Andor.cz - Dračí doupě online

Bola krásna letná noc, strieborný mesiac bol v splne, na nebi nebolo ani obláčika a hrdinovia sa spolu s bohmi z hviezdnatej oblohy pozerali na zem...

Všetci sledovali dianie na okraji jedného z lesov. Schyµovalo sa k boji.
Engarion stál na vetve veµkej sekvoje a kŕčovito zvieral luk a založený šíp, ktorého strieborný hrot vo svetle Elsiáru nadobúdal zvláštne matné svetlo.
Pozoroval Alkanis a Garona na vedµajších vetvách. Napriek tomu, že od nich bol len niekoµko metrov, keby nevedel, že tam stoja, určite by ich prehliadol.
Alkanis uprene ponorená do svojich myšlienok pozerala do hĺbky pod nimi a všetky zmysly upierala na nadchádzajúce udalosti. Už idú... povedala si v duchu a zodvihla aj ona svoj luk. Garon práve vtedy odložil prívesok v tvare zubra a rovnako ako kolegovia si pripravil zbraň a nehybne čakal...
Engarion vnímal »ažké ticho každým kúskom svojho tela. Zarezávalo sa mu do kostí, triaslo mu rukami. Urobil hlboký nádych a výdych. Pláš» ticha nenarušil dos» na to, aby mu to prestalo vadi», ale každopádne mu to pomohlo a aspoň ruky sa mu prestali trias».
Niektorí akoby vedeli, čo sa stane za okamih, natiahli luky a tetivy zapraskali. Medzi prvými bola samozrejme aj Alkanis. Jej elfím zmyslom už po výcviku medzi Du Megrille neuniklo takmer nič. Engarion a Garon to okamžite po nej zopakovali.
Prichádzali...
Zem sa roztriasla pod dupotom stoviek kopýt. Vtáky vyplašene vzlietali a trepot ich krídel rušil väčšinu zvukov lesa. Zver utekala smerom hlbšie do lesa. Stret bol neodvratný. Už boli na dohµad, striebristý lesk zbrojí mitrilovej gardy bol impozantný. Vždy museli zví»azi»...
Ale nie tu a teraz...
Les tieňov bolo priveµké sústo. Zaútoči» na jednu z najstarších základní Du Megrille, a ešte k tomu za splnu. To Mindarijcom nepomôže ani tých pár upírov, o ktorých zvedi ráno informovali. Tu vládli iné deti noci...
Šíp vyletel z luku Alkanis, nasledovaný svojimi bračekmi priamo medzi rady Mindarijcov. Salva dopadla dokonale. Nová konštrukcia lukov sa vydarila. Ale... Ako je to možné? pomyslela si Alkanis, keď šípy mitrilovej garde nespôsobili, až na pár výnimiek, žiadne straty.
Garon si po neúspechu streleckého útoku začal rozopína» zbroj, Alkanis nasledovaná Engarionom sa spustila po lane k zemi. Vedµa nich ladne doskočil aj Engarion. Už bol skutočne napätý. Zreničky sa mu stiahli do úzkych zvislých pásikov, očné zuby sa viditeµne predĺžili a neµudsky veµké svaly sa začali pokrýva» žltohnedým ochlpením. Niekde za trojicou sa ozvalo dychvyrážajúce zavytie a všade naokolo padla hmla.
Garonova premena už bola takmer pri konci. Vyzeral ako trojmetrový vzpriamený šabµozubý tiger.
Alkanis sa zaprela o kopiju, na ktorú nabehol jazdec. Očarovaná zbraň prešla nevinným zviera»om a stihla prebodnú» ešte aj drátenú košeµu jazdca. Keď kôň dopadol na zem, ešte ho pre istotu podrezala krátkym kordíkom, ktorý predtým trčal spoza jej opaska. Začala vy»ahova» dlhú kopiju z nebohého jazdeckého páru. Ďalší vedµa nej dopadol zoškvarený na uhlík, v bruchu mal dieru. Engarion sa zasa hrá s ohňom v lese, za to by mal dosta» po prstoch, napadlo ju. Keď zdvihla zrak, uvidela okolo seba asi desa» ďalších mŕtvych Mindarijcov. Ona síce preliala prvú krv, ale jej „bratia“ sa tiež viditeµne činili.
Engarionovi v okolí rúk žiarili oktarínové iskričky. Oči tou farbou doslova svietili. Obrovská šelma bola celá pokrytá krvou.
A zrazu sa čas akoby spomalil. Všetko okolo potemnelo a z hmly vyčnievalo niekoµko obláčikov, ktoré tam tak nejak nepasovali. Vytvorili okolo nich kruh. Následne sa zhmotnili. Perfektná disciplína, vysoká znalos» mágie ako aj boja a každý mal vlastnú techniku... Zvedi sa mýlili, toto nebolo „pár nemŕtvych bojovníkov“, toto boli úpírski majstri. Kruh sa postupne zužoval. Kráčali pomaly a chladne, meče v pohotovostnej polohe. Jeden z nich kývol. Zastavili sa a z radu vystúpili traja. Podµa nervozity ešte neboli na úrovni svojich kolegov, ale aj tak každý jeden z nich predstavuje obrovské nebezpečenstvo.
Alkanis pripravila pre boj všetky svoje svaly. Hneď pri prvom sa zohla smerom dozadu a spadla. Z tejto veµmi nepríjemnej polohy by sa už nedostala. Zaútočila upírovi na nohy. Po bodnutí do µavého stehna sa upír pripravujúci sa na ukončenie jej života nečakane zrútil. Hrot bol postriebrený. Z rany na upírovej nohe stúpal dym a vo vzduchu bolo cíti» pach spáleného mäsa. Kopija sa zabodla do upírovho čela....
Engarion stál oproti upírovi. Po zásahu ohnivou guµou upír odložil zbraň... Po zásahu bleskom si prekrížil ruky na prsiach a z plných pµúc sa začal smia»... Engarion vytiahol strieborný nôž, ktorý nosil v topánke, hlavne preto, že niektoré lesné bylinky sa neznesú s oceµou. Pokúsil sa upíra oslepi». Kúzlo malo poetický názov Ranné slnko. Účinok bol viac než príjemný. Na zemi ostala hromádka popola...
Garon sa vo veµkých kruhoch prechádzal okolo upíra. Upír švihol mečom. Zranil Garona na chrbte, ale zranenie sa v mžiku zacelilo. Garon zareval. Všetkým prešiel mráz po chrbte a na chvíµu ich tento zvuk vyviedol z miery. Upírovi sa ešte stihli bleskovo okolo tela omota» nejaké poplazy a vytiahnu» mu z ruky meč. A potom ho, tak ako les zvykne narába» s mŕtvymi telami, začal rozklada»...
Vtedy sa všetci traja stiahli dozadu, kde mali výhµad aj na knieža upírov, aj na tri kôpky popola.
„Neuspeli,“ povedalo upírske knieža a zmizla temnota aj upíri a cez prízemnú hmlu sa predral obrovský vlk, tunajší vodca Du Megrille a povedal, „Čo tu stojíte, akoby ste videli strašidlo, veď sme ich rozdrtili!“
Sadli si na veµkú vetvu starej sekvoje a sledovali hviezdy...

Bola krásna letná noc, strieborný mesiac bol v splne, na nebi nebolo ani obláčika a hrdinovia sa spolu s bohmi z hviezdnatej oblohy pozerali na zem...