Pupillus
hrálo se Denně
od: 21. února 2009 18:17 do: 31. ledna 2011 19:21
Dobrodružství vedl(a) Yui16
| |
 | Súostrovie Tribia tvorí 14 väčších ostrovov... Každý ostrov má na čele príslušníka jednej rasy, no napriek tomu je ich obyvateľstvo miešané. Už stáročia sa tu nekonali žiadne vojny. Samozrejme, boli tu rospory medzi rasami hlavne kvôli územiu. Predsa len nie sú všetky ostrovi rovnako veľké a nemajú rovnaké minerálne bohatstvo ani prírodné podmienky. No napriek tomu sa všetky konflikty podarilo vyriešiť mierovou cestou. V posledných rokoch sa však začali tunajší obyvatelia čohosi obávať. Prejavilo sa to aj náhlym odchodov pomerne veľkej časti z nich. Spočiatku si zástupcovia rás mysleli, že ide len o o akúsi krízu, no pre istotu vyslali do ulíc svojich služobníkov, aby zistili, či sa nejedná o čosi vážnejšie. Po pár dňoch im služobníci predali nemilé správy. Zo všetkých ostrovov miznú deti. Niektoré páry s novorodencami boli nájdené dokonca zavraždéné. Bolo zrejmé, že treba konať... No čo urobiť? Mier, ktorý vládol väčšinu času, doliehal aj na obyvateľstvo, ktoré nemalo potrebu učiť sa narábať so zbraňami. Neexistovali akísi "hrdinovia" okrem tých, ktorí boli známi po celom súostroví z predchádzajúcich bojov a vojen. AK by tých vyslali do ulíc, každý by ich spoznal. Bolo treba nájsť novú skupinu dobrodruhov, ktorí by nepriťahovali prílišnú pozornosť a mohli pokojne zistiť, čo sa to vlastne deje. Súčasne bolo potreba zabezpečiť, aby sa o tomto hľadaní dozvedelo čo najmenej ľudí. Vy patríte medzi tých, ktorým prialo šťastie. Dozvedeli ste sa o "nábore" a rozhodli sa stať skutočnými hrdinami! Jediné, čo zatiaľ viete je to, že 21. dňa tohto mesiaca sa máte dostaviť do hostinca "Na prelome" na ostrove Trpaslíkov v meste Stuprum. Veľa šťastia! |
| |
| A je to tu... Táto myšlienka očividne prebehla hlavou každému, kto dnes vstúpil do hostinca "Na prelome". V tento deň sa malo rozhodnúť... kto sa stane jedným z "vyvolených" a kto ostane len obyčajným človekom beznádejne snívajúcim stať sa NIEKÝM. V hostinci postupne pribúdalo bytostí všetkých rás. Niektorí na všetkých len podozrievavo zazerali a nenávistnými pohľadmi sa snažili konkurenciu zastrašiť. Iní bez záujmu o okolie popíjali vodu alebo alkoholické nápoje, ktoré mohli bezplatne získať pri pulte. Tí, čo sedeli pri okne sledovali búrku a snažili sa odpútať svoje myšlienky od toho, že tento deň rozhodne o ich ďalšom osude. Počas 2 hodín, kedy sa mohli uchádzači schádzať prišlo veľa jednotlivcov i skupín, no rovnako to pomerne dosť z nich nevydržalo s nervami a odišlo. Predsa len niekto, kto nevie poriadne narábať ani s dýkou sa musí cítiť hlúpo medzi množstvom svalnatých mužov s výrazom zabijaka. Pre vás bolo vlastne dobre, že odišli. Čím menej ľudí, tým väčšia šanca pre vás, že budete jedným z "víťazov". Konečne sa otvorili dvere. Do hostinca vstúpilo niekoľko mužov v čiernych plášťoch. Mnohí ich napäto sledovali a čakali, čo sa bude diať. Prvým prekvapením bolo, že zložili kapucne. Každý prítomný mal v tejto chvíli možno prvú a poslednú možnosť nazrieť do tvárí tých, ktorí dlhé roky vládnu ostrovom a sú považovaní za najväčšie autority vôbec. I všade vo svete sú uznávaní a ospevovaní ako jedni z najlepších a najmúdrejších vládcov krajín. Muži sa rozhliadli po miestosti a prvý z nich - elf, ktorý mal napriek svojmu veku stále mladé oči plné života a jasu, prehovoril: Tí, ktorých