Ľahký nádych kvetinovej sviežosti zavíril vzduchom. Čerstvá, čistá a nevinná vôňa ľalie je len jedným z mnohých tónov symfónie, čo zaviala ma späť do krásnych spomienok na rozkvitnuté údolie, kde som strávila najšťastnejšie chvíle detstva.

Do hrejivých momentov aspoň zdanlivej slobody pod hradom Aosta, kde ako strieborné zrkadlo trbliece sa hladina horského jazera. Tam nás Rico v rozpuku jesene učil plávať a v treskúcej zime sa elegantne šmýkať. Doteraz ma bolí zadnica už len pri spomienke na hrubý ľad a výprask od Rica, za to, že som ponúkla pár mincí jeho panošovi, ak sa odváži olízať zamrznutú vodu. Trochu k nej priľnul. Celá situácia pobavila len o štyri roky mladšieho bratranca Tea, čo sprevádzal svojho brata Jaccopa na jeho pracovnej návšteve.
I dnes si viem spomenúť na poslednú jar tam strávenú, keď som v sviatočný deň pustila na vodu kvety čerešní a tak, ako mnohé iné devy, vyslala tiché želanie k belasej nebeskej klenbe tak odlišnej od skoro vždy šedivej oblohy Murrine. Na okamih ma lezavý, mrazivý závan schytil do svojej náruče, svojím dychom postrapatiac rozpustenú záplavu havraních kaderí. Tichý šepot splýval so šumom svetlozeleného lístia spanilých, bielych briez.
Je čas návratu.
“Hora?” vybavým si ozrutnú medvediu siluetu Othora, čo dával prednosť spoločnosti obyčajných rytierov v šenku pred nablýskaným pozlátkom dvora, jeho obyvateľov a opulentných slávností, “Našťastie nie je žiadnou potupou prehrať s tak silným protivnikom. Istotne to chce veľkú veľkú odvahu rútiť sa tryskom proti takému masívu. Aj tak si ale myslím, že tieto hry sú hlúpym hazardom.”
I mne sa pery skrivia v úškľabku, čo sa od bratovho ničím nelíši. Nie je ťažké uhádnuť, čo sa mu preháňa hlavou. Dokážem to vyčítať z hlbín jeho očí. Nechám panovníka panovníkom a obrátim pozornosť k zaujímavejšej téme.
Samozrejme, bratranci si nenechajú ujsť príležitosť naháňať sukne, tak ako všetci muži.
Keď Rico súhlasí, že sa k nám pripojí, venujem mu žiarivý úsmev.

Rand sa úctivo ukloní, no až jeho slová prelomia tiesnivú atmosféru. To už sa ale otáča k bratovi a podáva mu ruku. Najprv si pevne stisknú dlane a potom sa chytia za predlaktia v akomsi tajnom bratskom geste, vyhradenom mužom. Je to akoby stáli na vrcholku vysokého múru, pre mňa nedosiahnuteľného.
Nenechám však smútok zatieniť radosť z nášho stretnutia a so záujmom brata počúvam. Môjmu pohľadu neuniknú bledé hánky zvierajúce chladnú, oceľovú hlavicu. Povedala som niečo nevhodné?
Namiesto nejakej príjemnej, zábavnej historky alebo malebného opisu kraja, rozhovorí sa o ľudskej skazenosti a hlúposti. Počas nášho odlúěnia sa z neho stal ostražitý bezcitník. Možno však… Možno je práve taký, akého ho potrebujeme. Muž činu, čo vykoná potrebné.

