|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:13
básnička o utrpení, vnitřní samotě a spoustě dalších jistě hlubokých prožitků. jenže když už začneš formou čtyř a tří veršových slok, proč pak najendou ustáváš a hážeš tam 4 slouku? Navíc s dvojitým rýmem, který najednou z básně dělá pustou rýmovačku. Verše které užíváš jsou ohrané acelé to často působí příliš nuceným dojmem- meč co ti vráží do ucha a ohlušuje tě mě rozesmál... opravdu opět tvá zásadní chyba natahuješ to a neí proč, rytmus mi nevyhovuje a rýmy mi přijdou enzajímavé a příliš obyčejné, stejně jako prostě téma... |
|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:12
zbohom Formou mi to připomíná Jiřího Ortena- nebo spíše nápadem, když básník umírá a loučí se se všemi věcmi co měl rád, naopak ty zapomínáš spíše na své chyby. jenže proti ortenovi ty používáš naprosto nevhodný styl. připomíná mi to nějaký oplodňovák teenagerské skupiny, kde má vokál nějaká náctiletá slečna afňuká do mikrofonu. Rytmus je více než pofiderní a vyloženě mi tam chybí nějaký nápad. Zapomínáš no a? prázdná báseň, která ve čtenáři nic nezanechá... |
|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:11
Si môj anjel strážny opět a zase je to příliš dlouhé, opět a zase postrádá přesnější formu, vybočují ti délkově sloky což mě vyrušuje, stejně jako snaha o pravidelnost nepravidelného rýmu. Chybí mi rytmus a příliš často tam vidím ohrané, věčně a znova používané rýmy, které mě prostě nechávají chladným, stejně tak jako ěm nechávají chladným myšlenky této básně. opět poděkování, kterése dá napsat mnohem kratší a srozumitelnější formou: cca. na čtyři řádky a obsahuje: a- jsi můj anděl b- jsme nevděčná c- neděkuji d omlouvám se a děkuju... a máme obsah celé básně ve čtyřech bodech- tak proč je to tak rozvleklé??? |
|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:14
Všetko sú len slová... Konečně nápad, zajímavý, ALE zbytečně roztahaný, lepší žánr pro toto téma by byla úvaha, spíše než verše. Básni si nedala žádný pravidelný tvar, ale dost i vadí, že opět se chvíli pohybuju mezi rýmy a vzápětí mizí vše ve volném verši, aby se vrátil rým- proč ne jednotná forma? Zhruba v polovině mě to přestalo bavit, opět by se to vše dalo shrnout na báseň o patnácti řádcích volnou formou, méně slovy... Zbytečně moc své básně natahuješ a tak odrazuješ čtenáře- o to víc, že ačkoli zaujme první sloka- což se tady bohužel nestalo- protože ten nájezd zní opět a zas a znova jako skučení dívčiny nad deníčkem... stručně tedy: a/ chybí forma b/nepravidelnost škodí c/báseň je rytmicky nevyrovnaná d/hrozně utahaná a natahovaná e/rozhodně dobrá myšlenka, ale špatná forma literárního tvaru... |
|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:15
Stratená láska nelíbí s emi to, osobně a vnitřně prostě ne, navíc se mi to nelíbí ani po jazykové stránce a po stránce formální a rytmické taky ne. Nemá to nápad ani myšlenku, přestal jsem číst po šesti slokách, protože je to naprosto zbytečně roztahané avše by se to dalo napsat do tří slok- zhrzení, naděje... Ohrané a věčné téma, které nám v tvém případě opět nepřináší nic nového. Jde o vylité srdíčko bez nápadu a takových už tu bylo dost. Navíc konečný patos mě znechutil. Co se týče rytmu první dvě sloky se mi líbily, ale pak to začalo kulhat a už to neustalo. Začínáš střídavým rýmem, který s epak vytrácí a už s envrací, stává s enepravidelným a nakonec volným. Sloky jsou čtyřveršové, a pak najednou vyskakuje pěti či šestiverší- proč? ve zkratce: a/ohrané b/roztahané c/nezajímavé- bez nových nápadů a myšlenek... |
|
||
|
Galka 13.Února 2008 08:15
a co to třeba posílat průběžně? Kta i já jsme zaměstnaní lidi a nemáme čas edět hodinu nad šesti básničkama či kolik jich to přibylo... |
|
||
|
Niektoré tie básničky som sem už dávala a povedali ste, že sa vám nepáčia. Ale rada by som počula nejakú radu, ak vás o to smiem poprosiť...
