Andor.cz - Dračí doupě online

Knihovna

Problémy sektoru 73 (7)Oblíbit

ico65993807.jpg

Autor: Dragon_Mage

Sekce: Na pokračování

Publikováno: 18. června 2013 11:58

Průměrné hodnocení: 0, hodnotilo 0 uživatelů [detaily]

 
Časť siedma: Lov Hriešnici prvý

Po dlhšej pauze, ale predsa :)


Želám príjemne čítanie.
 
Poloha neznáma - Laboratórium
Sektor neznámy
---
3.2.2250
Utorok
14:14


Neporušená belosť a čistota. V celej miestnosti laboratória vládne prísny nemenný poriadok. Jediný menší „chaos“ vytvára Olerová pri skúmaní vzoriek na lesklom bielom stole. O nehlučnom otvorení dverí informujú kroky doktora Grenza. Už od prvého pohľadu je vidieť, že nie je v tej najlepšej nálade.
“Prekliate bezpečnostné zložky.“ Zahundre na celé laboratórium.

Olerová nepohne ani brvou. Stále sa venuje skúmaniu. Tvári sa akoby tu doktor ani nebol. Napriek tomu detailne vníma každé jeho slovo.
“Neuvedomujú si, že ich nedočkavosť môže lusknutím prsta zruinovať celý projekt. Kompletne zabudli na vysokú časovú náročnosť postupu subjektu o ktorej vedeli už od začiatku! “ Mrmlajúci doktor prechádza poza chrbát zdanlivo nevšímaj Olerovej. Cieľ nemá žiadny. Svoj monológ sťažností doplňuje bezcieľnou prechádzkou spôsobenou jeho nervozitou.
“Chcú tam poslať svojich ľudí, vraj aby bol subjekt viac pod kontrolou.“

„Implantát constientiam zabezpečuje plnú kontrolu. A to pomocou overených nepriamych metód. Výsledky toho výskumu sú sto percentné. Všetky hlásenia o tom dostali.“
Preruší doktorov monológ Olerová.
“Skúste im to vysvetliť. Neveria, že zabezpečí aj faktor náhodných udalostí.“

„Ten predsa kontrolujeme už od začiatku.“

„Áno ale tiež len pomocou nepriamych metód. A to im nedočkavcom nestačí. Oni tam musia poslať nejakých neschopákov, ktorý o tom vedia guľové. A ďalším dôvodom, ktorým to obhajovali je obava z technických úprav, ktoré by mohli obmedziť funkčnosť. Áno ja viem, subjekt sme proti nim zabezpečili. Aby niečo poškodili museli by upraviť jadro. A to sa bez zničenia subjektu nedá bez technológie. A tí, ktorý so subjektom prídu do styku ju nemajú. “

„A môžeme si tým byť skutočne istý?“
Odpovie Olerová otázkou, pričom venuje svoj pochybovačný pohľad doktorovi.
“Na čo narážate?“

„Na haváriu projektu číslo 121. Tou si tiež boli istý.“


Dve vety stačili na to aby sa doktor zastavil a stíšil. Teda aspoň na chvíľu počas ktorej vstrebával fakt pripomenutý Olerovou.
“Pokračujte v práci. Musím sa ísť s niekým pozhovárať.“


Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
8.3.2250
Piatok
19:22


Od prvého privyrobenia ubehla dlhá doba. Čo je síce relatívny pojem závisiaci od uhla pohľadu. Spolupráca s kolegami mimo pracovnú dobu mi zabezpečili nielen financie ale aj povýšenie a ich dôveru. Nečakal som, že ma práve tieto udalosti s nimi tak zblížia, no niektorých som už bez pochýb dokázal nazvať priateľmi.

Za takú krátku dobu som sa zo zabíjaním ale zmieriť nevedel. Uvedomil som si, že sa s ním nikdy nezmierim a nikdy si naň nezvyknem. Preto som sa mu snažil čo najviac vyhnúť a keď už to bolo nevyhnutné nemyslel som pritom nanič. Stlačenie spúšte zmenilo výstrel na zlý sen, ktorý sa objavil len občas.