vyberieme, budú jedinou možnou záchranou všetkých, ktorí žijú na tomto území. Preto je veľmi dôležité nielen to, aby sme v nich verili my, ale aby verili aj v sami seba. Ak sa tu nachádza niekto, kto má len malú pochybnosť o tom, či zvládne túto úlohu, žiadam ho, aby vstal a opustil toto miesto! Elf prešiel pohľadom po poslucháčoch. Mal dosť zastrašujúci pohľad na to, aby sa zopár dobrodruhov zdvihlo a odišlo, no na vaše a asi i jeho prekvapenie ostali všetci sedieť. Po chvíľkovej odmlke vystúpil do popredia trpaslík. Výborne. Je vás viac, ako sme čakali. Na jednu stranu to dnešný deň predĺži, no na stranu druhú si aspoň budeme mať z čoho vyberať. Budete chodiť postupne. Odvádzať vás bude hostinský a cestou vám povie všetko, čo potrebujete vedieť predtým, ako pred nás predstúpite. Dúfame, že vyberieme tých najlepších... Veľa šťastia! Všetci 14 muži sa teraz vybrali kamsi hore schodmi a v miestnosti nastalo ticho. Po pár minútach začal hostinský brať jedného uchádzača za druhým. Čakali ste a čakali, videli sme mužov hostinec opúšťať, i opäť si sadať na svoje miesta, no nevedeli ste, čo to znamená. Predpokladali ste, že družina nebude mať viac ako 10 členov, no tých, čo ostali v hostinci bolo oveľa viac. Až do poslednej chvíle ste boli napätí. A keď vás hostinský požiadal, aby ste ho nasledovali, mohli ste len dúfať, že všetko vyjde podľa vašich predstáv. |
| |
 | Další zastávka mé pouti Před týdnem jsem prohlížela zažloutlou mapu a vzpomínala, kam jsme to ještě kdysi chtěly jít, moc míst nezbylo, ale vzpomenout si na ně... Už pár dnů jsem nepotkala ani živáčka a společnost alespoň jednoho člověka mi začínala chybět. Pomalu jsem otáčela mapou a luštila písmo na roztřepeném okraji. Jo, tohle vypadá dobře. Konečně zas uvidím moře. S úsměvem na rtech jsem se rozhodla a za pár dnů dorazila sem, na ostrovy. Zdá se mi to, nebo se na mě všichni nějak divně dívají? Ostražitě a s nakrčeným čelem jsem opětovala pohledy místních než jsem si nasadila kapuci a vešla do prvního hostince. Teprve tam jsem se dověděla, co že se to tady děje a konečně zjistila, co se mi zdálo tak divný. To bylo včera. Teď sedím nad hrnkem čaje v tmavým koutu hostince a s kapucí do obličeje sleduji okolí. Jsem tu už od pozdního rána a za tu dobu spousta lidí i jiných bytostí. Nevzrušeně upíjím čaj, chvílemi ho doplním nebo ohřeju. Pár lidí, většinou chlapů se pokoušelo přisednout ka malému stolku. Ale radši jsem jim přivedla myšlenky jinam. Se společností u stolu se nedá přemýšlet. Lidí je tu na zábavu dost. Na okamžik se usměju a rozhlédnu se kolem po všech těch tvářích. Nakrátko pozvednutá nálada mi pomalu klesá. Příliš vážní a ostražití než abych se mohla bavit. Další hodinu se nic neděje a nálada mi zase pomalu klesá. Nádherná bouřka venku je jen malou útěchou. Zase se otevřely dveře. Další "uchazeči"? Ušklíbnu se, ale nastalé ticho mě donutí pozvednout zrak k zahaleným postavám. Poslouchám, co elf říká a při výzvě se pousměju. Pochybnost? Myslím, že mám možnost pomoct. A když to nevyjde, půjdu dál. To ticho po jejich odchodu je až příliš dusivé, tak si začínám v duchu prozpěvovat jednu písničku. Že bych měla strach nebo obavy z toho, co mě čeká si v nejmenším nepřipouštím, i když už nějaké napětí cítím. Postupně chodí všichni za těma čtrnácti a zase zpět. Všichni jsou nervózní. A kruci. Já vlastně taky Skousnu rty, když si uvědomím, že to napětí dolýhá i na mou osobu. Prsty si stisknu spánky a zavřu oči. V hlavě se mi objeví vážná tvář Sil a vzpomenu si na její slova "Není proč se bát, proč se stresovat. Nic nemůže být o moc horší než to, co máš ty za sebou." Při té vzpomínce se smutně usměju a teď už s klidem čekám, až si pro mě přijde hostinský. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mala možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bola prospešná v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sama... |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Odchází jeden za druhým a já jen přemýšlím, co tam asi dělají a co se dozvěděli. Když jde hostinský ke mě do rohu, znervózním a kouknu se kolem, jestli jde vážně pro mě. Bohužel se dívá přímo na mě. Zvolna vstávám a plášť si nechávám na židli. Nadechnu se a vykročím za hostinským, pohledy ostatních ignoruju. S hostinským se nepokouším komunikovat, vypadá, že mi stejně nic neřekne. Cestou přemýšlím, co čekat. Výběrový řízení, to je jasný. Ale jaký? Židle za stolem? Pohovor? Zkouška ohněm? Mezitím dojdeme ke dveřím. Nadechnu se a otevřu. Párkrát zamrkám a ještě jednou prohlídnu místnost. Podívám se na hostinskýho, ale tohle je nejspíš v pořádku. Pak poslouchám, co říká. Nakonec přikývnu a usměju se. Úsměv zmizí po zavření poklopu, podívám se pod sebe a s bušícím srdcem se vydám dolů. Co jim řeknu? Ušklíbnu se. Na jméno snad nezapomenu. Po dalších několika schodech mě naštve ta tma v okolí a stále neviditelný konec. To je snad bez konce toto. Jen tak vidět trochu dál. Kam to může výst? Dyť takhle velkej ten hostinec být nemůže. A kde je ta místnost? No, aspoň mám čas přemýšlet, ale nemusím přitom zakopnout. Zašeptám pár slov a vytvořím malý světýlko. (jestli to jde) Postupuju opatrně dolů a dotýkám se rukou zdi. Cestou si přemítám, proč jsem vlastně tady. |
| |
 | Hostinec Dopekla aj s búrkou... S touto myšlienkou som vstúpila do hostinca. Plášť, hoci bol z kvalitnej hrubej látky, som mala celý mokrý a ťažký. Zhodila som kapucu z hlavy a namierila som si to k najbližšej voľnej stoličke. Vôbec mi neprekážalo, že pri stole už sedelo pár mužov a ľahostajne som sa usadila bez jediného pohľadu na prísediacich. Prehodila som jednu nohu cez druhú, pohodlne sa oprela o operadlo stoličky a jednu ruku položila na stôl. Po chvíli čakania som začala rukou v rukavici klopkať prstami po stole. Nevšímala som si okolie, len som uprene pozerala pred seba. Z myšlienok ma vytrhol až príchod štrnástich osôb. Po elfovom príhovore začali návštevníci hostinca po jednom miznúť s hostinským. S kamenným výrazom v tvári som čakala, kedy sa dostanem na rad ja. Nakoniec som sa dočkala.... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mala možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bola prospešná v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sama... |
| |
 | Proč musí pršet zrovna dnes? říkal jsem si během toho, co jsem utíkal do hostince. Měl jsem sice plášť s kápí, nicméně ani ten není úplná ochrana před vodou, která se zřejemě rozhodla, že mi značně znepříjemní můj dnešní program.Cítil jsem jak mi voda zatéká pod kapuci a smáčí mi vlasy, jak kapky deště stékající po mé tvaři sebou odnáší i dnes velmi pracně udělaný make-up. Myšlenky na mou zruinovanou vizáž úspěšně vyháněly z mé hlavy pocit nervozity a nejistoty. K tělu jsem si co nejtěsněji tiskl housle, protože stejně jako mě ani jim voda moc nesvědčí. Bylo