Andor.cz - Dračí doupě online

Zdravím. Tak tu je jedna moja kratučká poviedka. Rada by som vedela na ňu názor vás, skúsenejších. Je trochu divná, pretože som ju musela zmestiť na tri strany a vlastne som sa nemohla poriadne rozpísať, takže ak sa vám bude zdať, že tam niečo chýba, tak je to možné :)


Lestat De Morte

Moje meno je Lestat... Lestat De Morte. Je to už dosť dávno, čo som sa stal upírom. Nenarodil som sa ako upír. Kedysi dávno som bol človekom... Ó, áno... Tým slabým tvorom, ktorým tak opovrhujem.. človekom! Vždy som sa cítil byť niečo viac, ako len obyčajný človek a tak vo chvíli, keď náš dom navštívili upíry, som myslel, že sa na mňa po prvý raz v živote usmialo šťastie. Ale ani to, že som sa stal upírom ma nenaplnilo. Som len spodina... Obyčajný upír. Chcem byť niečo viac! Chcem byť vodca! Chcem niečo dokázať!
Po pár storočiach prežitých ako upír sa mi konečne naskytla príležitosť, dokázať, kto skutočne som, kde je moje miesto... Je tu vojna! Vojna s vlkolakmi! Môžem sa v nej predviesť... Ukázať všetkým, ako ma podcenili! Neviem sa dočkať konečnej bitky. Bitky, v ktorej sa ukáže, kto je chlap a kto padavka... Zdá sa však, že mi príliš veľa vecí stojí v ceste. Pár upírov dokonca prišlo s nápadom, zapojiť ľudí do tohto sporu. Vraj: "Veď odkedy sme sa naučili upraviť zvieraciu krv tak, aby bola ako ľudská, už ich takmer neohrozujeme... Keby sa pridali na našu stranu, mohli by sme poľahky nad vlkolakmi zvíťaziť..."
Našťastie ostatní upíry tento návrh zamietli. Ostal im však ležať v hlavách a hocikedy sa môžu rozhodnúť, že to skúsia... Ach, tí ľudia! Opäť mi prekážajú! Nenechám ich, aby mi zničili možnosť stať sa niekým viac! Keď sa stanem kráľom, prvé, čo spravím, bude, že ich všetkých pozabíjam! Nemajú miesto na tomto svete... Alebo ešte lepšie - zavriem ich do klietok... Nechám ich sa množiť a budem sa prizerať, ako pomaly prichádzajú o rozum... Budú sa strašne trápiť, keď budú musieť sledovať, ako im z jedného dieťaťa po druhom vysávame krv a s ňou aj život... Už len pomyslenie na to ma vzrušuje a rozpaľuje. Neviem sa toho okamžiku dočkať!
Kým sa tak však stane, musím toho ešte veľa dokázať. Dobre to viem. Musím vždy zachovať chladnú hlavu, aby som ukázal svoju rozvážnosť. Musím premýšľať a byť vždy o krok pred nepriateľom. Musím vymýšľať plány, ktoré budú zaberať, aby som ukázal, že môžem veliť aj miliónom upírov a nikdy sa nestratím. Toto všetko musím dokázať... Čaká ma dlhá cesta, ale som ochotný ju podstúpiť, lebo ja som NIEKTO a chcem, aby ma aj ostatní za NIEKOHO považovali!

Kráčam chladnou chodbou podzemia hradu, v ktorom my, upíry, sídlime. Je to snáď to najtmavšie miesto na Zemi. Niekedy sa zdá, akoby na toto miesto Slnko ani nedosvietilo. A je dobre, že je to tak. Keby do hradu presvital len jeden lúč slnečného svetla, mohlo by to niekoho pripraviť o život. Nie, že by záležalo na životoch tých chudákov, čo denno-denne prechádzajú okolo mňa a tvária sa, akoby som bol len vzduch, ale čo ak by to náhodou zasiahlo mňa...?
