Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

Problémy sektoru 73 (6)Oblíbit

ico65993807.jpg

Autor: Dragon_Mage

Sekce: Na pokračování

Publikováno: 25. února 2013 15:19

Průměrné hodnocení: 0, hodnotilo 0 uživatelů [detaily]

 
Časť šiesta: Druhá strana Barikády
Želám príjemne čítanie a teším sa na Vaše názory.
 
[font color=teal] Neoznačená cesta približne 80 km od Talla-a
Sektor 73
Južná Amerika
28.1.2250
Utorok
14:11


Bolo to skutočne dávno, čo som mal naposledy na hlave helmu radového korporačného vojaka. Cez upravený priezor som si začal prezerať značky narobené na hnedo-zelených vojenských oblekoch ostatných. Tieto žiarivé pásiky zobrazoval upravený firmware priezoru helmy, ktorý nám pomohol rozlíšiť seba od skutočných korporačných vojsk.

Oblek, ktorý som mal tak isto na sebe nebol nijak inak upravený. Zabezpečoval klasickú obranu pred ostrými úlomkami a objektmi. Tie by mohli to naše krehké telíčko zraniť, zmrzačiť či zabiť. Výstuže zakorenené v kĺboch zabraňovali zlomeninám, či vykĺbeniam. Vďaka tomu každý korporačný vojak dokáže bez problémov prežiť nielen streľbu z žoldnierskych guľových zbraní, nepríjemné a dlhé pády ale aj výbuchy a boh vie čo ešte.
To bol dôvod prečo mi okrem tohto požičali aj zbraň. Takú, čo sa dokáže o obleky postarať. Slangovo nazývajúca „plazmovka“ je používaná korporačnými jednotkami úž od čias apokalypsy. Špeciálne projektily odpaľuje elektrický impulz. Tie po náraze na objekt uvoľnia zo svojho vnútra prudko výbušnú látku výzorovo podobnú elektrickej plazme. Neónový výbuch má dostatočnú silu na to aby oblek poškodil. Každé miesto na obleku v priemere vydrží náraz dvoch až štyroch projektilov. Približne každý štvrtý až siedmy projektil na tom danom mieste trhá spolu s oblekom aj biologickú hmotu.
To je hlavný dôvod prečo tieto zbrane dokážu vypáliť desať svetlušiek behom štvrť sekundy. Vďaka malým rozmerom nábojov ich priemerný zásobník v sebe unesie rovných desať tuctov. Počas troch sekúnd ho ale bez problémov vysolíte, ak teda nepoužívate upravený mód streľby.

A ten asi tí vojaci upravovať nebudú ak nás takto uvidia. Pri prezeraní zbrane mi prešli po chrbte zimomriavky. V hlave mi zneli Opičiakove slová, ktorými mi hmlisto opisoval túto udalosť.

“Nazvime to preberanie tovaru. Potrebujeme pár chlapov, ktorý by nám pomohli s naložením a zabezpečením prepravy tohto tovaru. Možno budeme potrebovať aj nejakú tú kryciu streľbu na zastrašenie. Nič s čím sa tu ako žoldnier nestretneš. Háčik je v tom, že ten tovar stráži pár korporačných vojakov no o tých sa postará niekto iný.

V to som dúfal najviac. Netúžim po tom stretnúť sa zoči-voči s profesionálnym korporačným vojakom. Ešte k tomu pri prestrelke. Ja naivný blázon som sa nechal presvedčiť jeho ďalšími slovami.

Viem, že nemáš rád korporáciu rovnako ako ja. Nechcem to po tebe na silu no chcem aby si nad tým porozmýšľal. V tomto svete nič nie je zadarmo a ak chceme žiť lepšie musíme siahnuť na iné zdroje. Do večera daj vedieť. A mimochodom, z poslednej akcie som si prilepšil o šesťdesiattisíc doláčov.“

Poslednými slovami a hlavne sumou, ktorú spomenul. Toľko peňazí ako žoldnier zarobím za boh vie koľko rokov. Došlo mi, že určite nepôjde o také veľké čísla, no ak by sa mi podarilo získať čo i len šestinu z toho považoval by som to za úspech.

