| |||
Posun času na 20:15Zbývá posledních 45 minut, než se dveře hlavní síně i se všemi dobrotami až do rána uzavřou. Jestli někoho po 9 hodině večerní přepadne mlsná, není mu pomoci. Ať už jste tu hodinu dělali cokoli a kdekoli a měli náladu jakoukoli, myšlenka, že už zítra je víkend vám ji o něco zlepší. Mezitím v Prasinkách, v hospodě u Tří Košťat právě začala oslava narozenin sester Primrose. Madam Rosmerta rezervovala pro profesorský a zaměstnanecký sbor Bradavic celou zadní půlku hospody. Všem, kteří přijdou s pozvánkou věnuje na uvítanou malou šťopičku s jakousi tekutinou uvnitř. Nevypadá to na příliš silný alkohol, voní to možná až příliš sladce, ale přece jen! Přece jen to s něčím smíchané bude. V rohu hospody hraje živá kapela složená ze čtyř hudebníků, kteří tvoří velmi příjemnou atmosféru a čekají na Primrosovic skladby na přání. Jeden velký stůl je vyčleněn pouze pro občerstvení( a občerstvení), které je na to, že před chvíli byla večeře možná až příliš. Od pohledu je jasné, že celá tato oslava určitě nebyla zadarmo a možná, dali profesoři finance dohromady k tomu, aby se uskutečnila. (pro ty, co nemají dárek :D ) |
| |||
veľká sieň Siník a Caylík Sin sa pridá do mojej aury hnevu v momente, ako si poskladá dve a dve dokopy, ani mi neodpovie na dotaz o ruke. Nahnevane prikývnem na jej súhlas, ale opačne ako ona si k sebe pritiahnem veľký tanier. Aj keď som mala v prvom momente od McGonagallkinho ultimáta chuť len prísť a medzi dverami sa urazene otočiť, keď už som tu, môžem aspoň obaliť Nervy čímsi sladkým. Tanier je málo. Zbadám veľkú misu plnú čokoládového pudingu. Nahradí tanier predo mnou, načo z nej dvihnem naberačku a jem priamo z nej. Ak by ma chytili ako mením podobu pričarovali by mi nejakú nastálo. Akože... By ma obrali... O metamorfmágiu. Sralo ma ako komplikovanoe plánu, tak tá samotná myšlienka zákazu meniť sa. Posledné slová už prskám a vlasy sa mi trochu naježia, akoby som ich mala natupírované. Nepomáha im ani to, ako som sa zastrapatila s Davidom na zemi. V každom prípade vyzerám, že by som bola naozaj schopná niekoho zapáliť. Zbežne pozriem na spomínanú. Ach, ona je tuším tiež od muklov čo? Nikdy som nepochopila túto nenávisť voči nečarodejníkom, ale bol to Sinestrin názor ktorý som neriešila. Radšej choď zapáliť ministerstvo, prišlo to odtiaľ. Stupídny úradníci. Chcem Napísať domov či stadiaľ niekoho nepoznajú. Poprípade si požičiam malú Sin keď vyrastie a pôjdeme im to rozdupať. Voľnou rukou si k sebe pritiahnem nakrájané jablká a akurát do nich pichám nožom, z ktorého ich následne zajedam k pudingu. Chystám sa ďalej nadávať na systém, ale Sin prinesie aspoň čosi pozitívne. Zamrkám na ňu, na chvíľu mi zmizne nahnevaný výraz tváre a vyzerám rozčarovane a nechápavo. Akože... Vie čo chceme spraviť a ešte nám aj dobrovoľne... Pomáha? Ty si pán pánov Sin! Obdivne na ňu pozriem. Ten žart nám fakt vyjde. Ten druhý lektvar... Poriešime to potom. Tú knihu môžme zohnať aj inak, lebo niečo vymyslíme. Aká je šanca že sa mi podarí naliať to Gonagálke do pohára? S naberačkou na polceste zaseknutou vo vzduchu sa mi prvý krát od príchodu mihne na tvári úsmev. Okej, skôr úškrn. Zaškľabenie sa. Siník sa