| |||
Veľká sieň --> súboje Siníček, Bendžík, okrajovo Mau Streda, 15.9. S očami naširoko otvorenými ako dvomi bezodnými čiernymi jamami sa dívam na Sin a pomaly, skôr automaticky prikývnem na jej rečnícku otázku. Na raňajkách? Tam som...len riešila tie zvery, a bola som hladná, a Bendž tak dobre voňal... Ako mi začne rozprávať, čo sa dialo, šokovane otvorím ústa a nahlas vydýchnem cez nos, z čoho vznikne akési zachrochtanie od smiechu. Pre Merelina, to je dobrý fór. Ako to že som si nič...nevšimla? Trochu sa mi stratí pohľad do prázdna keď si začnem retrospektívne prehrávať v hlave, čo sa stalo odkedy som vošla do siene. ...Spravila som si úplne úžasné vianočkové raňajky vhodné na diabetický šok. Potom konfrontácia s Jordyn, počas ktorej som si nevšimla nič divné, potom sa čosi hádavé dialo medzi slizolinčanmi a chrabromilčanmi, a znova tie vianočky...Popri prežúvaní noviny, potom panika nad zabudnutým zvieraťom na hodinu...Nairina tvár, Bendžiho tvár, panika že na hodine budem musieť písať za trest esej....kde zoženiem dočerta zviera ak nestihnem ísť za Hagridom? Bendžiho krk, letmé spomienky na predošlý deň po tréningu a prudko zamyslený pohľad do misy s čokoládovou nátierkou...a tam kdesi v perférii kopa rozmazaných šmúh pod stropom, väčšia ako zvyčajne. Mau ponúkne svoje myšky, ja sa natešene otočím a...keď tak nad tým premýšľam, čosi sa mi obtrelo akurát vtedy o vlasy, akoby mi to bez toho náhleho pohybu malo padnúť priamo na hlavu. Bendž zatiaľ čosi hovorí, keď sa ale otočím, už sa priznáva že aj on stratil zviera a mňa zaleje škodoradostná úľava že v tom nie som sama. Je ale možné že v ruke drží nejaký list. Alebo donutku, nie som si tak úplne istá. A keď som odchádzala, marí sa mi že popri škúlení na poloplnú misu krupicovej kaše som si všimla nejaké pergameny rozhádzané po stoloch.... Preboha, naozaj to prišlo do celej jedálne. Ako som to mohla prehliadnuť? Oči sa mi rozšíria poznaním, zatiaľ čo na mne vidno, ako sa mi vďaka úpornému premýšľaniu pospájali kúsky dokopy. Zrazu sa začnem obzerať, či kdesi na zemi nejaký nezbadám, ale už je všetko odpratané. Fakt škoda že ho nemáš....ak by si o neho ale niekde zakopla, určite ho dones na naše stretko. Chcem byť nápomocná a poradiť Chris, keby sa nevedela rozhodnúť. Uškrniem sa s dobrou náladou a prisuniem sa k Sin, ktorá dáva väčší pozor ako ja na to, ako sa ľudia pred nami posúvajú. Potichu sa chechcem, keď sa Domenico a Dei pred nami zvalia na zem ako bábky s ustrihnutými špagátikmi, absolútne nemysliac na to, že môžem dopadnúť úplne rovnako. Snažím sa udržať smiech ako-tak tlmený, ale keď k ním príde Helen s Christinou a Domenico musí byť poťapkaný po tvári ako odpadnutá panička, musím sa schovať za Sin aby ma Lupin nevidel. Christina by mala trénovať, podľa tých opisov od Sin je šanca že skončí s tým starým a ten by pri svadobnej noci isto minimálne odpadol, ak rovno nezinfarktoval. S extrémne škodoradostnou náladou sa snažím popadnúť dych. Konečne sa mi to podarí a vystriem sa, aby som Sin túto skvelú myšlienku zdelila, no akurát zachytím ako zdvíha prútik a významne na mňa pozrie. S ešte zamrznutým širokým úsmevom na tvári sa otočím a podvihnem prútik práve