Andor.cz - Dračí doupě online

Stužka dymu stúpala k nebu a vlnila sa pomedzi padajúce kvapky, akoby sa im snažila vyhnúť. Pach nikotínu bol takmer nepostrehnuteľný, prebíjala ho výrazná vôňa dažďa a výfukových plynov. Dym sa ťahal stále vyššie a vyššie k ťažkým tmavým oblakom a zanechával nepatrnú stopu tepla v sychravom ovzduší. Rozťahoval svoje krehké prsty vo všadeprítomnej vlhkosti, akoby sa ju snažil zovrieť a vziať so sebou, no čím ďalej siahal, tým menej z neho zostávalo. Napokon sa jeho púť k nebesiam rozplynula v prázdnote.
Alexei si naposledy potiahol z cigarety a odhodil tlejúci špak do najbližšiej mláky. Zasyčanie sa stratilo v šumení dažďa a pouličnom ruchu. Chvíľu ešte stál a zamyslene sledoval zamračenú oblohu nad vysokými budovami, avšak po chvíli si stiahol klobúk hlbšie do čela, poupravil pás držiaci gitaru na chrbte a vykročil po ulici.
Davy ľudí pripomínali chaotický sprievod tieňov. Tmaví, rozmazaní, mihajúci sa priamo pred očami a na okraji zorného poľa. Väčšina tvárí bola nerozoznateľná – strácali sa pod kapucňami a dáždnikmi, sklonené ku zemi aby unikli chladivému dotyku dažďa. Alexei si na taký obraz sveta už dávno zvykol – cez čierne sklíčka lenoniek celý svet pôsobil ako namaľovaný tušom. Jemnými, precíznymi ťahmi štetca, ktoré dodávali maľbe život.
No v skutočnosti to bol práve život, ktorý pripomínal maľbu. Náčrt umeleckého diela, pri ktorom autor zabudol použiť farby.
Alexei tmavým siluetám nevenoval najmenšiu pozornosť. Obchádzal ich, predbiehal ich, uhýbal sa okoloidúcim. Aj napriek vytrvalému dažďu ich boli plné ulice, rýchlym krokom sa snažili dostať do sucha alebo stáli pod strieškami a čakali na odvoz. Nerobil medzi nimi rozdiely, všetci boli rovnakí. Rovnako bezvýznamní.
No čas od času sa medzi nimi mihli aj bledšie postavy. Keď prechádzal okolo autobusovej zastávky, oproti nemu kráčal starší muž. Pokožku mal svetlejšiu a aj navzdory tmavým okuliarom akoby matne žiarila. Alexei mu dokázal rozoznať črty tváre.
Keď ho muž míňal, na okamih sa ich zraky spojili. Na jeden jediný krátky moment. Odraz jeho ospalých očí sa mu mihol pred tvárou a... bol preč. Ďalej bez povšimnutia kráčal po chodníku, až sa napokon stratil medzi temnými postavami.
Alexei ho vyprevadil pohľadom, napravil si gitaru a s rukami vo vreckách vkročil do bočnej uličky. Keď míňal kontajnery, odstávajúci hmatník do nich hlasno narazil a zvnútra sa ozvalo podráždené prskanie. Nevenoval tomu pozornosť a ľahostajne nechal naježenú mačku, aby mu prebehla pomedzi nohy hlbšie do tmy.
Uličku lemovali vysoké tehlové múry budov, pravidelne prerušované vchodovými dverami. Všade na zemi sa válali odpadky a sklenené črepy, pod podrážkami kanád neprestajne mľaskala zmes smetí a dažďovej vody. Kráčal dlho, míňal jedny dvere za druhými, no ulička akoby nemala konca. Nebo pomaly temnelo a mraky začali pôsobiť ešte ťažším dojmom, akoby mali už čoskoro padnúť na svet a nadobro ho skryť pred dotykom slnečných lúčov.
Keď prechádzal okolo veľkej krabice zasypanej haldou odpadkov, letmo v nich zazrel ležiaci tieň. Nehýbal sa, nevydával nijaké zvuky, ba dokonca akoby ani nedýchal. Bežný okoloidúci by ho považoval za mŕtveho... no Alexei nie. Cítil že v ňom pulzuje život. Prešiel okolo neho bez povšimnutia, sprevádzaný bubnovaním kvapiek na rozmočenom kartóne. Stihol ešte spraviť niekoľko krokov, keď sa zrazu z vedľajšej uličky vynorilo dievča.