tomu fakt dnes povenovala. Ale že to až takto ukecala? Palce nahor. Otváram ústa, keď tu zrazu nad nami čosi popuká a operenci, ktorých som okato ignorovala keď som prichádzala, nám popraskajú nad hlavami a všade sa z nich rozletí perie, rovno do mojich otvorených vrát. Vyprsknem perie na stôl, keď si všimnem že v pudingovej mise tiež pristálo. Ja to môžem...! Začnem nadávku zároveň s Caylusovým výbuchom, takže koncovka "jebať" sa stratí v jeho slovách. Vlastne ani to som nestihla. Na prd deň. Energicky naberiem vechnú opierkovanú tretinu pudingu a kydnem ju na prázdny tanier, načo pokračujem v ládovaní sa z už čistej časti, teraz s ešte väčšou chuťou po sladkom, ktoré ale dneska ani nemá svoje upokojujúce účinky. Chápavo zhliadnem na Caylusov tanier, ale potom mrsknem pohľadom späť na Sin. A kedy s tým začneme? Musím niečo dnes robiť inak vybuchnem. Nedočkavo klepem nohou pod stolom. Preto som predsa za ňou šla. |
| |||
|
| |||
Hlavní síň Sinestra, Alex Pobaveně sleduju Sin, která září jako vánoční stromeček. Vida, stačil obyčejný kousek masa a hned má náladu jako já po vydařené noci s dívkou. „Rádo se stalo.“ ledabyle nad tím mávnu rukou a poslouchám, s čím se pochlubí. Mudla to nakonec nebyl, nýbrž pes. Takže ze zmijozelské koleje je teď psí hotel? Nuž, co se dá dělat. Už jsem si zvykl, že Sinestra vždycky musela mít něco, co ostatní ne, ale dokud se o to nemusím starat já, tak mi to nevadí. „Takže Kwang je zpátky? Slyšel jsem, že vám pomáhal o prázdninách s draky.“ nadhodím další téma, zatímco se bez výčitek cpu vepřovým steakem. Můj apetit byl přímo nepředstavitelný. Dobré jídlo jsem miloval stejně tak, jako ženy. „Jsi docela neohrabaná, když na to příjde.“ pousměju se, když mi před obličejem zamáchá svým zraněným zápěstím. „Zrovna před chvílí jsem se zapisoval na léčení, tak jsem si říkal, jestli by jsi nechtěla taky? Možná by se ti to i hodilo.“ pohledem sklouznu zpátky k její ruce. Léčení mě nikdy nezajímalo, každopádně by nebylo na škodu umět si poradit s následky lehčích zranění. Ocenil bych to i teď, protože škrábance na ruce kurevsky štípou, ale nejsem blázen, abych kvůli něčemu takovému letěl na ošetřovnu. Možná, kdyby tam byla nějaká pohledná zdravotnice... „To nic není. Jen jsem musel zkrotit jednu dost divokou holku. Tomu bys nevěřila, jak sebou mlela.“ ušklíbnu se. Ve své podstatě říkám pravdu, akorát s tím rozdílem, že se nejednalo o holku, nýbrž o Shadea. Možná jí o tom, co se stalo, povím, ale určitě ne teď. Nejsem blázen. Oči a uši jsou všude, navíc přímo támhle se objevil Daniels se svou bandou. Zdá se mi to, nebo právě čumí jak umí na mě a Sinestru? Naproti Sinestře se posadí Alex. Vypadá rozrušeně a potom, co začne mluvit mi to celé dojde. Takže kvůli tomuhle si jí k sobě nechala zavolat McGonagallová? Ani se nedivím, že tak zuří. „Ahoj Alex.“ oplatím jí pozdrav, to už se ale ozve rána exploze a na zem začnou dopadat ptačí peříčka. Snape, který je za tohle celé zodpovědný popadne za paži Claythornovou, ale to není to, co upoutalo mou pozornost. Můj pohled spočine na peří, válející se v talíři. Třísknu pěstí do stolu. „Já se dneska vážně nenažeru!“ |
doba vygenerování stránky: 0.92615079879761 sekund