O to, aby bola v hrade vždy tma, sa starajú „strážcovia svetla“. Tak sa u nás nazývajú tí, ktorí majú za úlohu v prípade, že napríklad vietor odnesie kus strechy, strechu čo najskôr opraviť. Rovnako sa musia starať aj o steny a hradné múry, ktoré sú už po toľkých stáročiach, čo nás chránia pred denným svetlom, dosť zničené. Byť „strážcom svetla“ sa považuje za najhoršiu možnú úlohu. Dostávajú ju zväčša tí, ktorí sú na najnižších priečkach spoločenského rebríčku, alebo niečo spáchali a majú to ako trest. Títo strážcovia sú dokonca povinní v prípade, že sa s hradom niečo stane cez deň, uzavrieť vzniknutý otvor, keď už ničím iným, tak aj vlastným telom. Občas premýšľam nad tým, aký to asi musí byť pocit, keď vám telo rozožiera lúč svetla - keď vás spaľuje na prach. Myšlienka na takúto nedôstojnú smrť ma vždy len utvrdzuje v tom, že nesmiem klesnúť tam, kam tí chudáci, ktorí musia deň čo deň myslieť na to, že ich každú chvíľu môže navštíviť smrť a ich telá slúžia len ako akási zátarasa.
Moje postavenie je o čosi lepšie. Vlastne o dosť lepšie. Som jedným z radcov hlavného generála. Prakticky som jeho pravá ruka a vkladá do mňa všetku svoju dôveru. Robí chybu, že mi tak verí, no mne to vyhovuje. Rád sa zahrám na jeho priateľa a verného pomocníka, ktorý mu je najlepším radcom, pretože keď ho zabijem, nepadne na mňa žiadne podozrenie a som si takmer istý, že nastúpim na jeho miesto. Potom budem mať už len krôčik k tomu, aby som sa stal vodcom a kráľom všetkých upírov. Ako vojenský generál si totiž získam rešpekt aj obdiv. Bude za mnou stáť celá armáda, ktorá ma bude počúvať na slovo. Nikto sa neodváži mi oponovať! Zvrhnem kráľa z trónu! Mohol by som sa pokúsiť ovplyvniť terajšieho generála a presvedčiť ho, aby kráľa zvrhol sám. Je však hneď niekoľko dôvodov, prečo tak nemôžem učiniť. Jedným z nich je, že v prípade, že by sa mi ho nepodarilo dostať na svoju stranu, mohol by ma poslať rovno za mreže. No... do väzenia by ma síce asi neposlal, ale stať sa „strážcom svetla“ je snáď ešte horšie ako hniť celý život za mrežami. Ďalším a hlavným dôvodom, prečo tak nemôžem spraviť je, že vždy a za každých okolností pracujem sám a spolieham sa len sám na seba!
Zatiaľ mi to takto vyhovuje a keď príde čas, zbavím sa generála a po čase aj kráľa. Môj plán je až na pár bielych, nepremyslených miest dokonalý. Ostatne, dokonalý upír musí vymyslieť aj dokonalý plán, nie?
Aj teraz, keď kráčam smerom k dverám, kde s generálom a ostatnými radcami preberáme naše návrhy a plány na zničenie vlkolakov, mám plnú hlavu myšlienok len o tom, ako to asi bude vyzerať, keď budem kráľom a za ako dlho sa ním stanem... Viem, že musím byť trpezlivý, ale to je práve to, čo často nie som. Hlava ma však vždy upokojí a zachovám si potrebnú rozvahu.
