Andor.cz - Dračí doupě online

Do konca poslednej zmeny sa Tyri nevrátila. Končil som síce priamo o polnoci, no stále so zmiešanými pocitmi. Ostražitosť teraz prebrala druhá hliadka a ja som mohol byť rád, že ma žiadny dril nečaká. Na druhú stranu som nemal dobrý pocit z toho, že kapitán prišiel o niečo tak cenné. Len aby si to nevybíjal na nás. Do rána ale bolo času ešte mnoho a Tyri si možno len našla nočný úkryt aby prečkala noc.
Potom, čo som sa vrátil na ubytovňu ma to ale prestalo trápiť.

Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
17.10.2249
Štvrtok
7:33

Pri raňajkách som si prisadol k služobne starším. Tí nemali moc dobrú náladu. Z ich slov som sa aj dozvedel prečo.
“Za hodinu chce odísť...“ Zafrflal jeden.
“Už ma vidí ako sa kvôli tej jeho posranej opici budem trepať štyri kiláky odtiaľto.“
„Tak ho pošli do faku, veď to nie je tvoja povinnosť ísť s ním.“ Odpovedal mu druhý.

„Čo sa stalo?“ Spýtal som sa hneď potom ako som zhltol prvé sústo trojfarebnej nátierky.
“Ale, starému prepína skrz tú opicu. Dnes ráno už zapínali diaľkovo systémy na jej veste. Vraj je kdesi nehybne asi štyri kilometre odtiaľto a ten blázon chce po ňu ísť. Bohužiaľ živá. Nech si ju púšťa von na špagáte keď sa o ňu tak bojí...“
Viac sa o opici počas raňajkách nehovorilo. Vďaka týmto informáciám som ale rýchlo dojedol a vybral sa rovno za kapitánom. Hnalo ma za ním svedomie.

“Dobré ráno kapitán.“ Prehovoril som naň hneď ako sa mi otvorili dvere do jeho skromnej kancelárie. V nej som našiel kapitána ako sledoval mapy zobrazujúce džungľu od Talla-a až po miesto kde mala byť zrejme opička.
“Čo sa deje Neves?“ Spýtal sa monotónne pričom pohľad z máp ani len na moment neodtrhol.
“Počul som dnes ráno o Tyri. Chcem ísť s vami.“
„Nepripadá do úvahy.“ Odvrkne krátko a stručne, temer bez pohybu.
“Prepáčte kapitán, ale cítim určitú zodpovednosť za to, že sa stratila práve po mojom love. “
„Nemôžem po nikom chcieť aby šiel so mnou obzvlášť nie od neskúsených, ktorý tu nepracujú ešte ani jeden týždeň.“ Odpovedal, a stále sledoval mapy na priesvitných holografických doskách. Tváril sa akoby som tu v miestnosti ani fyzicky nebol.
“Slová niektorých v jedálni tomu tak nenaznačovali.“ Touto vetou som získal jeho pozornosť a jeho pohľad sa skrz holo-mapu do mňa zabodol ako ja nôž do tej hnusnej nátierky z rána.
“Odchod je o 8:30 presne. Účasť je dobrovoľná, všetko čo sa stane mimo Talla-a ide mimo akýkoľvek záznam a všetky zranenia sa budú riešiť ako zranenia mimo pracovnej doby. Rozumel?“
Odpovedal som súhlasom a bez akýchkoľvek iných slov som opustil jeho kanceláriu.


Presne v dohodnutý čas sme odchádzali z osady. O svojom rozhodnutí som začal pochybovať keď som videl medzi tými pár chlapmi čo šli aj Rudocha. Moc mi nepomohlo ani zistenie, že opičiak ostal v Osade. Nakoniec som sa ale premohol a ostal som stáť za svojim.

Všetci šiesti sme vyrazili po ceste von. A ako sa brána za naším chrbtom zapla zriadili sme si vlastný komunikačný kanál. “Nebude šerifa náhodou náš výlet potom zaujímať?“ Spýtal som sa aby sa náhodou nestalo, že by sme sa kvôli tomu mohli ocitnúť v úradných problémoch.
“Všetko ohľadom šerifa je vybavené. O to sa neboj.“ Odpovedal Kapitán. “Ty sa hlavne drž medzi nami v strede a nech sa deje čo sa deje nevzďaľuj sa.“

„Hlavne žiadne skopičiny, nie sme tu na to aby sme ťa strážili.“ Dodal zamrmlaním Rudoch.

