Andor.cz - Dračí doupě online

Rudoch sa mi v tom bare nezdal až taký nebezpečný ako teraz. Síce v tú noc sa mi toho nezdalo viac. Ťažké topánky na jeho nohách spevňovali obi dva Rábijske členky. Prvým dupnutím rozprskol blato do okolia akoby to bola iba voda. Uniformu na sebe mal síce troch voľnejšiu, no veľkosťou nebol o moc menší než Igho, ktorý sa s nami viezol vo vznášadle. Pohľad na jeho zaťaté päste mi len pripomenul bodavý pocit jeho pazúrov na mojom ramene z tej noci.
Hrdlo mi stiahlo ale až vtedy, keď sa nad jeho pravou dlaňou z upevneného krytu predlaktia objavili tri teleskopické čepele, ktoré začali žiariť. Dve modré svetelné pásy, ktorými sem tam prebehol drobný výboj, uzatvárali ten žiarivo červený v strede, z ktorého pri vysúvaní vyšľahol drobný plamienok.

Viac sa ten chlap mračiť už asi nemohol a jeho výraz tváre skutočne nebol jediný dôvod, prečo som inštinktívne začal kráčať dozadu.
Utekať, či neutekať? To je otázka.

Vďaka kapitánovej duchaprítomnosti som si vybral tú druhú možnosť. Ten maznanie s opičkou, ktorá sa vešala okolo jeho krku odsunul na bok a voľnou rukou schmatol Rudocha za jeho vestu.
Spolu s výmenou pohľadov kapitán donúti agresora, aby sa zastavil.
“To je ten hajzel!“ Zašteká Rudoch a ihneď svoj zhnednutý necht na ľavom ukazováku namieri na svoju pásku cez oko.
“Tieto veci si riešte mimo pracovnej doby...“ Odvrkol Kapitán nekompromisne. “... Stalo sa to tu? Nestalo. Keď sa vrátite do veľkomesta, rob si čo chceš, ale tu idú všetky osobné veci bokom.“ Na Rudochovi bolo vidieť, že sa s touto skutočnosťou zmieruje ťažko, no keď čepele nad jeho dlaňou zhasli a schovali sa znovu do krytu, začal som sa cítiť bezpečnejšie.
“A to isté platí aj pre vás zelených!“

Na vetu smerovanú k nám sme prikývli všetci. “Poďte za mnou, dostanete výbavu, a vy sa rozdeľte a začnite obchádzať osadu.“ Kapitán ukončil uvítanie rázne a jeho krok začal smerovať k betónovému polkruhu, ktorý trčal zo zeme. Mohutné kovové dvere vyzerali skôr ako vstup do krytu a nie do skladu.
S pomocou kľúča a otlačku jeho palca sa tieto dvere začali samé otvárať a my sme len potichu kráčali prudkými schodmi nadol.
Ďalšie dvere otváral kapitán už pomocou komunikácie s terminálom, ktorý naň svietil červené svetlo skenerov, rovnako ako v sídle žoldnierov, kde sme boli na pohovore a školeniach. Potom, čo zamával a terminál jeho pohyb vyhodnotil, poslal príkaz na otvorenie aj tých druhých dverí.

“Výbavu, ktorú dostanete, si poriadne prezrite tu na mieste, nerád zabíjam čas vybavovaním reklamácií. Takže, topánky, uniforma, samopal, dva zásobníky, malorážka s jedným zásobníkom, nôž, mačeta, paralytický teleskop, paralytický sprej, vesta, odpudzujúci granát, nepremokavá vesta, filtračná maska, komunikátor a PHU-čko k nemu...“