Na nádvorí rozoznávam zopár známych tvárí. “Rytier da Colleo,” pozdravím prívetivo muža v ligotavej zbroji, venujúc mu drobné kývnutie hlavou. “De la Tor,” usmejem sa na veselého sokoliara. Už menej milo, vlastne dosti stroho a ostražito pokračujem:“De la Rovere.” Nesúhlasne stisnem pery ako zakaždým, keď vidím toho muža. Chápem, prečo si ho Rico drží blízko, ale… Asmodeo de la Rovere je cynický bastard, čo pohŕda ľudskými životmi a morálka mu hovorí len málo. Pravdepodobne ju považuje príťaž a slabosť. Myslím, že mojou najväčšou obavou je, že jeho rady pretvoria Rica vo vernú kópiu nášho otca. Ohavná predstava. Na druhú stranu ani ja nemôžem poprieť jeho vysoký intelekt, čo robí celú situáciu ešte neznesiteľnejšou. Brat by po svojom boku potreboval niekoho, kto by bol protiváhou jeho radcovi.
Ako kráčam ku svojej kobylke, míňam chlapca, čo pevne drží uzdu Graziosa, Ricovho obľúbeného žrebca. “Nicco,” tu sú moje slová vľúdne, nie ako tie, čo patrili jeho bratrancovi.
“Ďakujem,” usmejem sa na Randa, keď ma vysadí do sedla. Už z výšky kývnem i jeho vyšťaveným mužom, čo odpočívajú obďaleč.
Na jeho poznámku o boji len pretočím očami. Nejdeme predsa na bojisko. So záujmom sledujem brata i s kopijou ako sa prihovára chlapcovi, čo musí byť i o pár zím mladší než Nicco. Zdá sa, že ku svojim mužom sa správa ohľaduplne. Kdesi veľmi hlboko v jadre je Rand správny muž. S tým vedomím spokojne popchnem Midnight a vyrazím do vyzdobených, hlučných ulíc.

Práve som obdivovala fasádu blízkeho domu, keď znenazdajky trhla Polnoc hlavou. To hravo chňapla po bratovom žrebcovi, čo sa nečakane vynoril po mojom boku. V kohútiku je skoro rovnako vysoká, temná a elegantná. V bielych šatách na nej musím vyzerať ako príznak. Môj vážny výraz tomu asi tiež nepomáha. Nemám rada davy. Toľko lomozu.
Všimnem si, akým spôsobom Rand vedie svojho koňa a so šibalským úškrnom s ním zrovnám krok, takže oba destriery unisono zdvíhajú predné nohy vysoko do vzduchu. Ľuďom naokolo to poskytuje trochu viac času na ustúpenie z cesty. Bedlivo však dávam pozor, aby sa nám nikto nepriplietol pod kopytá.

“Vyzerá to ako rezidencia niekoho veľmi významného a bohatého. Ak pôjdeme kúsok ďalej týmto smerom, mali by sme sa dostať na námestie Staršieho.” K našim príbuzným to je už iba kúsok.
Midnight sa nakoniec pohne a nám sa na podarí priblížiť k ligotavému priečeliu trojlodného chrámu, kde biele plochy delia červené a modré línie a pozadie nejedného reliéfu je z drahého kovu.
“Rand, Rico, pozrite sa! No nie je to nádhera? Koľko zlata asi použili na tú výzdobu?” Pod mohutným tympanónom, vnára sa dovnútra priečelia veľká ozdobná rozeta. Okrúhle okno pripomína kvet s mnohými lupeňmi, po obvode ktorého sa striedajú trojlístky so štvorlístkami, snáď aby priniesli šťastie veriacim.
Táto masívna časť priečelia je od zvyšku oddelená pásom s výklenkami s mramorovými sochami svätých v životnej veľkosti, tak detailne vypracovanými, že ak by ožili, boli by na nerozoznanie od miestnych obyvateľov. I drapéria ich odevov vyzerá ako jemná látka, čo zamrzla v jednom momente na večné veky. Zatiaľ čo steny výklenkov boli červené, ich zvažujúce sa stropy boli modré ako nočná obloha, posiate zlatými hviezadami.
Nad portálmi bočných lodí sa nachádzajú menšie rozety, ktorých centrami sú osemcípe hviezdy. Zvyšnú polovicu priečelia hlavnej lode tvorí monumentálny portál, čo sa snaží tiahnuť do výšin, bojujúc s inak vodorovnou výzdobou, akoby sa v tej stavbe bili dva architektonické štýly.
Pozvoľna sme vošli do tieňa katedrály a onedlho sa pred našimi zrakmi otvorilo menšie námestie so starými, honosnými palácmi.
Najlepšie bude ak sa na chvíľu zastavíme a preskupíme.
Rand má podobný plán, ktorý vylepší o nápad s doplnením tekutín.
“K tomu omdletiu asi nemám ďaleko,” už naťahujem ruku za vakom s vodou, keď Rico navrhne príjemnejšiu alternatívu.
“Ľahké víno? To je ponuka, ktorá sa neodmieta! Prepáč bratku,” vystrúham ospravedlňujúcu grimasu smerom k Randovi, čakajúc, kým mi Rico podá mech.
Niekoľko dúškov lahodného moku mi trochu zlepší náladu. Radšej ho nechám kolovať, aby som náhodou nebola v pokušení piť viac než by sa k dáme hodilo.
“Milujem davy,” odpoviem celkom vážne. Niekto iný ako moji bratia by v tom sotva dokázal vidieť sarkazmus.
“Já taky!” obrátim sa za povedomým hlasom.
Podkovy pravidelne klopkali o hladké dlažobné kocky a cestičkou v dave, ktorú sme si tak krvopotne prerazili, sa viezol bielovlasý mladík na dobre stavanom žrebcovi irahelského chovu. Od Ricovho destriera sa líšil svetlejšou, miestami striebornou srsťou, kde-tu posiatou svetlými škvrnami. Tie sú medzi mnohými považované za dobré znamenie, “bozk šťastia”. Napriek svojej veľkosti to bol ladný a obratný tátoš, čo by mohol byť múzov maliarov či sochárov. Škoda len, že jeho jazdec je nespratný fagan.

