s Road 14C
Saint Arten

V ten deň som už nemal čo piť a ísť ešte do väčšieho mínusu účtu by mohlo mať pre mňa v budúcnosti fatálne následky. Rovnako trochu viac obitá tvár mi len pritvrdila myšlienku, aby som nevyťahoval päty z domu. Sám som hľadel do svetelných obrazoviek domáceho terminálu, ktorý ma zabával fiktívnymi príbehmi či humorom profesionálov. S uboleným pocitom na celom tele som sa ale dokázal uvoľniť a nakoniec aj zaspať so zapnutou holografickou obrazovkou, ktorá mi levitovala nad hlavou až do rána.

Zvuk budíku si o tejto neskutočne rannej hodine koledoval o likvidáciu zdroja. Nepodarilo sa mi ale zabudnúť, prečo na mňa ten otravný zvuk útočí z každej strany miestnosti. Musel som sa premôcť a zopakovať každodenné hygienické rituály. Potom si zbaliť svojich pár vecí a vyraziť už asi na siedmy pohovor za posledné tri mesiace.

Z domu som vychádzal ešte za tmy. Spolu s veľkým množstvom otročiacich pracovníkov som zablúdil do podzemky a nechal sa čo najrýchlejšie previezť do časti mesta, v ktorej sa nachádza adresa spomínaná v správe. Po ceste som si ešte cez verejnú sieť stiahol výpis svojej zdravotnej karty do PHU-čka na mojom predlaktí. Neviem, čo toho magora nútilo dať pohovor na túto hodinu.
Bdelého ma udržuje len nezvyk z vibrácie celého vozňa nadnášajúcej sa sústavy podzemky, ktorá doslovne letí tunelom. Rábiovia a pár Ľudí hádžu náhodne prázdne pohľady do okolia. Teda okrem tých šťastnejších, ktorým sa podarilo sadnúť si. Tí ešte dospávajú to, čo v noci nestihli.

Spolu s východom slnka vychádzam po schodoch vedúcich do podzemky a nesmelo prekračujem chrčiaceho opilca, ktorého ešte nestihli odpratať niekam na bok. Spolu s prichádzajúcim denným svetlom, ktoré je zatiaľ ešte vidieť len na štítoch výškových budov, sa pomaly stlmuje pouličné osvetlenie a interaktívne reklamy. Tiene sa začínajú ukrývať v bočných uličkách až napokon ustúpia. Ulice sa plnia domácimi, ktorý stereotypne vyťahujú z automatov v budovách kávu, raňajky a to, čo im srdce ráči. Čas od času ponad vami preletí kontrolný bot CCS o veľkosti ľudskej hlavy, ktorý pravidelne kontroluje priestor pod sebou, či niekde náhodou neobjaví kriminálnu činnosť, či jednanie hodné priestupku. Niekedy ich nájdete na jednej križovatke až príliš mnoho. A s vedomím, že temer na každom rohu je v stenách nabitý chumáč inteligentných kamier, si môžete len ticho nadávať popod fúz, že strážni boti sú zbytočným produktom našej super stabilnej spoločnosti.

Keďže aj ja som z tých, čo musia jesť, tak som sa s automatom dohodol, že mi môže zväčšiť sumu dlžoby na mojom korporačnom účte a ja plný motivovaný kúskami čokolády zo sladkého pečiva si nájdem budovu a vchod pridelený pre FGLP.

Potom, čo vojdem, sa ani nestihnem nadýchnuť a temer súčasne s zabuchnutím automatických dverí za mojím chrbtom mi zasvieti červené svetlo sponad druhých dverí, ktoré boli ešte predo mnou.

“Pre vstup do budovy musíte byť autorizovaný. Zvoľte si prosím druh autorizácie z nasledujúcich možností.
Administratíva.
Zamestnanci.
Hostia...“

“Hostia...“ Odpoviem, keď začujem skupinu, ktorá by ma mohla charakterizovať. Ani som ten sexi oscilátorový hlas terminálu nenechal dohovoriť.