Bolo toho celkom veľa a bez váhanie sme sa začali obliekať do nášho nového pracovného odevu. “A tie polo-energetické čepele, čo mal ten chlap, nedostaneme?“ Spýtal sa miešanec Thomas. “Nie...“ Odvrkne kapitán. “... pri práci môžete používať čokoľvek, čo si sami zoženiete. To, čo si ale zoženiete, nemôže odpútavať vašu pozornosť od toho, na čo tu ste, a rovnako nemôže nahrádzať žiadnu časť z fasovanej výbavy. Čo ste tie školenia preležali na ušiach, alebo čo do pekla!?“ Po poslednej vete ostal Thomas ticho a aj všetci ostatný. V ten moment sa už nikto z nás nemal náladu opýtať na hocičo.
“A švihnite si s tým prezliekaním, ešte musíte odtrepať svoje bučory k posteliam a potriasť si formálne ruku s šerifom. Potom vám hneď pridelím robotu. “
Zostatok času, čo sme sa už pod miernou nervozitou obliekali, sa pán kapitán prebavil so svojou opičkou, ktorú mal na pleci. Išlo o takú krpatú opicu, čo nebola telom väčšia než kapitánova hlava. Chvost štíhly a dlhší než telo, ktoré bolo pokryté čiernou krátkou srsťou všade len nie na dlaniach, chodidlách a tvári. Drobné lesknúce sa oči podobné tým rábijským vyzerali skutočne ako dve nenápadné bodky oproti úzkemu väčšiemu nosu, ktorý mal šesť nozdier. Úprimne, toto zviera nebolo žiadny krásavec a tak pohľad na kapitána, ktorý sa s opičkou bavil, mi prišla skôr odpudivá.

Po oblečení sme sa rýchlim krokom pobrali podľa kapitánových slov. Na ubytovni sme boli rozdelení do buniek po dvoch. Mňa ubytovali práve s Thomasom. A potom za šerifom. Rutina každého žoldniera, keď sa prvý krát objaví pracovne v týchto osadách. Na školení nám to bolo vysvetlené tak, že sú dva typy osád, dedín a mestečiek v sektore. Prvý typ sú korporačné, v jednej takej teraz sme.

Celá osada je majetkom korporácie a tá za ňu zodpovedá. Osada sa riadi podľa korporačných plánov produkcie, vďaka čomu zabezpečuje svoju existenciu. Tieto miesta sú vyberané tak aby osada zarábala, je jedno čím, no väčšinou je to na miestach, kde sa dá dačo ťažiť, vyrábať, či skladovať. Tallao je osada, ktorá slúži ako skladová a odpočinková. Väčšinou sa tú zastavujú „konvoje“, aby načerpali pohonné hmoty a bezpečne si odpočinuli. Niekde vyrobili proste časti na budovy a poskladali ich behom pár týždňov na mieste určenia. Osady tohto typu samozrejme tiež treba zásobovať aby plnili svoju funkciu. Zastavujú tu len pozemné konvoje. Tie sa využívajú v tomto sektore preto, že majú omnoho nižšiu spotrebu než nízko letové prepravné stroje. Netvrdím teda, že sa nepoužívajú, to áno ale veľmi málo. Najviac sa chodí po zemi. Táto lacnejšia možnosť je samozrejme pomalšia a ešte aj časovo obmedzená, pretože konvoje sa presúvajú len cez deň. V noci sú totiž všetky beštie tam vonku aktívne a taký humanoidný občan korporácie, jedno či človek alebo rábies sa v nočnej džungli nestáva najvyspelejším tvorom ale iba článkom potravinového reťazca. A teda namiesto toho aby ste každý jeden konvoj zabezpečili hordou ozbrojencov, muníciou a zbraňami, tak vytvoríte útočiská v ktorých sa noc prečká.

Z hľadiska oficiálnosti a organizácie zo strany korporácie má takáto osada jedného úradníka, ktorý je hlavou a spravuje danú osadu. Samozrejme je tu aj stanica CCS kde je jeden veliteľ nazývaný šerif s maximálne tromi podriadenými. To je ale na toto prostredie málo a to nielen kvôli banditom ale aj kvôli beštiám a žoldnieri sú lacnejšia alternatíva bezpečnosti než cvičenie nových členov bezpečnostných zložiek CCS. Preto sme tu mi no a každý šerif musí mať svoj rajón pod palcom a vedieť o každom žoldnierovi s ktorým má spolupracovať.