Skrze davy

Amadeo, Fedrico, Ywaine, Betrand
Damverre, Vinná Ulice, palác di Romballe,
pak Rynk Staršího, před palácem di Fiora
12.9. 1325 od založení Říše, dopoledne

Bez toho, abych nějak zasahoval, sleduji mlčky při hodování snídaňovém, rozhovor otce s bastardy. Moji mladší nevlastní sourozenci reagují, jak umějí, a jak je jim vlastní. Bert je jako ošlehaná skála, na kterou marno hrách házet. A sestřička Ywaine? Ta se snaží stoicky oponovat, ač to vůbec smyslu nemá, a nikdo ji to nevěří. V podstatě se bavím. Zvláště, když se Bert dosti hloupě zeptá, kdo turnaj asi tak pořádá? Navíc chudák chce, aby mu otec, jehož toto pranic nezajímá, referoval v jakých disciplínách že se bude soutěžit. To mi vysloveně vykouzlí na tváři pobavený úsměv, lehce ironický.

Přitom se setkají naše pohledy se sestrou. Ona uznale hodnotí můj klid, já se jen bavím tou situací. Mohl bych mladšímu bratru nastínit zřejmé, ale neučiním to. Vychutnávám si sladké perlivé víno z oblasti Vennechy. A také to, jak mu otec meje hlavu, za naprosto zbytečnou otázku.

Jsme vlastně skvělý tým. Já, vojevůdce, muž světlých zítřků. Otec rejdící ve stinných zákoutích, kde se cítí nejlépe, kující své pikle. Okouzlující sestřička Ywaine, krásná, podmanivá, a v posledku žijící v růžovém snu, o dobrém a ještě lepším světě, kde všichni pracují pro společné dobro všech. Ideální mucholapka pro nějakou šťavnatou tučnou zlatou mouchu. A nakonec Betrand, desperát jež účelně odklidí vše nepohodlné, aniž by se příliš ptal. S pohárem sladkého zlatého vína přemýšlím, jaký typ nám v té působivé mozaice ještě chybí. Právě ten by měla dodat Ywaine nějakým vhodným sňatkem. A nebo já. I když jako dědic trůnu knížecího, mohu čerpat z toho privilegia jisté benefity.

I proto se domnívám, že mé dosazeni na trůn knížecí by rodu Murrine vyloženě prospělo. Čím dříve, tím lépe. Protože otec můj nás vnímá jako své figurky, zatímco já vidím celek. Živý rodový organismus, jenž je sto obstát v jakékoliv zkoušce. To však funguje jen za předpokladu, že každý člen může alespoň trochu dýchat volně, a občas i s radostí.

Pousměju se, když si Ywaine vezme že mne příklad, a přejde v hovoru s otcem na moji stručnou notu.
Učí se, to je dobře, moc dobře.