Vďaka privyrobení som si mohol dovoliť nielen vysnívanú motorku ale aj presťahovanie do lepšieho. Službu v FGLP som už nevnímal nielen ako prácu ale aj ako zábavu. A to vzrušenie z bočných akcií mi viac než len chutilo. Začal som byť na seba hrdý aj napriek všetkým negatívam. Všetky veci šli samé. Práca, majetok, priateľka...

... priateľka...


...dôvod, prečo som sa večer zastavil v bare.



Ten mi ostal v pamäti hmlistý a rozmazaný. Keď ma ostatný zbadali pri vchode vedeli čo so mnou je. Nečudo keď som sa snažil rukou oprieť o dvere, ktoré sa mi samotné otvorili. Ani som nevedel, prečo som si myslel, že sa tie dvere otvárajú ručne. Po doslovnom vpáde do podniku vyzeralo postavenie na vlastné nohy ako pokus o zmŕtvychvstanie.

Škrabanie drsnej syntetickej rohože som necítil ani tak na povolenej tvári ako v oku, ktoré s tým druhým boli už samé o sebe dosť červené. Nasledovnú protišmykovú oblasť ťahajúcu sa až po oddeľovací schodík som potom prekonal už ľahko.
“Teba prepadli sektári alebo čo?“
Zakričal opičiak cez celý podnik dvíhajúc sa, že mi ide na proti. “Áaale hovnooo....“ Zamrmlal som tiššie než som chcel. “#*&-@ je to! Obyčajná fľandra a #*&-@!“ Dokričal som.
“Kto? Sára?“ Spýtal sa prekvapene opičiak.
“Hej... Sraľa.“

Už ani neviem, kto všetko tam s nami sedel. A ani ma to moc netrápilo. Pretože ma trápilo čosi úplne iné. Jediný, kto bol pri mne najbližšie bol Opičiak. Jediný sa obetoval a rozhodol sa počúvať moje dristy. Stále som opakoval dookola to isté. Ako sa začala pracovne s niekým stretávať a ako som ich našiel. Nevedel som pochopiť ako mohla dať prednosť nejakému ulízancovi z korporačných úradov. Veci sa mali v ten večer tak, že odpovede, ktoré som v pití hľadal som nenašiel. Nič prekvapivé. Nepodarilo sami ani zabudnúť, aj keď časť z noci si nepamätám. Posledným útržkom z tej noci bolo to ako ma Opičiak dovliekol k nemu domov. Toho vtedy viac než môj rozchod zaujímal ten chlap a pomsta jemu.

“A čo mu spravíš keď ho stretneš?“ Spýtal sa potom ako som sa rozvalil na jeho gauči.
“Vytrhám ľadviny, nožom na súčiastky...“ Odpovedal som mu okamžite.
“Ale to by neprežil.“
„Tak mu upravím sánku tak, že bude do smrti vyzerať akoby fajčil péra na odvrátenej strane mesiaca...“



Nasledujúce ráno som si uvedomoval len bolesť hlavy. Dokonca aj hanbu nad mojimi slovami, či včerajším správaním. Teda presnejšie nad útržkami z toho čo som si pamätal. Všetko toto boli ale malé veci oproti žiaľu a zlosti z toho na čo som zabudnúť nevedel.
Sám seba som v duchu začal preklínať. Bol som s ňou ani nie mesiac a správal sa po rozchode horšie než rozmaznaný pubertiak. Začal som si uvedomovať, že ma neštve ani tak moc ten rozchod ale tá zrada. To, že som sa nechal napáliť. To, že som si neustrážil svoje.
Premýšľal som nad tým všetkým sediac s tvárou v dlaniach. Líniu myšlienok prerušil očakávane Opičiak.

“Dobrá ráno opilec. Teda už skôr obed.“
Sedel pri stole vyvalený na svojom kresle sledujúc holografické tabule.
“Prečo som vlastne ostával u teba?“ Spýtal som sa mierne zachrípnutým hlasom pri ktorom som si uvedomil pekelnú púšť v ústach.
“Lebo si chcel ísť domou tou tvojou motorkou, preto. Kokos. Ešte som nevidel človeka, ktorý by sa doviezol do centra mesta triezvy a strieskal sa hneď pred automatom behom niekoľkých minút.“

S prstami na svojom krku som len zahanbene kývol plecami.
“AK chceš vodu mám dačo v kuchyni.“
„Dík...“
Kývanie žalúdka pri vstávaní doplnilo poopičným pocitom to pravé orechové. Cítil som sa ako Rábijská hračka. Môj presun do inej miestnosti ale Opičiaka neutíšil.