Druhý typ osád a dedín, teda väčšinou osád patria do kategórie súkromných. Celú osadu vlastní nejaká súkromná osoba a väčšinou ich niekto postaví za svoje ako vlastnú investíciu na miestach, kde sa dá niečo získať zo zdroja, ktorý je tak malý, že by sa korporácií neoplatilo doň vrážať financie. Oficiálna súkromná osada má tiež pridelený určitý počet členov CCS aby udržiavali zákon, no pre vlastnú bezpečnosť si majitelia osád najímajú aj žoldnierov. A prečo sa to niekomu oplatí keď sa to neoplatí korporácií? Pretože ten niekto väčšinou obchádza protokolové postupy. Tí, ktorý jednajú protizákonne si tú osadu vytvoria na čierno, no ak korporácia nejakú čiernu osadu nájde zlikviduje ju. Pretože sa nachádza na území sektoru, ktorý bol vyčistený za peniaze a služby poskytnuté korporáciou a tak tá logicky nechce v týchto sektoroch miesta, ktoré sa nezapájajú do produkcie a teda korporácií nič nezarábajú.

Ale vieme aká je realita a aký zradný prales je. V nejakej takej osade by sa museli diať skutočne nehumánne činy aby to donútilo korporáciu jednať.

Návšteva šerifa bola krátka. Hlavná budova v ktorej sídlil bola ukážkovým príkladom sériových korporačných buniek dovážaných z Marsu. Z vonku ohyzdná kombinácia skiel a želiez upravených odolať korózií a podmienkam tohto prostredia. Z vnútra steny aspoň pozakrývali belasými plastmi a tak sa človek aspoň tu nemusel cítiť ako na vesmírnej lodi. To isté sa o našej ubytovni povedať nedalo.

Šerif menom Martin Brooks bol človekom. Navlečený do sivej kombinézy jednotiek CCS s reflexným modrým a červeným pásom na stranách vyzeral ako každý iný príslušník. Jediným rozdielom bola reflexná zlatistá hviezda , ktorá rámovala jeho služobné číslo vypálené do kombinézy.
Postavou pripomínal klasický stred. Nebolo z neho štíhle steblo trávy, no nepatril ani medzi tých čo majú problém prechádzať automatickými dvermi. S poctivo oholenou bradou a usporiadaním vecí na poličkách v kancelárií by som ho zaradil aj medzi pedantov, no na jeho stole pred ním vládol očividne vlastný chaos zostavený od holografických tabúľ až po ležiace náboje.
Dôkladne učesané blond vlasy na bok s jeho výrazom tváre dávali najavo prísnosť a aj by som v ten moment povedal, že aj mierna nechuť z toho, že tu musí byť.

Pohľadom nás skôr skenoval než len obzeral a ruku si s nami potriasol len aby sa nepovedalo. Samozrejme dvojminútový formálny prejav a pripomenutie základných vecí chýbať nemohol. Ostatných členov CCS sme tu ale nestretli, dalo sa nám ale vedieť, že okrem šerifa je vždy v službe len jeden CCS-ák a to spoznáme podľa kombinézy.

A potom hybaj ho na prvú prácu. Rozdelili nás rovnomerne, a to tak, že každý nový bol pridelený do dvojice k staršiemu. Vystriedal teda iného staršieho. Lea šla na strážnu vežu. Marollo potom s kapitánom do garáži. Ostatný šli striedať pri hliadke okolo osady a ja som si mal nájsť jeden zo skladov, kde som mal počkať, svojho nového partnera.