v momente, keď si uvedomím že sme sa medzičasom dostali na rad. Otočím sa na Lupina, z ktorého pohľadu som vlastne len predstúpila spoza Sin pri ňu s vytiahnutým prútikom pripravená na obranu. S čerstvo nabratým dychom sa stihnem skoncentrovať maximálne tak na to, čo mám povedať. Protego. Prednesiem s ešte hlasom rozbublaným pobavením a jasne cítim že nebyť Sin, štít by nevydržal. Ugh, Sandra, okej, nechceš byť aj ty prefackaná. Vystriem sa a vyjasní sa mi v hlave. Keďže ma Sin zachránila, nálada mi neklesne a prinútim sa skoncentrovať. Áno áno mami, už som duchom prítomná. Na polovicu vďačne a na polovicu ospravedlňujúco sa na slečnu Ewing zaškerím a potom zabodnem pohľad do profesora predo mnou, prútik pripravený. Protego! Protego! Protego! Tri krát za sebou prenesiem už bezproblémovo, na predposledný pokus venujúc Sin iba šteglivý štuchanec do rebier keď sa ospravedlní. Po poslednom obrannom zaklínadle spokojne skloním prútik a rozžiarim sa ako slniečko. Ležérne si so Sin hodím highfive a odstúpim miesto ďalším v rade. Pff, že váhaš. Keby sa z nás dvoch stanú aurorky parťáčky, boli by sme postrach. Ty by si našla medzičasom spôsob ako krotiť drakov a naháňali by sme na nich smrťožútov ktorým by horelo za zadkom. Doslova. Uškrniem sa, zabudnúc na to, s akou nechuťou som dnes ráno o smrťožrútoch čítala v novinách. Pomôže mi v tom aj hlasný buchot kedsi za mnou. Otočím sa zvedavo pozerajúc na Mau a Roryho. Och nie... zase? Čo sa stalo? Na moju otázku odpovie Sin, ktorá má lepší prehľad o dianí okolo. Dvihnem oči. No, s Mau nikdy nie je nuda, to je pravda. Ale prechádza tak nejak sama, má talent sa proste...pretĺcť cez všetko. Teória jej ide, a keď naozaj dáva pozor a má na to pokoj, občas jej vyjde aj kúzlenie. Pokrčím ramenami. To dievča malo srdce zo zlata, a aj keď kúzelníčka roka z nej nebude, vedela som si predstaviť že až vyjde zo školy a začne stretávať chlapov čo už vyrástli z puberty, bude mať najšťastnejšiu rodinu akú budem poznať. Vtom si všimnem, do koho vlastne vrazila. Nešikovná či nie, dneska jej večer donesiem niečo dobré z kuchýň len za to, že zostrelila toho vlasatého imbecila. Prenesiem tlmene k Sinestre, definitívne pokladajúc svoje zadosťučinenie na Alastorovi za naplnené. Mau sa dvíha na nohy sama, takže zostanem na mieste a chystám sa pokračovať v konverzácii s kamoškou, otvárajúc ústa, hlavne keď zabŕdla do zaujímavých vôd. Odpoveď zo mňa začne automaticky vylietať skôr, ako by som stihla premýšľať kde a s kým a o čom hovorím. Oh, nič také, len to ako si užívam poobedia s novoobjaveným... V tom sa odpoveď prihlási sama v podobe hlasu vedľa mňa. Bleskovo otočím k Bendžimu hlavu a na chvíľu sa zaseknem, vlasy sa mi z odvážnej zelenej zmenia na strapatú dievčenskú blond. Nemala som problém lepiť sa na neho pred našimi, ktorí všetci tak nejako tušili čo sa deje, ale Sin som to chcela najskôr povedať sama. Bola jednou z mála osôb ktoré mi boli tak blízke, že som zvažovala ich názor. Pred tým, ako si uvedomím že Hunter netuší o čom sa rozprávame sa nevinne uculím a chytím sa okamžite jeho témy. Myši.uh...Panenku, naozaj mi ju prenecháš? Trvá mi zo dve sekundy kým sa naozaj naštartujem a to sa už