|
|
||
|
Stratená láska
Myslela som že život môj po prvý raz zmysel dáva Myslela som že naša láska nikdy neskončí A potom prišla tá ničivá láva Ktorá odplavila náš vzťah na diaľku stoviek storočí Na čo som kvôli tebe toľko sĺz vyronila Na čo som sa trápila deň i noc Keď som to nakoniec aj tak zahodila A všetko čo sa stalo je dnes minulosť Moja snaha zachrániť náš vzťah stroskotala Skončilo to všetko nemilo Ako som si mohla myslieť že naša láska je sťa skala Že nič nie je dosť silné aby ju zlomilo Som naivná vždy som taká bola A to mi život ešte sťažuje Všade ma sprevádza tá povestná smola Ktorá všetko biele na čierno maľuje Už neverím na šťastie Len na množstvo smoly Kvet lásky vo mne už nerastie A srdce len bolí...tak veľmi ma bolí Adam a Eva v raji pochybili A Boh ich odsúdil na život v tomto krutom svete Ani len trochu netušili Čo je to za pocit hrozný Keď sa do raja vrátiť chcete a nemôžete Dnes už dobre poznám zúfalstvo S tým pocitom späté Radovať sa síce smiete Ale skutočne zo srdca to nedokážete Myslíte si že takto vám je lepšie A smejete sa akoby sa nič nebolo stalo A vôbec si neuvedomujete Aké následky to vo vás zanechalo Väčšinou si človek uvedomí čo stratil Až keď to skutočne nemá No vtedy je už z morskej víly Len obyčajná morská pena Tá sa aj tak rozplynie medzi vlnami A posledný dôkaz toho že bola medzi nami Sa stratí v nekonečnom oceáne A my len spomíname a neskôr zabúdame Zabudne sa aj na našu lásku Rovnako ako na morskú vílu Porozmýšľaj o tom Dám ti ešte malú chvíľu Nemôžme už vrátiť čas Ani čo sa stalo No nikdy nie je neskoro Zachrániť by sa to stále dalo Sklamal si ma Ale ja som tiež sklamala Za našu lásku Som dostatočne dlho nebojovala No ty si nebojoval vôbec A to ma zraňovalo Každé tvoje ľahostajné slovo Ma stále viac a viac ubíjalo Milovala som ťa Bol si pre mňa všetkým Ctila som ťa ako Boha Teraz už ťa nectím Zhasol lásky plameň To ty si ho uhasil Rozlomil si ľúbosti večný kameň A ani jedného z nás si tým nespasil Znova ma samota obkľúčila Cítim len chlad a beznádej Ktorá akoby mi do srdca ryla Posledné minúty chvíle tej Keď sme boli ešte MY A nie len JA a TY Kde sú tie tvoje prázdne sľuby Že už ti nič nezabráni ma milovať Vtedy si ešte nevedel Že láska sa môže tak rýchlo a ľahko zunovať Aj tak stále verím Že možno opäť raz Rozhorí sa ten plameň v nás A vrátime sa k sebe zas |
|
||
|
Všetko sú len slová...
Vonku je tma A vo mne prázdnota Moje sily sa už dotýkajú dna A mňa zahaľuje ničota Opäť sa k moci dostala moja nostalgická nálada A úplne celú ma momentálne ovláda Vidím všetko čierne a nedosažiteľné A viem že čokoľvek spravím je už dávno predurčené Chcem sa vzoprieť... Nechcem byť hračkou v Bohových rukách Nedokážem sa však ani do zrkadla pozrieť A tak radšej budem žiť v mukách Ktoré mi Boh alebo už ktokoľvek iný predurčil Ale veď ja ani neverím v Boha Neverím už takmer v nič Ani v lásku ani v priateľstvo Len v to že život je veľký bič Ktorý zbičuje všetkých až k smrti Čo je vlastne život Je to len časové ohraničenie Ktoré ukončuje úmrtie a začína zrodenie Keby niet života Mohli by sme existovať večne Nepríde vám to až smiešne Človek sa pred smrťou snaží presvedčiť seba i Boha, že žil dobre A pri tom len o to žobre Aby sa po ukončí života do raja dostal Ale raj je len slovo ako každé iné Pomenúvajúce niečo nedokázateľné a vymyslené Raj vymysleli pre útechu bojovníkov, ktorí idú na smrť A ktorých životy môže bitka zničiť rovnako ako jedna vlna plť