| |||
Jídelna - louky Z mého rozjímání mne vytrhne Gyzmo, který mne zatahal za rukáv. "Copak, drobečku?" usměji se na něj a pohladím jej po hlavičce. Když se kouknu po jídelně, zjistím, že spolužák už je pryč, ani jsem nepostřehla, že odešel. Měla bych se víc soustředit, takhle mě nebo nás ještě něco zblajzne. Mimoděk se podívám na hodiny. "Ajaj." vezmu Gyzman do náruče a peláším na hodinu. Když tam doběhnu, nezdá se, že bych byla poslední. Když se vydýchám, tak pozdravím jak profesora, tak spolužáka a posadím se naproti profesorovi na zem. Gyzma držím na klíně, jelikož ten je velmi zvědavý a hned by se šel kamarádít s temným jednorožcem. |
| |||
Chodba přízemí přístavba Lilith Na její slova lehce škubnu ramenem, než se stačím rozejít, vrácí se Shrey. Chci na ni promluvit a zeptat se, ale než to stačím, propluje do vedlejší budovy. Trochu si povzdychnu a nechám to být. Pokud to řekla takhle... No nic. "Nic mi není. Můžeme pokračovat. Tak vzhůru do schodů..." zavelím a začnu skákat po schodech směrem nahoru do prvního patra. Už mi to jde o něco líp. A že jsou tyhle schody rovné taky pomáhá. Ocitneme se tak v poměrně rozlehlém prostoru. "Tady je kolej čarodějů, tedy nic zajímavého... Možná jen, je tady malá místnost pro vaření, když někomu nevyhovují věci v jídelně, nebo má hlad mezi," ukážu na dané dveře. Poté pokračuji do hlavní budovy, opět na nerovné kameny. "Tady jsou učebny. Většinou divný. Moc se jich ale zatím nepoužívá..." |
| |||
Učebna 302 - kovárna Tož vylezu z učebně, hlavu jak škopek, z teho co po mně všecko chce. Ježkovi voči, ogarova stará polobotko. To sem si ufachčil na sebe plichtu. Vypadám krapet zkroušeně, ale když vendu do kovárny. Pookřeju. Vezmu prut železa a strčím ho do žhaviska, aby sa nahřál, až je nahřátá tak do něho mlátím plnö siló, za chvilu je z teho prutu placka a pak dost velké plech, které by se dal použit na někoho menšího jako brnění. |
| |||
Chodba přístavby Yqi, Shrey Kvapně ukročím do strany abych náhodou nedostala kopytem. Na její omluvu váhavě přikývnu. Ale nemám tušení co z ní vypadlo potom. Nejspíš něco v jejím rodném jazyce. "Já jo" strávily jsme postáváním na chodbě už dost dlouho. Po chvilce se od bazénu vrátí ta vysoká holka a prošla kolem jako kdybychom tam ani nebyly, což mi v téhle situaci vlastně vůbec nevadilo. "Otázka je jestli chceš pokračovat ty...nevypadáš moc dobře" doplním po chvilce, když holka zmizí z dohledu. |
| |||
Bazény --> učebňa 13 okrajovo možno ešte Yqu, Lil,, potom Oranil a Ulg Vyplávam sa, ponaťahujem a umyjem v pomerne krátkom časovom úseku 10 minút. Vďaka orbu som o ďalšie dve minúty komplet suchá, aj s vlasmi. Trochu som sa vo vode upokojila a tak keď znova kráčam okolo dvojice na ceste do triedy, nemám potrebu ešte viac rýpať a jednoducho ich s blahosklonnou ignoráciou obídem a vojdem z prístavby do hlavnej budovy. Zahnem doľava a privítajú ma otvorené dvere. Takže ešte idem na čas. Moje vnútorné hodiny, pravdepodobne zdedené po dračej matke, mi síce vedeli povedať aký je približne čas, ale presne som to nevedela nikdy. Spokojne držiac po pazuchou ako basketbalovú loptu čosi, čo na prvý aj druhý pohľad vyzerá ako pomaly sa prevaľujúca guľa žeravej lávy vojdem do triedy a nadvihnem obočie na nedostatkom lavíc v zadných radách. Uh. Moje obľúbené miesto je fuč. Pozriem sa na Oranila, ktorý je už na mieste, a jemne sa zamračím. Pripomenie mi epizódu pri tréningovej dráhe. Jednoducho sa budem musieť od základov naučiť nejaké telepatické