“Počúval som ťa včera ako si vravel o tom chlapovi. Ako mocne ho chceš zabiť a tak.“
Sťažka som si vydýchol. Chudák musel celý večer počúvať moje táranie , a sám. Potichu som sa s fľašou vody vrátil k nemu do izby, pretože sa mi nechcelo zvyšovať hlas.
“Fakt sorry za to. Nechcel som...“

„Ale nie niee. To je v pohode.“
Prerušil ma opičiak.
“Každého z nás dačo trápi raz za čas. A to meno toho chlapa čo si mi hovoril mi bolo až moc povedomé. Nemám rád sráčov ako on. Vďaka takým ako on sa na sektoroch podobným tým našim šetrí a my musíme žiť za múrmi ako zvieratá. Už nejakú tú dobu mohol byť celý náš sektor vyčistený od beštií. Tak ma tak napadlo, či ho nezájdeme nakopať do riti, čo?“
Od prekvapenia som ostal sedieť na gauči ako prikovaný. Neveril som vlastným ušiam. Navonok som vyzeral mierne zhrozený ale vo vnútri som kričal od radosti. A hlas v mojom vnútri znel čisto a jasne.
“Šiel by som rád. Lenže ako to chceš urobiť? Všade sú samé kamery, celé mesto je monitorované. Nie to ešte nejaký pošahaný úradník...
Na opičiakovej tvári som svojimi slovami vyčaril úsmev. Ani som nevedel ako. Potom ako som dohovoril mávol rukou a medzi ním a ňom sa objavila obrovská holotabuľa s tvárou úradníka.

“Pár známych by mi vedelo pomôcť. Ten chlap je pedant a presný ako hodinky. Všetko čo robí ma naplánované a väčšinu plánovaného opakuje stále dookola ako idiot. Vždy rovnaký čas, vždy rovnaké miesto. Nebolo by zlé mu okoreniť večernú prechádzku. A tiež si myslím, že by si sa mohol pár vecí naučiť. Najbližšie akcie sa plánujú práve tu v meste a nie v džungli.“

Nemal som najmenší dôvod protestovať.

Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
9.3.2250
Sobota
19:51


Hodina H prišla skôr než som si myslel. Už mi nebolo tak moc zle ale stále som to nebol ja tak ako mám vo zvyku. Opičiak neotáľal a asi dve hodiny po prebudení som s ním vyrážal za ďalším kolegom z práce. Zhodou okolností tiež človek. Ten mal pre nás spodnú vrstvu oblečenia. Vrchnú vrstvu niesol so sebou zabalenú opičiak.

Dôvodom boli naše občianske ciachy. Každý právoplatný občan jeden taký mal. Už od narodenia niekde v hrudi. Vďaka nim sa dala monitorovať poloha občana. Nepriamim spôsobom. Ciach nevysielal žiadny signál. Preto ho nebolo vidieť všade. Na každom rohu a v každom robotovi, ktorý využívala korporácia boli senzory, ktoré dokázali po preskenovaní vyčítať z neho všetky informácie.
Nielenže tento spôsob znižuje kriminalitu ale aj pomáha hľadať nezvestných a stratených v džungli.
Silný skener upnutý na vznášadlách dokáže snímať plochu desiatok metrov štvorcových pod ním.

Ciach má občan implantovaný niekde v torse. Dá sa pred skenermi ochrániť tlmením no je potrebné zakryť celé telo. Vďaka rezonácií skenovacích signálov v ľudskom tele skeneru stačí len jedna odhalená končatina.

To bola spodná vrstva oblečenia, ktorú mal kolega. Vrchná vrstva boli dajaké klaunské handry, ktoré opičiak mal z predchádzajúcej práce. Kto by to bol povedal, že taký chlap kedysi robil v Artene pouličného umelca.
Náš cieľ sa mal o tejto dobe objaviť na prechádzke v parku kde sa tých umelcov nachádza až až.

