Andor.cz - Dračí doupě online

Kapitola I. - Sen

Žij tak, aby keď umrieš, tvoje slová a skutky žili ďalej. Tak znie nápis na náhrobnom kameni, nad ktorým stojí nízka postava zahalená v tamvomodrom plášti. Cez hlavu má prehodenú kapucňu a pri páse mu visí dlhý meč na jednej strane a dýka na druhej. Jeho pohµad je smutný a nedokáže ho odtrhnú» od náhrobného kameňa. Po dlhej chvíli strávenej dlhým premýšµaním a dumaním sa spod kapucne ozve chrapµavý a trochu smutný hlas: Otec, neboj, ja nenechám, aby tí, čo spáchali tebe aj mne túto ukrutnú boles», žili ďalej a radovali sa zo svojho triumfu. Ja len tak µahko zbrane nezložím, budem bojova», až kým nezabijem ja ich alebo oni mňa. Sám to ale nezvládnem a verím, že ty mi pri výbere spoločníkov pomôžeš. Prosím nenechaj ma v tom samého. A po tomto dlhom monológu je vidie» aj poču» synov plač.
Ale stane sa niečo nečakané. Nad náhrobným kameňom jeho otca sa rozžiari písmo, ktoré akoby horelo vo vzduchu. Nesie tento nápis: Neboj sa, Eriol, ja nepripustím, aby si umrel potupnou smr»ou a aby si nedaj bože do svojej družiny vybral nejakého zradcu. Nápis pomaly zmizne, až ostanú v povetrí iba dve slová: Neboj sa. A v tom padne umorený Eriol so slzami v očiach na kolená a snáď až za hranice tohto sveta je poču» jeho srdce trhajúci plač.

* * *

Vo svojej tmavej miestnosti, ktorá by sa dala porovnáva» s väčšou komorou na ovocie a zásoby jedla, sedí Ossilian, veµký mág a veštec, ktorý sa pokúša odhali» svoju budúcnos» z ohňa. Sedí vo svojom drevenom kresle a nechápe nič, čo sa okolo neho deje, pretože jeho veštenie a mágia je dnes nejaká bezmocná. Oheň, ktorý mu mal ukáza» budúcnos», s ním nejakou záhadnou vôµou nespolupracuje.
Ossilian je v túto noc veµmi ustarostený, pretože sa mu sníval sen. Sen, ktorý mal zmeni» jeho budúcnos». Sen, v ktorom mal on, veµký kúzelník a mág, umrie». A bol zabitý rukou smrteµníka, ktorá obsahovala takú nenávis», akú ešte u normálneho smrteµníka nevidel. Osobu v sne nepoznal, ale hlas, ktorý jej radil, áno. Bol to Sunnmot, pán elfských lesov na východe. Ten pán elfských lesov, ktorého pred mesiacom zabil vlastnou rukou, v ktorej držal Sunnmotov posvätený meč. Ossilanova zloba sa ešte viac znásobila, keď zistil, že jeho veštecké schopnosti nefungujú a jeho magické vedomie je oslabené. Nevie prečo, ale cíti sa smrteµne.
Vtom na dvere jeho vetrom ošµahanej chatrče niekto zabúcha. Ossiliana to vytrhne zo zadumania a s neprítomným pohµadom zareve: Môžete vstúpi», nieje zamknuté.
Do dverí vstúpi obrovský ork, ktorý má oblečené nohavice z kože nejakého zviera»a, ale je vidie», že to nemohlo by» nič väčšie ako diviak, lebo mu siahajú iba nad lýtka. Cez vrchnú čas» tela má prehodenú košeµu, ktorá skôr vyzerá ako plachta, ktorá sa používa pod konské sedlo, iba má trochu viac otvorov. Vojde do stredu malej miestnosti a hromovým hlasom začne: Pane, mám pre vás dobré správy. Za našimi hranicami v lese sme chytili nejakého špeha. Sledoval naše jednotky pri presune z dediny, ktorú sme práve vypálili a vyzabíjali všetkých µudí. Hovorí, že pozná nejakého Eriola, ktorý zhromažďuje vojsko proti vám.
Ossilian sa na orka trochu vystrašene pozrie a jeho myseµ začne pracova» na plné obrátky: Kto to môže by», ten Eriol? Prečo zhromažďuje vojsko proti mne? Ako môže by» niekto taký opovážlivý? Neskôr sa vytrhne zo zamyslenia a na orka zlostne zvolá: Generál, priveďte mi toho špeha. Ja s ním už nejak prehovorím a hádam niečo zistím. Zatiaµ sa utáborte a dajte chlapom, ktorý ho našli, extra porciu večere. A teraz vypadnite von, dohovorí mág a prstom ukáže na dvere.