Šli sme približne kilometer a pol po ceste, potom nám začalo pršať. Našťastie sme po chvíli zašli medzi stromy. Kráčajúc tadiaľto sme boli nútený ostať čo najtichšie. Beštie v lesoch cez deň vyvíjajú minimálnu aktivitu no rozruch si všímajú. Pri nesprávnych rozhodnutiach by nám nemuseli stačiť ani všetky odpudivé granáty, ktoré máme. Cesta je dlhá a musíme pamätať, že by sme sa mali vrátiť ešte dnes.

Skúsenosti kapitána, ktorý nás viedol nám ale zaručili pokojnú cestu. Ak spozoroval miesto, ktoré by sa mohlo podobať miestu odpočinku akejkoľvek beštie hneď sme ho bez váhania obišli.

Stromy, stromy, stromy. Stále len stromy, sem tam náznak nejakej vody tečúcej popri stromoch. Kráčanie už dlhšiu dobu bolo nudné a nikdy som si nemyslel, že by som bol za to tak vďačný. Prostredie okolo nás sa nijako výrazne nemenilo a čoraz viac som mal pocit, že sa zarývame hlbšie a hlbšie do prírodného bludiska tohto sektoru. Opička ale už nebola ďaleko.

“Cítite to?“ Ozval sa potichu jeden z chlapov.
Zápach odpudzovača vo vzduchu silnel každým krokom. Nasadenie oblej masky bolo v ten moment samozrejmosťou a zároveň aj odpoveďou kolegovi. Kapitán potom naznačil rukou aby sme všetci išli za ním čo najtiššie.

Najbližšia korporačná osada bolo stále Tallao a podľa mapy sme sa blížili k rieke. V duchu som začal rozmýšľať nad tým, čo môže byť zdrojom toho pachu.

“Stáť! K zemi.“ Začuli sme kapitánov šepot v komunikátore.
“Dvaja kreténi na prvej hodine.“ Ležiac spolu s ostatnými ukrytý medzi koreňmi stromov som sa snažil málinko vykuknúť aby som sa pozrel na „kreténov“, no bez úspechu.
“Čo je to za chlapov?“ Spýtal sa jeden z kolegov.
“Dúfajme, že Ralový ľudia. A ak nie asi budeme mať problém.“ Odvetil šepotom kapitán a pokračoval. “Vidíš ich Vance?“
„Ahm...“ Súhlasne odpovedal žoldnier, ktorý bol vpredu s kapitánom a pozeral sa tým smerom už skrze optiku, ktorú mal na zbrani.
“Tak ich sleduj a kry ma.“
Po tejto vete som bol trochu neistý z kapitánovho nápadu, ktorý začal realizovať. Zbraň, hoc odistenú, si prehodil cez plece a ruky dvihol nahor s otvorenými dlaňami vo výške jeho hlavy. Takto sa im vybral naproti.
Tých dvoch mužov som stále ešte nevidel ale podľa zvukov okolia sa k nám určite blížili. Teda až dokým nezbadali kapitána. Keď sa tak stalo Kapitán zastal a s udivujúcim pokojným tónom začal na nich hovoriť.

“Zdravíčko! Hej, hej, hej! Hlavne pokoj páni, ano? Prichádzam v mieri a len s jedinou otázkou. Ste Ralovi muži?“

„Podľa toho, kto sa pýta!“ Odpovedal jeden z tých chlapíkov. Jeho slová som tiež počul aj keď omnoho slabšie.

“Ja sa pýtam. Majiteľ tej malej čiernej opičky, ktorá je niekde tam za vami.“

Po kapitánových slovách nastalo krátke ticho. Dalo mi určitú námahu kým som si uvedomil, že niekto z tých dvoch mužov niečo hovoril. Kapitán stále nehybne stál uprene sledujúc tých dvoch. Potichu a bezmocne som ho sledoval pričom som sa snažil zahnať nervozitu, ktorá na mňa prichádzala.