V ten večer som preto prišiel za Opičiakom so slovami, ktoré ma dnes dostali do tohto vznášadla. Prekvapilo ma, že s nami išiel aj môj spolubývajúci Thomas. Sedel vtedy priamo oproti mne. Dovtedy som mal o ňom mienku ako o tichom slušnom chlapíkovi. Viac ma ale prekvapila Lea, ktorú som spoznal na pohovore. Toto nebola jej prvá činnosť, ktorou si s kolegami privyrobila. Tá ale v vznášadle s nami nebola. Ako odstreľovač číhala vonku na konvoj práve na mieste kde ho mali prepadnúť.

“Máš strach?“ Prerušil moje myšlienky otázkou Thomas. Cez jeho helmu som mu síce do tváre nevidel, no usúdil som, že otázku smeroval na mňa.
“Trochu...“ Odpovedal som tichšie než som si myslel.
“Nemáte sa čoho báť. Ak vyjde všetko podľa plánu tak po našom príchode už bude po všetkom.“ Pridal sa do nášho rozhovoru Opičiak. “A ak nie tak ich trošku pokropíme no. Pôjdeme po nich zo všetkých strán. Nebudú vedieť kde im hlava stojí. Hlavne dajte na seba pozor, potrebujeme tie veci naložiť skôr než im príde niekto na pomoc.“
Bolo vidno, že to nerobí po prvý krát. Náladu mal na rozdiel od nás dvoch dobrú a hlas sa mu vôbec netriasol. Dokonca ešte aj pritom ako si nasadzoval helmu mal na tvári úsmev.

“Opička vyskoč hore ku kanónu, za dve minúty začína show.“ Zaznelo v našich komunikátoroch od vodiča vznášadla. “Veď hej, veď hej... už idem.“ Zamrmlal Opičiak.
Už len dve minúty nás delili od opustenia vznášadla. Necítil som vtedy nič iné len strach a nervozitu, no nesnažil som sa to dať najavo. Kvôli Thomasovi. Tušil som, že je na tom rovnako ako ja.

V duchu mi zneli ešte slová Rudocha, ktorý včera v tábore vysvetľoval akciu. Konkrétne tú našu časť.
“... keď prídete na miesto hneď vyskočte von. Ak by sa strieľalo strieľajte aj vy munície máte dosť. Kryte sa za čím môžete no bežte ku konvoju až keď vám dá Opičiak povel. Odvtedy čo sa na mieste objavíte vy budeme mať presne štvrť hodinu na to aby sme odtiaľ vypadli. Ich posily nedorazia skôr než po dvadsiatich minútach a tá päť minútová rezerva je akurát tak na to aby sme stihli ujsť.“

V hlave sa mi v ten moment vybavili aj jeho slová, ktoré neskôr smeroval mne. “Ty si v tom namočený rovnako ako my Neves. Jediný pokus o zradu a osobne ti naperiem zásobník do hlavy.“ Aspoň, že sa ma zastal vtedy Opičiak.
“Prestaň mlieť dookola tie isté stračky! Potom čo to Ralo zvrzal potrebujeme každú ruku, tak ak chceš skončiť ako on len pokračuj.“

Zdá sa mi, že pár dní po tom ako sme zachránili kapitánovu opicu sa v správach objavila informácia o tom ako vojaci úspešne ubránili nielen konvoj ale aj rozbili bunku, ktorá útok organizovala. Tušil som, že išlo práve o nich, no nikoho som sa vtedy nepýtal. Nikto z nich nevyzeral nezvyčajne. Dokonca ani šéf Klert sa nepodobal na niekoho, kto prišiel o svojho brata.

“Desať sekúnd chlapi.“ Poznamenal vodič. Odistil som zbraň rovnako ako ostatný prísediaci a v krátkosti so si zamrmlal popod nos modlitbu. Dohnala ma k nej streľba z opičiakovho kanónu na vrchu vznášadla. Ten už pilne kropil napadnutý konvoj. Akurát ako som ju dokončil tak sa zadné vráta otvorili.