Když nás otec propustí, akorát v klidu dojídám chutnou snídani. Rozloučím se s ním stejně uctivě a stroze, jak jsem jej pozdravil při svém příchodu k hodovní tabuli. Nač plýtvat slovy. "Jistě Yw! Chci vidět Damverre tvýma očima." A taky chci na ně dát alespoň v počátku pozor. Růžové brýle Ywaine, a jistá nesmlouvavá neotesanost Berta, toť ideální elixír na všemožné problémy. Ne, že by mne lákalo jejich řešení, ale někdo to občas dělat musí. Navíc opravdu chci vidět Damverre očima sestry, ona vnímá více barev a odstínů, upozorní na vůně, jež bych přehlédl. Šenku poručím: "To dobré zlaté z Vennechy mi dej do pár měchů, na osvěžení cestou." Myslím tím i na své kumpány, jež čekají na nádvoří paláce. "Rico!" Yw mi, jakmile opustíme potemnělý salón, zmizí náhle v mé široké náruči, a její parfém mne obklopí. Stýskalo se jí, nepochybně. Zahrne mne přívalem otázek, zvědavá jako vždycky. Hlasitě se srdečně rozesměji. "Jako mé údolí, které se právě koupe v moři květů ovocných stromů. Jen pár oděrek, vyražený dech a naražená prdel, to když mne Hora z Durnugau poslala k zemi." Schválně užiju explicitní výraz. "Vše je při starém. Na Císaře? Běžný, raději." Zašklebím se. Kdoví, kdo všechno nás poslouchá. A ten hejsek, co drží z kdovíjakého šílenství císařskou korunu, mne vlastně příliš nezajímá. "Určitě. A ano, to bychom měli." Odpovídám úderně, to už se sestra obrací na Berta. "Jak už jsem řekl, půjdu." Yw má ještě jednu dobrou vlastnost, ona je tmel. Spojuje nás, aniž by si to uvědomovala.

"Ty taky" V žertu odpovím Bertovi na jeho srdečnou poklonu. "V turnaji čekám tjost, souboje skupin, jeden na jednoho, lukostřelbu, a nejspíš i pranici. Maršálek turnaje bude vědět víc." Teprve na schodech odpovím mladšímu bratru. Pozorně poslouchám jeho report z našich hranic, to mne opravdu zajímá. Bertovi muže rád vidím, ctím tenhle typ chlapů. Málo slov, hodně práce. "Slušela by jim koupel, a čisté šaty." Utrousím, aniž bych na tom trval.

To už nás pompézní schodiště vyplivne v působivém nádvoří paláce di Romballe. Zde už čekají moji kumpáni. Giacomo da Colleo, můj příseźný štít, Asmodeo de la Rovere, cynický to básník, a pak věčně veselý sokolník Fosca de la Tor, jehož flétna mne doprovází takřka všude, pro lepší náladu. Panoš můj mladý Niccolo de la Rovere drží uzdu mého výstavního Graziosa, hřebce irahelské krve, který i do bitev se nese ve své mohutnosti jako baletka. Šenk přináší měchy s vínem, které je radostně vítáno mými druhy.

Vyrážíme. Všude lidí jako much. "Učiňte průchod pánům z Murinne!" Hrne Giacomo s Foscou dav před námi svými mohutnými polotěžkými rytířskými koňmi. Betrand se svými se k nám přirozeně připojí, s praporcem rodu. Kochám se okolím, zatímco Asmodeo podezřívavě pozoruje dav. Jsme sehraní, cestujeme stále spolu. Po všech čertech. V příhodný okamžik sledujeme císařský průvod. Abychom se, až je to možné, protáhli na Staršího rynk poblíže paláce di Fiona, kde jistojistě přebývají naší vzdálení příbuzní z rodu Guilett. Když Bert nabídne Yw vodu, ukážu na měch u mého sedla: "Nebo jiskrné lehké víno?". Růžový palác je ještě okázalejší, než di Romballe. Jakmile se cesta trochu uvolní povyjedu mírně vpřed, tak jak se na dědice rodu Murrine sluší.

Poznámce bratra se jen uvolněně usměju.

Zpět do davu
Amadeo, Fedrico, Ywaine, neskôr Betrand
Damverre, Vinná Ulice, palác da Romballe a neskôr ulice a uličky mesta
12.9. 1325 od založení Říše, dopoledne

