Andor.cz - Dračí doupě online

Saint Arten City - Podzemie
Sektor 73
Južná Amerika
15.5.2250
Streda

Dopad do chemickej splašky ma vyviedol z rovnováhy. Poklop nado mnou ostal rozdrapený, no to ma trápilo najmenej. Dostať sa na nohy a do behu sa mi dalo bez väčších problémov. Bez váhania som utekal ďalej. Neobzeral sa vzad. Len bežal dopredu.
Myslel som si, že som stratený, no po nejakej dobe som sa ocitol v časti podzemia ktorú som už poznal. Odtiaľ som zamieril rovno do skrýše. Občas toho behu som si ani neuvedomoval zmenu svojho stavu. Celé to podivné dačo, čo spôsoboval implantát začalo pomaly vyprchávať a keď som sa uvedomil, že už nič necítim, tak moja ruka bola prázdna. Ani som nevedel akým spôsobom sa mi exoskelet vďaka implantátu objavil na ruke a rovnakým spôsobom z nej aj zmizol.
Nemal som čas niečo také skúšať znovu a preto som si zo zátylku implantát strhol a schoval ho do vrecka.

Už som sa blížil k našim, ktorý ma znovu namočili do šlamastiky. Ešte že ma tento krát aspoň upozornili aby som sa včas odtiaľ dostal. Snáď tento krát nebude Rudoch jediný, kto ocení moju snahu o záchranu implantátu. Tí dvaja tam boli peši a určite neušli ďaleko. Mne sa to so strojom podarilo len vďaka šťastí.

Nachádzal som sa práve v predposlednom tuneli, ktorým som smeroval do skrýše. Tu už som konečne prestal utekať a začal lapať po dychu. Považoval som sa za šťastlivca a hrdo som sa buchol po hrudi snáď nielen preto aby som sa z výparov nepozvracal. Implantát som po ceste nevytratil. O to viac som bol rád. V pláne som mal už len dve veci. Hodiť im ho tam na stôl a ísť preč. Účtenku za motorku im pošlem zajtra.

Ako som sa dostal do tunelu kde mal byť vstup začul som mnoho divných zvukov, ktoré sem nepatrili. Ostal som stáť a pri stene som sa začal presúvať k vchodu a teda čoraz bližšie a bližšie tým zvukom. Pri blížení k vchodu som namiesto mohutných dverí objavovil prázdnu hranatú dieru v stene. V ten moment ma napadlo, že už to tu zabezpečili CCS. Ale to by som im vbehol rovno do náručia a ja sám by som v tom momente už zrejme ležal tvárou v splaškoch.
Opatrne som vošiel dnu cez hranatú dieru. Za vstupom dokonca už nebol ani skener, ktorým sa muselo občas prechádzať. Chodby skrýše boli tmavé. Svetlá bolo vidieť len z niekoľkých menších miestností a hlavne z tej kde sedával Holos. A okrem toho všade obrovské množstvo plných debien naládovaných všetkými vecami zo skrýše až po okraj.
“Už som to tu nahádzal, čo ďalšie ešte chýba pred tým než vypadneme?“

Začul som z Holosovej izby. Hlasom Opičiaka. Toho by som si s nikým nedokázal pomýliť. Ani keby som sa snažil. Vošiel som preto hneď dnu, kde ma privítali tri prekvapené, mierne až vydesené pohľady Opičiaka, Rudocha a Holosa.
“Niekam sa balíte?“ Vybehlo zo mňa. Ani som v tú chvíľu nevedel čo iné vlastne mám povedať.
“Ty- ty- tyy. Čo ty tu robíš? Ako si ...“

„...zdrhol?“ Dokončil som Za Holosa, ktorý sa zakoktal. “Sám neviem. A bol by som skutočne moc rád keby ste mi konečne vysvetlili čo sa tu deje. “ Začal som mať na niečo seriózne podozrenie a tak som vytiahol aj implantát so slovami. “Inak sa s Speculom môžete rozlúčiť.“