rozžiarim širokým úsmevom. Heeej Bendž, ty si trieda, to ti poviem, ďakujem ďakujem. Budeš mať o koliečko menej na rozcvičke na tréningu. Gentleman ako sa patrí. Ťapkám ho po hrudi s prikyvovaním hlavy a v duchu si odškrtnem problém so zvieraťom ako vybavený. Ako to že problémy sa vždy vyriešia tak nejak samé? S ponukou na bartrový obchod za mnou tiež prišli väčšinou ľudia samy ešte pred tým, ako som sa začala strachovať kto za mňa napíše eseje, takže tohto týždňové úlohy som mala už tiež všetky pekne pohromade, teraz som vyriešila aj tento problém... takže som mala do víkendu kopu voľna a mohla sa pokojne venovať, čomu sa mi zachcelo. Treba si to vedieť zariadiť, nie? Potľapkám sa v duchu po pleci a prestanem pre zmenu ťapkať Bendžiho, keď si uvedomím že podvedome si predstavujem ako sa mu zapieram o hruď pri úplne inej činnosti. Poznáš Minervu, musí mať do puntíku všetko tak ako si to predstavuje. Zahovorím a myknem plecom, akože my s tým nič nespravíme a zamávam mu, keď sa ešte odoberie k Snapeovi. Otočím sa k Sin. No a nemiluj našu fakultu. Zabudneš si zviera na hodinu? Niekto sa ponúkne že ti ho požičia a iný ti ho aj dobrovoľne prepustí. Prehodím so spokojným vzdychom, aj celkom rada že som nedočkavosťou nevykvákala Sin všetko tu na hodine a budem to môcť rozobrať pekne v pokoji. |
| |||
|
| |||
|
| |||
Středa, 15. září Hlavní síň Souboje Převážně Alex a Lupin |
| |||
Hlavní síň: Souboje15. září, středa dopoledne Ryan, prof. Lupin, Alex, prof. Snape Ryan samozřejmě nezklamal. Jestli jsem si myslel, že souboje ho natolik zaměstnají, než aby mi cpal nějakou svou šílenost, spletl jsem se. Neubránil jsem se pobavenému smíchu, když mi vyprávěl o Marii a jejích rituálech. Sice jsem nikdy o té holce moc nevěděl, ale tohle bylo hodně přitažené za vlasy. „Ryane, ty by si měl psát do Denního Věštce. Hned by to bylo lepší čtení!“ |
| |||
Hlavní síň: Souboje15. září, středa dopoledne Thomas, prof Lupin, poté prof. Snape Thomas se z mého úsměvu zdál být nadšený. A navíc z toho dělá zbytečně vědu. Lehce jsem protočila oči a nechala tu zvláštní grimasu zase odvát. „Jistě, ještě bych si zvykla,“ trochu sarkasticky jsem poznamenala. Poznámku o přátelství jsem nechala být. Pokrytec... Přátelé si přeci nekladou podmínky. Možná jsem to brala zbytečně vážně, ale taková už jsem byla. A přesně proto jsem měla problém sblížit se se svými spolukolejníky. Jejich nároky na mou povahu... |
| |||
Hlavní síň - Soubojestředa 15. září Runa, Lupin, Snape+ostatní "Děkuji, pane profesore." trochu mě odpověď na můj dotaz překvapila - doufal jsem, že mi řekne, která kouzla by se na odrážení dala použít lépe. Za námi se ale tlačí k cvičení další dvojice a tak místo rozvíjení debaty radši vyklidím pole s předsevzetím, že se na to musím podívat v knihovně. "Co už. Aspoň vím, že Speculus ani nemám zkoušet." I přes to ve mě Lupinův úsměv trochu odboural nervozitu - alespoň z kouzlení tedy. Vůbec jsem však nepředpokládal, že jsem předchozím cvičením Runě učaroval tolik, že mi nabídne další spolupráci. Spíš jsem čekal něco ve smyslu "Dík, a třeba někdy zas...", což je odpověď, na kterou jsem od ostatních zvyklý a naučen na ni kývnout, nechat to plavat a dál se