Mnohí ľudia v láske hľadajú zmysel života A keď ju spoznajú ich život tým stroskotá Ale láska je tiež len slovo Slovo ľahké ako vánok a zároveň ťažké ako olovo Láska je dar aj prekliatie Láska je kvet ktorý nerastie Pretože keď si človek myslí že sa zaľúbil A všetky zle myšlienky odhodil Myslí si aj že už viac milovať nemôže A vtedy kvetu lásky už nič nepomôže Pretože človek ho zo zeme vytrhne A do vázy zastokne Kvet je chvíľu krásny no potom začne vädnúť lístky šťastia opadávať A človek sa začne nazdávať Že to čo cítil ani láska nebola Skutočná láska nikdy nepominie Ale skutočná láska ani nejestvuje Lebo je to len slovo ako život ako smrť ako každé iné Slová boli vymyslené aby sme sa mohli dorozumievať a pomenúvať Nie preto aby sme sa pre ne trápili A predsa...koľko je na svete ľudí Ktorí sa kvôli nej zmárnili Keby sme ju neboli pomenovali Ľudia by nad ňou tak úporne nepremýšľali Vedeli by že jestvuje No nevedeli by povedať čo to je A tak tí ktorí ju nezažili By sa kvôli nej ani netrápili Ako tam premýšľam zisťujem Že ten môj úmysel – Vzoprieť sa osudu Je nezmysel Osud je predsa tiež len slovo A na čo sa vzpierať niečomu vymyslenému...? |
|
||
|
Rodina je dar
Je večer Sestra už spí Chcela by som ju pobozkať A zaželať jej krásne sny Ale nemôžem Lebo viem Že ju to prebudí Svietim si len mobilom Na papier a pero A snažím sa nevšímať si To strašidelné šero Odbila už polnoc A ja stále bdiem Začínam sa nazdávať Že je to len sen Moje sny sú zväčša len úplne výplody fantázie Napríklad že môj strýko znova žije Aký hlúpy a nezmyselný sen Ale tá nádej že keď sa preberiem Ten sen nebude len snom Ale skutočným zázrakom Zmiešané pocity vo mne vyvoláva A strhuje ma ako láva Pomaly sa v tom horku rozkladám A všetky ostatné myšlienky teraz bokom dám Myslím len na jedno: Prečo Prečo nemôže byť skutočný ten môj sen A keď už nemôže tak Prečo Prečo ma trápi tým čo zmeniť aj tak nemôžem Dosť Nebudem už myslieť na to Hovorím dosť Lebo sa v tej láve rozpustím A bude zo mňa iba blato Blato také bezvýznamné ako život sám Ja však ten svoj zablatený život len tak nevydám Radšej dušu zapredám Áno zapredám pretože aj tak žiadnu nemám Nemám dušu Nemám seba A predsa mi to nedá Chcem žiť A tú svoju úzkosť budem dovtedy biť Kým sa nevzdá Chcem žiť Hoci sama šťastná byť Zrejme ani nemôžem No na to mi nezáleží Iný je môj sen Chcem byť na radosť mojej rodine Chcem byť pri rodičoch v ich poslednej hodine Chcem byť oporou ktorú tak veľmi potrebujú Aj keď ma tie ustavičné spory už unavujú Som rada že sa s nimi môžem pohádať A potom ospravedlnením im najavo dať Že hoci nemáme rovnaké názory Ja viem že moje srdce mi správne hovorí Keď mi šepká že sú tým jediným Na čom mi záleží A že vždy keď sa voči nim niečím previním Ten najtvrdší trest mi náleží Ublížila som totiž niečomu Čo jediné mi dáva silu žiť Padať vstávať a znova ďalej ísť Ale teraz už tíško Lebo sestra vedľa spí A ja sa bojím Že ju moje neustále hmýrenie A jemné papiera šušťanie Z jej sladkého spánku prebudí |
|
||
|
Bez záchrany
Bezbranne hľadím do neba Odkiaľ na mňa 1000 mečov padá A každý z nich Si v mojom tele miesto hľadá Jeden mi presekne ruku Ďalší mi pristane v uchu A spraví zo mňa hluchú Moja krv po ich ostrí steká A potom sa vpiť do zeme nechá Nikto ma nebeží zachrániť A mojej smrti tým zabrániť Nikomu na tom nezáleží Že moje bezvládne telo uprostred pustatiny leží Som úplne sama Čím som si to zaslúžila Kde som tak strašne pochybila Azda som tak hrozne žila Že ma vlastná matka na smrť odsúdila Ale teraz je to jedno Umieram a nik to už nezmení Kdesi v mojom vnútri Malý potôčik nenávisti pramení Ten potôčik postupne zaplavuje moje mŕtve telo A pustatinu vôkol mení na jazero Možno sa tu o pár rokov niekto utopí A ja tu už nebudem tak sama Stále sa však pýtam prečo Prečo aj moja vlastná mama |