„O-o-o – on doniesol aj implantát?“ Vyhŕkol splašený Holos. “A vďaka čomu som asi tu?“ Odvetil som.
“On fungoval?“
Na túto otázku som mu už ale neodpovedal, lebo sa do toho vmiesil Opičiak. “Ten implantát hľadá korporácia tak moc, že sťahujeme skrýšu práve kvôli nemu.“
„A to ste mi o tom nevedeli povedať?“ Odvrkol som mu.
“Nepotreboval si o tom vedieť. Hlavne potom, čo sme sa dozvedeli, že chceš mať od všetkého pokoj.“ Na moment som venoval pohľad Rudochovi. Ten stál na svojom mieste ako prikovaný. Temer sa ani nepohol.
Potom som si naposledy obzrel implantát a prikráčal k Opičiakovi.
“Stále sa mi nechce veriť do čoho všetkého ste ma vy zbabelci namočili. Ber si to a už nič po mne nechcite. Nikto z vás.“
Čakal som od Opičiaka aspoň pohľad do očí potom, čo som mu hodil implantát. On sa ale namiesto toho začal pozerať za mňa. A keď som si toho všimol už bolo neskoro. V zlomku sekundy sa mi zatmelo pred očami. Ani obraz ani zvuk. Jednoducho nič.





Keď som sa začínal preberať cítil som sa všelijako len nie dobre. Hlava mi dunela. Bolesť na zátylku ma neustále bodala do mozgu. Nemohol som sa ani poriadne nadýchnuť. Zviazaný dajakým syntetickým sťahovacím povrazom som bol doslova nehybne prilepený k stoličke. Ak sa tá vôbec dala stoličkou nazvať. Okolie sa mi začalo rozjasňovať a skôr než som zaostril na miestnosť s debnami skočil mi do výhľadu široký úsmev vráskavého Rudocha.
“Už si sa prebral čo? Alan. Alebo ako ti mám hovoriť. Zradca? Špión? Potkan?“ Hlava mi nedovolila sformulovať žiadnu konkrétnu odpoveď, ktorú by som mohol vysloviť skôr než mi tými jeho špinavými pazúrmi chytil celú sánku. Nebolo možné sa stihnúť opýtať ani to o čom to hovoril.
“Všetkých si oblbol len mňa nie. Myslíš si, že sa na mne vybavíš a ja budem skákať okolo tvojej úžastnosti ako ostatný?“ Prst na druhej ruke si vtedy priložil na jazvu k oku, ktorú mal práve odo mňa.
“Oči ťa prezradili kolega. Dostal si všetkých len nie mňa. Starého vlka, ktorý neverí na náhody.“
Až vtedy mi pustil sánku a ustúpil trochu opodiaľ. Dostal som šancu nadýchnuť sa a jediné, čo potom zo mňa vypadlo bolo len:
“Čo?“
Rudochova odpoveď nebola taká ako som si predstavoval. Namiesto vysvetlenia som dostal ranu päsťou. Tá mi zahodila hlavu až nad operadlo stoličky. Do zvislej polohy mi ju narovnal znovu on. Z očí do očí cítiac zápach jeho dychu mi neostávalo nič iné než sa snažiť počúvať.
“Nehraj sa na idiota Neves! Dobre vieš o čom hovorím. Alebo si chceš pozrieť ešte model tvojho tela, ktorý vyšiel z nášho skeneru? Presne ten, ktorý si sa tiež snažil oblbnúť?“
Môj nechápavý a nevládajúci výraz ho donútil pokračovať v monológu.
“Oči. Celé tvoje telo je napraté korporačnými vychytávkami. Si chodiaca ploštica obrazu a zvuku. Pod kožou máš posraté tlmenie, ktoré to všetko malo zakryť. Ale oči ti už nikto neprekryl.“