Ostal som stáť v jednej z hál. Táto bola z viac než troch štvrtín prázdna. Tým jediným obsahom boli čierne debny naskladané do piatich kôp. Obzeranie po mieste na sedenie prerušil zvuk prichádzajúceho kolegu. Ten ma veru nenechal dlho čakať.
Keby na sebe nemal tú uniformu ani by som ho asi v tom prítmí skladu nevidel. Rábijská pokožka tohto pána mala rovnaký odtieň čiernej ako tie debny vedľa mňa. Zelené očí a pár pramienkov vlasov rovnakej farby trčiacich spod čapice som si všimol až keď bol pri mne.
Telom ako väčšina z žoldnierov.

“Aháá.. ty si ten čo skriplil Uhzara, čo? Musíš byť dobrý magor keď si sa vybral robiť tam kde on.“ Zaznejú prvé vety môjho kolegu hrubým dunivým hlasom.
“Nevedel som, že tu robí.“ Odpoviem snažiac sa potlačiť miernu nervozitu.

“Tak tomu hovorím smola. Tu, vezmi tie dve debny a pôjdeme až to máme za sebou.“ A kývol hlavou smerom k nim.

Tak som aj urobil. Zobral som z jednej kopy dve, on jednu a druhú si doložil z druhej kopy. “To bude stačiť zelený. Dúfam, že si si nezabudol masku. To svinstvo smrdí ešte horšie než tunajšia odpadovka.“

To čo sme vtedy niesli bolo syntetické odpudzovadlo. Z podobného je vyrobený aj odpudzujúci granát, ktorý sme fasovali. Raz týždenne obsah týchto debien rozhadzujú v blízkom okolí každej osady aby sa od nej držali kreatúry behajúce po džungli čo najďalej. Zápach týchto vecí je pre ne neznesiteľný, rovnako ako pre väčšinu rábijcov. Tí z toho ale tak neblbnú ako napríklad divý Lagot či nedaj bože Concol alebo Oncolor. A v podstate všetko čo zmutovalo vďaka vírusom na báze Evolutu.

S debnami v ruke sme vychádzali zo skladu po ceste mimo osady. Ani s tou najväčšou pravdepodobnosťou by sa mi ale nepodarilo vyhnúť sa pohľadu jednookého Rudocha, ktorý s Thomasom prechádzal práve popod tú strážnu vežu, okolo ktorej sme my vychádzali z osady. Akoby tam na mňa striehol a po celý čas až kým sme nezašli medzi stromy som mal pocit, že na mňa v jednom kuse zazerá.

“Čo si to vtedy chlastal, že ťa napadlo po ňom skočiť?“ Aspoň nový partner prerušil to trápne ticho, ktoré dovtedy sprevádzalo nosenie debien.
“Už ani sám neviem. Bol som pripitý a nasraný a skočil som po tom, kto sa ma dotkol bez toho aby som sa nejako obzeral.“ Zdalo sa mi, že sa po tejto vete môj kolega popod nos potichu zasmial.
“Dobre mu tak. Niekedy mám toho chlapa sto chutí nakopať a teraz vďaka tebe mu posunuli službu, tak znovu robí tie isté týždne čo ja. Ďakujem pekne.

„To ho až tak nenávidíš?“ Spýtal som sa trochu prekvapene. Čakal som, že mi tu začnú všetci robiť peklo kvôli nemu. Ironický prejav som vážne nečakal.
“Dva krát ho nemusím... ...hlavne počúvať.“

Krátko na tento rozhovor sme sa zastavili pri prvom strome, kde sme mali pohodiť jeden zo syntetických odpudzovačov. Už bolo na čase, a moje dlane, ktoré už dlhšie začalo omínať od ťažoby a ostrých úchytov debny si mohli na moment oddýchnuť. Naopak kolega neprejavil ani náznak námahy. Tu si po položení debien natiahol na tvár masku a ja som na jeho vzor urobil to isté. Potom vytiahol z jednej sivý valček veľký asi ako polovica jeho predlaktia. Zatočením koncov sa vytvorili vo valčeku diery cez ktoré si jeho obsah mohol rozváňať do okolia.

