Andor.cz - Dračí doupě online

TILION
1. kapitola

Táto kniha rozpráva o kamarátstve, láske a odvahe.
Celý tento príbeh sa začína v Dúbravke, hlavnom meste Slovenska v Bratislave. Bol asi týždeň pred skúškami a mali sme sa toho veµmi veµa uči» a doučova». No väčšinou sme si len zopakovali nijaké to učivo navyše. Každý vie, že aj keď sa učíme cez školský rok, tak na konci roku sa vždy nájde ešte čo to doopravova» alebo si doplni» vedomosti z toho alebo onoho. Dominujú tu predmety ako matematika, slovenčina a iné im podobné. Niektorí sa nemusia skoro vôbec nič uči» či opakova» si učivo, lebo sa poctivo (až moc) učia cez školský rok, preto na konci roku majú svätý pokoj.
Medzi týchto µudí patrí samozrejme aj Baška, ktorá dosahuje najlepšie výsledky v našom ročníku. No napriek tomu, že by mohla radšej slobodne chodi» von, nám pomáhala v knižnici pri výbere vhodných kníh, z ktorých sa dokonca aj ona sama učievala. Dohodli sme sa na tretiu s tým, že sa okolo šiestej vrátime naspä» domov.
Cesta do knižnice prebehla vcelku dobre, ak nepočítame polhodinové zdržanie v obchode, ktorý navštevujeme vždy, keď máme príležitos». Konečne keď už sme dorazili do knižnice, tak sme sa mohli poobzera» po niečom, čo by nám pomohlo k nášmu učeniu. Po dlhom prehµadávaní celej knižnice od hora až dole som nevedela nájs» nič, čo by mi mohlo pomôc» s učením na písomku z matematiky. Nakoniec som musela pani knihovníčku poprosi», aby mi poradila, ktorú knihu by som si mala vybra». Opýtala sa ma, do ktorej triedy chodím a potom ukázala na jednu, ktorá stála úplne hore v tej najvrchnejšej poličke, že „tá ti určite pomôže, ak sa samozrejme budeš poctivo uči».“ Dokonca sa mi ponúkla že mi ju podá, ale bezpečne som ju ubezpečila, že to zvládnem aj sama. Nakoniec konečne odchádzala no keď prechádzala dvermi, otočila sa na opätku a dodala: „Ale ja nebudem zodpovedná, keď spadneš a niečo sa ti nedajbože stane!“, pohrozila mi prstom a už jej nebolo.
Schovala sa za veµký drevený stôl, ktorý osamotene stál uprostred knižnice a mal o všetkom prehµad. Ako som zistila, tak som sa až moc precenila. Moja výška mi zabránila v tom, aby som pohodlne dočiahla až tak vysoko. Polička bola totižto na mňa príliš vysoká a preto som sa musela riadne načiahnu», aby som knihu vôbec chytila končekmi prstov. Práve keď som ju už už chytala prstami, tak som zacítila prenikavú boles» ktorá sa mi zarývala v celom tele a začínala mi na hlave.
Zo začiatku som nič nevnímala, len čierňavu, v ktorej som plávala a nevedela som sa dočka» cieµu. Postupne som si začala uvedomova» že ležím a snažila som sa pomaly prebera». Pomaly som otvorila oči a pred sebou som zbadala neforemné obrysy postáv, ktoré sa nazhromaždili okolo mňa. Keď som si konečne privykla na šero, ktoré vládlo okolo mňa, začala som vidie» všetko zreteµnejšie. Chvíµu mi síce trvalo, kým som všetko okolo seba mohlo pokojne pozorova», no po niekoµkých minútach som s tým už nemala problém.
Nevedela som, kde sa práve nachádzam a ani som nevidela miestnos», v ktorej som pravdepodobne aj bola. Všetko, čo som mohla zo svojho nového stanoviska spozna», boli µudia, alebo bytosti im podobné. Všetci sa snažili čo najbližšie dosta» ku mne a nikto nepovedal ani slovo. Ich tváre boli krajšie ako tie, čo som zatiaµ videla, boli dokonale zladené.
Pohµad mi spočinul na žene týčiacej sa nad ostatnými. Stála na niečom, čo ju vyzdvihovalo nad ostatnými. Jej dominantne týčiaca sa tvár prezrádzala autoritu a poslušnos» voči nej. Po jej pravej strane stály ďalšie bytosti jej druhu. Rukou mi pokynula, aby som vstala. Poslúchla som no pritom som z nej nespúš»ala zrak. Jej pohµad bol prenikavý, akoby každému chcel nazrie» až do tých najhlbších kútov duše a zisti» čo najviac o človeku, ktorého skúma. Na začiatku bola jej tvár zatiahnutá no nakoniec sa rozšírila do mierneho úsmevu. Bytosti okolo mňa ma prestali zaujíma» a sústreďovala som sa len a len na ňu.
Nečakane odvrátila odo mňa zrak a otočila sa k µuďom tvárou, aby na ňu všetci dobre videli. Hovorila veµmi rýchlo a kde tu sa zastavila, aby sa nadýchla. Jazyk, ktorým hovorila, bol veµmi zvučný a melodický. Znel mi ako krásna hudba, pri ktorej keď som sa započúvala, skoro som zaspala. Nikto sa neopovážil ani len pohnú» počas jej prejavu, ak to tak môžem nazva». Naklonila hlavu viac dozadu a čas» z jej krásne ryšavých vlasov jej odokryla uši, ktoré mala neprirodzene špicaté. Vtedy som si uvedomila že bytosti, ktoré predo mnou stoja, nie sú µudia lež elfovia a to vysvetµovalo to, prečo sú tak krásny.