Skutočne som nevedel čomu veriť. Či tomu, ako sa cítim alebo jeho slovám, ktoré neutíchali. “Si myslíš, že by som ti zveril do ruky niečo po čom korporácia besní bez zálohy? Poslal som tam teba a ďalších dvoch zradcov aby korporácia dostala čo chcela a aby sme sa my vás zbavili. Ale teraz mi je to už jedno. Pretože tebe a aj celým tým tvojím nadriadeným môžem povedať, že vieme ako ten implantát postaviť. A ešte sám si nám potvrdil, že funguje. Nádhera. Všetci zhoríte v pekle za zotročenie dvoch rás. A to už skoro. Ale najprv...“

Rudoch sa mierne odklonil a medzi jeho a moju tvár vztýčil zbraň. “... najprv pošlem do pekla teba Neves.“

Vedel som, že to bol môj koniec. Moje telo akoby všetko začalo vzdávať. Hlas vo mne utíchol. Moje vnútro neprezradilo žiadny nápad, žiadnu radu ako z toho von. Akoby som sám nepočul hlas mojich myšlienok. Len ticho rezané chrapľavým Rudochovým monológom

V okamihu niekoľkých stotín sekúnd celú moju tvár zaliala krv. Lepšie povedané osprchovala.

Hovorí sa, že posledný nádych je tým najsladším. Že v momente odíde všetka bolesť. Že vraj sa začnete cítiť ľahko, bez trápení. Vtedy som cítil práve opak. Ťažobu, bolesť. Železná chuť krvi v mojich ústach. Najhorším pocitom ale bolo otvoriť oči a uvedomiť si, že ma zaliala krv Rudocha.
Namiesto jeho škodoradostného úškrnu som pred sebou videl bezvládne kusy tváre, z ktorej trčala matná čierna šupinatá čepeľ pokrytá čerstvou lesklou rábijskou krvou.
Keď bezvládne telo mojej živej nočnej mory spadlo na bok začal som si všímať postavu stojacu za ním. Z priehľadného vzduchu sa predo mnou začala od zeme zjavovať ženská postava. Dokonalá kamufláž ustupovala. Na moje prekvapenie som osobu pred sebou začal spoznávať.

“Sára?“ Vytlačil som zo seba z posledných síl.
“Áno agent Neves. Jedno z mojich mien.“
„Agent?“
„Áno. Bolo mi cťou s vami pracovať. Bohužiaľ vy máte svoj účel a ja mám svoje rozkazy. Snáď niekedy inokedy. Dovidenia.“


Jej nádherná hladká tvár. S dvomi zelenými očami žiariacimi ako dva rovnaké smaragdy. Drobný noštek a plavé vlasy. To bola tvár môjho anjela, ktorú som videl naposledy. Mnohokrát lepšie než Rudocha s hlavňou.

Bola to pravda. Všetko prestane bolieť. Stanete sa ľahkým ako vánok a zmiznete z toho miesta utrpenia tam dolu. V duchu si prechádzam spomienky a s zatajeným dychom pozerám na belasé svetielko v tej tme. A dopredu k nemu ma neženie nič iné, len túžba po odpovediach.


Saint Arten City – Podzemie
Úkryt teroristickej bunky
Sektor 73
Južná Amerika
15.5.2250
Streda

Miestnosť z oblých hlinených stien podzemia. Jemne pulzujúce svetlo uprostred stropu osvetľuje chodbičky v miestnosti vytvorené z debien. Stĺpy plné mnohých vecí vytvárajú tiene, ktoré pri drobných bliknutiach doslova preskakujú skrze chodbičky.
Behom niekoľkých chvíľ pomocou zablikania prebehne tieň od dverí miestnosti až na jej kraj, kde sa chodbičky rozširujú vo voľnejší priestor. Tam na moment svetlo viac ožiari chrbát ženskej postavy oblečenej do matnej čiernej kombinézy. Plavé vlasy ženy jemne oblizujú jej úzke ramená. Nenápadnými pohybmi rúk pripevní k svojmu pásu meč, ktorého čepeľ sa ticho a plynule ukryje v rukoväti. Oblé krivky od jej pásu končia až pri zemi v lesklej kaluži krvi červeného rábiesa.