Bola mladá, mohla mať nanajvýš dvanásť rokov. Mokré vlasy jej padali na plecia, na tvári sa miešali slzy s dažďom. Vystrašenými očami sa zastavila na Alexeiovi. Žiarila. Bledé svetlo z nej doslova sálalo, pretínalo pochmúrny tieň a tlačilo ho do úzadia. Opätoval jej pohľad. Dievčatko sa s potlačeným vzlykom prešmyklo okolo neho a rýchlym krokom zamierilo smerom, ktorým on práve prišiel. Ešte mu ani nestihlo zmiznúť z dohľadu, keď zarachotili padajúce odpadky a z premočenej krabice sa vynorila temná postava. Na moment obrátila tvár ku Alexeiovi, no nedokázal v nej rozoznať akékoľvek črty. Bola nejasná ako atramentová škrvna, rozpíjajúca sa v kalnej vode. Muž sa prudko zvrtol a vyrazil priamo za dievčaťom - rozmazaný tieň náhliaci sa za zábleskom svetla.
Alexei sklonil hlavu a z krempy klobúka spadla spŕška kvapiek. Zdalo sa, že sám so sebou zvádza vnútorný boj, no po krátkom zaváhaní sa im obrátil chrbtom a pokračoval ďalej v ceste, až napokon kroky dievčatka aj bezdomovca zanikli ďaleko za ním. Kráčal sebavedome, okrúhle čierne sklíčka okuliarov sa mu však zvláštne leskli. Trvalo niekoľko dlhých ťaživých minút, než konečne monotónny zvuk jeho krokov ustal.
Zdvihol hlavu a rozhliadol sa po desiatkach okien, ktoré lemovali koniec slepej uličky a ťahali sa vysoko k oblohe. Všetky pôsobili rovnako prázdno, rovnako mŕtvo, niektoré dokonca cerili ostré úlomky skla v nemom výkriku.
Ponad klobúk mu čosi preletelo, ozval sa šuchot krídel.
Osamelý krkavec si sadol na jeden z kovových parapetov a nahliadol cez sklenenú tabulu dnu do budovy. Zaujato zobal do dreveného rámu, plieskal krídlami a s istým povzbudením zakrákal. Alexeiovi neušlo, že ho jedným čiernym okom pozorne sleduje.
Nepostrehnuteľne sa usmial.
„Zbytočná snaha. Viem presne, kam mám ísť.“
Cieľavedome vkročil do vchodových dverí, ktoré boli na nerozoznanie od ostatných. Tiché bubnovanie dažďa na klobúk konečne ustalo.
Vo vnútri bolo čistejšie než vonku, hoci to tiež malo od poriadku na míle ďaleko. V prachu a zaschnutej špine na schodoch boli otlačené stopy podrážok, na medziposchodiach smutne ovísali zoschnuté listy izbových rastlín, kvapky nepretržite pokračovali vo svojej otravnej symfónii a stekali po zašpinených oknách. Všetky dvere boli zavreté, spoza jednych na treťom poschodí sa ozýval opilecký smiech a prerývané ženské stonanie. Kdesi v kúte vystrašene zapišťal potkan, doteraz nenápadne splývajúci s tieňom. Keď popri ňom prešli ťažké kanady, bleskovo začal šplhať po schodoch.
Alexei ho nasledoval ďalšie dve poschodia. Labky panicky cupitali po chladnej dlážke, keď sa hlodavec snažil kľučkovaním zbaviť nechcenej spoločnosti. Napokon sa vrhol na prah jedných z dverí, postavil sa na zadné a prednými nohami začal prosebne škrabať, akoby už nechcel vonku zostať ani sekundu.
Alexei ho na moment zahalil tieňom, keď pristúpil bližšie ku dverám a pomaly stlačil kľučku.
Vo chvíli keď ich otvoril sa na Alexeia obrátili desiatky lesklých očí. Zaváhali iba na chvíľu.
Vzápätí sa masy chlpatých telíčok začali valiť pomedzi Alexeiove nohy ku schodom a so zborovým pištaním trielili čoraz nižšie, až kým sa nedostali na čerstvý vzduch. Trvalo hodnú chvíľu, než cez prah prebehol posledný potkan a dvere sa tlmene zavreli.
Tma v chodbe bola nič v porovnaní s tým, ako pôsobila cez lenonky, no aj napriek tomu sa nezdalo, že by mal Alexei akékoľvek problémy s orientáciou. Potichu smeroval opatrné kroky k jedinému lúču svetla na konci chodby, v ktorom sa lenivo ligotali čiastočky rozvíreného prachu, pomaly dopadajúce naspäť na podlahu.
Čím bol bližšie, tým zreteľnejšie počul akési tiché kovové cinkanie. Napokon dorazil až ku preskleným dverám vedúcim do kuchyne. Zastal pred nimi a prach sa opäť utopil v tme.
Stál a počúval. Chvíľu bolo ticho, no potom sa znovu ozvalo cinknutie.
Alexei pokojne siahol do vrecka, podržal cigaretu medzi perami a zapálil si ju starým obšúchaným zippo zapaľovačom. Plameň mu na okamih osvietil tvár a vniesol do sveta trochu teplých farieb. Tabak zatlel, do vzduchu sa vzniesla vôňa nikotínu a zlatistý odraz v sklíčkach znova pohasol.
Dvere potichu zavŕzgali a Alexei vkročil dnu.