čachre machre. S ďalšou tonou vecí ktoré už teraz plánujem sa naučiť alebo vylepšiť aby som tu a vonku prežila. Šikol by sa nejaký zázrak. Potlačím odfrknutie a namiesto Oranila sa pozriem na jediného žiaka, ktorý tu zatiaľ je. Prižmúrim oči a snažím sa zaradiť jeho energiu. Nezdá sa mi že by som ho tu už videla alebo cítila, takže...nový. K psom nemá blízko, ani k mačkám, necíti z neho ani nič z hada ako z Miko...takže to bude niečo úplne iné. V hlave si preberiem, koľko nás je u dlakov- aspoň tých o ktorých viem, plus tento nováčik, a s veľkým sklamaním zistím, že sama sedieť nemôžem. Vedľa tých hlučných mačiek sa tiež nechcem ocitnúť, to si len volá po probléme. Miko...bola jedna z pijateľnejších možností, ale okolo nej som sa stále zdržiavala menej ak sa dalo, kým nezistím čo robiť s tými jej šutrami. Helen...vďaka, dneska som nemala chuť vracať. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že by na mňa vystal len ten druhý nováčik, čo som sa s ním hrala v jedálni, ale to by musel prísť posledný a to mi hrozilo že budem sedieť s niekým koho neznesiem. Preto mi jediná logická možnosť padne na už prítomného. Rozídem sa preto k nemu s nebezpečným zubatým úsmevom na tvári. Môže cítiť, ako so mnou prichádza aj teplo, planúce z orbu, keď ho nechám ohrievať moje okolie. A aha, až na tú farbu nám ladia vlasy. Budeme kamky. Toľko sarkazmu čo odkvapkáva z mojich myšlienok je takmer ťažké udržať na neverbálnej rovine. Je mi úplne jasné, že Oranil s najväčšou pravdepodobnosťou sleduje všetky moje myšlienkové pochody, a jasne môže cítiť ako ma to irituje ak to naozaj robí, ale bohužial, to čo si myslím proste nezmení. Na rozdiel od toho, čo budem musieť povedať. Bez pozdravu spolužiakovi sa šuchnem na malú stoličku, ktorú odsuniem dosť dozadu, aby som mestila vystreté dlhé nohy pod lavicu. Nováčik má šťastný deň, pretože som mala zamestnanú myseľ dosť na to, aby som nevymýšľala poznámky, ktoré by ho mohli naštvať. Pravdepodobne by to niekto bral ako benevolentný trest, ale ako mám bande technicky mŕtvol úprimne povedať že ma niečo mrzí keď ma to nemrzí? Ak ma počúvaš, musí ti to byť jasné že ma to nemrzí, a nie som zrovna najlepšia herečka ak mám hrať čosi čo sa nakláňa k tej slniečko-a-kvetinky-a-dúhy polke povahy. Nahlas vzdychnem a zakloním hlavu, až sa mi vlasy presypú cez stoličku zaplavia zem pri nej. Bude ťažké už len udržať tón môjho hlasu aby v ňom nebolo nakomplet jasné pri prvých troch slovách že som uštipačná. Budem to musieť spraviť fakt stručné, inak mi určite niečo ujde. Stručné, k veci. Uh...Ahoj, som Shrey, naliala som vám na raňajky do pohárov liečivý lektvar a keďže ste také padavky tak...uh, to asi nie...keďže ste...zdochliny, pôsobilo to ako jed? Dúfala som že sa stane niečo vtipné, a aj keď mne to nakoniec vtipné prišlo, profesori...nie, stručne Shrey, stručne... Nevedela som že tak zareagujete a mr..mrz...a profesori mi povedali že by ma to malo mrzieť, tak sa učím čo to slovo vlastne znamená tým že ho teraz poviem nahlas a budem sa tváriť...nejako inak, ako sa mám chuť tváriť. Frustrovane si začnem prehadzovať orb z jednej ruky do druhej. Ak mi toto prejde, pogratulujem si. Tak znova. Vynechám zdochliny, mám pocit že to by sa ti nepáčilo. Na pol sekundy mrknem na Oranila, akoby som si niečo overovala. A ten koniec proste zakončím skôr. Sú to len slová. Premieľam si v hlave celú moju dilemu počas toho ako čakám, kedy prídu ostatní. |
doba vygenerování stránky: 1.4459300041199 sekund