Andor.cz - Dračí doupě online

Žijem v tomto kraji už peknú radu rokov, no takýto divný prípad sme tu ešte nemali. Teraz z vôle mestskej rady slúžim ako žalárnik a ošetrovateµ pre jedného muža. Alebo dvoch? Je to zložité. Zložitejšie ako všetko, s čím som sa kedy stretol.
Bol krásny deň. V noci síce mierne spŕchlo, no prebudili sme sa do nádherného rána. V kalužiach, ktoré sa miestami vytvorili, sa hrali deti, š»astné za túto svetlú chvíµku v našom trápení, ktoré pomaly začínalo dolieha» aj na nich. Ale dnes oddychovala aj neúnavná a neporaziteµná orčia armáda, čím nám poskytla ešte trochu času na zvolanie posledných posíl. Brány mesta boli dokorán a prúdili nimi µudia, ktorí sa dobrovoµne pridávali k našej armáde. Všetko sa sústreďovalo v kasárňach, ktoré slúžili ako regrutačné stredisko. Ja som bol jedným s verbiarov.
Dnu sa náhle vrútil chudý a starý muž, ozbrojený dvoma hrdzavejúcimi mečmi a navlečený do brnenia, ktoré by prerazilo aj die»a lieskovým prútikom. Vrhol na miestnos» povýšený pohµad a bez váhania zamieril k registračnému stolíku. Zaujal niečo, čo mala by» vznešená póza. Hrdo vypäl hrudník, váhu preniesol na µavú nohu, vystrčil bradu a nadvihol µavé obočie.
„Hvásim sa do svuzby meftu.“ zahuhlal. „Moje meno je don Vodvigez de la Voche.“
Zapisovateµ, znalý šušµavých pomerov si ho zapísal ako pána de la Roche. Tak ho aj väčšina z nás volala. No stalo sa ešte čosi divné. Chlapík zmenil pózu. Váhu mal teraz na pravej nohe a povytiahnuté pravé obočie.
„Ja, Michaell de Oakwille, neostanem pozadu. Zapíšte ma tiež,“ povedal, bez akéhokoµvek huhlania.
Všetci prítomní po sebe vrhli prekvapené pohµady. Bolo nám jasné, že muž pred nami je blázon. Predseda, ctihodný pán Velasquez čosi pošepol strážnemu, ktorý hneď odbehol.
Medzitým don Rodrigez znova zmenil pózu. „Áno, áno, aj ten,“ povedal očividne s nechu»ou. „Sme potuvní vytievi f svuzbách kváva. Teda, bovi by fme f jeho svuzbách, keby fa tuná pán de Oakwille neovýval f nevpráfny okamich. Takto náv k nemu nechcevi ani pusti».“
Znova tá zmena pozície.
„Vravel som vám, milý don, že to bola vaša chyba. Výslovne som vás požiadal, aby ste jednanie prenechali na mňa. Ale vy chcete ma» vždy hlavné slovo, však? Dúfam páni, že tomu starému klamárovi neveríte.“
Don Rodrigez zmenil pózu a otvoril ústa no predseda mu skočil do reči.
„No páni, sme radi, že ste sa rozhodli pomôc» svojej vlasti. Ak dovolíte, odprevadím vás do vašej izby, ktorú sme si pre vás dovolili pripravi».“ Nato jemne chytil trochu zmäteného dona za ruku a odviedol ho do pomerne izolovanej izby na radnici, ktorú narýchlo preňho pripravili. Keď som sa ho neskôr pýtal, prečo ho nevyrazil aj s dverami, (sily na to mal dos») odpovedal, že potrebujeme každého muža. Neostalo mi nič iné ako súhlasi».
Situácia totiž vôbec nebola ružová. Orkovia proti nám vytiahli s najväčšou armádou, akú kedy kto videl. Stret sa naplánoval na jeden kopec blízko môjho rodného mesta. Vojsko sa zišlo zo všetkých kútov Kaghadského kráµovstva. Ak vyhráme túto bitku, máme zaručený pokoj aspoň na ďalšie storočie. A ak prehráme... radšej nemyslie».

. . .

Dni ubehli veµmi rýchlo a boj sa nebezpečne priblížil. O donovi Rodrigézovi som viac nepočul, ani v meste, ani v tábore. Nakrátko som ho zahliadol v jednom šíku, keď sme pochodovali na bojisko. Nekolovali o ňom žiadne povesti, vôbec nič. Áno, vojaci síce naňho ukazovali prstom, ale to skôr pre jeho výstroj. Budilo to obavy o jeho bezpečnos».