Prvý vyskočili dvaja chlapi pred nami. Potom ja a Thomas. Naším krytím sa stalo najprv vznášadlo samotné. Pri ňom už vtedy brzdilo druhé naše vznášadlo. Keď som zbadal dym, čo zahaľoval temer celý vojenský konvoj srdce mi vyskočilo až do krku.
Thomas začal naslepo strieľať do toho dymu spoza vznášadla. Mňa naopak napadlo prebehnúť na kraj cesty ku stromom. Mám na sebe síce vojenský oblek, no netúžim zbierať sa spod trosiek vznášadla ak by ho náhodou dali dolu.
Hneď ako som skočil medzi hrubšie korene k stromu začal som páliť do dymu aj ja. Najprv len tak, potom som mieril podľa termovízie. Netúžil som zabiť nikoho. Vôbec. No rovnako som netúžil ani po konfliktoch s našimi alebo s Rudochom za neaktivitu.

Po prvom padlom zásobníku som už nestrieľal. Paľba začala utíchať a v komunikátore sa ozval hlas Opičiaka.
“Čisto! Bežte tam a nájdite hneď prvé nákladné vznášadlo.“
Srdce mi stále bilo ako zvon aj keď ma myseľ v duchu ubezpečovala, že už je po všetkom. Vyliezol som spoza koreňov a opatrným, no zrýchleným krokom som s ostatnými začal vchádzať do dymu. Cez termovíziu som videl len samé žlté postavy nehybne ležiace v modrajúcich fľakoch. Na každého jedného sme mierili zbraň a sledovali či sa ešte nepohne. Nikto z nás ale nedával rany istoty. Podľa tej spúšte čo tu bola to ani nebolo treba.

Jeden z chlapov začal obchádzať prvé z nákladných vznášadiel, ktoré bolo zaborené do bahna. Ja s Thomasom a ďalšími sme čakali pri zadných dverách aby sme začali s nosením čo najskôr.
“Hýbte sa chlapi, musíme toho nabrať čo najviac, som hneď za vami.“ Opičiakov hlas v komunikátore bol zreteľný. Tak zreteľný, že sa mi zdalo akoby som ho počul za chrbtom. Otočil som preto hlavu dozadu aby som sa pozrel či tomu tak nie je.

Kútikom oka som zbadal na zemi pohyb. Žltá postava ležiaca v bahne otáčala smerom k nám horúcu červenú zbraň.
“POZOR!!!“ Zvreskol som akoby šlo o život. Pretože oň aj išlo. Vôbec som nerozmýšľal nad ochranou garantovanú vojenským oblekom. Jednoducho som strhol svoju zbraň s čerstvým zásobníkom a kŕčovito zatlačil spúšť.
Ležiacemu vojakovi výstrely trhali oblek a o necelú sekundu aj jeho samotného. Žltá farba sa začala rozprskávať všade dookola a ja celý zadychčaný som pustil kohútik až potom, čo som hodnú chvíľu počul elektrickú spúšť bežať naprázdno.
Až keď som uvoľnil prst zo spúšte som si uvedomil čo som práve vykonal.
“Teraz je už hádam mŕtvy...“ Utrúsil poznámku jeden z kolegov počas toho ako sa začali otvárať zadné vráta vznášadla. “ Tak teraz si už určite rozmyslí čo urobí vojačisko jeden.“ Dodal druhý.
“Prestaňte kecať a nakladajte!“ Prerušil ich poznámky opičiak. Ten svojím príkazom zároveň odložil výčitky môjho svedomia na neskôr.

Všetci sme začali pracovať ako včeličky. Brali sme debny, o ktorých obsahu sme ani netušili. Neskôr niektorý začali okrádať aj telá vojakov. Brali všetko čo nebolo moc poškodené. Bolo jedno či šlo o zbraň, muníciu, helmu alebo dačo z vecí osobných. Jediný opičiak vtedy vyčaril na krátku chvíľu úsmev na mojich perách. To sa podarilo jeho detskou radosťou z toho, že našiel raketomet. Samozrejme si ho zavesil na chrbát a nikomu ho ani len nechcel ukázať.
Po pätnástich minútach boli tie naše vznášadla naložené tak, že sme sa ani sami nezmestili do vnútra. Preto sme spolu s kolegami naskákali navrch na vznášadlo. To sa vznieslo nad bahno, zasunulo pristávacie nohy a už sme boli na ceste preč.