S miernym pobavením i obdivom sledujem, ako otcovo soptenie vošlo jedným Randovým uchom dnu a druhým von bez toho, aby sa oňho čo i len obtrelo. Vetrom ošľahanú a dotykom slnečných lúčov pobronzenú tvár mal trochu strhanú a na vysokých jazdeckých čižmách mal usadený prach ciest. Pravdepodobne uštval koňa i svoju družinu, len aby stihol raňajky v rodinnom kruhu.
Pri jeho ráznom ospravedlnení ustrniem úžasom s rukou tesne nad ďalším kúskom zrelého sladkého plodu, čo sa v svetle sviec ligoce ako nespočet drobných rubínov.
Betrandova neotesaná úprimnosť a ľahostajnosť k ľudským životom je v ostrom kontraste s Ricovou uhladenosťou a pokojnou, prívetivou, očarujúcou letorou. Obaja sú však v jadre pevni a pružní ako čepeľ dobre ukovaného meča.
Bezbranným či slabým treba pomáhať, nie im ešte zťažovať už tak neľahký údel. Veru, pravý rytier by mal slúžiť bohu a ľudu… Skepticky si premeriam mladšieho súrodenca, čo pripomína viac banditu než bohatiera v nablýskanej zbroji. Obraz zblúdilého žoldniera dotvára fakt, že Rand dáva prednosť rýchlemu zneškodneniu protivníka akýmkoľvek prostriedkom pred okázalým mávaním mečom naivného hrdinu z románu. Lepší živý brat ako minstrelmi ospevovaný mŕtvy rek.
Zatiaľ čo otec hromží nad Randovou zvlčilosťou, nepatrným mávnutím si privolám sluhu s miskou vlažnej vody a hebkou utierkou prevesenou cez predlaktie, čo sa ešte donedávna snažil splynúť so stenou potemnelej komnaty.
Zbaviť sa lepkavej šťavy netrvá dlho a prsty mám čisté a suché skôr, než k nám papá znovu prehovorí.

Každá jeho veta je ako prásknutie bičom, no Rica to vôbec nedesí tak ako mňa, hoci som sa naučila nepokoj schovať za maskou stoickej elegancie. Keď sa mi na okamih stretne pohľad s bratovým, v očiach sa mi objaví neskrývané uznanie. Ako to, že na Rica a Randa ani v najmenšom nepôsobí otcova zastrašujúca aura, ktorá znekľudnila už nejedného dvorana? Mohlo by to byť Ricovou tvrdohlavosťou a Randovým nedostatkom bázne a hany?
Keď sa otec rozosmeje, vyzerá príťažlivo, šarmantne a charizmaticky, takmer až ľudsky. Pobavenie rýchlo zmizne a nahradí ho hrobové ticho, ktoré naruší až pohár naraziaci na drevenú stolovú dosku. Otcove oči potemneli, sťa slnko znenazdajky zahalené búrkovými mračnami. Ako uhranutá hľadím do čiernych hlbín, skoro som zabudla dýchať a srdce mi búši rychlosťou mávania krídiel kolibríka.

“Nie, pane, nie som,” moje slová boli tiché, ale pevne vyslovené bez najmenšieho záchvevu, váhavosti či strachu. I hrudník sa mi dvíha už pomalšie a pravidelne. Sústrasť mojich bratov mi prináša aspoň malú útechu. Všetci vieme, že som sa pustila do vopred prehratej bitky.
Kútikom oka postrehnem nečakaný pohyb. To jeden z otcových psov zostražiteľ, keď zachytil zmenu pánovho rozpoloženia. Lardo. Svalnatý krk mal napnutý a pozoroval ma bystrými očami. Hlavu mu zdobili dve hnedé škvrny. I veľké, hodvábne jemné uši mal rovnakej farby. Lardo a Mortadella sú hrdými členmi otcovej vzácnej loveckej svorky.
“Áno, pane,” už chápem, prečo Rico kniežaťu odpovedal len veľmi stručne. Nemá zmysel kráčať proti vlne a nechať sa zmiesť či rozbiť o útes. Najlepšie je využiť jej pohybu a neskôr zľahka poupraviť kurz.
Papá pozvoľna preniesol pozornosť k najmladšiemu, od ktorého očakáva účasť na miestnom Turnaji. Barbarské zápolenie hromotĺckych mužov. Hluk a chaos.
Prečo otec nadniesol v rozhovore práve Soniino meno? Je to náhoda? Vlastne na tom nezáleží. Gullieti sú naši príbuzní a bude najlepšie sa s nimi zvítať. Jaccopo a Teodorre istotne využijú túto príležitosť preskúmať krásy Damverre. Pamätajú si nás vôbec?
Z myšlienok ma vytrhne až otcovo pobádanie, aby sme sa poponáhľali, ak chceme vidieť cisársky sprievod.
Nenáhlivo dopijem posledné kvapky ovocného vína, odložím prázdnu čašu a ladne sa postavím.
“Otče,” klesnem s spôsobnom pukrle. Keď sa znovu narovnám, obrátim sa k bratom s úsmevom. “Rico, Rand, pridáte sa?” pohľadom im naznačím, že máme skvelú príležitosť vytratiť sa.