“Identifikujte sa prosím.“

“Alan Neves. “

“Posielam požiadavku na sekretariát, počkajte prosím... “

„Počkajte prosím...“

„Počkajte prosím...“

„Autorizácia potvrdená, pán Alan Neves, hosť. Môžete vstúpiť. Ste očakávaní na sekretariáte v druhom poschodí, prosím pripravte si svoj výpis zo zdravotnej karty a kartu od identifikačného čipu. Prajem vám veľa šťastia pri pohovore...“

“Oh vďaka §¶c^ ...“ zamrmlem si popod nos, keď mi bezduchý stroj popraje šťastie. Pokľudným krokom s rukami vo vreckách mojej ľahkej bundy sa prejdem cez schodisko popod asi štyri kamery a zaradím sa do rady zostavenej zo siedmych Rábijských frajerov, ktorý sú tu za rovnakým účelom ako ja. Komplexy z toho, že som zrazu ja ten z tých menších som prekonal už počas prvých mesiacov žitia tu v meste. To, že som zatiaľ jediný ľudský účastník na pohovore, som si uvedomil až keď som bol v tej rade tretí. No neskôr, keď som vchádzal do miestnosti sekretariátu sa mi zdalo, že som zbadal niekoho s ľudskými črtami.


Tým sa pre mňa začal pohovor, s ktorým som zabil celé dopoludnie. Nečudo keď nás tam bolo niečo okolo tuctu a podľa toho, čo sa medzi nami kandidátmi šepkalo, potrebovali piatich. Testy na prijatie neboli ani jednoduché ani tie najzložitejšie. Opakovať určité cviky, aby ste splnili množstvo opakovaní do časového limitu, sa očakávať dalo. Cvičná streľba rovnako. Psychotest tiež, no znalosť paragrafov korporačných zákonov ma učinila navonok nervóznym a neistým. Čoho si všimli.
Našťastie si nevšimli toho, ako som sa pozeral do testov iným. Teda nie našťastie, ale očividne si to nechceli všímať, pretože všetci vedeli, že kamery neklamú.

Záverom toho všetkého bol dlhší rozhovor s majiteľom „agentúry“ Klertom Ezbanom. Výzor starého Rábijca budil rešpekt aj napriek pokročilým šedinám a jeho hrubá ošľahaná pokožka vyzerala už skôr ako biologické brnenie. Skutočne som nevedel odhadnúť, či tento muž svoju kariéru už zavesil na klinec a venuje sa čisto len administračným záležitostiam, alebo stále chodieva šantiť v uniforme.

“Čo sa vám stalo s tvárou?“ Zaznie prvá otázka z jeho úst. Fialkasté monokle stále zdobili moju tvár a niektoré bolo vidieť aj spopod niekoľkodenného strniska okolo mojich úst. Aspoň, že som neboj taký napuchnutý ako v ten deň ráno.
“Ocitol som sa v ťažko riešiteľnej situácií.“ Vetu ukončím s rovnako kamennou tvárou, akú nosí on sám, a v duchu dúfajúc, že odpoveď bude dostačujúca, sa snažím ignorovať pot. Jeho reakcia prehnaná nebola. Len sa zahľadel nadol do terminálového okna, ktoré mu svietilo na povrchu stola.
“V povinnej vojenskej službe ste boli päť krát povýšený s vyznamenaním. No aj päť krát degradovaný s trestom. Celú službu ste preskakovali len medzi dvoma hodnosťami. Čím to bolo? Chýbala vám snáď motivácia?“

“Vedenie ma nemalo rado...“ Mojou odpoveďou som ho nenechal dlho čakať. “... často som ukazoval na ich chyby, tak si na mne začali nafukovať ego.“
Môj možno budúci šéf dvihol pohľad rovno na mňa. “Viete o tom, že v našich radoch vyžadujeme absolútnu disciplínu? Tu nebudete celú dobu vo výcvikovom tábore, ale na strážnych vežiach osád mimo veľkomesta. Porušenie disciplíny vytvára zbytočné chyby, vďaka ktorým členovia našich jednotiek môžu prísť k ťažkým zraneniam či dokonca o život.“

Pri týchto slovách otcovsky zdvihol bradu. Až v tento moment som si všimol nepeknú širokú jazvu, ktorá vytŕčala spod jeho oblečenia na spodnej časti krku. “Áno, uvedomujem si to...“ Pokračujem s ďalšou odpoveďou. Je pravda, že v ten moment som začínal byť mierne nervózny no v duchu som sa zo všetkých síl snažil udržať skalný výraz a tón hlasu. “...tak isto toto už nie je povinná služba, ale živobytie.“

Klert po týchto slovách hlavu sklonil nižšie. Istý moment sa mi zdalo, že aj prikývol. “Smiem vedieť koľko pohovorov ste absolvoval pred tým, než ste prišli sem?“

„Asi šesť.“

Na krátku dobu sa Klert odmlčal a znovu sa zahľadel na môj životopis. “Uvádzate, že ste slobodný. Máte momentálne nejakú priateľku, či družku, s ktorou plánujete budúcnosť?“