to asi dva týdny zpátky, když jsem konečně dorazil s obchodní karavanou k moři. Moře mě úplně uchvátilo. Dlouhé hodiny jsem jen seděl na pláži, dýchal slaný vzduch a sledoval jak se vlny líně přelévají na břeh a zase se vrací zpět do moře, aby se zase další mohly přelít. Když se začalo stmívat vydal jsem do přístavního městečka vzdáleného asi půl hodiny chůze od místa, kde jsem strávil celé odpoledne. Cestou jsem mohl sledovat jak se postupně jedno za druhým rožíhají světla v oknech domů a také pouliční lampy. Poté co jsem tam dorazil vešel jsem do prvního (a zřejmě jediného) hostince, který jsem zahlédl. Lidé tam při mém příchodu na mě vrhali podezíravé pohledy a i později byli hodně zamlklí a vůbec celá atmosféra tam byla dosti pochmurná. Dokonce hostinská neměla ani zájem o mé vystoupení. Seděl jsem jen tak u baru, upíjel vína a hrál si s brambory na talíři, když jsem zaslechl útržky hovoru dvou mužů, zřejmě místních rybářů. Bavili se o tom jak měli dneska mizerný den v práci, jaké mají problémy se ženou a tak. Za chvíli ale ztišili hlas a já jako odpověď na tento počin nastražil více uši. Jejich hovor nabral zcela jiný směr. Probírali jakémsi mizení dětí v království. Zaujalo mě to a tak jsem se jich zeptal. Nicméně mě jen probodli pohledem, zaplatili účet a rychlým krokem odešli. Když jsem se druhý den přeplavil lodí na nejbližší ostrov, uviděl jsem poprvé plakáty o hledání hrdinů, kteří by vyřešili ten problém s dětmi. Téměř okamžitě jsem se odhodlal, že 21. dorazím do hostince Na prelomu. A nyní jsem tam skutečně byl. Zlehka jsem otevřel dveře a jako první mě do nosu udeřil silný pach kouře, vycházejícího z nejedné zapálené dýmky v místnosti. Neměl jsem kouř z dýmek vůbec rád. A teď jsem téměř cítil jak mi proniká do vláken mého oblečení a spokojeně se tam usazuje. Vybral jsem si jednu z židlí u baru a poprosil hostinského o sklenku bílého vína. Když jsem mu chtěl za ni zaplatit, odmítl mé peníže se slovy o tom, že dneska večer nikdo pití platit nemusí. Uvědomil jsem si, že mám stále na hlavě kapuci. Chvíli jsem přemýšlel, jestli si ji vůbec sundávat a nakonec jsem se přiklonil k názoru, že to tak bude lepší. Vysloužil jsem si pár zvědavých pohledů, ale dělal jsem že je nevidím. Chvíli jsem bojoval s nutkáním jednomu charismatickému dobrodruhovi s lukem odpovědět na jeho pohled úsměvem, ale řekl jsem si že by to mohlo na něj zapůsobit špatně a nestál jsem o konflikty. Projel jsem si vlasy párkrát hřebenem, což se neobešlo bez několika dalších tentokrát až opovržlivých pohledů. Vůbec se mi tady nelíbilo. Necítil jsem se dobře mezi všemi těmi po zuby ozbrojenými válečníky. Stále jsem pod pláštěm pevně svíral housle a smyčec. Ovšem oproti všem těm štítům, mečům, lukům mi to najednu přišlo jako velmi ubohá zbraň. Stejně tak jsem si přišel ubohý já. Pokusil jsem se odvést myšlenky jiným směrem, ale už se mi to nepovedlo. Zžírala mě otázka co tu vůbec dělám. Jak si vůbec můžu myslet, že v takovéto konkurenci mám alespoň nejmenší šanci? Několik lidí se už zvedlo a odešlo a já jsem se už už chystal udělat to samé, když do místnosti přišlo několik mužů v černých pláštích. Poslouchal jsem proslov starého elfa a když vyzval ty co se na to necítí aby odešli, už jsem se chtěl zvednout a učinit tak, ale když se nikdo jiný v místnosti k tomu neměl, znovu jsem si to rozmyslel. Když dokončil svou řeč sledoval jsem jak všichni ti muži