Otvorím dvere. Zdá sa, že sa už čakalo len na mňa. Pokyniem hlavou na znak pozdravu a bez slov sa posadím na jednu zo stoličiek rozmiestnených okolo okrúhleho stola. Generál na mňa pozrie a trochu káravým hlasom povie: „Dobre, že už si tu... Začínal som sa obávať, že budeme musieť začať bez teba.“ Potom odvráti tvár od tej mojej a očami prejde po všetkých prítomných. „Takže, nejaké návrhy?“ Zdá sa, akoby práve na mňa pozrel pohľadom plným očakávania. Zrejme som si tento už mne tak známy pohľad vyslúžil tým, že som vždy mal nejaký nový plán, ktorý bol zväčša aj účinný. Jeho oči, cez ktoré mu vidieť až do hlavy i jeho veľavravné pohľady ma však strašne rozčuľujú. Je to hlavne preto, že podľa mňa by ako hlavný generál mal mať oči chladné a nie také, z ktorých sa dá prečítať aj to, čo nepovie. Je ako otvorená kniha a ja to nemôžem zniesť. Stále mi to totiž pripomína, o koľko som od neho lepší a aké je nespravodlivé, že je on mojím nadriadeným. Avšak aj keď ma to hnevá (a to ma to hnevá poriadne), vždy ako správny budúci generál zachovám kamennú tvár. Ani teraz na jeho pohľad nereagujem. Naopak – naschvál nevytiahnem mapu s mojím plánom a čakám, čo predvedú ostatní radcovia. Tí ako vždy najprv po sebe len pokukujú, - je to preto, že čakajú, kto s čím príde, aby ho následne mohli so svojím geniálnym plánom tromfnúť. – a potom jeden z nich začne hovoriť o tom, čo vymyslel. Vytiahne akési papiere, na ktorých je niekoľko čarbaníc. Samozrejme, nikto okrem neho im nerozumie a vlastne väčšina upírov sediacich za stolom ani nechápe, o čom im to tu vôbec hovorí. Často totiž ukáže na papiere a povie len: „Predstavujem si to presne takto.“ A potom pokračuje. Keďže radcovia nevedia, čo je tam zakreslené, nevedia ani, ako si to predstavuje a vlastne ani čo si predstavuje. Keď dohovorí, niekoľko iných radcov len prikývne hlavami a tvári sa, že tomu, čo ich spolupracovník práve vysvetlil, úplne chápe. Potom však vytiahnú svoje návrhy a dvíhajú hore nosy na znak, že nikto nemá šancu ich plán prekonať. Až na mňa... Sledujú každý môj pohyb. Kútikom oka zachytávam ich trochu vyzývavé a výstražné, trochu ustráchané a nenávistné pohľady. Mám chuť sa uškrnúť, ale úškrnkom by som len dal najavo, čo si myslím a preto len nahmatám zrolovaný kus papiera, ktorý som si so sebou priniesol a rozprestriem ho na stole. Pomaly vstanem a začnem obchádzať stôl. Ako rozprávam o svojom pláne, generálova tvár sa rozjasňuje a tváre ostatných radcov sa preťahujú až do nerozoznateľnej grimasy. Je však zrejmé, že sa už vzdali svojej nádeje, že konečne bude ich návrh lepší, ako ten môj. Úprimne.. vychutnávam si chuť víťazstva. Hoci som ju zažil už toľko ráz, ich bezmocnosť, keď ich porážam len za pomoci mojej inteligencie, fantázie a logického uvažovania, mi dáva akýsi pocit zadosťučinenia. Neprestajne krúžim okolo stola s tvárim sa, že si ich vôbec nevšímam, no vždy, keď je to len možné im nazriem do ich zronených tvárí. Ukazujem na zakrúžkované miesta na narýchlo urobenej mape a vysvetľujem, čo znamenajú. Keď svoju „prednášku“ dokončím, radcovia vyzerajú, akoby som ich pomlel a rozsypal ich na cestu do môjho domu, ako symbol mojej nadradenosti. Keby som mal dom a pred ním cestu, nemal by som problém niečo podobné spraviť. Lenže ja bývam na zámku a nemám žiadny svoj vlastný dom. Možno by som si mohol nejaký zaobstarať, keď budem kráľom... No to je v tejto chvíli ďaleko. Veď som sa ešte nestihol zbaviť ani generála, a keď sa už aj dostanem na jeho miesto, bude trvať niekoľko desaťročí a možno aj storočí, kým si získam úplnú dôveru a oddanosť kráľovskej armády.
Pohnem sa z miesta, na ktorom som až doteraz bez pohnutia, zahľadený do zeme a zamyslený nad budúcnosťou stál. Zrolujem mapu položenú na stole a prejdem k mojej stoličke, na ktorú si sadnem so slovami: „Skončil som.“ Generál na mňa s obdivom pozrie (zas jeden z tých jeho pohľadov, ktoré tak neznášam). Potom vstane a povie: „Určite viete o tom, že som pred pár dňami dal príkaz, aby sa všetky mladé upírky zišli v mojej kancelárii. Nespravil som to tento krát preto, aby som sa sám zabavil, ale preto, aby som odmenil najšikovnejšieho radcu. Rozhodol som sa, že tomu, čo dnes predvedie najlepší výkon, dám jednu z nich. Vybral som tú najkrajšiu.“ Na chvíľu sa odmlčal a opäť prešiel pohľadom po všetkých prítomných. Následne podišiel k dverám a otvoril ich.