Kapitola II. – Špeh alebo priateµ?

Ork si niečo nahnevane zašomre pod nos a vyjde von z dverí. Podíde k malej klietke z dreva, ktorá má slúži» ako väznica pre špeha, ktorého ráno dolapili.
Špeh nevyzerá by» moc bohatý. Je vidie», že je to elf podµa jeho bielych vlasov a špicatých uší. Na sebe má oblečené iba tmavozelené nohavice, ktoré majú spôsobova» to, že v lese je skoro nezbadateµný. No ako vidie» ráno mu toto oblečenie moc nepomohlo. Na vrchných partiách tela má oblečenú košeµu, ktorá je vyrobená z nejakej zvláštnej bielo-striebornej látky.
Ork podíde nahnevane ku klietke a dverami trhne tak silno, až je zvláštne, že mu neostali v ruke. Chmatne špeha za rameno a vytrhne ho von z klietky. Obrovskou silou si ho prehodí cez rameno a prinesie ho do skromného Ossilianovho príbytku.
Pane, tu vám nesiem toho špeha. Odpor moc nekladie, ale keby predsa, tak budem stá» tu za dverami. Stačí, ak na mňa zakričíte, dopovie ork a vyjde von, kde sa poslušne postaví pred dvere tak, aby cez ne nikto nemohol prís» ani dnu a ani vyjs» von.
Ossilian sa uvelebí vo svojom drevenom kresle a pozrie na väzňa. Prehliadne si ho od nôh až po posledné končeky vlasov a potom prehovorí: Kto si? Aké je tvoje meno?
Špeh zdvihne oči od drevenej podlahy a pozrie sa na mága. Pomaly otvorí ústa a odpovie na otázky: Moje meno je Zoltan. Som elf a patril som k Eriolovej družine, ktorá bola vyzabíjaná vašim vojskom. Teraz však Eriol opä» naberá silu a hµadá nových spoločníkov.
Ossilian sa zadíva do rúk a opä» prehovorí: A kto je ten Eriol? Prečo ma chce vlastne zniči»?
Vtom sa Zoltan strhne: Čo? Vy to neviete? Veď vy ste mu zabil otca. Jeho otec bol Sunnmot, pán elfských lesov na východe. Preto túži po vašej krvi a po tom, aby vás videl na dne nejakej hlbokej jamy alebo medzi nejakými besnými zvieratami, ktoré by vás roztrhali na kúsky.
V mágových očiach je teraz vidie» strach. Je vidie», že teraz už chápe svoj nedávny sen. Už vie, kto ho to má zabi». Musí podniknú» všetko, aby ho zastavil.
Ossilian sa vráti spä» do reality a zasa prehovorí na Zoltana: A ty to ako vieš? A keď toho tak veµa vieš, prečo si nás ráno sledoval? Nechápem tvoje konanie.
Špeh sa trochu nechápavo pozrie na mága a odvetí: Ja to viem, pretože som sa z Eriolom poznal, už keď sme boli malé deti. My sme totiž skoro ako bratia. Ale ja nechcem umrie», a preto som utiekol z jeho družiny. Viem, že vaša armáda je silnejšia a čo proti nej zmôže pár µudí, elfov a možno ešte pár tvorov? Ja som vás nesledoval preto, že by som chcel podáva» informácie Eriolovi, ale ja cítim, že jeho družina bude opä» rozmetaná do posledného tvora. Ja som vás sledoval, pretože som sa chcel prida» k vášmu vojsku.