|
||
|
Zbohom
Dávam zbohom... Zbohom všetkému, čo ma ťažilo... Zbohom všetkému, čo ma už toľko ráz zlomilo... Zbohom všetkým nociam prebdeným... Zbohom všetkému, čo nezmením... Zbohom dávam i slzám, ktoré som vyronila... Zbohom úsmevu, ktorým som skutočné pocity kryla... Zbohom všetkým láskam detským... Zbohom snom – o nereálnom viac už nesním... Zbohom pocitu menejcennosti... Zbohom chybám z nevedomosti.. Zbohom dievčine, čo so sklonenou hlavou chodila... Zbohom tej, čo všetko preto robila, aby sa zmenila... Zbohom večne veselému dieťaťu... Zbohom žene, čo vždy začala múdru debatu... Dávam zbohom... ale ja nemôžem... Nemôžem dať zbohom samej sebe Tak dám zbohom aspoň tebe Už mi konečne pokoj daj Zmizni a viac sa nevracaj Ja ti totiž dávam zbohom... |
|
||
|
Si môj anjel strážny
Keď zatvorím oči Vidím tam teba Znášaš sa ku mne Ako anjel z neba V rukách nesieš plamienok Plný krásnych pocitov a spomienok Je to tá časť mňa Ktorá sa stratila A ja som už nemala dosť síl Aby som ju na svoje miesto vrátila Avšak prišiel si ty Mal si silu aj odhodlanie Opäť som začala mať sny Dokázal si ma zmeniť na nepoznanie Zmenil si ma celú So mnou aj môj pohľad na svet Nie som už len semiačko Som rozkvitnutý kvet Toto si so mnou spravil Za necelý deň Až sa zdalo že je to len Prenádherný sen Tá premena však skutočná bola A stačila mi moja vlastná vôľa Len ten anjel mi pomohol Čo sa na mňa z neba už dívať nemohol No vždy keď si naho spomeniem Vidiac ako mi kráča v ústrety Uvedomím si Že je presne ako ty Obaja sa o mňa staráte No vďačnosť vo mne márne hľadáte A tak vám teraz z celého srdca ďakujem A tiež sľubujem Že už nikdy zabúdať poďakovať nebudem |
|
||
|
Rovena >
Nemáš vůbc zač, vždy si rád přčtu pěknou báseň. Teď už ti nemůžu doporučit než to dát Sargo k korektuře a zveřejnit (to je bohužel obvyklý postup, ale s tímhle mřt Sargo moc práce nebude). |
|
||
|
Kta 10.Února 2008 18:13
Děkuji... Prvotina to není, jen je jedna z prvních po delší odmlce. Je krátká, protože si myslím, že bych tomu délkou ublížila.. To je aspoň můj osobní pocit (který je pro mě směrodatný:). Ale moc děkuju za názor ;) |
|
||
|
Qued 12.Února 2008 12:18
mno jistě;)) |
|
||
|
Marigold 12.Února 2008 12:15
Tak rpto jsou všechny tvé texty jak od žáka základní školy :D |
|
||
|
z toho plyne: zkus to taky;:)
|
|
||
|
Shillen 12.Února 2008 12:13
toje možná chyba;:) já mám třeba doma uloženy všechny rukopisy- od těch co jsme psal ve čtrnácti až po dnešek- a postupně se k nim vracím, hledám v nich to dobré a dávám jim novou formu, některé na dně toho šuplíku leží roky, a ještě nevypluly, ale časem se na ě třeba vrhnu a předělám je. Jak říká klasik- základem je umět škrkat, umět rozloučit se s slovy, které básni nesvědčí, jen ten kdo s to naučí může říkat že umí psát... |
|
||
|
:D dobře....vyzkoušim to...ale asi už ne s touhle....ptž já nikdy neměnim co už sjem jednou napsala....pokud se zlepšim tak aspon budou videt zacatky.....
docela komicka predstava jak Beckhamka zpiva muj text...ps ten text je taky uz asi two years old |
doba vygenerování stránky: 0.080260992050171 sekund