Stála v nich mladá upírka. Mohla mať pár storočí. V ľudskom veku by som jej tipoval asi 18-19 rokov. Určite mala zhruba toľko, ako ja. Premeral som ju pohľadom. Hoci ma ženy (či už ľudské alebo upírie) nezaujímali, táto si zaslúžila môj obdiv. Mala čierne, havranie vlasy, ktoré jej padali do tváre a siahali až po kolená. V hlave sa mi vynorila otázka: Ako dlho jej asi trvá ich rozčesať? Uvedomil som si, že moje myšlienky sa nebezpečne rýchlo odpútali od môjho plánu a zamerali sa len na ňu. Ale dalo sa to inak...? Bola predsa jedinečná.. Nemusela ani nič povedať a ja už som vedel, že je dokonalá a ukradla mi srdce.
Asi prvý raz v živote moja chladná a odmeraná tvár už nebola ani chladnou, ani odmeranou. Keby to zbadali ostatní radcovia, iste by sa škodoradostne usmiali. Konečne ma niečo vyviedlo z miery... Vlastne nie niečo, ale niekto... Tí však mohli na záhadnej upírke oči nechať. Rovnako ako ja. Ako to, že som si ju nikdy nevšimol? Ako to, že som bol taký slepý?! preblesklo mi mysľou. Nemohol som sa ani len pohnúť. Stál som s mierne pootvorenými ústami a díval sa na to pekelné stvorenie. Bola biela ako mŕtvoly na pohrebisku, ktoré som po nociach tak rád navštevoval. Chudučká postava len pridávala jej jemnému a krehkému výzoru. No jej oči tento dojem vyvracali. Mala ich chladné, plné nenávisti k celému svetu, akoby ani nechcela existovať. Je to asi jediná bytosť, ktorá mi vo svojom dlhom živote nahnala strach. Áno... Bál som sa jej... Bál som sa toho, čo sa so mnou deje, keď sa na ňu dívam... Bál som sa toho, že som sa jej bál...
Zdá sa, že generál je jediný, kto si môjho pohľadu všimol. Najprv sa zatváril prekvapene, no potom sa uškrnul. Normálne by som si v takejto chvíli jeho tváre nevšimol... Veď som mal oči len pre ňu. On však stál tesne vedľa nej a tak som akýmsi bočným vnímaním zachytil jeho grimasy. Tentoraz ma však nerozhnevali. Videl som ich, ale nevnímal. Vnímal som len tlkot svojho srdca a jej vlasy, ktoré napriek tomu, že nebol žiadny vietor, vyzerali, akoby v ňom povievali. Chvíľu ticha ukončil generál. „Toto je Shaina. Bude ti robiť spoločnosť, ako dlho len budeš chcieť, Lestat...“ Hľadel som na ňu a snažil sa zachytiť jej pohľad. Nevyzerala nadšená, že sa stane len bábikou na hranie nejakého upíra.
Prišlo mi jej ľúto. Zvláštne však...? Upírovi je niekoho ľúto! Asi nie som taký dokonalý, ako som si myslel... Odvážil som sa urobiť k nej krok. Prišiel som až k nej a opatrne ju chytil za ruky. Pozeral som jej do očí, ale ona mi pohľadom uhýbala. Nežne som šepol: „Dobre, ale iba ak ona sama chce.“ Shainu nepatrne myklo. Zdvihla zrak a pozrela mi do očí, v ktorých som cítil horieť akési plamienky. Zdalo sa mi, že sa pomaly rozhorievajú rovnaké plamienky aj v jej očiach. Bolo to, akoby som bol v raji... Nemal som už pocit chladu a bezútešnosti... Shaina pootvorila ústa a jej výzoru až neprimerane ženským a ostrým hlasom povedala: „Rada ti budem robiť spoločnosť aj tisícročia, môj pane.“ Pousmial som sa a pohladil ju po tvári. „Som rád... Len mi, prosím, nehovor pane.“ Teraz sa už pousmiala aj Shaina. Generál nám naznačil, že môžeme ísť.