Prvým krokom Opičiakovej akcie, v ktorej som bol ja považovaný za učenca, sme si mali vybaviť alibi. Preto sme zamierili do klubu v ktorom sme boli včera. Ako v ňom boli kamery tak aj slepé miesta. Nekrytý bol tiež zadný vchod. Vôbec som sa nečudoval prečo. Vedel som, že majiteľ podniku spolupracuje s nami žoldniermi. Hlavne čo sa týka tých voľno časových aktivít.
Tam bola skupinka, ktorá nás mala kryť. Že sme celý čas boli s nimi. Všetci traja sme sa obliekli ako na maškarádu a nastúpili do auta štvrtého, ktorý nás doviezol k parku. V aute sme sa vyzbrojili paralyzačnými obuškami. Tie opičiak na záver vyzdobil. Vyzerali potom ako predmety na žonglovanie.

Nielen že som sa cítil nesvoj, kvôli včerajšku, ale aj kvôli tým handrám. Spodná vrstva bola temer dokonalou kuklou. Ťažšie sa skrz to dýchalo. Horším ale bolo teplo. Ešte sme ani nevystúpili z auta a ja som myslel, že som to celé už prepotil skrz na skrz.

Potom ako sme vyskočili pri mestskom parku von som bol rád, že mi na tvár nevidno. Za tento outfit by som sa najradšej prepadol pod zem. Viac som nerozumel ale pohľadu na Opičiaka, ktorý už stál na rukách.
“Huááá. No táák. Troška radosti do vášho pohybu. Ste predsa umelci zarábate svojou kreativitou.“ Vyhŕkol na nás.
“To, že vyzerám jak fosforový papagáj nestačí?“ Odvrkol som. Opičiak sa postavil znovu na svoje a naklonil sa ku mne.
“Nie!“

Tak sme sa snažili hýbať čo najserióznejšie. Napriek tomu sme vyzerali čoraz viac a viac komicky. Išli sme zbiť nejakého chlapíka a ja som si pripadal ako na výlete z turbo školy.
“Tento park trochu poznám. Má svoje intímne zákutia...“ Prehovoril kolega. “... a tamto už ide náš známy.“
Môj pohľad v ten moment skončil na vyčačkanom chlapíkovi, ktorý sa v spoločenskom oblečku nadnášal okolo prázdnych lavičiek parku.
“Poďme za ním k tým kríkom. A pamätajte paralytickú dáme len prvú ranu aby si to chlapec potom užil. Alan ty poď s nami a nič nerob až dokým... no však uvidíš.“

Šiel som teda za nimi až na určené miesto v parku. Opičiak od nás vzal obušky. Keď bol chlapík hneď vedľa jedného z väčších kríkov opičiak preskočil s premetom okolo jeho boku a potom začal obuškami žonglovať. Vydával pritom neskutočne divné zvuky.
“Tam ta dim dúm pririri dum para dara daaam...“
„Milé, ale prepáčte iba sa prechádzam, nemám záujem o predstavenie.“
Odvrkol chlapík. Jeho tón bol nepríjemný a Opičiakovi svoj odpor dával najavo aj gestikuláciou.
“... para para tududu dám!“
Dokončil Opičiak znelku a jeden z obuškov prehodil rovno ponad hlavu chlapíka za jeho chrbát. Tam stál už kolega, ktorý ho chytil a zapol.
Švihom z voľnej ruky bez váhania ho tresol po zátilku. Krajšie vyvrcholenie čísla som si v ten moment predstavovať nemohol.

Po jeho dopade na zem som nepotreboval ani jeden povel. Už po ceste k nemu sa mi v žilách varila krv. Nieto keď som ešte videl ten jeho xicht. Preto prvé kopance smerované na hlavu boli odo mňa. Okamžite sa pridal aj Opičiak. Kolega len menej, ten skôr dával pozor s paralyzačným obuškom a akýkoľvek jeho náznak obrany zamietol.
Chcel som aby mal tvár modrú a napuchnutú ako opičiu riť. No keď som zbadal, že si ju zakrýva rukami neodolal som sa spustiť voľným pádom so svojím kolenom na jeho spodnú časť rebier. Nech trpí a riadne.
Počas toho som v mysli za vzťahom so Sárou urobil jednu veľkú bodku. Práve vykonávaná pomsta na človeku, ktorý zapríčinil moje parohy ma začala aj baviť. Každý ďalší pohyb a úder do jeho tela bol s čoraz väčším potešením a ja som sa ho nevedel nabažiť.
“Stačí. Padáme!“ Zavelil opičiak. Musel ma zatiahnuť za rameno aby ma skutočne donútil prestať. Bol som v štádiu kedy som sa sám nevedel zastaviť a ak by som mohol kľudne by som v tomto pokračoval do boh vie kedy.