Obhliadka budúceho bojového poµa dopadla nad očakávanie. Terén bol dokonalý, ak sa niekto chcel bráni» proti presile. Tri kopčeky, z ktorých prostredný je najvyšší. Dva po krajoch, husto zalesnené, vytvárajú iba relatívne úzky koridor, ktorým sa dá prejs» k hlavnému pahorku. Nie je možné, aby nás obkµúčili. A naviac, máme výraznú prevahu v počte lukostrelcov. Rozprášime ich ešte v strede svahu.
Orkovia dorazili tesne pred zotmením a hneď sa aj utáborili. Odhady, ktoré nám posielali zvedovia, sa nám už nezdali tak prehnané. Naozaj ich bolo príliš veµa. Ako obvykle ešte došlo k výmene poslov s oficiálnymi ponukami na kapituláciu a ako obvykle, bez výsledku. Podµa predpokladov bitka začne hneď ráno. Zdá sa, že aj orkovia to už chcú ma» za sebou. Predtým dokázali celé dni sedie» v táboroch a stresova» nepriateµov, až dokiaµ sa nepoložili psychicky. V tábore prebiehajú posledné prípravy a všetci sa chystajú zaµahnú», aby boli ráno pripravení. No, pokoj netrval dlho. Orkovia zahájili nejaký podivný rituál. Vzduchom sa nieslo mohutné bubnovanie a po každom desiatom zadunení nočnú tmu prežiaril oslepujúci záblesk, osvetliac celé ich vojsko, tancujúce okolo šamana. Ešte nikdy sme niečo také nevideli a pokoj to do našich rád nevnieslo.
A vtedy som zbadal aj dona Rodrigeza. Stál na polceste k orkom s vytaseným mečom. Po dobu troch zábleskov tam iba tak stál ako socha vzdoru. Štvrtý záblesk už osvetlil Michaella, hroziaceho päs»ou proti bezpočetnému zástupu revúcich oblúd. Zmena pózy bola zreteµná aj na tú diaµku a navzdory duneniu bubnov a hluku z ich tábora sme jasne začuli slová kliatby, ktorú na nich vrhol. Začal som premýšµa», čo také strašné vlastne orkovia urobili, že dokázali zjednoti» v nenávisti aj tieto dve rozhádané osobnosti.
Nasledujúci záblesk už osvetlil smutného, no odhodlaného muža, vracajúceho sa do tábora. Rituál, alebo čo to vlastne bolo pokračoval asi do polnoci. Málokto ostal pokojný. A ráno prišlo tak rýchlo...
Vychádzajúce slnko už osvetlilo zoradené šíky na oboch stranách frontu. Pred zrakmi našich vojakov sa vlnila mohutná, do čierneho odetá armáda, dychtiaca po krvi. Ten pohµad nám odobral aj posledné zvyšky odvahy no velitelia necúvli. Vedeli, že bitka sa dá vyhra». A to veµmi jednoducho. Tam niekde vzadu boli µudia, ktorí neustále vyrábali nové šípy do lukov. Tam niekde vzadu stáli šíky trénovaných lukostrelcov s nevyčerpateµnou zásobou munície. Ja som bol na pravom krídle, zaradený do šíku dona Velasqeza. A z mojej pozície som videl priamo na dona Rodrigeza, stojaceho v prvej rade. Tento chudý, krehký človek, odetý do chabého brnenia a vyzbrojený chabými zbraňami sa dobrovoµne postavil na miesto, odkiaµ by ostatní s rados»ou utiekli. Stred poµa sa rozostúpil, vpred napochodovala jednotka strelcov s dlhými lukmi. Napäli tetivy a vypálili prvú salvu. Bitka začala.
Orkovia začali stúpa» hore svahom. Lukostrelci vpredu vypálili ešte asi 5 sálv, potom sa otočili a zmizli v bezpečí za líniou bojovníkov. Orkov zrazu zasypala spŕška šípov, prilietajúca spoza našich línii. Ich útok zakolísal a dali sa na útek. Bojové pole bolo posiate mŕtvymi orkami.