odchází nahodru po schodech. Netušil jsem co jsou zač, ale zřejmě měli dosti vysoké postavení. Od té chvíle jsem se potýkal s největší nervozitou dneska. Když lidé pomalu odcházeli jeden za druhým nahoru sevřeli se mi útroby při představě, že hostinský osloví i mě. Naivně jsem doufal, že tomu tak nebude. Nervózně jsem si hrál se svou sklenicí a čím dál pevněji jsem pod pláštěm svíral housle. Nakonec si přišel i pro mě. Převrátil jsem do sebe zbytek vína, což byla stále asi polovina sklenice. Pomalu jsem se vydal za hostinským a byl jsem rád za plášť, který mi zakrýval lehce třesoucí se kolena. Během toho co mě odváděl prohrábl jsem si ještě párkrát vlasy hřebenem a když jsme zmizeli i ze zorného pole lidí v hostinci, rychle jsem si ještě přepudroval obličej. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš ani prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sám... |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Do tej skupiny sa dostanem, musím... Popri prechádzaní zrejme tajných častí hostinca si snažím zapamätať každú podrobnosť a rátam kroky. Už veľa krát mi poznanie terénu zachránilo život. Po pokyne hostinského zostúpim dolu schodmi. Prečo s tým robia také drahoty? Načo je dobré toto strašenie tajnými schodišťami a tmou??? Začínam tým byť otrávená. Keby mi tak dobre nezaplatili, tak sa na to vykašlem...čo ma po ich deťoch??? Zrejme ušli a oni z toho robia únos... Kráčam už dosť dlho, napočítala som 232 schodov a premýšľam, kde sa pod hostincom nabrala taká dlhá chodba. To tu muselo vzniknúť spolu s hostincom...ale za akým účelom? Pivnica to zrejme nebude. uškrnula som sa sama pre seba. |
| |
 | Neznámá cesta, hostinec Mám po krk toho všeho, co se děje. Ale přesto bych chtěl někomu pomoct a nepřipadat si na tomto světě, tak zbytečně, proto jsem se rozhodl podniknout toto dobrodružství, aspoň mi to jako dobrodružství připadá. A vydat se znovu do města mezi lidi. Zaslechl jsem, že se v tomto městě něco děje, ale přesně nevím co. Snad bych mohl být někomu užitečný a také si něco málo přividělat. Možná tato myšlenka mne přiměla udělat tuto věc. Procházím se pomalým tempem lesem. Cesta je poměrně bezpečná, zatím zde není nikdo, kdo by si se mnou chtěl pohrát. Tedy mne přepadnout a chtít po mne veškeré peníze, které u sebe mám. Můj drahý přítel sokol, si poklidně létá vzduchem, takže to vypadá celkem bezpečně, ale zdání může klamat. Když konečně vyjdu z lesa spatřím před sebou v kopci, tyčící se chatrč ze které se lyne kouř. Že by hostinec? Vypadá to, že bych mohl zde strávit noc. pomyslím si a tato myšlenka mne donutí vyšlapat ten kopec. Ani jsem nestačil nějak zareagovat a toto krásné počasí se přeměnilo v déšť a bouři. Sokol ke mne přílétl a sedl si mi na rameno. Ucítil jsem sevření jeho drábů, sice to trošku zabolelo, ale bylo mi to jedno, už jsem si na to zvykl. Byl jsem už blízko a mohl jsem si lépe ujasnit, že je to hostinec, kde bych mohl zůstat a přečkat noc, než se zase někam vydám. Pomalu otevřu dveře a vstoupím do nich se sokolem na rameni. Takže na sebe nějpíš hned upozorním. Jsem vysoký nejpíš stoosmdesát coulů, sice šíhlý, ale dobře stavěný. Vlasy mé jsou dlouhé, spadající až po ramena. Na mé tváři je malé strniště, na které jsem si velmi přivykl. Moje oblečení je ošuntělé, skládající se z hnědých kalhot, pohodlných bot, které překonaly hodně mých cest. Hnědá chlapecká halena, která mne tolikrát