Ako som sa vzdialil od rozkopaného pohlavára pribehol na moment k nemu opičiak a skríkol: “Sloboda zvierat!“ A potom sme začali utekať preč z parku.
Svedkov incidentu bolo len pár. Ani jeden z nich zasahovať nechcel. Niektorý sa len prizerali a natáčali. Ďalší začali utekať. Tak či onak CCS zalarmovali rýchlo.
Bežali sme najrýchlejšie ako sme vedeli, no opičiaka sa predbehnúť jednoducho nedalo. Našťastie nás viedol on a my sme mohli byť radi, že sa sami pri úteku nebrzdíme. Po opustení parku sme vybehli rovno medzi autá prechádzajúce na ceste. Tie zastavili za pomoci núdzového režimu. Pokrikovanie na nás od naštvaných vodičov sme ani nevnímali.

Opičiak sa snažil prechádzať z hlavných ulíc čoraz do užších a užších uličiek. Čím viac kontajnerov, smetných košov a boh vie čoho nám bolo v ceste tým lepšie. Tieto prekážky by boli určite účinné pre pozemných prenasledovateľov. Keby sme nejakých mali za chrbtom. Lenže za nami sa vo vzduchu znášal kontrolný bot CCS, ktorý všetko natáčal a odhaľoval našu polohu. Chvalabohu sme neurobili žiadny ťažký trestný čin a tak za nami letel len jeden jediný bot. Ostatné tak môžu sledovať dopravu a ulice. Ak by sme vykrádali banku alebo dačo horšie letelo by ich za naším chrbtom viac. Ak nie všetky z najbližšieho okolia.

Začínal som mať problém udržať tempo. Preto som sa na problém BOT nepýtal. Opičiak začal v uličkách čoraz viac a viac zatáčať. Ja som už skoro ani nevládal. Ako na zavolanie kolega vytiahol spod maškarného šatu zbraň a pár presnými ranami zostrelil letiaceho bota. Akoby nič. Sledujúc vrak padajúci k zemi som si ani nevšimol opičiaka, ktorý kľačal pri jednom z kanálových poklopov. V rukách zvieral kľúč veľký ako jeho dlaň. Dokonca potreboval obe dlane aby s ním dokázal rýchlo pootočiť. Kanálový poklop sám vyskočil. Jednu stranu poklopu držal opičiak, druhú pánty.
“No tak rýchlo, kým doletí ďalší najbližší bot.“

Skok do kanálu mi neprišiel ako najpríjemnejší. Neostávalo mi ale nič iné. Opičiak za nami ako posledný privrel a uzamkol poklop. S obrovskou nechuťou som skočil do modrej tekutiny.
“Eh.. od kanálov som čakal väčší humáč.“ Povedal som. Keby druhý kolega nerozsvietil baterkou bol by som celú dobu v domienke, že kráčam v skutočných sračkách.
“Chemikálie v hajzloch kompletne rozkladajú všetko.“ Odpovedal mi kolega. “Technici v stokách nemajú zas takú špinavú robotu ako si všetci myslia. Jediné čo tu momentálne najviac smrdí si ty sám.“

Pomalým krokom sme sa dali za Opičiakom do pohybu. Už sme boli v suchu, obrazne. A preto s úsmevom na perách som pokračoval v rozhovore. “Najhygienickejšie miesto pre zločincov.“

„Sa nesmej.“
Odvrkol kolega. “Musíme nájsť servisnú chodbu čo najskôr. Tá srajda v ktorej stojíš vie po nejakej dobe vytvoriť riadne popáleniny. Infekciu by si z toho už nemal dostať ale bolí to pekelne. A dokonca aj tu majú senzory na občianske ciachy.“
Po niekoľkých metroch už Opičiak otváral nejaké dvere. Vošli sme do uzučkej chodby v ktorej na strope a jednej zo stien sa ťahali po celej dĺžke samé potrubia. Dalo sa tu ísť len v rade za sebou a aj to niekedy s obtiažami.
“Ale sme mu dali čo? Smradovi jednému.“ Ozval sa pre zmenu Opičiak. Nedalo mi opýtať sa:“A prečo sloboda zvierat?“
„Lebo πč@ je živočích zákonom chránený.“