Išli sme rovno do mojej izby. Poobzerala si ju a pochválila ma, že som si ju pekne zariadil. Potom si sadla vedľa mňa na posteľ a ja som chcel, aby sme sa tak, ako teraz dívali navzájom do očí už navždy. Bola to moja prvá láska. Prvá aj posledná... Prišla tak náhle a tak krásne... Mal som pocit, že bez nej nemôžem žiť. A ani som nemohol. Cítil som to v srdci, ktoré som dovtedy považoval len za zbytočné a neschopné akéhokoľvek iného citu, ako odporu a nenávisti, a ktoré sa rozbúšilo pri každom jej úsmeve alebo dotyku. Užíval som si jej prítomnosť a tá ma naplňovala viac, ako zúfalstvo radcov alebo už kohokoľvek iného. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že práve moje srdce ukradne žena. Žena, ktorá ma robí šťastným, ale aj žena, ktorá mi môže ublížiť viac, ako ktokoľvek iný. Miloval som ju a zdalo sa, že aj ona mňa. Neveril som na lásku a už vôbec nie na lásku na prvý pohľad. Neveril som ani na šťastie až... až doteraz... Všetko zmenila. Celý môj život obrátila naruby. Spomenul som si na svoj plán, zabiť generála a potom sa zbaviť kráľa. V tejto chvíli som už však nechcel nič, len žiť aj umrieť po boku Shainy, mojej milovanej. Hneval som sa sám na seba, že som chcel zabiť upíra, ktorý mi ukázal, že moc nie je tým najdôležitejším na svete, a že život bez lásky ani nie je životom.
Stalo sa však niečo, čo moje šťastie definitívne zničilo.
Shaina bola so mnou len zopár dní. Už sme si líhali spolu do postele a šepkali si najtajnejšie želania a tajomstvá. Zdalo sa mi, že je všetko dokonalé... Vravel som si, že je to až príliš krásne, aby to bola pravda. Pravda to síce bola, ale trvala len veľmi krátko...
Bol večer. Ako vždy sme si ľahli a chytili sa za ruky. Jej dotyk ma upokojoval a znova a znova ma robil najšťastnejších upírom na Zemi. Lietal som v oblakoch aj napriek tomu, že pálilo Slnko, ktoré ma mohlo zabiť. Slnko mi však z nejakého dôvodu neublížilo. Zdalo sa mi byť také nádherné... Díval som sa priamo doňho a pritom ma neoslepovala jeho žiara. A hoci celá táto predstava bola prakticky nemožná, pre mňa bola skutočná a reálna, pretože som mal niekoho, kto ma miluje. S ňou bolo možné všetko.. Zaspal som... zaspal som s úsmevom na perách. Úsmevom plným šťastia a radosti. Čo sa dialo potom, bolo už akoby mimo mňa...
Prebudil som sa o pár hodín. Bolo ráno. Otvoril som oči a zbadal, že Shaina nie je v posteli. Kde asi je? prebehlo mi hlavou. Vyskočil som na nohy a šiel sa pozrieť do kúpeľne. Nebola tam... Premkol ma nepríjemný pocit. Taký, ktorý vám hovorí, že sa stalo niečo zlé.. veľmi zlé. Rýchlo som na seba hodil plášť a vybehol z izby. Vrazil som do jedného z radcov. Akonáhle ma ten zbadal, zatváril sa, akoby sa stalo niečo tragické. Chytil som ho za ramená. „Čo je? Čo sa tak tváriš? Nevidel si moju Shainu?“ Radca chvíľu mlčal. Potom sa mu na tvári objavili slzy. „Stalo sa niečo strašné... Shaina... Shaina je... ona je...“ Nevydržal som to a rozkričal sa. „No tak hovor! Kde je?! Čo s ňou je?!“ „On ti to už vysvetlí...“ „Kto ON?!“ „Generál predsa...“ Radcu som odsotil.
