| |||
Chodba na 5. poschodí pred kabinetom prof. Kearney , kus ďalej a späť na ošetrovňu Ettariel Darienn Renoire, Rosalie Anne Primrose, Beckett, Ruby 14. října Jak sa dvere kabinetu otvoria, vykročím z nich a ešte sa profesorke dostane "dobrú noc". Idem vpred, tak nejak bez rozmyslu. Na tvári nepreniknuteľný výraz, ruky znovu vrazené hlboko vo vreckách kabáta. Ak by som aj niekoho stretla, nereagujem na žiaden podnet. Nič. Len idem vpred. Zrazu mám v hlave ako v úle do ktorého ktosi poriadne kopol. Idem tou blbou chodbou a čím ďalej idem, tým viac mi je zle. Na grc. Proste... je to taký pocit, kedy máte všetkého dosť a všetko na vás jaksik... padá. Opäť. Ha! Bola to zábava, taká nejaká už rezignovane absurdná, na ktorej sa človek vlastne už len smeje. Než si teda nekopla do starej rany. Ale čo ja som vôbec mohla čakať? Jedine niečo také. Náhle sa zastavím a päsťou vrazím do steny. Prudko a energicky, ako keby som necítila ten náhly úbytok energie čo ma táto návšteva stála. Ani necítim ako sa mi nahrubo opracovaný kameň zaryl do kože. Buchnem si znovu a teraz aj druhou rukou. A ešte pár krát, než konečne cítim tlak, ktorý sa objavil až po chvíľke. Než si uvedomím, že mám rozodratú kožu až do krvi a v rukách mi tepe bolesť. "Do riti." Uľavím si ešte aj slovne a opriem sa o stenu, hneď vedľa dekoratívnych fliakancov. Zazíram do stropu a proste tam len tak čučím. Drobnú chvíľku. Úľ trošku utíchol. Máličko. Cez ten ruch vo vlastnej lebke začnem opäť vnímať okolie, následne si uvedomujúc, že ak niečo neurobím s tými rukami, tak sa tu akurát niekde vysypem. Pre niekoho by to mohlo byť nič. Pre mňa... každá strata krvi môže viesť k strate vedomia. Dosť paradox vzhľadom na moju... záľubu. Ale to mám vždy pri sebe aspoň ampulku dokrvovacieho lektvaru. A teraz? Nemám nič. "Prekliata ženská..." zavrčím na adresu vlastnej matky, kvôli ktorej som nestihla pripraviť ani po kotlíku základných lektvarov. Odlepím sa od steny a znovu sa vyberiem chodbou, kedy už analyzujem škody na rukách. Povrchové rany by šlo spraviť hneď... len mám pocit, že som si zlomila pár kostí. Tak to je otrava. Povzdychnem si. Zlomené kosti sú fakt otrava. To potvrdí každý so zlomeninami, kedy mal party s Kostirostom. Prekrútim očami. Takže sa môžem vrátiť na ošetrovňu, lebo ani Kostirost nemám a keby sa teraz snažím čokoľvek opraviť prútikom... asi by som to zhoršila, vzhľadom na svoje rozpoloženie. Takže sa na tú ošetrovňu vyberiem. Zase pekne schodmi dolu na prízemie, kedy mi každým krokom ťažejú nohy a hlava sa nejak bludne točí. Je to k hovnu, keď sa človek nevie ani poriadne chytiť, lebo zlomené prsty neposlúchajú. Ale kde tu sa o to aj pokúsim, takže na stene alebo zábradlí nechám dekoratívnu šmuhu. Trvá to večnosť. Tuším som miestami vôbec nevnímala... ale konečne sa dostávam k dverám ošetrovne. Bez okolkov ich otvorím. Teda... skôr ich rozrazím, keďže som si otvorila lakťom a s tvárou mŕtvoly vpadnem dnu. "Bré ráno... myslíte, že je skoro na party?" Zadrem s krivým úškrnom a opriem sa o stenu, aby som dostala trochu podpory. Zavriem oči, lebo to svetlo mi neuveriteľne vadí a mojej zhučanej hlave to vôbec neprospieva. "Len... vypnite to svetlo, prosím..." zahuhlem a po stene sa zveziem na podlahu, kde sa usadím. Konečne trocha úľavy... |
doba vygenerování stránky: 0.66154503822327 sekund