Už celkom kľudne kráčajúc chodbou sme pokračovali v rozhovoroch a vtipkovaní. Z toho, že úradník dostal nakladačku som sa prekvapivo netešil najviac ja ale Opičiak. Ten po nejakej dobe zvážnel.
“Alan? Ešte som ta nevidel takého zanieteného ako dnes. Počuj, mám pre teba taký návrh.“ Odmlčal sa len na krátko, ani ma nenechal opýtať sa o čo ide. “ Niektorý ľudia od nás nerobia len prácu žoldnierov ale cez tie týždne voľna robia v jednom takom večernom spolku. Sám to vidíš v akej dobe žijeme. Už od narodenia sme označovaný ako dobytok. Vychovávaný len tak aby sme v očiach korporácie boli čo najproduktívnejší. Volíme si síce kvázi demokraticky niekoho do zastupiteľstva sektorov. No tí ľudia len plnia príkazy z hora a sú rovnaké ovce ako ľudia zapojený do produkcie. Malému biznisu systém otvára dvere a potom ho sám zlikviduje. Presne ako s tým tvojim. Je tu ale pár ľudí, ktorý to vidia a ktorý robia čo preto aby ľudia znovu dostali slobodu. Skutočnú slobodu. Už raz takáto štýl vlády dohnal ľudstvo skoro k vyhynutiu. Zamoril svet beštiami. A keď so šťastím a božou pomocou sa ľudstvo vzchopilo tak sa pripútalo do rovnakých okov ako pred tým. Tento systém potrebuje revolúciu. A tá mala byť už #*&€-Đ#% dávno. Ty vyzeráš ako schopný chlap, ktorý vidí cez túto šarádu. A dnešok sa dal nazvať vstupným testom k nám. “

Znovu nastalo krátke ticho. Opičiak mi dal malú chvíľu na to aby som si všetky jeho slová v hlave prebral a roztriedil. Potom pokračoval. “Korporácia po nás ale ide. Kto by to bol povedal že. Preto musíme byť viac než len opatrný. Rozhodnutie pridať sa k nám sa robí len raz a po ňom už nebude cesty späť. Ak sa k nám pridáš prijímaš nás ako novú rodinu. Doživotná služba ľudu pre jeho dobro. Ak odmietneš zabudni na to, že som sa ťa to kedy pýtal. Na rozhodnutie máš tak desať minút. Kým dorazíme k východu z kanálov.“

Ostal som ticho. Nevedel som čo povedať. Pri tých podujatiach v džungli mi došlo, že niektoré veci majú za sebou niečo viac ale tam šlo čisto len o osobný zárobok. Mlčať sme vedeli všetci ale to či pôjdeme do niečoho ďalšieho záviselo len na nás.
Na druhú stranu mal opičiak pravdu. Pre korporáciu jej občan znamenal len číslo určujúce jeho produkciu.
“Bude mi cťou ísť s vami...“ Povedal som Opičiakovi asi po troch minútach. Žiadnu blízku rodinu som nemal. Sára ma sklamala a Opičiak s chlapmi boli skutočne tí, ktorý za mnou stáli. Vedel som, že tento svet je potrebné zmeniť. Nevyužiť možnosť urobiť to by bolo smrteľným hriechom. Preto som sa rozhodol takto.
“Vedel, som že pôjdeš. Preto je tu s nami Michal. Čo ty na to? Vezmeme ho do nášho klubu štrikovania? “Kolega kývol plecami. “Prečo nie? Chlapov ako on treba vždy.“