“Hej. Máš pravdu. Ralo ťa čaká!“ Kapitánove ruky začali po kladnej odpovedi klesať a myknutím hlavy spolu s písknutím nám naznačil aby sme sa dvihli. Až teraz keď som s ostatnými vyšiel spoza prirodzenej barikády som uvidel tých dvoch mužov. Ich oblečenie mi bolo povedomé až moc.
To isté mali na sebe aj tí dvaja mŕtvi, ktorých zastrelil Rudoch s Opičiakom. A môj predpoklad potvrdil pohľad na Rudocha, ktorý s priloženým prstom na ústach masky mi naznačoval to, čo som pochopil aj sám.

Určite by ich nepotešila správa, že dvoch z nich sme okradli a dovliekli nehybných do chladiaku v Talla-e.
Začali sme kráčať za týmito dvomi, a mne sa v hlave začali množiť otázky štýlom Fibonacciho postupnosti. S vlastným domýšľaním som si začal uvedomovať, že okrem odpudzovača tu smrdí niečo ešte viac.

Za krátko nás doviedli k ich táboru, ktorý si tu súdiac podľa pohľadu stojí už nejeden deň. Tento tábor bol umiestnený hneď vedľa rieky. Hranice táboru tvoril polkruh pospájaný zo stromov, ktoré mali na kmeňoch navŕtané prenosné zdrojové články silového poľa a v korunách stromov ponaťahované paralytické siete.
Vo vnútri samotného táboru už bolo vidieť dve stojace vznášadlá. V nich boli umiestnené generátory energie pre silové polia a siete. Ďalšou vecou, ktorá okamžite upútala moju pozornosť bol kváder zostavený z niekoľkých klietok. Približne polovica z nich bola pozakrývaná plachtami. Tie, ktoré boli nezakryté boli postavené na tých zakrytých.
Samozrejme tu nechýbalo ani pár stanov a množstvo nejakých debien, ktoré boli pohádzané kade tade.


Ďalším prekvapením pre mňa bolo vidieť známu tvár starého Rábijca, ktorý na nás v tomto tábore čakal. Klert Ezban stojaci v plnej výbave sa s úsmevom pozeral na to ako prechádzame cez vypnutú silovú bránu.
“Už som myslel, že si sa na tu svoju opicu vykašľal.“ Zvolal na nás hlasom, ktorý bol ale divný oproti hlasu, ktorý som si pamätal z mesta. “Ja svojho maznáčika v štichu nenechávam.“ Odpovedal kapitán. Na to sa Ezbanov úsmev ešte viac rozšíril.
“Že maznáčik. Pche. Mám na teba veľa otázok Luan. A netýkajú sa len toho korporačného konvoja ale aj mojich dvoch chlapov, ktorý sa ešte stále nevrátili.“

„Nie som ich pestúnkou aby som vedel kde sa ti túlajú.“ Odvrkol kapitán pomedzi zuby.
“Len aby. Poď si po tú opicu. Zároveň to preberieme v stane, kde je menej uší.“
Jeho úsmev sa dovtedy vytratil a divným podozrievavým pohľadom prešiel po nás piatich. Kapitán sa bez slov vybral za ním do jedného zo stanov a ja už skutočne nechápajúc som sa tichým hlasom začal pýtať kolegu, ktorý stál pri mne najbližšie.
“Fakt som teraz videl Klerta Ezbana alebo sa mi to sníva?“ Ten mi odpovedal rovnako potichu ako som sa ja pýtal. “Nie, to je Ralo. Klertovo dvojča. Keď si poriadne všimneš Ralo nemá na krku tú jazvu.“
„A čo tu vôbec Robia?“
Kolega sa po tejto otázke na mňa prekvapene zapozeral. Skôr by som povedal, že ho moja nevedomosť nepotešila. Spolu s krátkym myknutím hlavy smerom ku klietkam odpovedal: “Asi šli dačo pochytať.“

Hranica mojej zvedavosti bola v tej chvíli v nedohľadne. Namiesto toho aby som ostal stáť a čakať vybral som sa k tým klietkam pozrieť, čo ukrývajú pod plachtami. Ako som mal jednu z plachiet na dosah zastavil ma v jej odhrnutí hlas jedného Ralovho muža.
“Byť tebou nerobil by som to.“ Pohyb mojej ruky som v tom momente zastavil. Pohľad som upieral na Rábijca, ktorý mi na mňa prehovoril.
“Ak teda nechceš aby ti ten concol skriplil tú tvoju peknú ľudskú ručičku.“ Na to som mu odpovedal ironickým úsmevom, po ktorom som sa začal od klietok vzďaľovať. Divá mačkovitá šelma má isto väčšiu labu než ja. S mojou dlaňou by sa veru dlho nehrala. Ak ju teda nenadopovali. Vtedy by ale mačičky určite neboli tak ticho.