Vyštartoval som k dverám, kde sídlil generál. Rozkopol som ich a prihrnul sa k nemu. „Čo je so Shainou?!“ Generál sa pousmial. „Sadni si... bude to dlhé rozprávanie...“ „Nesadnem si! A vy mi ihneď povedzte, kde je MOJA SHAINA?!“ Generálov úsmev na chvíľu zmizol, no potom sa mu zase objavil na tvári. Bol zlomyseľný a nepríjemný. „Shaina bola neposlušné dievča a tak za to musela zaplatiť...“ Schytil som generála pod krkom. „Čo si s ňou spravil, ty sviniar?!“ „Ja? Nič... To ona sama...“ Pustil som ho. Bolo mi jasné, že takto sa k ničomu nedopracujem, no nevedel som, ako inak reagovať. Bol som zúfalý. Do očí sa mi nahrnuli slzy. „Kde je...? Prosím, povedzte mi to...“ Generálov úsmev bol ako každý môj, kým som sa nezaľúbil. Chladný a škodoradostný. „Ale pozrimeže, aká zmena prístupu... Keď ma už tak veľmi prosíš, tak ti to teda poviem... A celé... Shaina nebola žiadna výhra za oddanosť. Shaina bola zved... Mal som nejaké podozrenie, že máš skryté úmysly a tak som na teba nasadil ju...“ Skoro mi puklo srdce, keď som počul, čo práve generál povedal. Takže to celé bola lož? Nikdy ma nemilovala??? Zatmelo sa mi pred očami. Musel som sa posadiť. Slzy mi už tiekli po tvári ako dva potôčiky. „Kde je teraz...?“ Spýtal som sa pokorne. „Na čo to chceš vedieť?“ „Chcel by som sa s ňou porozprávať...“ „To asi bude možné až na druhom svete.“ Prudko som sa postavil a najsilnejšie, ako som vedel som generálovi vrazil päsťou do tváre. „Čo ste jej spravili?!“ Generálova napuchnutá tvár sa na mňa zas len uškrnula. „Ako som povedal... my nič... Ona sama sa zabila.“ „Zabila sa?! Ale prečo by to robila?!“ Generál len mykol plecami. „Nechcela nám povedať nič o tvojom pláne a tak sme sa jej začali vyhrážať, že ťa zabijeme. Zdalo sa nám to ako dobrý nápad. Vyzeralo to totiž, že sa do teba zamilovala a mysleli sme, že nám zo strachu o teba povie, čo chceme počuť. Spravila však niečo, čo nám úplne zničilo plány. Dnes ráno vyšla hlavnou bránou von z hradu. Samozrejme to neprežila. Položila svoj život za tvoj. Bola to len naivná hlupaňa, ako všetky ostatné!.“ „Takto o nej nik hovoriť nebude!“ Vrazil som generálovi ešte druhú a potom som sa kamsi rozbehol. Cez slzy som poriadne nevidel, kam smerujú moje kroky. Napriek tomu som akosi inštinktívne vedel, kam mám ísť. Otvoril som veľkú hlavnú bránu, ktorá viedla von z hradu a rozbehol sa v ústrety smrti. Idem za tebou, milá moja... myslel som si, keď moje telo rozožieral lúč svetla - keď ma spaľoval na prach. No napriek ukrutnej bolesti, som sa na smrť tešil. Tešil sa na ženu, ktorú milujem. Na jedinú ženu, ktorá mi dokázala ukradnúť srdce a zmenila ma na nepoznanie. A vôbec sa mi nezdalo, že moja smrť je nedôstojná. Bola zmyselná a bola vyslobodením...
Keď moja pošpinená duša konečne opustila telo, našiel som tak dávno hľadaný pokoj. Už som necítil nenávisť. Ani ku generálovi, ani k radcom, ktorí mu istotne pomáhali s uskutočnením plánu môjho zničenia. Shainu som miloval a smel som byť pri nej už večne... Čo krajšie by som si mohol priať?

Docela se to tu dlouho nehlo, pro informaci se chystá povídka která ještě dnes snad bude vydána v článcích.

Něco pro Eithné, sama bude vědět. Prosím ty, kteří to budou číst a vědí něco o panu Pratchettovi a jeho dílech, nekamenovat tak moc, šecko je to zmatené a... prostě hrozné! :-D A to nemám na mysli jen kompozici, eh...

Rozhodl jsem se, že tématem mé práce se stane jeden z nejslavnějších spisovatelů humoristických povídek, ale také hlavně knih – Terry Pratchett a jedno z jeho nejzajímavějších děl „Podivný Regiment“. Pan Pratchett, mistr s velikým „M“, jak jej mnoho lidí nazývá (a já jsem mezi nimi), se narodil 28. dubna 1948 v Beaconsfieldu v hrabství Buckingham, v Anglii.
Již ve třinácti letech se, dalo by se říci, začala jeho budoucnost takřka vyjasňovat, když v jistém školním časopise vyšla jeho krátká povídka „The Hades Business“ („Kšeft v Hádes“), a tak se opravdu po několika letech stalo, že jeho první kniha s názvem „The Carpet People" („Kobercové") byla opravdu publikována přímo ředitelem jistého nakladatelství, Peterem Bander von Durenem.