Kráµovná , ako som usúdila z jej chovania, sa ku mne otočila a jej pohµad zvážnel, pričom na mňa kedy tedy ukázala. Podµa mňa toto všetko trvalo až moc dlho, aby som mohla všetko zachytáva», tak som si zatiaµ každého poriadne premeriavala. Keď som sa pozerala dokola, moju pozornos» zaujalo oblečenie elfov. Ich oblečenie u mužov boli dlhé nohavice z bielej látky a o odtieň tmavšie tričko. No ženy mali dlhé sukne z rôznych farieb a vlasy krásne splietané do účesov. V jednej veci sa však zhodli. Obe strany mali po boku nijakú zbraň.
Keď konečne skončila, nastalo hrobové ticho, nikto sa nepohol ani nič nepovedal a úporne sa na mňa pozerali. Nevydržala som to a preto som od nich odvrátila tvár. Uprene som sa pozrela do očí elfskej královny, v ktorých som sa snažila nájs» podporu. Dlho som ostala nehybne stá» a pozerala som sa do jej krásne zelených očí, mala ich také hlboké, že mi pripadali ako hlboká priepas».
Kráµovná začala pomaly schádza» dolu zo schodov, ktoré viedli až ku mne a nespúš»ala zo mňa zrak. Každý jej pohyb, gesto ruky, mi pripadali priam božské a nadprirodzené. Zastala tesne predo mnou a milo sa na mňa usmiala, vtedy som ani nedýchala a počula som len tlkot môjho srdca. Natiahla krásne biele ruky, po ktorých sa rukáv pomaly zhŕňal až k lak»u a odokryl tak krásne zápästie. Jej prsty sa dotkli mojej ruky a niečo ma začalo príjemne hria». Na ruke som ešte stihla zbada» znak, ktorý mi zažiaril, no vtedy sa môj pohµad začal zahmlieva». Nič som nevidela okrem záblesku, ktorý sa mi mihol pred očami a hneď sa stratil.
Tak po tomto som už naozaj neverila, že by to mohla by» skutočnos». Otvorila som oči a dívala som sa rovno do tváre pani knihovníčky, ktorá sa na mňa vystrašene pozerala. Okuliare, ktoré mala, jej oči neprimerane zväčšovali a vyzerala ako sova a jej neprirodzene kučeravé vlasy mala strapaté a zježené. Ako prvé sa ma rýchlo spýtala, či sa mi niečo nestalo a potom mi začala vyčíta», že som ju nepočúvla, že keby sa mi niečo stalo, bola by to jej vina... Zasypala ma poriadnou dávkou výčitiek, no keď videla, že mi to už stačilo, prestala. Pozrela sa na mňa, pohrozila mi prstom a už sa hnala k dievča»u, ktoré práve vstupovalo cez dvere.
Preto že som poriadne ani nevedela, čo sa vlastne stalo, radšej som sa spýtala, než tam len tak sedela a neprítomne sa prizerala. „Mohol by mi niekto poveda», čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa a ako som sa chcela nahnú» dopredu, tak ma rozbolela hlava. Pozrela som sa rýchlo na ruku, či sa mi to všetko len nesnívalo, cítila som zmenu v mojom vnútri, ale neprikladala som tomu žiaden význam. Odokryla som si rukáv a uvidela tam ten istý znak, aký sa mi zjavil na zápästí, keď sa ma kráµovná dotkla.
Ako prvá sa mi ozvala Baška, ktorú som si všimla, že stojí presne za mnou a nakláňa sa, aby sme si videli do tváre: „No nikto vlastne nevidel, čo sa ti stalo, lebo sme »a našli leža» vedµa knihy, ktorá ti pravdepodobne spadla na hlavu.“ Pozrela sa na mňa, ale keď zistila, že nič nehovorím, načiahla sa za príčinou mojej bolesti. Podala mi ju, aby som si ju pozrela.
Už z diaµky bolo vidie» že to nie je Metematika, ale niečo omnoho staršie. Pozorne som ju chytila, lebo vyzerala dos» krehko, že sa už už rozpadne. Celá kniha vyzerala na rozpadnutie a aj nadpis na knihe bol veµmi nezrozumiteµný, no napriek tomu sme to dokázali po čase rozlúšti»: Tajomstvá Dúbravky a iného. Nikto nevedel, ako sa to mohlo dosta» do oddelenie s knihami a záhadou bolo aj to, ako mi to mohlo spadnú» na hlavu, keď v najvrchnejšej poličke nechýbala žiadna kniha
„Nezdá sa vám to trošku divné?“ ozvala sa Saška, ktorá mi knihu zobrala, že si ju aj ona pozrie. Kniha bola nielen neprimerane stará, ale aj neprimerane hrubá. Prvá strana, ktorá sa jej na knihe otvorila, bola: Kaplnka.
„Baška, prosím »a, prečítala by si túto kapitolu? Mne sa totižto ešte stále točí hlava a nedokážem poriadne prečíta» písmenka,“ snažila som sa ňu usmia» no nejako mi to nevyšlo. Namiesto toho sa mi na tvári objavil veµmi zvláštny výraz no myslím, že to pochopila a s úsmevom začala.