Jej tieň ako nehybný duch zakrýva bezduché telo priviazaného druhého mladého muža ľudskej rasy umiestneného na improvizovanom sedení z debien. Jeho hlava bezvládne visí nadol na jeho krku. Z toho skrze tri drobné bodky pomaly stekali tri prúdy jeho vlastnej krvi.

Ruky dievčiny sa opäť pozdvihnú do výšky hrudi. Tento krát jej dlane držia oblý kus plastu žiariaci na modro. Na krátky moment jej ožiari tvár o niečo málo viac než okolie až dokým nestlačí jedno tlačidlo. Modrá žiara zmizne a prst jej ľavej ruky priloží k svojmu uchu.
“Tu agent Sarah. Misia splnená, subjekt zabezpečený a korektne stabilizovaný. Na mieste už nejestvuje žiadny druh odporu. Žiadam o zabezpečenie priestoru.“


Poloha neznáma
Sektor neznámy
---
16.5.2250
Streda

“Rozumiem agent Sarah. Posielame aktívne jednotky na vašu pozíciu. Predpokladaný čas príchodu 7 minút.“

Grenz a Olerová v napätí čakali na svojich pozíciách v laboratóriu práve na tuto vetu. Okrem nich túto komunikáciu počúval aj samotný exekučný manažér v ich prítomnosti. Ten stál vzpriamene v spoločenskom odetí pri dverách laboratória a detailne pozoroval každý jeden pohyb bielych plášťov.

“Výborne Olerová, všetko je pripravené. Máme len necelé dve minúty na využitie stabilizácie, ktorú nám zabezpečila agentka.“

„Spúšťam prepojenie podľa vzoru 8.“ Odpovie monotónne Olerová. Tá na rozdiel od doktora neprejavuje najmenší náznak stresu či neistoty. Po niekoľkých sekundách ovládania holografických tabúľ a modulov sa ozve znovu.
“Stabilizácia využitá, Subjekt sme presunuli. Máme ho plne pod kontrolou.“

Doktor víťazne zaťal ruku v päsť. “Výborne Olerová. Pokračujte v štandardnom postupe.“ Ako odpoveď mu tento krát postačilo aj prikývnutie. Hneď na to už na vlastných nohách rýchlym krokom smeroval k manažérovi.
“Všetko prebehlo podľa očakávaní. Snáď tento pokus nebude posledným.“

„O tom snáď rozhodujem ja nie?“ Odvetí mierne podráždený manažér.
“Zaznamenali sme menšie výkyvy. Možno tento krát to už je skutočne naposledy. Nebojte sa, informoval som o tom už protektorát, ktorého zástupcovia dorazia zajtra. Ak moje domnienky sú pravdivé budeme to vedieť včas.“
„Dobre, hneď ako budete vedieť podajte správu.“

Doktor prikývol a automaticky sa posunul ku dverám pripravený manažéra vyprevadiť. Ten sa ale k dverám neotočil. Práve naopak zamieril k Olerovej. Doktor ho s tichosťou nasledoval až za jej chrbát a spoločne ich pohľad skončil na hlavnej holografickej tabuli. Po jej prečítaní sa manažér nadýchol na niekoľko tichých slov: “Vitaj doma, priateľu.“

Stabilizácia: 99 - 100%
Hostiteľ: Pripravený
Kód nového subjektu: 1453 88 Alex Devrin

Stabilizácia: 99 - 100%
Zakotvenie: Hostiteľ č. 1453 88
Kód predošlého subjektu: 1453 87 Alan Neves

Prenos duše: Kompletné
Zakotvenie do embrya: 47%