Mezi další jeho díla patří kupříkladu „Barva Kouzel“, „Mort“, pojímající o životě chlapce, učedníka Smrťova, nebo také „Soudné Sestry“, jednou nejlegračnějších knih jeho tvorby vůbec. A nebo také „Noční hlídka“, ve které se objevuje i postava velitele noční strážnické hlídky města Ankh-Morpork, o které se dočteme i v této knize – Podivný Regiment.

Ale abych se již konečně dostal k samotné knize, která je hlavou mé práce...
Podivný Regiment, jak již název napovídá, opravdu pojímá o velmi prapodivné skupince mladíčků, zverbovaných na vojnu, kvůli rozporům zemí Borogravie a Plesniviska, jehož spojencem je město Ankh-Morpork (hlavní a největší město celé Zeměplochy), jehož armádu vede Samuel Elánius, přezdívaný Řezník. Středem celé knihy je však příběh mladé Apolény, která je vlastně jedním z oněch „mladíčků“. Apoléna je obyčejná vesnická dívka, která vypomáhá v hostinci (což je vlastně hřích před tváří boha Nugáta, byť spáchat hřích proti Nugátovi není vůbec těžké, neboť hříchů před tváří boha Nugáta neustále přibývá snad s každou sekundou) a stará se o svého bratra Pavla, ovšem ať už jsou její důvody jakékoliv, nechá se naverbovat seržantem Honzárumem a desátníkem Řemenderem s dalšími několika rekruty. Mezi některé z nich patří také vojín Igor, vojín Karborund (troll), vojín Maledikt (upír). Na, vojínům téměř zamlžené, cestě vstříc dobrodružstvím však postupem času Apoléna pozná, že ani zdaleka není jedinou ženou mezi rekruty. Ukáže se tedy, že troll Karborund je ve skutečnosti trollyně Karborunda, za vojína Igora se vydávala Igorína a upír Maledikt je vlastně také upírka Maledikta, která, jako ostatně všechny ostatní, používala smotané ponožky do rozkroku. V dalších momentech příběhu jsou popsány chvíle setkání s různými veterány oné války, nabývání zkušeností a určitého tvrdého výcviku všech vojínek, apod.

Po dalších několika velmi zajímavých setkání, velmi krátkých bitviček, se celá „jednotka“ v ženském přestrojení dostane do nepřítelem obsazeného hradu, aby osvobodila zajaté borogravské velení, kterýžto vlastně svým vítězným činem dostanou zpět do rukou vlastnictví Borogravie. Ovšem, co se nestane, mají být těmito osvobozenými důstojníky souzeny za svůj hřích, kdy se jako ženy převlékly do mužského oblečení - ano i toto je hříchem před tváří Nugátovou. Vše nakonec skončí dobře ve chvíli, kdy seržant Honzárum odhalí svou skutečnou identitu, jakožto seržant Honzárumová, a zároveň také identitu onoho vrchního velení borogravské armády, takže se ukáže, že veliká část z nich jsou také ženy převlečené za muže. Apolena, jakožto mírový emisar, se vzápětí ve své misi, kdy má ukončit válku, setkává se samotným Řezníkem Elániem a tak se také stane.
S úsměvy na tvářích se nakonec celá jednotka (již bez povýšeného kapitána Řemendera) vrací zpět do svých rodných míst, avšak Apoléně to nedá a vrací se do armády, již povýšena jako seržant…

Svět Zeměplochy je velmi obsáhlý, barevný, pln všech možných skutečných i neskutečných příběhů. Ať už po stránce propracovanosti oněch příběhů, či snad detailního popisu kompletního světa, vše je dovedeno téměř k dokonalosti. Ano, bystré oko nepřehlédne lehké nejasnosti v příbězích, kdy je kupříkladu určitá postava popisována jako někdo, kdo se v jiném díle Zeměplochy narodil o mnoho let později, než popisuje samotná, právě čtená kniha. Ale takovýchto věcí je opravdu jen malinkatá hrstka. Já sám jsem nečetl dokonaleji propracovanou a popsanou sérii knih, než jsou příběhy světa zvaného Zeměplocha – velikého talíře, který podepírají čtyři gigantičtí sloni, stojící na hřbetu ještě ohromnější želvy plující bezbřehým vesmírem.