“Nie pane, zatiaľ nikoho.“ Zrejme som si jeho ďalší vážny pohľad zaslúžil potom, čo som reflexom vyslovil slovo „pane“. Ruky si do kríža oprel na stôl. A stále hľadiac len do mojich očí, ignorujúc modrinovú ozdobu mojej tváre, povedal.
“Tak mi odpovedzte na poslednú otázku. Prečo práve vás?“

Pri odchode z jeho kancelárie som si so sebou odnášal zmiešané pocity. Je nás tu celkom dosť a voľných miest majú celkom málo. A moja ľudská nátura sa ani len nemôže rovnať s tou Rábijskou. Na vyhodnotenie pohovoru som čakal ticho a v beznádeji medzi ostatnými účastníkmi. Jediné, nad čim som premýšľal vážnejšie, bolo akurát to, prečo je to maté z automatu také hnusné a prečo tu majú tak pomalé pripojenie na verejnú sieť.

Po nejakej tej hodinke pán Ezban vykročil ťažkou nohou zo svojej kancelárie a začal čítať mená ľudí, ktorých chce vidieť. Všetkým nám došlo, že ide o „výhercov“. Keď prečítal moje meno ako posledné, cítil som sa ako jedenásť ročná víťazka súťaže krásy a ignorujúc odsudzujúce pohľady neúspešných uchádzačov som sa vybral za Ezbanom. V kancelárií nás bolo dokopy sedem. Štyria Rábijci, jedna Rábijka, ja a jeden miešanec. Chlapík, ktorý mal črty oboch rás, ale tým kútikom oka, ktorým som ho videl, som nedokázal hneď odhadnúť, na ktorú stranu je viac podaný.
Okamžite ako sa zavreli za nami dvere, začal Ezban hovoriť.

“Ako už tušíte, tak pre túto prácu ste boli vybraný vy. Odteraz ma budete oslovovať pane a rovnako aj každého nadriadeného. S hodnosťami sa zoznámite neskôr. V nasledujúcom týždni absolvujete určité školenia, z ktorých budete robiť aj testy. V nich sa dozviete všetko potrebné. Týždeň na to už budete poslaný na vašu prvú šichtu. Otázky?“

Všetci siedmi sme ostali ticho ako pleseň ukrývajúca sa pod robotmi v rýchlom občerstvení. Na naše hromové ticho šéf reagoval už len troma vetami. “Výborne, uvidíme sa v pondelok o šiestej ráno. Pri vstupe sa stále ohlasujte ako hostia.“

A tak v duchu šťastný, z novo nájdenej práce som sa aj ja s ostatnými rozhodol, že opustím s tichou oslavou v hlave jeho kanceláriu. Chcel som, ale zastavili ma šéfove slová.“Pán Neves, vy ešte na moment zostaňte.“ Doslova mi po chrbte prebehli zimomriavky pri vyslovení môjho mena. A tak ako posledný som zatvoril dvere kancelárie, no bohužiaľ nie z vonku.

“Chcem aby ste vedeli, že jediným dôvodom, prečo som vás vzal, boli vaše výsledky testov. To ale neznamená, že máte miesto isté. Ste zobraný len na skúšku. Jediná chyba či sťažnosť na vaše meno a letíte ako kus špinavej handry. Rozumieme si?“

„Áno pane, rozumieme si.“

Neoznačená komunikácia mimo veľkomesta
Smer do osady Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
14.10.2249
Nedeľa


Školenia sme úspešne absolvovali všetci. Za ten týždeň som sa chcene aj nechcene dozvedel, kto sa ako volá a prečo šiel robiť práve sem. Jeden z hnedastých Rábijskych chlapov menom Soj Venli robil v konkurenčnej firme ako žoldnier. Vraj ho štvali a prestali platiť podľa zmluvy. Na Rábijca bol trošku nižší a menší, no stále väčší než ja. Tomuto chlapovi papuľnatosť nechýbala.

Lea, Rábijská žena s namodralímy čiernymi vlasmi zopnutými väčšinou v cope je bývalá vojačka, ktorá nechcene ukončila aj svoju športovú kariéru v streľbe kvôli dopingu.

Igho bol z nováčikov podobne bledý ako ja, no rozmerovo najväčší. Cez túto korbu človek len sťažka mohol vidieť na inštruktorov, nech sa snažil, jak sa snažil. Z nás všetkých bol asi najtišší. Divný na Rábijca bol hlavne tým, že na jeho čele ostali už len stopy po odrezaných rohoch. Jediné, čo z neho Lea dostala, bola veta o tom, že si ich nezaslúžil.