Ossilian sa posmešne na väzňa pozrie a hlasno sa zasmeje: Čo? Ty? V mojej armáde? Nerob si prosím »a zo mňa bláznov. Myslíš si, že ja som tu na smiech?
Zoltan nie moc nadšene opätuje smiech mágovi a odvetí: Nie, ja si z vás srandu nerobím. Ja to myslím vážne. Viem, že nevyzerám vôbec silný a ani niesom. Ale je tu jedna vec, ktorá by sa vám na mne páči» mohla, a to je, že sa viem pohybova» takmer nebadane a bez vydania čo len sebemenšieho zvuku. A možno by som sa vám hodil na špehovanie práve Eriola. Hm, čo vy nato? Zoltan dohovorí a pozrie sa na Mága ví»azoslávnym výrazom v tvári.
Ossilian sa zamyslí a zis»uje, že takáto malá výpomoc by sa mu zišla. Preto si to ešte raz premyslí a začne: Dobre teda, nemyslím si, že budeš ma» nejaký zvláštny úspech, ale nach je po tvojom. A ešte niečo, ak sa ti tvoje poslanie nepodarí, tak si buď istý, že prídeš o hlavu a tvoje mäso si dajú orkovia, ktorý stoja tam vonku na večeru.
Teraz sa pre zmenu usmieva Ossilian, ale Zoltan sa nedá: Ja viem, že vy mi neveríte, ale Eriol mi verí a vie, že by som ho neoklamal. Ten chudák sa bohužiaµ mýli a nevie, čoho som schopný. Ak by som mohol, tak vám načrtnem aj môj plán. Zoltan ani nečaká na Ossilianove dovolenie a pokračuje vo svojej reči: Spravil by som to takto: V noci sa vrátim s nejakým zviera»om. Poviem mu, že som bol na love a pridám sa k jeho družine. Svoje informácie vám budem posiela» pomocou môjho sokola, ktorý na mňa už čaká v lese. Čo vy na to? dopovie Zoltan a s očakávaním pozerá na mága.
Ossilian sa zahniezdi vo svojom kresle a na Zoltanov plán iba pokrčí plecami a povie: Dobre, beriem »a teda do svojho vojska. Budeš mi podáva» informácie každý večer. Ale ak sa čo i len raz sokol neukáže, tak potom platí to, čo som ti hovoril o tvojej hlave a mäse. Dohovorí a zavolá na orka, ktorý si už za dverami od nervozity začal ohrýza» nechty.
Orkova mohutná postava vojde dovnútra a opä» schmatne špeha za rameno. Vyvedie ho von a na pánov príkaz ho pustí zo svojho zajatia.
Zoltan chvíµu blúdi po lese, ale ako správny chodec nájde za nedlhý okamžik svojho sokola a aj cestu, ktorou sa musí vyda», aby ešte dnes dorazil do Eriolovho táboriska. Chytí do ruky sokolove drápy a pohladí ho po perí. Po ceste narazí na diviaka, ktorého si vyhliadol, aby mu Eriol veril, že bol na love, keď sa vráti. Vytiahol svoj luk a vystrelil dva šípy v rýchlom slede za sebou. Trafil diviaka do zátylka a do nohy. Splašená zver síce začala uteka», ale neprešiel ďaleko a zosypal sa do suchého lístia. Zoltan k nemu podišiel, vyložil z koženého vaku plachtu, na ktorú ho položil, aby ho mohol »aha», lebo silný moc nieje. Keď mal všetko hotové, chytil plachtu za jednu stranu, zviazal si ju do uzlíka a »ahal ju až k táborisku.