Ďalších dvadsať minút kráčania a kecov nás donieslo do omnoho staršej časti kanálov. Už som ani nevedel pod ktorou časťou mesta sme. Chodby tu boli o dosť širšie. Neboli vybudované z blokov ako tie predošlé ale z menších sivých tehál. Divím sa, že sa to ľuďom chcelo stavať ako puzzle. Táto časť vyzerala tak staro, že sa bez problémov voľným okom dali korporačné senzory rozpoznávať. Preto som ostal prekvapený keď som videl Opičiaka, ktorý si dal dolu z hlavy kuklu.
“Tie senzory nevidíš?“ Nedalo sa mi opýtať. “Vidím, ale už sme skoro doma. Všetky mašinky v tejto časti sme obohatili rušičkami. Všetky tie senzory sú slepé ako ľudia v tme...“

“...Pardón chalani. Nemyslel som to tak.“
Dodal. Neurazilo ma to. Nie som ako rábiovia. Viac som sa tešil informácií, ktorá mi dovoľovala zhodiť z hlavy kuklu. Asi po desiatich krokoch sme všetci zastavili pred väčšími železnými dverami.
“Tak a sme doma.“ Zvolal Michal, ktorý tri krát zabúchal na dvere. Potom začal mávať smerom k nejakej trubke. Niečo vo dverách cvaklo a my sme boli schopný ich voľnou rukou otvoriť. Hneď za nimi bola drobná predsieň. Tá ako miestnosť mala tvar valca. Jej steny boli doslova posiate čidlami a boh vie ešte akými technologickými vychytávkami. Druhé už menej mohutné dvere za predsieňou boli automatické. Hneď sa pred Opičiakom a Michalom otvorili. No keď som prišiel ja spustili sa dolu.
Zozadu som začul cvaknutie druhých dverí. Okamžite som sa začal cítiť nesvoj. Bol som tu sám a zavretý. Akoby som skočil do ich pasce.
“Len sa neboj...“ Začul som cez automatické dvere tlmený hlas Opičiaka. “... to je len skener, ktorý ti prejde telo. Či dačo na sebe nemáš.“

„Nemám si dať tie handry dolu?“
Zakričal som naspäť.
“Nemusíš! Je dosť silný. Nevadia mu.“ Odstúpil som preto od dverí a ostal som stáť v strede. V momente okolo mňa začali pobehovať zvislé polkruhy, ktoré si ma prezerali od päty k hlave a to viacnásobne. Nevedel som prečo a začal som sa cítiť až moc úzko. A hlas v mojej hlave začal kričať. Akoby sa všetko moje svedomie ozvalo teraz a ja som v duchu začal ľutovať svoje posledné rozhodnutie.
“Nepozeraj sa do toho... Nepozeraj sa do toho... Nepozeraj sa do toho...“
Vravel mi tušák v hlave, ktorým som chcel prebiť svoje výčitky. Mal som pocit, že vyžarovanie z polkruhov by mi poškodilo zrak keby som sa naň sústredil. Snažiac sa ale na nič nemyslieť som namiesto zatvorenia očí začal behať pohľadom hore dolu až mi nakoniec pohľad skončil rovno na jednom z polkruhou.
“Ty debííííl!“
Kričal som na seba v duchu. Hneď som po tom prudko stuhnutý zavrel oči. Skenovanie skončilo krátko na to a všetok ten stres zo mňa po otvorení dverí opadol.
“Pche, toľko rozruchu kvôli takej kravine.“ Prešlo mojou hlavou. Možno to bolo tým rýchlim rozhodnutím, ktoré som učinil. Nikdy pred tým som nestresoval nad takouto malichernosťou.

Začínal som aj rozmýšľať či sa u mňa nezačína objavovať klaustrofóbia. Prestal som nad tým ale uvažovať hneď po tom čo som mohol vojsť dnu. Ani som nevedel kde poriadne sa to nachádzame. Vo vnútri to vyzeralo skôr ako v banskej šachte.
Steny boli z hliny. Strop podopretý trámami a viacnásobne opravovanou výstužou. Hromady a hromady krabíc. Niekde vzadu som počul hučať zdroje energie pre všetko čo sa tu nachádzalo. Podľa káblov, ktoré tu viseli kade tade sa ale presne dalo odhadnúť kde asi bude.
“Už sme tu celkom dlho.“ Prehovoril opičiak. “Ani si nevieš predstaviť aké náročné bolo všetko to tu dotrepať tak aby sa o tom nevedelo.“