Dvojmetorý Elen mal ľudské meno, no v žilách mu tiekla domorodá krv. Pokožkou bol podobný Sojovi, no uhľovo čierne oči vyradili akúkoľvek príbuznosť s ním. Ten vraj vyrástol v jednom väčšom mestečku tohto sektora a od skončenia jeho povinnej služby je to prvá práca, do ktorej sa dostal.

Marollo, posledný z Rábijských mužov medzi nami nováčikmi, bol obéznejší, no to mu na sile neuberá. Jeho prácou je viac technický smer a on bude skôr spravovať techniku a majetok žoldnierskej firmy, než vykonávať samotný dohľad nad poriadkom.

A miešanec Thomas má Rábijskú matku, po ktorej má nádherné dvoj členkové nohy, krátke červené vlasy a malé čierne rožky na horných krajoch čela. Vidieť na ňom, že hrubú Rábijskú kožu nemá na celom tele, ale len na rukách. Inak ostatnými črtami sa podobal na sivookého človeka.

Všetci siedmi sme sa natlačili do prenajatého nákladného vznášadla spolu s jedným členom Žoldnierov. Rozdiel medzi ním a nami bol ten, že my sme boli v civile. Uniformy vyfasujeme až v sklade v osade. On ako starší člen firmy mal svoju bezpečnostnú schránku vo veľkomeste, do ktorej mohol ukladať celú svoju výbavu.

Ako sa za nami zatvorili vráta vznášadla a okolo hradieb veľkomesta sa uvoľnilo silové pole, tak už sme vedeli, že nie je cesty späť. Po prekonaní niekoľko kilometrovej bažiny nás čakala niekoľko hodinová cesta po vyjazdených prašných chodníkoch medzi mohutnými stromami pralesa, ktorý ešte nestihla korporácia tak úplne vyčistiť. A aby sme sa celú cestu nenudili, tak si pre nás žoldnier pripravil reč. Samozrejme až potom, čo si nás všetkých poobzeral ako predražený tovar v obchode s názvom zbytočnosti.

“Moje meno je Luan Wier. Pre vás Kapitán Wier. Ak nenastanú výrazné zmeny, budem vám celý čas veliť ja, pretože ste chytili moje týždne. Počas cesty som vám nútený povedať to, čo ste už tisíc krát počuli na Školeniach.“

„Za prvé. Pracovný čas. Ako vystúpite zo vznášadla, začínate pracovať najatý ako ochranka a správcovia poriadku osady Tallao. Platí pre vás dvadsaťštyri hodinová pohotovosť. Samozrejme budete mať prestávky a nejaký ten čas na spánok, ale ak sa niečo poserie, tak v ten moment zabudnete na všetko, čo ste robili, a idete riešiť situáciu, ktorá nastala.

Situácie riešime nasledovne. Pri problémoch s občanmi mesta postupujeme podľa zákona a protokolov, ktoré používa aj CCS. S tým rozdielom, že ak prejaví občan akúkoľvek formu odporu, ihneď používame paralytickú časť výbavy a dotyčného spacifikujete. Mimo veľkomesta je v celom sektore povolené nosiť zbrane a to každému. Preto musíme jednať takto a nedať najmenšiu šancu komukoľvek, aby vás ohrozil. Ak by ste si s hocičím nevedeli rady, použijete okamžite komunikátor a voláte veliteľa vašej skupiny, alebo prinajhoršom mňa.

Pri strážení osady platí nasledovné. Ak niečo spozorujete a identifikujete to ako divého tvora, okamžite strieľate. Tí, ktorý v osadách vlastnia skrotené beštie, si na ne musia dávať pozor, ak niekomu nejaká ujde, alebo nedajbože majiteľ nad ňou stratí kontrolu, tiež ju okamžite zlikvidujete a to natrvalo. Ak identifikujete počas stráženia niekoho ako možného občana korporácie, kričíte jeho smerom výzvu. Kričíte ju len raz a uvedomíte ho, že ak sa neozve, začne kričať vaša zbraň! Najprv mierte na končatiny, likvidácia je povolená len vtedy, ak začne klásť odpor. Tieto opatrenia sú zavedené kvôli banditom ukrývajúcim sa v džungli. Ich jedinou obživou je čierny obchod z vecí, ktoré nakradli z vozidiel či zo skladov osád. A verte, že ich metódy, ako sa dostať ku koristi sú... ako by som to povedal. Neľudské.“

V ten moment sa Kapitán akosi moc divne zapozeral práve na mňa, boh vie prečo. Modriny na tvári síce ešte mám, no už nie také ako pred týždňom a ani som sa na neho škaredo nepozrel.