Nakoniec ho vymenil už s mierne špinavým valčekom, ktorý tu ležal a ten hodil do druhej debny, ktorá bola prázdna.
“Ľahké ako facka.“ Utrúsil a ja som odpovedal len núteným úškrnom.

Čím ďalej sme obchádzali okruh okolo osady nemohol som si nevšimnúť, že kôra blízkych stromov je dorantaná od pazúrov, zubov a kadečoho iného. Kmeň tunajších stromov sa objať nedá, ba čo najviac ak je dutý dokáže v ňom prespať niekoľko osôb. O to viac ma znepokojoval pohľad na niektoré súvislé škrabance čo sa ťahali aj okolo celého obvodu stromu.
Zdevastované to tu bolo preto, že ak začne pach s tých trubíc slabnúť, či keď je niektorá z nich vadnejšia a nevydrží čo má tak sa k tomuto miestu nakoniec dovolia beštie priblížiť. Keďže to berú ako hranice ich teritória tak okrem prekrytia pachovej stopy zanechajú aj spúšť, ktorá naznačí ich dominanciu. Čím väčšia spúšť, tým menšia pravdepodobnosť, že sa sem iná beštia odváži znovu prísť. My ale beštie nie sme.

“Zvláštny pohľad čo? Neveril by si koľko debilov sem chodí preto, že to považujú za umenie.“ Prehovoril kolega, ktorý si nemohol nevšimnúť môjho záujmu o škrabance.
“Ako ti vlastne hovoria?“ Spýtal som sa otázku, na ktorú odpoveď som sa chcel dozvedieť už v sklade.
“Opičiak... Nechci vedieť prečo.“

„Teší ma, ja som Alan.“

„Dobre zelený. Budem si to pamätať.“ Okrem vážneho pohľadu som sa na inú odpoveď nezmohol a podľa všetkého ani ten pohľad si kolega Opičiak nevšimol.

Odpudzováky sme porozhadzovali po okolí asi za hodinu a pol a veru nejaké rýchle tempo sme nemali. Pri návrate do osady som v duchu už bol pripravený na cestu okolo Rudocha. Tento krát ale jeho vražedný pohľad sprevádzalo gesto zbrane namierenej na mňa. Pre tohto chlapa som bol očividne viac než len tŕňom v oku...

Po tejto práci som dostal voľno, počas ktorého mi bol odporučený spánok. Od pol noci do ôsmej rána som mal obchádzať Tallao s Opičiakom. Radu som počúvol a zamieril rovno na ubytovňu. V duchu som si opakoval len jednu jedinú vetu: “Niečím sa živiť musíš...“

Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
15.10.2249
Pondelok
02:42


Ten dážď pokoj nedá. Ešte nemám za sebou ani polovicu šichty a už mám pocit, že tu zdochnem. Jediným ako takým úkrytom boli strážne veže. Ich úzky vystužený betónový stĺp na svojom vrchu niesol kruhový základ bunky kde sedeli tí, ktorý mali väčšie šťastie než ja a Opičiak. Stĺpov bolo samozrejme viac, no rozhľadní na nich bolo dookola celého Talla len šesť a osvetlenie na nich bolo chabé. Ostatné stĺpy mali na sebe len rebrík z vnútornej strany osady a na bokoch zvislé žiariče ochranného silového poľa. My a ešte jedna dvojica sme mali prechádzať celé Tallao dookola.

Džungľa v tú noc nebola asi nikdy taká živá, alebo sa mi to tak len zdá a nie som ešte zvyknutý. Bubnovanie dažďa o listy a naše pláštenky bolo len príjemným efektom oproti vreskotu a škriekaniu ktoré sa odtiaľ ozývalo až moc často. Chvalabohu len z veľkej diaľky. Toto bol hlavný faktor, ktorý pomohol nezaspať tým, čo sa nemuseli hýbať hore dolu na rozhliadniach.

“Tu veža číslo jeden. Niečo nám behá na desiatej hodine. Humanoid, po výzve sa stratil.