Kroky livrejovaného sluhu sa s klapotom vzďaľovali, keď sa ponáhľal osedlať nám kone a skontrolovať, či bolo postarané o Betrandovu družinu. Konečne som s bratmi osamela a mohla som sa voľne nadýchnuť.
“Rico!” špitnem potešene so širokým úsmevom na perách a na okamih staršieho súrodenca placho objímem. Rýchlo však ustúpim, ostražito sa obzerajúc, či nezahliadnem nejakého otcovho špeha.
“Ako sa máš? Rozkvitlo už údolie? Staráš sa o seba poriadne? Dúfam, že si nebol zranený na Thornskom Turnaji? Zmenil sa veľmi tamojší Dvor? Aký je tvoj názor na mladého cisára? Myslíš, že Gullieti už dorazili do Damverre? Musíme ich pozdraviť. Nebolo by skvelé oprášiť staré známosti? Jaccopovi už musí byť dobrých 20 zím.”
Po krátkom zvítaní zablúdim pohľadom k mladšiemu bratovi.

“Rand,” oslovím ho ostýchavo, neodvažujúc sa k nemu rozbehnúť a vystískať ho, akoby som chcela. Namiesto toho poklesnem v úklone. Keď som ho videla naposledy, bol to chlapec. Teraz je to muž. Neznámy, tvrdý cudzinec.
“Vitaj späť.” Bojácne sa mu prihovorím, bedlivo skúmajúc jeho tvár. “Dúfam, že si v posledných rokoch nestrádal? Určite si videl kus sveta. Aké je to za hranicami nášho panstva?” Nakoniec zvedavosť zvíťazí nad opatrnosťou a ja si dovolím položiť pár otázok.

“Rico? Pôjdeš s nami von, alebo tu budeš strašiť?” Cisársky sprievod ma neláka, no malá prechádzka ulicami mesta je určite lepšia voľba, ako stvrdnúť v jednej budove s namosúreným otcom. “Určite to bude zábava! Keďže Rand súhlasil, že mi bude robiť garde, môžem nechať Chiaru s Elizabeth tu a teraz si užiť jazdu. Vynahradím im to, keď tam nebude taký poprask.”

hudba

Na štvorcovom nádvorí paláca da Romballe lemovanom arkádami ma už čakala skupina ozbrojencov vo farbách Murrine aj moja kobylka Midnight, lesknúca sa v predpoludňajších slnečných lúčoch ako mohutná obsidiánová socha. Pohladím ju po zamatovo jemných pyskoch a tíško sa jej prihovorím.
V odpoveď trochu netrpezlivo prešľapne, akoby sa už nevedela dočkať, kedy vyrazíme. Vlastne ani ja sa neviem dočkať. Najradšej by sa vyšvihla do sedla a všetkých ponechala ich vlastnému osudu. Bohužiaľ je tu priveľa sliedivých očí a me neostáva nič iné, než sa nechať vysadiť na koňa párom silných, svalnatých rúk.

Rytmický klapot podkov na kamenných dlaždiciach splynul s jasotom hlučného davu. Vínna ulica, hoc nie je tak honosná a široká ako Hodvábna, mi pripadá útulnejšie a akosi príjemnejšie. Teraz však bola plná ľudí. Lemovali cestu či zapĺňali balkóniky s ozdobným zábradlím, kde sa o miesto delili s pestrofarebnými kvetmi.
Rand ani v najmenšom nepreháňal, keď nás varoval pred davom, čo tvoril takmer jednoliatu masu.
Zvony stále zvonia a vítajú Cisára. Teraz však znejú celkom inak ako v zatemnenej jedálni paláca da Romballe. Hlasnejšie. Nástojčivejšie.
Slimačím tempom sa nakoniec preplazíme až k okraju Chrámového námestia. Zo širokého konského chrbta sa mi naskytne dychberúci pohľad na Veľký Chrám Damverre. Mohutná kupola na tambúre snáď ani nemôže byť dielom ľudských rúk. Majestátne sa týči nad mestom. Lucerna na jej vrcholku je zdobená dekoratívnymi arkádami, ktoré vypúšťajú dnu svetlo a umožňujú dymu z kadidla stúpať k nebeským výšinám.