Nebudem opisova» celý boj, poviem iba toµko, že až tretej vlne sa podarilo dosta» k našim bojovníkom. A v zápale boja som si našiel čas aj na sledovanie vecí okolo. Na moje nevýslovné prekvapenie don Rodrigez ešte stále žil. Ba čo viac, bojoval ako keby to boli dvaja µudia. Jeho meče sa mihali s neuveriteµnou razanciu. Ako som vravel, jeho brnenie by nevydržalo útok ani die»a»a s prútikom, no on sa to nehodlal presvedči» v praxi.
Žiaden úder, smerujúci naňho ho nedokázal zasiahnu». Prekvapením som takmer pustil meč. Čakal som všetko, no takú neskonalú zručnos» a schopnosti veru nie. Vyzeral neuveriteµne vetchý, no toto vyvrátilo všetky obavy a všetky pochybnosti, ktoré prípadne smerovali na jeho osobu. Je možné, že Velasquez ho poznal a vedel, aký je bojovník.
Bitka bola vzhµadom na svoju veµkos» veµmi krátka. Trvala iba niečo vyše štyroch hodín. Potom zúbožené zvyšky orkov utiekli. S našim vojskom to nevyzeralo o nič lepšie, takmer polovica bojovníkov padla, mnoho lukostrelcov bolo zabitých pri orčom pokuse o obchvat. Bitky v lese sú mimoriadne zákerné. Don Rodrigez poskakoval pomedzi mŕtvoly, vyspevujúc nejakú pieseň v jazyku, ktorý sme nepoznali. Mnoho vojakov sa okolo neho zhromaždilo, nechápajúc, ako sa v ňom zobralo toµko sily a toµko odhodlania.
„Zvuádvi fme to! Pobivi fme tých hnufných hajzvov! Uz nikdy nám nebudú zabívat vodinu! Uz fme ich odpífavi!“ kričal naradostene. Polovina vojakov sa na seba zmätene pozrela. Ešte nikdy ho nepočuli rozpráva». V boji zrejme prevzala vládu jeho druhá osonos». Tanec zrazu prestal.
„Veru tak, je po nich. Konečne máme kµud. A celkom isto viem, že som ich pobil viac ako vy.“
Nasledovala takmer prekvapená zmena postoja. „Ty fi ich zabiv najviac? Tak to fa mývite, mivý Michaeu. Pvenstvo patví mne! TO pvedfa kavdý videv!“ zahuhlal prekvapene don Rodrigez.
Všetci prítomní teraz zmätene hµadeni na človeka, ktorý mohol by» ich hrdinom. Takto sa zdalo, že je to iba obyčajný blázon. Ako ktosi neskôr poznamenal, bola to najsmutnejšia udalos» dňa.
Hádka sa pomaly vyostrovala. Zo vzájemného, ešte trochu zdvorilého osočovania prešla v zúrivé nadávanie a vyčítanie všetkých chýb, ktorých sa dopustili. Čo však bolo horšie, vytiahli už aj zbrane. Vojaci ustúpili. Nikto nechápal, ako sa dá mečom zabi» svoja druhá osobnos», ale na naše š»astie sme sa to ani nedozvedeli. Don Velasquez totiž s hlbokým povzdychom vykročil vpred. V ruke zvieral nejakú bakuµu. Potichu a nepozorovane sa dostal až k Rodrigezovmu chrbtu. S ďalším povzdychom sa napriahol a čo najšetrnejšie ho treskol po zátylku. Don Rodrigez sa v bezvedomí zviezol na zem.
To všetko bolo včera. Môj chovanec je v bezvedomí. Pravda, za tých 24 hodín sa už pár krát prebral, ale vždy sme ho znova poslali do náruče bezvedomia. Vždy totiž začal hlada» nejakú zbraň, ktorou by „stveftav toho favofníka“. Mestská rada ešte stále rokuje o tom, čo s ním. Je to koniec koncov urodzený človek a v istom slova zmysle aj hrdina. A ja, ako som už povedal, ho tu strážim. Nuž, zdá sa, že sa začína prebera». Idem si vykona» svoju povinnos»...

Rozprávač sa dvíha zo stoličky, berie do rúk palicu, obalenú hrubou vrstvou látky a odchádza do vedµajšej miestnosti. Začne sa odtiaµ ozýva» tlmený hovor, zakončený podivným úderom a zvukom, aký vydá iba telo, ktoré dopadne na kamennú dlážku. Vonku je nádherný deň...