„K výbave. Každý z vás bude mať plne automatickú guľovú zbraň vybavenou zameriavačom s termovíziou.“ V tú chvíľu na moment pozdvihol zbraň, ktorú držal v ruke. “Určite ste s ňou už robili. Tridsaťtri nábojov na jeden zásobník. Pri raži tohto typu môžete za tú špeciálnu pažbu ďakovať a nesťažovať si, že trochu kope. Chcem len upozorniť, aby ste metač sietí, ktorý je tu dolu, používali len vo fakt nutných prípadoch, keď chcete niečo živé. Paralytické siete sú dosť drahé a ich neadekvátne používanie vám odpočíta ich hodnotu z platu. Vašou prvou zastávkou bude sklad, kde dostanete vašu výbavu, potom si hodíte vaše veci na ubytovňu a rozdelíme vás na smeny...“

Zostatok rečí som počúval už len jedným uchom. Skutočne, boli to len opakujúce sa reči zo školení. Som zvyknutý spozornieť, keď začujem nové slovo, ale to nebolo treba. Potom na nejakú dobu sa ešte spustil rozhovor o bežných veciach, aby si človek skrátil čas cesty, no nakoniec sme uviazli na mŕtvom bode a minimálne hodinu ticho hľadeli cez drobné okienka vznášadla na stromy okolo.

Keď už konečne kapitán ohlásil, že vchádzame do osady. Cez okná vznášadla sme videli kusy stĺpov, na ktorých stoja strážne veže a aj budovy okolo, no bohato sa rozhliadnuť nám bolo umožnené, až keď sa zadné vráta otvorili a my sme s batožinou v rukách povyskakovali von, nohami rovno do toho blata.

“Vitajte v Tallae.“ Zamrmlal Kapitán, ktorý vyskočil von ako prvý.

Osada nevyzerala až tak moc ako osadou. Skôr by som to nazval upravenou korporačnou základňou. My sme zastavili pri troch väčších hál z lacných kovov. Medzi nimi som si všimol aj menšiu betónovú konštrukciu trčiacu zo zeme. Zrejme vchod do ďalšieho skladu či krytu. V okolí bolo vidieť špičky strážnych veží, ktoré svojou konštrukciou a energetickými blokmi v ich samotných vytvárali hradbu silových polí.
Za týmito skladmi v dvoch radoch vzorové štvorpodlažné korporačné budovy. Tie boli tvorené armádnou jednoduchosťou a malo by v nich byť všetko potrebné pre život. Boh vie, či sa nejaké časti nenachádzajú aj pod zemou. Na druhej strane osady cez širokú cestu medzi týmito budovami bolo tiež vidieť niekoľko skladov podobných tým, medzi ktorými stojíme. A okrem toho tak bokmi bolo vidieť niekoľko chatrč a zrubov postavených tunajšími. Všetko to ale bolo obklopené strážnymi vežami a tie zas mohutnými stromami vysokými niekoľko desiatok metrov. Celú túto stajňu v ničote pretínala široká cesta plná blata a nevedno čoho ešte.

A čo osada. Ale tí žoldnieri, ktorých súčasťou som bol teraz ja. Vyzerali skôr ako banda pirátov. Áno, každý z nich mal na sebe tmavo zelené maskovanie a na ramene skratku FGLP, no na hlavách niesli kadejaké šatky, nevkusné šiltové čapice. Na uniformách vesty s vybavením rozdeleným akoby náhodou a ošumelé, ako keby ho dakomu ukradli. Jeden z nich mal dokonca aj čiernu pásku cez oko.

Takto to vyzerá keď korporácia nemá dostatok jednotiek CCS, aby mohli oni strážiť každú jednu osadu v sektore.

“Nazdar Tyri, boli na teba cez ten týždeň dobrý, keď som tu nebol?“ Znovu kapitán, ktorý už chrbtom k nám kráčal k skupine starších žoldnierov. Až vtedy som spozoroval malú čiernu opičku, ktorá preskočila z jedného Rábijca na nášho kapitána. Malá skupinka žoldnierov sa s druhou skupinou a kapitánom rozlúčili a začali kráčať smerom k vznášadlu, z ktorého sme vyskočili. Na ich tvárach bolo veru vidieť, že chcú čo najskôr odtiaľto vypadnúť. Nám novým neostávalo nič iné, než stáť ako soľné stĺpy a vymieňať si neisté pohľady so služobne staršími.

Vôbec sa mi nepáčilo, ako na mňa ten s tou páskou cez ľavé oko zazerá, no každým momentom mi jeho tvár bola viac a viac povedomá.
Bordová pokožka, čierne vlasy.
Keď som si spomenul, už bolo neskoro.

“To je ten sukyn syn!!!“