Vďaka väčšej hlasitosti komunikátoru v ľavom uchu mi kolega na veži zapríčinil drobný šok. Po obzretí na číslovanie veží som si uvedomil, že veža číslo jeden je aj tak naša ďalšia zastávka. Tá stála pri jednej z vstupných ciest do Tallaa.
“Opičák rozumie, idem tam zo zeleným. Sme najbližšie.“ Kývnutím hlavy naznačil aby sme sa poponáhľali. Asi po tridsiatich sekundách behu sme zastavili práve pri stĺpe tejto veže.
Už od vtedy ako sme sa blížili tak sme svetlom na zbrani svietili po stromoch a jedným okom skrze okuliare pozerali termovíziou priestor medzi stromami.

“Čisto, nič nevidím...“

“Myslel som, že sa to vracal Awu. Ten šiel von pred piatimi minútami.“ Ozve sa z veže.

“Čo? On je vonku? Načo?“ Odpovie Opičiak, ktorého táto veta prekvapila rovnako ako mňa. Pravidlo zo školení číslo jeden. Nikdy nevychádzať v noci mimo stráženého priestoru aj mimo stráženia ak na to nie je dôvod spojený s výkonom služby. A ak už ten dôvod je tak nikdy nie sám.

“Šiel zahodiť tú onú... však vieš.“

„To už dnes?“

Ich rozhovor som chcel prerušiť ja, no akosi ma v tom predbehli zvuky streľby smerujúce z lesa. Dve drobné salvy. Po nich nasledovali ďalšie a to určite už z inej zbrane.

#*&@!!! Zaklial Opičiak. “Vypni bránu, hneď!“ Zvrieskol. Silové pole, ktoré uzatváralo cestu vypol žoldnier strážiaci na veži a on vybehol von so slovami: “Ostaň tu!“
Ani som sa nestihol nadýchnuť na slovo „Ale“ a Opičiak už šprintoval po blatnej ceste do tmy. V komunikátore som počul už iba hlas chlapíka z veže ako sa snaží dobojovať k rozhovoru s kapitánom.

Význam slov som pod náporom myšlienok a otázok ani nevnímal. „Zavolajte kapitána!“ z vysielačky v mojej hlave znelo skôr ako “Bež za ním!“ a veta “Hneď to bude.“ presne ako “Ostaň stáť.“
V hlave behom niekoľkých chvíľ začal boj možno ešte väčší než v tej džungli. Držať sa pravidiel a bežať kryť asi jediného človeka, vďaka ktorému tu nemám pracovné peklo alebo držať sa jeho nadriadeného rozkazu a ostať stáť len preto, že na rozdiel odo mňa vie prečo je nejaký Awu mimo osady.
Roztržku váhavosti ukončí armádne vtĺkané pravidlo o uskutočnení rozhodnutia a fakt, že žoldnier na veži ešte cestu silovým poľom nezavrel dopomohlo k môjmu vybehnutiu na cestu.
Pretože ja nie som žiadny zasraný zelený.

Vypol som svetlo na zbrani a rozbehol sa vpred najrýchlejšie ako som vedel. Občasným mrknutím oka na zapršané PHU som zhruba sledoval polohu Opičiaka na holografickej rastrovej mape okolia. Konkrétne okolie som už prechádzal termovíziou. Počas behu som ešte slovným príkazom zmenil hovorový kanál z verejného na súkromný len medzi mnou a opičiakom.
“Bežím za tebou!“
Zvolal som a pokračoval v šprinte za ním. Zvuky streľby sa približovali no zároveň začali byť menej častými a keď som vbehol medzi stromy zdalo sa mi, že už nikto dlho nevystrelil. Opičiak neodpovedal, čo mohlo byť dobrým aj zlým zároveň. Môj beh spomalil na moment len ten hnusný smrad, ktorý som si začal čoraz viac a viac uvedomovať. Dúfal som, že ma to nezdržalo natoľko aby bolo pre nich neskoro. Na oplátku ma ale znovu popohnal jeden výstrel.