Začal som sa tam cítiť ako nechcený. Napriek tomu som tušil, že tu ide o niečo viac, než len o lov. V hlave mi vtedy zneli dva hlasy. Jeden tvrdil, že nechcem vedieť o čo tu ide, druhý tvrdil presný opak.
Zvedavosť bola ale stále silnejšia.
Od klietok som sa pomalým krokom preto začal prechádzať po tábore. Teda snažil som sa aby to tak vyzeralo. Za nejakú chvíľu som sa dostal aj k stanu v ktorom bol Kapitán s Ralom. A veru plachty stanu zvuk netlmia temer vôbec.

“... vravel som ti, že je to príliš veľké riziko aby ste to urobili pri Tallae. Korporácia by to len tak nenechala. A ešte k tomu k nám tento týždeň priradili zelených a tí by boli len na príťaž.“ Začul som prvý kapitánov hlas.

„Kašľať na tých tvojich zelených. Cez polovicu tvojich chlapov nevie nič a problémy s nimi nie sú.“

„Akosi zabúdaš na opatrnosť starý bratu. “

„Možno... Mimochodom. Urobili ste aspoň to čo ste mali?“

„Hej, tak ako si chcel. Na každý bojový voz jeden balíček. Tu je frekvencia , ktorá ich odpaľuje. Ten konvoj vyráža okolo obeda takže by si si mal pohnúť. A čo sa týka...“

Viac už som toho akosi nebol schopný zaznamenať, pretože sa jeden z tých „lovcov“ začal divne na mňa zazerať. Druhým dôvodom bolo to, že prvý hlas v mojej mysli mal pravdu. Skutočne som to nechcel vedieť. Krok som preto málinko zrýchlil a pridal sa v postávaní k tým svojim.

Kapitán bol v tom stane ešte asi desať minút. Potom vyšiel zo stanu už aj s opičkou na ramene.
“Máme čo sme chceli. Padáme...“Zavelil kapitán okamžite a my sme ho bez akýchkoľvek námietok poslúchli.


Keď sme sa vrátili do Talla-a každý z kolegov, ktorý tu bol mal veľkú radosť z toho, že kapitán opičku našiel. Všetko dobre dopadlo a tak som si bez zdržovania chcel ísť po svojom.
“Neves!“ Zavolal na mňa Rudoch, ktorý stál od ostatných vtedy už trošku bokom. “Poď sem.“ Kývol hlavou. Ja som tak aj urobil a skôr než som sa nadýchol aby som sa spýtal čo chce tak mi to aj povedal.

“Neviem, prečo si s nami tak moc chcel ísť, ale doporučoval by som ti aby si o veciach, ktoré sa dejú tu nehovoril nikomu. Mohol by sa ti potom zhoršiť zrak...“ Svojou odpoveďou som ho nenechal čakať vôbec.
“Išiel som len kvôli tej opici. Myslel som si, že sa stratila mojou vinou. To čo si robíš ty, Kapitán alebo hocikto ma nezaujíma. Kým sa vaše veci nebudú týkať mňa tak sú mi ukradnuté. A toho oka mi je fakt ľúto, prepáč ale čo sa stalo odčiniť neviem.“ Môj tón bol vtedy mierne podráždený. Sám som nevedel prečo. Tak či onak na jeho slová som nečakal a po vyliati svojich pocitov s názormi som od neho odišiel.

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
15.5.2250
Streda


“Okamžite zastavte vozidlo!! Toto je posledná výzva!“

Samého seba nespoznávam. Pri spomienkach na žoldnierske začiatky sa skutočne čudujem tomu, že som bol až tak poctivý. Svätý som určite nebol to nie ale pritom ako sa teraz ženiem ulicami s množstvom korporačných fanúšikov ma núti pýtať sa, prečo som neostal hľadieť si len to svoje.
Vzduch, ktorý ma ošľaháva ma chladí, no skutočne nepotrebujem na ramená prikrývku v podobe paralytickej siete. Skrat v tej najkreatívnejšej časti mozgu strhne riadenie na križovatke tak aby nespadol. Zároveň tak aby som to napral rovno do ľudí stojacich pri ceste. Možno vďaka nevinným civilistom si sieť a aj streľbu odpustia.