„A obrovské dvere v kanále si nikto nevšimne?“
Nedalo mi opýtať sa.
“Prosím ťa. Takých ako tie sú v tejto časti mesta hromada. Za niektorými je len ďalšia stena, za inými zrútené chodby, ktoré tu vznikali počas apokalypsy. Táto je jedna z tých, ktorá sa ako tak dala opraviť.“
Na to som kývol plecami. Vyzeralo to, že mi to tu chce Opičiak poukazovať, no skôr než sme sa vydali nejakou z chodieb tak z jednej prichádzal niekto s veľmi známym hlasom.
“Počul som hučať sken. Kto je ten nový?“
Pohľad na Rudocha valiaceho sa chodbou ma donútil hryznúť si do jazyka. Už som medzi žoldniermi dlhšiu dobu nebol nováčik, no on sa stále nevedel cez to všetko preniesť. Mal som pocit, že sa toho chlapa nezbavím asi nikdy.
“To vážne? Z celého posraného Saint Artenu ste sem museli dovliecť práve jeho?“ Povedal presne to čo som si vtedy myslel, že povie.
“Pindy si nechaj pre seba. Nových treba stále. Hlavne takých ako on.“ Odvrkol opičiak a mykol hlavou smerom do jednej z chodieb. Vybral som sa za ním a Rudochovi som nevenoval ani jeden pohľad. Už som sa zmieril so skutočnosťou, že preňho budem prekážkou asi do konca jeho mizerného života. A prilievať horľavinu do ohňa som vôbec netúžil.

Chodby sa tu moc nerozťahovali. Bolo vidieť že všetky miestnosti tu sú urobené tak aby všetko bolo k sebe čo najbližšie. Boli tu skladiská v ktorých mávali všeličo, prevažne nakradnuté veci. Bola tu miestnosť s generátorom, niečo čo sa podobalo jedálni s provizórnou kuchynkou a niekoľko miestností s posteľami.
Poslednou miestnosťou v ktorej končilo veľké množstvo káblov bola riadiaca miestnosť. Všade samé počítače a terminály. Jediný zdroj svetla v tejto miestnosti boli holografické tabule, ktoré sledoval jeden nižší, skoro na kosť vychudnutý Rábijec.
“A tento tu je ako technologická podpora...“Povedal Opičiak smerom k nemu. Odpoveď od podvyživeného jedinca nečakala ani sekundu.
“Keby len ako podpora. Virtuálnym spôsobom vám reálne zachraňujem zadky. Strážim to tu aby to nikto nenašiel a komunikujem s ďalšími bunkami. Plánujem vám akcie, zabezpečujem priestory a keby som mal ešte pokračovať unudili by ste sa k smrti! Mimochodom sken toho nového som už zaradil do našej databázy. Všetko bolo v poriadku čo ste už sami spozorovali. Len budem ešte potrebovať jeho meno.“

Rábijec to všetko na nás vychrlil bez akéhokoľvek varovania. Rukami stále ovládal holografické terminály, ani sa hlavou k nám neotočil. “Oh aby som nebol nezdvorilý, volaj ma Holos. “Pri vyslovení jeho mena Opičiak aj s Michalom pretočili očami nahor. Ja som mu s úsmevom povedal ako sa volám, no v duchu som začal premýšľať nad tým, že ak by ho niekto dal z toho kresla dolu poslúžilo by ako forma na jeho odliatok.
“Nekeckaj o blbostiach a ukáž mu na čo sa má pripraviť.“ V našej blízkosti sa začali objavovať modrasté tabule s fotkami jedného muža, áut a budov. Zjavil sa tu aj holograf na ktorom bola mapa. Popri tom všetkom bolo len minimum textu. Nedalo sa ale nevšimnúť jedno veľké meno: Peter Nulo. “Pche ani ho tu nenecháš ohriať a už ho chceš stresovať povinnosťami. Tam je to. Ja tu mám robotu detaily mu o tom povedz ty. “

„Je to jeden z tých, ktorý spravujú toto mesto. Podobný ako chlapík s ktorým sme mali dnes rande. Každý ich čin je hriechom voči spoločnosti. On bude prvý. Zomrie ako výstraha. A ty nám ho pomôžeš dostať.“

 

Komentáře, názory, hodnocení

 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2024 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.09442400932312 sekund

na začátek stránky