“ No vidíš Alan. Nebolo to také hrozné čo? Dokonca si niektorým zachránil krk. Ty hrdina!“ Zaznelo v mojej helme Opičiakovým hlasom. Ten mi v ten moment znel skôr posmešne, pretože svedomie v mojom vnútri už kričalo.

“Skutočne to bolo nutné? Veď vás chránili kombinézy! A on bol už dorantaný, pokojne by si mu tu zbraň aj vykopol! Čo jeho rodina?....“

Utopený v hlasoch mojej mysle som pohľad ani neotáčal dozadu. Zadymené miesto akcie bolo prvým, čo mi zarobilo krvavé peniaze. Nemal som ani jeden dôvod pozerať sa naň.

[font color=teal] Poloha neznáma
Sektor neznámy
---
28.1.2250
Utorok
08:30


Biela žiarivá chodba. Jej povrch bol z mliečneho tvrdeného skla. Belasé svetlo, žiariace spod tohto skla osvetľovalo chodbu z každej strany. Dokonalosť spojov sklenených tabúľ byť väčšia už nemohla, pretože samotné spoje boli voľným okom neviditeľné. Ak by sa v nej niekto nachádzal v beztiažovom stave nevedel by určiť kde je strop, podlaha ba ani jej steny.
Starší muž, človek. Odetý v bielom vedeckom plášti. Tichým krokom smeruje dopredu ku koncu štvorcovému chodby, ktorý vyzerá rovnako ako jej steny. Zvráskavená pokožka, oči a menovka na hrudi. Toto jediné nie je na ňom biele.

Keď muž dorazí ku koncu objaví sa na spodnej časti štvorca tenký modrý pás svetla. Ten sa začne plynule pohybovať nahor, pričom osvetľuje kúsok po kúsku celú postavu muža. Chlapík nehybne stojí a len mlčky sleduje stúpajúcu modrú líniu. Tá nakoniec zmizne za horným okrajom štvorca. Vtedy sa ozve príjemným ženský hlas.
“Autorizácia potvrdená. Vstup povolený.“

Keď odznejú tieto ľubozvučné slová objaví sa na štvorcovej stene zvislá čierna cikcakovitá čiara rozdeľujúca stenu na dve rovnaké časti. Tieto dve časti sa začnú od seba vzďaľovať a ich priezor postupne odhaľuje mužovi časti laboratória.

“Dobre ráno Doktor Grenz.“ Prehovorí druhý ženský hlas ešte skôr než muž vstúpi do vnútra. Hlas patrí žene odetej v podobnom oblečení. Tá počas jeho príchodu usilovne obsluhuje päť modrých holografických tabuliek poletujúce vo vzduchu pred ňou. Doktor Grenz sa zastaví za jej sediacim chrbtom sledujúc tieto holografické tabuľky.

“Dobrý Olerová. Niečo nové?“
„Áno. Subjekt začal aktívne uskutočňovať požadovanú činnosť. Onedlho ho budeme môcť považovať za plne aktívny.“

„Výborne.“
Prehovoril doktor, ktorý začal kráčať do inej časti miestnosti. “Vytvorte vyhodnocovaciu správu o tejto zmene a pošlite ju vyššie.“
„Senzory ale zaznamenali určité výkyvy, ktoré vykazujú vplyv na jeho činnosť pán Doktor.“
„A sú tieto hodnoty kritické?“
„Nie.“
„Tak potom sa nie je čoho obávať. Vytvorte tu správu a pokračujte v práci.“


[font color=teal] Neoznačená cesta približne 80 km od Talla-a
Sektor 73
Južná Amerika
28.1.2250
Utorok
14:50


“Asi za pol hodinky budeme v tábore. Nehnevajte sa ale s takým nákladom a s vami na štítoch to rýchlejšie nepôjde.“ Hlas vodiča v helme stále nie je hlasnejší než výčitky v mojej hlave. Jeho rozhovor s jedným z kolegov síce okrajovo počúvam, no nemôžem prestať na to myslieť.
“A za koľko prídeme aspoň k rieke?“
„Za moment, neboj.“