Jedným okom som stále zazeral na mapku na predlaktí. Podľa nej by som mal byť už temer pri niekom od nás no termovíziou som videl len niekoho, kto leží na zemi. Blížiac sa k ležiacemu som začínal myslieť na to najhoršie.

“STOJ!!!“

Okamžite som zastavil a ostal temer nehybne. Nebol to hlas Opičiaka. Bol to hlas Rudocha. Nevedel som, že práve jeho krstné meno je Awu.
Ten pomaly a potichu vyšiel spoza stromu, ktorý mi clonil víziu. V tej tme som ale druhým vlastným okom nevidel ani jeho siluetu. Teda až dovtedy dokým na jeho predlaktí nezačali svietiť tie tri teleskopické čepele.
Stiahlo mi hrdlo a zbraň som namieril priamo naň, aj keď stál dosť ďaleko odo mňa. S dlaňou zaťatou v päsť začal dvíhať trojicu žiariacich zubov pred seba do výšky jeho spodných rebier.
Čo bolo horšie začal pomaly kráčať ku mne.

Po jeho dvoch krokoch som to už nevydržal.

“Počúvaj ma ty červená §¶c^-¶/@ ! Ber to ako výzvu! Ešte jeden Đ#*&-€/% krok a ostane z teba hnojivo. ROZUMIEŠ!?“

Okamžite zastal. V ten moment odo mňa nebol moc ďaleko ale podľa môjho predpokladu dĺžky jeho ruky mi ešte nemal dočiahnuť ani na zbraň. Napriek mojím slovám začal aj tak vystierať ruku smerom ku mne. Zvlhnutý prst bol na spúšti pripravený ako nikdy a nepoľavil ani keď pohyb s tou rukou zastavil.
Potom ju začal dvíhať nahor a ja už som začal nechápavo premýšľať nad tým, čo to vlastne robí.

Drobný záblesk z jednej jeho modrej čepele na moment osvietil tenké vlákno natiahnuté medzi kmeňmi stromov. Záblesk ho roztopil a ono začalo ľahko padať na zem a tmavnúť až zase zmizlo niekde na zemi. On svoju ruku už len sklonil a kryt na predlaktí vypol.
Hneď ako nože zhasli zasvietil som svetlom na zbrani smerom ku kmeňu, ktorý bol bližšie ku mne.
Nič.
Potom ten čo bol smerom na druhej strane vlákna.
Hnedastý balíček zarytý v kôre druhého stromu bol veľký dosť na to aby dokázal v sebe skryť výbušninu čo by vedela utrhnúť kus stromu na druhej strane. Toho stromu, pri ktorom som stál. Trochu som sa začal cítiť trápne.


“Čo to má #*&@ znamenať!? “ Začul som z tmy po pravej strane krik, ktorý by som už pripísal Opičiakovi. “Kde si mal byť!? Nevravel som ti snáď ostaň tu!? Čo si na tom nerozumel!? Ktoré z týchto slov!? “

„Dostal si ho?“ Prerušil Opičiaka Rudoch. Jeho krik stíchol a po a po ťažšom vydýchnutí odpovedal už normálnou intenzitou hlasu.
“Hej, ale niečo natrieskal do svojho PHUčka... Zobral som mu ho zo všetkým čo mal.“
„Dobre, hoď to zelenému aj s vecami tohto. Má toho celý batoh. Táto na strome bude jediná, ktorú stihol natiahnuť.“

Aj by som chcel protestovať ale okrem cvaknutia poistky na zbrani som nemal odvahu urobiť úmyselne čo i len jeden zvuk. Veci, ktoré sa tu udiali sa mi opakovali stále dookola a bohužiaľ až teraz sa z tej tmy v džungli objavila aj spomienka na slová Klerta Ezbana a tie mi v hlave zneli najhlasnejšie.

„Jediná chyba či sťažnosť na vaše meno a letíte ako kus špinavej handry. Rozumieme si?“