V příbězích samotné Zeměplochy se můžeme setkat s různými rasami. Od maličkých, veselých trpaslíků, přes tupé, obrovské trolly, po lidi s až neuvěřitelnou škálou povah a vlastností. Proč se zde neobjevují kupříkladu elfové, jenž se objevují snad ve všech podobných fantasy světech? Ano, jedna z otázek. Já sám bych na ni odpověděl vcelku jednoduše. Elfové jsou téměř v každém fantasy světě považování za jakousi vznešenost, kteří jsou určitým příkladem všech ostatních ras. Tím spíše se v jejich povaze objevuje i jistá dramatičnost. Ale kam tím mířím. Pan Pratchett své knihy píše humorně, velmi humorně, což znemožňuje, kupříkladu, těmto elfům objevit se v těchto příbězích (sic by legrační povahy elfů bylo velikým osvěžením celého fantasy obecně), byť by bylo možná velmi zajímavé zapojit do světa Zeměplochy i tuto rasu. Dle mého je to také jeden z důvodů, proč se elfové neobjevují ani zde, v Podivném Regimentu. Na druhou stranu, autor do příběhu zapojil jiné, možná jednodušší postavy, však s určitými, mnohem zajímavějšími, zvláštními a zároveň velmi legračními, jak už to u Pratchetta bývá, vlastnostmi, návyky. Dejme tomu upírka Maledikta, která je závislá na kafi, aby odolala chuti po lidské krvi.
Postava upíra je zde opět pojata trochu jiným způsobem, než ve většině fantasy světech (pomineme-li i příběhy z moderního světa, kde se upíři mohou objevovat také). Oním odlišným pojetím upíří existence ve světě Zeměplochy myslím jen to, že se Maledikta může pohybovat na slunečním světle, aniž by ji jakkoli zranilo, či vadilo…

Celá kniha je sepsána tak, jak je v autorově zvyku. Čtěme ji dětem, dejme ji do ruky mládeži, čtěme ji sami, „my“ dospělí, všechny věkové kategorie popadne vlna úžasného smíchu, když jen propustí uzdu své fantasii a představí si třeba scénku, kdy trollyně Karborunda a, blíže nepopsaný, neznámý troll po sobě začnou vrhat šutry veliké jako okno na důkaz jistého zalíbení se jednoho druhému. O překlad Pratchettových knih se již léta stará pan Jan Kantůrek. Jeho překlad má velký vliv na značnou oblibu české verze Zeměplochy. Jednou z obdivovaných věcí jsou jména postav, v několika případech však u vedlejších postav došlo k tomu, že v různých knihách (přinejmenším v 1. vydání) byly přeloženy různě, což je ale věc téměř vedlejší, skoro nepodstatná.

V knize Podivný Regiment se objevují určité archetypy, kterých se můžeme dočíst v mnoha knihách psaných různými autory. Například putování, kdy jeden neví, proč vlastně tuto cestu absolvuje nebo si ani není jist, kde přesně je leží jeho cíl. Kniha samotná může být jak parodií na příběh Johanky z Arku, jak jsem se již někde dočetl a sám tento názor sdílím, folkové, venkovské a vojenské písně – chóry (spíše ty, kdy jde dívka do války za svým milým), tak i třeba jakési upozornění na přetrvávání diktatury (v knize se objevuje motiv již 40 let neviděné vládkyně, Vévodkyně Borogravie) a určitě smyslu pozbývajících válek různě po světě. Stačí se při čtení Pratchettových knih zamyslet a určitě i v ostatních jeho dílech nalezneme další, podobná ponaučení i jakési určité i neurčité „filosofično“. Ve výsledku tedy, máme zde velmi kvalitně sepsanou i přeloženou knihu, s jednoduchou a zároveň složitě (však čtivě) popsanou zápletku v obvyklém, perfektním světě pana Pratchetta.

Washeek - Teď tak koukám - to je prvotina? Týbrďo, toho jsem si nevšimla :o) Jestli nekecáš, tak na prvotinu je to velice zdařilé, to ti gratuluji a tiše závidím ;o)

Uáááááéééééííííííóóóóóoúúúúúúúúú joj joj joj to je mi stydno!!!! Kdybych si to po sobě alespoň jednou přečetl, tuto otřesnou hrubici bych v životě neudělal. Jen doufám že sem nechodí také má profesorka na středověkou filosofii, páč ta je také češtinářka a - ojojoj - ta by mne hnala!!
Timto se tak hluboce, jak jen drow dokáže, omlouvám všem Gráciím s tvrdým y ;)