Občania, ktorý vidia bzučiacu šmuhu si neskoro uvedomujú, že by mali uskakovať. Na nohách cítim cvaknutie, ktorým mi stroj podo mnou pripútal automaticky k sebe. Červená kontrolka bliká ako šialená a ja zatínajúc zuby sa držím najlepšie ako viem.

Motory pod mojou hruďou sa raz pretočia na prázdno a hneď na to začnú vrieskať. Automatický protikolízny systém začne reagovať a na pár metroch moju uháňajúcu mašinu zastaví. Sám mám problém udržať sa a nepustiť z úst žiadny orgán, ktorý sa tam cez krk tlačí.
Smrtiaci náraz sa tým pádom pre niektorých ľudí zmení na silnejšie odstrčenie. Hneď ako necítim pripútanie na topánkach zoskakujem zo svojho drahého stroja. Je mi ho ľúto už teraz. Fakt, že vznášadlá CCS bez vynútenej kolízie nedokážu tak rýchlo zastaviť ma ale zahreje pri srdiečku.

Zbraň odlepím pravou rukou z puzdra na krížoch. Tá odradí statočných, ktorý by ma chceli zastaviť. Po pár poskočeniach dozadu sa rozbieham ako zmyslov zbavený stále nesúc na hlave prilbu. Mojim útočiskom sa stávajú menšie ulice, v ktorých sa skrývajú tie malé tmavé uličky. Práve tie ja hľadám.
Môj útek spomalí pípanie dvoch malých botov CCS. Prenasledovali ma už od križovatky. Ich pohon je dostatočný na to aby ma mali na ich kamere celú dobu môjho behu. Vďaka nim som sa musel zastaviť a niekoľkými výstrelmi ich dočasne prepustiť zo služby. Keď ich plechové telíčka dopadali k zemi ja už som bežal ďalej.

Viem, že ma dostanú. Proste to viem. V meste plnom kamier, robotov a bezpečnostných zložiek sa neukryjete. No ten prekliaty hlas v mojej hlave ma navádza a stále mi dáva nádej. Každý jediný nápad, každé jediné rozhodnutie. Nikdy ma nezradil aj keď ma dostal do kadejakých šlamastík.

Tallao
Sektor 73
Južná Amerika
26.1.2250
Nedeľa
9:00


Už tomu bolo pár mesiacov, čo som si v Tallae odpracoval ako žoldnier. Práca tu mi vyhovovala. Prvý týždeň bol teda rušný to je pravda. Občas sme nútený strieľať. Väčšinou sa tu ale len prechádzame a za ten plat to riziko stojí.
Za ten čas sa mi tu podarilo spoznať všetkých chlapov, ktorý tu robia. Rudocha sa mi ale udobriť nepodarilo a preto sa mu stále vyhýbam. Akosi na to oko nechce zabudnúť aj keď ho už má úplne v poriadku.
Taktiež sa mi podarilo zohnať aj nejaké vylepšenia do zbrane, ktorú som nosieval. Samozrejme nie za peniaze ale delením vecí, ktoré dovtedy patrili mŕtvych banditom. Tých nám väčšinou ale vozili korporačné konvoje. Nemajú to srdce ich nechať ležať pri ceste v lese. Doktori v Tallae ale majú srdce na to aby bez problémov vybrali ich srdce. Využijú každý jeden orgán, ktorý sa ešte využiť dá. Ostatok sa pálil a tak namiesto toho aby sme ich veci pálili tak sme si ich delili medzi sebou.

Táto nedeľa bola nedeľou, kedy som mal odísť na ďalší týždeň voľna. Práve v tento deň sa moja poctivosť ešte o ďalší stupienok zhoršila. Okolo deviatej rána sa za mnou zastavil Opičiak šeptajúc „Čau El. Počuj, chcel som sa ťa spýtať.. Nechceš si dobre privyrobiť? “

„Podľa toho o čo ide.“ Odpovedal som aj ja trochu tichšie. Napriek mojím slovám som vedel, že budem súhlasiť. Tri týždne práce ma delili od novej motorky, na ktorú som šetril.