„Hej chlapi.“
Ozval sa vodič znovu po dlhšej odmlke. “Na radare mám iný stroj. Je asi pol kilometra za nami a dobehne nás za pár minút.“

#*&-@, #*&-@, #*&-@!
Zaklínal opičiak. “Idú po nás. Zastav na moment zoskočíme a ty leť čo vládzeš. Zdržíme ho.“ Na to začalo vznášadlo spomaľovať a klesať k bahnu. Opičiak zoskočil prvý a hneď po ňom aj my ostatný. Srdce mi znovu začalo tĺcť a síce nechtiac no chvála Bohu som začal na mŕtveho vojaka zabúdať.
“Zašite sa! Urobíme ohňostroj!“ Zvolal opičiak, ktorý si začal hľadať miesto na konároch stromov. Vyliezol tam behom pár sekúnd akoby bol doma a akoby bolo úplne jedno to aký je veľký. My ostatný sme sa ukryli čo najskôr s dobrým tušením prečo má Opičiak prezývku Opičiak.
“Aspoň vyskúšam novú hračku. Sledujte chalani. Zameral som ho ešte skôr než ho vidím. Hneď mu pošlem tri na pozdrav.“

„A nerozmýšľal si nad tým že by...“


“... to mohol byť niekto kto po nás nejde?“ Vetu som dokončil v mysli, pretože vzduchom už letela prvá raketa. Vtedy som sa už skutočne začal cítiť ako uprostred neľútostnej vojny.
Onedlho nasledoval prvý výbuch. Po treťom sme počuli zreteľný rachot kovov a dreva.
“Ha-há! Je dolu! Bežte tam.“

A tak sme aj urobili. Netrvalo moc dlho a už sme sa spomedzi stromov s ostatnými vynárali na mieste havárie. Veru mal sa náš vodič čoho báť. Bolo to vojenské vznášadlo a Opičiak ho zostrelil so šťastím. Vodič tohto vznášadla musel všetok výkon motorov smerovať do pohonu a neostalo mu na štíty. Ak by ich mal zapnuté nedokázal by ho dať dolu len tromi raketami. Inak som si to čo sa stalo vysvetliť nevedel.

Kolegovia vzadu už vystrieľavali otrasených vojakov, ja som vyskočil na trosku vznášadla a z boku otvoril dvere k vodičovi a spolujazdcovi. Jeden nehybne ležal obhorený v sedačke. Druhý otrasený lapal po zbrani. Bez váhania som mu strhol helmu a udelil pár rán istoty.

Päsťou.
Keď už bol mimo natoľko aby sa niečoho zmohol vyhodil som ho von. Ten tvár bezvládne zaboril do bahna. Celé to samozrejme videl jeden z kolegov, ktorý zatlačil spúšť. Výstrel spôsobil, že sa hlava vojaka rozprskla všade na vôkol.
Pohľad som otočil na strelca rukami naznačujú nepochopenie.

“Jedného si už aj tak zabil.“ Povedal. “Nedávaj im šancu aby ti spravili to isté.“
Znelo to kruto ale mal pravdu. Urobili by to a ešte skôr než chlapi s ktorými sa strieľal Rudoch v noci v lese.
Druhého, ktorý bol možno v bezvedomí preto čakal rovnaký osud. Dal som mu dolu helmu a znovu daroval ranu istoty. Tento krát už zo svojej zbrane.

V ten deň sa zo mňa stalo to monštrum.
 

Komentáře, názory, hodnocení

Dragon_Mage - 23. června 2013 14:38
ico65993807.jpg
Forsaken - 23. června 2013 14:31
Čaká na schválenie :D Momentálne píšem ďalší po ňom.
Zdá sa mi, že som ho odovzdával niekedy minulý týždeň x)
 
Forsaken - 23. června 2013 14:31
new project7147.jpg
Kde je ďalší diel :D ?
 
 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2024 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.069844007492065 sekund

na začátek stránky