věnovat svému. Teď ale vlak mého rozjímání nad záležitostmi kouzel náhle zjistil, že banditi před ním vytrhali koleje a odpálili dynamitem most přes propast. Vzhlédnu k Runě, oči plné paniky a zmatku, jak se má mysl horečnatě snaží dohonit to, co sice uši předaly, ale co bylo zasunuto někam hluboko jako "nedůležité, uložit do archivu ke školním trapasům" a u čeho se náhle zhmotnilo razítko "urgentní, vyřídit přednostně". "Proč se na mě tlemí?!" "Jasně... hm... proč ne." konečně ze sebe vypravím, ale úplně přesvědčeně to nezní. I tak nás Brownův pohyb žáků kolem začíná pomalu ale jistě směrovat ke Snapeovi a to rozhodně není nic, na co bych se úplně těšil. Na druhou stranu, tentokrát útočíme my a profesor se brání, takže se nám maximálně stane to, že se nestane nic. Lépe řečeno v to alespoň doufám. Zhluboka se nadechnu a připravím si hůlku, když konečně staneme před Snapem. "Tak to zkusíme spolu." pokývnu Runě, ale trochu jsem to uspěchal - sám jsem nebyl úplně jistý a kouzlo mé společnice jsem snad ani nepostřehl. "Expelliarmus. (((3+1)/2)-2=0)" ze strany mě do hlavy trefila Runina hůlka a mě oblilo horko z opovržení a zadostiučinění ve Snapeových očích za tak zpackaný pokus. Zasloužil jsem si ho právem, stejně jako jeho uštěpačné poznámky o naší neschopnosti. "Seber se. Vždyť tam jen tak stojí, teď na tebe kouzla neháže!" okřiknu se v duchu, rudý jako rak, a snažím se nevnímat smích kolem a zároveň skrýt svůj stud při sbírání Runiny hůlky ze země. "Promiň, ještě jednou prosím." s očima sklopenýma jí předám hůlku zpátky a radši se otočím zpět na Snapea. V tuhle chvíli je to únosnější, než se dívat na Runu nebo kteréhokoliv z dalších spolužáků, ač se tolik "milovaný" učitel lektvarů šklebí jako chrlič se zácpou. "Klid." nabádám se v duchu a mimoděk zakývu hlavou ze strany na stranu, až mi v krku chrupne, než znovu napřáhnu hůlku do střehu. "Expelliarmus! (((7+10)/2)-2=6,5)" koutkem oka zachytím Runinu ruku pohybující se ve stejném obrazci a posilující moje ne úplně dokonalé kouzlo - a tentokrát to zabralo: Snapeova hůlka nám vylétla vstříc a Runa ji se zručností hráčky famfrpálu šikovně zachytila. A mě se náramně ulevilo, když se konečně můžeme po jejím navrácení od Snapea zase vzdálit. "Ani to tolik nebolelo..." promnu si místo, kam mě zasáhla Runina hůlka. "Že si Snape vždycinky vymyslí podobně nemožný úkol." hudrám tiše, když jsme potom zase schovaní v "bezpečí" davu studentů. "Jako obvykle to mají Zeláci zase jednodušší." nemohl jsem si nevšimnout, že jediní, kdo Snapeův úkol zatím zvládají s přehledem jsou naši Zmijozelští spolustudenti. Z výsledků dvojic a jednotlivců kolem je "férovost" tohoto přístupu až příliš vidět. |
| |||
|
| |||
Velká síň --> SoubojeStudentstvo, Lupin, Black, SilverlinStředa 15.9. Hmmm, zakázané kletby… přesně proto tu jsme, Lupine, tak se snaž. I přes poměrně dobrou odpověď mám nutkání kolegu doplnit. Jako obří netopýr se objevím hned vedle mladého Blacka. Nesnáším jeho jméno, jeho kolej, ale jinak je stejně jako jeho bratr talent na lektvary, možná ještě větší. Navíc znám z dob studií jeho matku. Trochu mne mrzí, že nešel ve stopách své rodiny a není v mé koleji. Proto mám vůči němu trošku