Andor.cz - Dračí doupě online

Sen, ktorý nepoznal hraníc, vzlietnuť do výšok a nechať sa unášať vánkom, ktorý ťa vezme nevediac kam. Svet pod nohami sa rozplynie a ty zavrieš oči, ponoríš sa do ticha ničím nerušeného a čistého. Súzvuk vetra, ktorý prináša rozbúrené čierne mračná, šelest nekonečných listov, pod ktorými je svet tajomný, svet prírody. Listy sa rozozvučia pod prívalom dunivého vetra, hnaného z modrého zvuku rozbúreného mora narážajúceho na odpor šedých skál, ktoré sú od počiatkov vekov na stráži, listy sa pokoria pod padajúcimi kvapkami dažďa. Zvuk nenahraditeľný, zvuk, z ktorého sa tvoja myseľ rozdelí na milióny častí, ktoré sa snažia pohltiť tú krásu, tú nadprirodzenosť. Stále letíš a tvoj sen len rastie a nadobúda nový tvar, otváraš oči...

Hra svetla a tmy, dve tajomstvá, ktoré sa navzájom miešajú, prepájajú a pri tom tvoria z bezvýznamného miesta ničoho, svet obrovský a rozmanitý. Slnečný lúč sa spojí s tieňom a spolu hrajú melódiu, ktorá sa rovná zvukom prírody, zvukom zemským. Oči sa ti rozplývajú v návale krásy a čistoty. Odraz svetla a tmy od vody v diaľave, ktorý sa hýbe, mení, tvorí...

Zvuky a melódie všetkého sa spoja do jednej nadpozemsky úžasnej, nádhernej, neopísateľnej a rozmanitej hudby sveta. Tvoje zmysli ti nestačia, celý si plný, no chceš viac, chceš celý tento svet, ktorý je všade, úplne všade okolo teba. Snažíš sa ho pohltiť, no cítiš, že on pohlcuje teba a ty sa v ňom strácaš a stávaš sa jeho súčasťou. Súčasťou niečoho nadpozemského, niečoho mimo chápanie tvojej, mojej, či inej mysle, ktorá sa snažila pohltiť a pochopiť toto božské nebo, ktoré je pri nás, v nás...

Nohami pristávaš na zemi a dotýkaš sa nadpozemského, ktoré je na zemi. Rozplývaš sa v šťastí a kráse, no potom...

Zvuk sa kazí a krivý, tvoja myseľ a srdce bolia, bolia bolesťou nadpozemskou. Melódie sa rozpadávajú a krása zaniká, ten súzvuk, tá súhra...

Svetlo ustupuje, tma mizne, ostáva len nič. Všetko stráca nádheru, všetko...

Svet, ktorý bol a všetko čo bolo jeho súčasťou. S ním mizne najprv všetko tebou milované a krásne. Potom blednú a rozplývajú sa veci okolo teba, všetko ostatné. Chceš prestať, no zistíš, že tvoj sen už dávno neexistuje, zmizol a stratil sa. A nakoniec, odchádzaš ty. Ty, plný bolesti a neopísateľného smútku, ty, ktorý si myslel, že dokážeš vlastniť a byť súčasťou toho, čo bolo...

Čo to bolo? Nič. Svet prázdnoty. Ale...
Vzniklo niečo nadpozemské a božské, neuveriteľné a predsa vnímateľné, alebo to bol sen? A čo je to sen? Nič. Sen je len prázdnota, ktorou je naplnené prázdno.

Nič. Niečo. Všetko. A opäť len Nič.
Nekonečný kruh , ktorý je vytvorený len a len tebou, ktorý si nemal, chcel, získal, stratil...