Bronzová brána zdobená reliéfom má určite vzbudzovať bázeň a pripomínať ľudu, aký je drobný v porovnaní s božou slávou.
Ľudia sú ako mravenci…
Vedľa chrámu sa vypína samostatne stojaca kampanila. Práve na jej vrcholku sú zvony, ktorých hlahol sa nesie každou uličkou mesta.
Na druhej strane námestia vyrastá zo zeme tehlová budova Paláca Mesta s vlastnou vežou.
Spolu so svojím sprievodom obchádzam námestie po jeho obvode a prezerám si trhové stánky s pestrofarebnými strieškami. Vzduchom sa nesú lupene ruží i tulipánov. Slnečné lúče hladiace moje ramená prestávajú byť príjemné a ja túžim po jedino, schovať sa v tieni arkád. Tam… Kúsok predo mnou je najhonosnejšia stavba námestia. Pred očami sa mi otvára výhľad do dvora obohnaného arkádami, zdobeného mramorovými sochami a nad vchodovou bránou sa vyníma symbol bankárskeho cechu.
Midnight lesknúca sa potom vstúpila do tieňa a potom zastala odmietajúc sa pohnúť niekam ďalej. Ani sa jej nečudujem.
So spýtavým pohľadom vyhľadám bratove oči.

Zvony Damverre

Tommaso, Chiara, Fina, Betti
Damverre, Palác da Lucca, terasy
12.9.1325 od založení Říše, dopoledne

Rodinná snídaně

Amadeo, Fedrico, Ywaine, později Betrand
Damverre, Vinná Ulice, palác da Romballe
12.9. 1325 od založení Říše, dopoledne

Zvony Damverre


Diterich, Allexis, Margarette, okrajovo Valran
Ulice Damverre,
Dopoludnia

Ženy, kone a iné radosti

Diterich, Allexis, Margarette, Riccardo
Před Branami Damverre
12.9. 1325 od založení Říše, Dopoledne

♫♪♩ Hudobný podkres

Pozvání

Na cestě ke Gullietům
Ulice Damvere
12.9. 1325 od založení Říše, Dopoledne

Když jsem byla trochu nevybíravě zastavena skupinkou mužů, ani mne to tak nevyděsilo nebo nepřekvapilo, jako spíš rozčílilo. Při tom všem mém bohatství a vlivu se mi tohle stalo nejednou. Snažili se mě okrást, unést za výkupné, na místě zabít, nebo jen předvést své poněkud přízemnější choutky. Cossimo se tedy hodně brzy naučil, že pokud nechce ze dne na den přijít o svou paní a z ní plynoucí tučné zisky, bude muset zajistit její bezpečnost i přes její někdy i bláznivé vrtochy, mezi které patří i nikomu neohlášené vyběhnutí do hustých tlačenic městských ulic, bez jakékoli stráže či vlastní ochrany. Našel si tedy několik lidí, které vycvičil k zajištění mé bezpečnosti i v takovýchto situacích, kde by těžce ozbrojená garda nebo stráž nic nezmohla. Věděla jsem tedy, že mi od těchto hrubiánů žádné skutečné nebezpečí nehrozilo. Jeden špatný pohyb nebo můj tichý souhlas a rázem by leželi mrtví, se zády probodanými šipkami z kuší, vystřelenými ze střech či domů okolo. Většina lupičů či pouličních lotrů se tedy hodně brzy naučila nekřížit mi cestu. Tihle ale zjevně byli v učení trochu pomalejší.

"Špatně načasované pozvání," obořila jsem se na ně a mávla rukou směrem k městským branám, kde momentálně přijížděl císařský průvod a kde ležel původní cíl mé cesty. "Měla jsem dnes jiné plány. Ale co mám s vámi dělat. Pokud na mém pozvání váš pán trvá, tak za ním půjdu. To, co mu o vás a vašich způsobech ale řeknu, si za rámeček nedá, to mi věřte." S těmito slovy jsem pak sama, vyrazila směrem k sídlu Gullietů. Samozřejmě jsem věděla, kudy mám jít a jejich doprovod jsem vůbec nepotřebovala. Jestli mi budou stačit nebo ne, to už mi bylo úplně jedno.