sporné pocity… „Myslíte si, Blacku, že je vhodné takhle mluvit před slečnou Silverlin, když evidentně truchlí? Bohužel nejste zdaleka tak inteligentní, jako Váš bratr. Když už jsme ale nakousli otázku smrtící kletby,“ pronesu jízlivým tónem a přitom se podívám směrem k Silverlinové a Blackovi, „musím jako učitel obrany proti černé magii poznamenat, že je možné nastavit neživou oběť. Může to být například socha, kámen nebo cokoli jiného, co je dostatečně pevné, aby vydrželo čaromocnou sílu této velice ničivé kletby. Jelikož je k jejímu vyčarování nutné soustředění, je navíc snadné provést matoucí kouzlo. Pochybuji ovšem, že by kdokoli z vás dokázal použít matoucí kouzlo v takové rychlosti a účinnosti, aby se ubránil.“ Neubráním se úšklebku a pohrdavému tónu. S tímto opět odstoupím zpět ke své skupince a započnu druhé kolo. Neodpustím si pár poznámek ke každému (vyjma mé koleje), kdo je neúspěšný na libovolný počet pokusů. Pokud někdo nedokáže ani napotřetí vytrhnout hůlku z mé ruky, jsou mé poznámky opravdu velice posměšné. |
| |||
Velká síň (souboje)Sebastian, Maureen Středa 15.9. „To pochopitelně ne. Jen hold profesor považuje čokoládu za všelék na všechno. Jestli bych se někdy, nedej bože, stal kantorem, tak budu nabízet za všelék grilované telecí.“ Poslední vtípek na odlehčení, ale to už se Sebastian dívá směrem k profesorovi Snapeovi a já mám opět knedlík v krku. Tohle je ještě horší, než se bránit. Doopravdy nevím, proč jsem se nechal profesorem Lupinem na tenhle předmět přemluvit. Možná v tom taky sehrála roli Cass a Runa, které o tom tak nadšeně mluvily a já se zkrátka chtěl v rámci mé socializace přidat. Jak se jim vlastně daří? Sebastian naštěstí vyrazí první a sešle kouzlo. Je to provedené pěkně a už teď mu závidím. „Dobře ty! Na tohle máš talent.“ No, a teď já. „Expelliarmus“ pronesu a provedu již mnohokrát cvičený pohyb hůlkou. Zdá se mi to provedené poměrně dobře (7 – 2), ale i tak se nic nestane, jen se hůlka trochu pohne v profesorově ruce. To je divné, dal bych galeon za to, že se mi to povedlo správně. Jsem z toho tak nervózní, že příští kolo má hůlka ani lehounce nezavibruje, jak má ve zvyku, když sesílám kouzlo… katastrofa (1-2). No a ani napotřetí nic moc (3-2), takže už ani nemám další pokus. Je to fakt divné… „No, tak jestli budu takovejhle nervák i při famfrpálu, tak bych měl raději odstoupit z týmu,“ řeknu Sebastianovi a jdu stranou. Přijde mi, že kouzla proti profesoru Snapeovi jsou prostě o úroveň těžší, než tomu normálně je. Asi za to může ta jeho znervózňující aura. Z mé sebekritické a zadumané nálady mne vytrhne Maureen. Nečekaný nápor muší váhy mne povalí k zemi a ještě na mě přistane. Na jednu stranu jsem překvapený, na druhou trochu naštvaný. Nejsem většinou zrovna ten nejspolečenštější tvor, takže mi těsný kontakt s lidmi, se kterými se nebavím, je trochu proti srsti. „V pohodě, já sám,“ odmítnu Maureeninu chaotickou pomoc, zbytečně, a po chvilce nemotorného válčení se konečně vyhoupnu na nohy. Snažil jsem se sice znít doopravdy tak, že mi to nevadí, ale můj hlas mne zrazuje a tak zním trošinku podrážděně. Co ale taky může čekat, že? |
doba vygenerování stránky: 0.83680105209351 sekund