zachránila před podchlazením a tmavě zelý kabát, jehož barva se spíše blíži k černé. Je to nejspíš tím, jak jsem s ním zacházel. U pasu se mi tyčí dlouhý meč, který jsem si ukoval sám. Na zádech mám dlouhý luk a toulec s šípy, také malou tornu ve které mám potřebné věci, proto abych mohl přežít v této divočině. Podívám se po místnosti. Volné místo je u okna, hned se posadím a pozoruji z okna bouřku, hromy a blesky. Tento úkaz mám velice rád, je to pro mne vzrušující a srší to napjetím. Mé přemyšlení, ale vyruší pár můžu, kteří vstoupí do dveří, těsně po mě a vykladají tu něco. Ale přesně nevím co. Když zaslechnu slovo uchazečí, ušklíbnu se. Kam jsem se to dostal? tato myšlenka mluví za vše, ale má zvědavost mne přimněje zůstat a dál poslouchat. Se zbraněmi umím zacházet, takže bych byl i napomocný, a k tomu jsem dobrý stopař. řeknu si sám pro sebe a snažím se upokojit, že bych mohl být aspoň nějak napomocný. Poté co ti muži odejdnou a někteří jsou za nimi, a pak zase zpátky se usměji. Připadá mi to vtipné. Ale proč ne? Necítím v sobě strach, spíš zvědavost. Žádné napětí, nýbrž otázku " o co jde?". Porozhlédnu se po hostinci. Je nás tu celkem málo. Pár žen a mužů. Proč tady jsou? To je ta chuť po dobrodružství přiměla až sem jít? ptám se sám sebe. Bohužel na tuto otázku zatím nemám odpověď. Vůbec netuším, proč tu jsem. Rád bych odešel, ale mé nohy mne nechtějí pustit. Něco jako kbyby mne přimělu tu zůstat a dál hrát tu maškarádu. Sokol je v pořádku, přesedl si z ramene na mou ruku, na které jsem si už dal kožený návlek. Přesně nevím k čemu slouží, ale mám ho pořád u sebe. Vypadá to, že konečně přišla řada na mě. Pomalu vstanu, abych svého sokola nějak nesplašil. Nikdy mne nezklamal, takže doufám, že teď nic neprovede. Vycvičil jsem ho a poslouchá mne slovo. Když se tak procházím po hostinci a jdu do neznámého směru, spatřím nádhernou ženu, která sedí u stolu a něco si prozpěvuje. Velice mne zaujala. Její krása oslnila mé oči, a tak se instinktivě rozhodnu k ní přisednout. Kalden, jméno mé. Promiňte, ale nemohl jsem si nevšimnout vaši krási a toho pobrukování. A tak mne omluvte, jestli jsem nějak neurvalí. Ale pokud budeme společně na cestách, chtěl bych vědět s kým mám tu čest. Také se říká, že ve dvou se to lépe táhne. Možná vám budu v budoucnu nějak nápomocen. promluvím k ženě a pozoruji ji. Sokol je pořád na mé ruce a sleduje napjatě okolí. |
| |
| V hostinci, před odchodem nahoru Písnička ve mě probudila vzpomínky na dobu, kdy jsme cestovaly ve dvou a ani si nevšimnu, že si broukám hlasitěji, než jsem původně měla v plánu. Ze zamyšlení mě vytrhne příchod dalšího mužskýho, co si chce sednou naproti mě. Zvednu hlavu a kapuce mi sjede trochu dozadu. Než promluví, probodnu ho pohledem, pak si nevšímám jeho, ale ptáka co má na ruce. Ušklíbnu se nad jeho prvními slovy, ale s hlavou nakloněnou na stranu se dívám na sokola. Krátce se mu podívám do tváře až když promluvím. Jmenuji se Tessia, těší mě. Vy víte něco víc když mluvíte o cestách? Nevím, jestli budeme cestovat spolu. Je tady uchazečů více než dost a stát se může cokoli, nemyslíte? Ale díky za nabídku. Odpovím trochu úsečně. Proč si každej chce pořád povídat, všechno vědět? V duchu zakroutím hlavou a zase upiju trochu čaje. No co, aspoň mi trochu ukrátí čas. Přestanu si nevšímat nově příchozího a zkoumavě si ho prohlídnu. Zase mi pohled utkví na sokolovi. Většinou bývají plaší, jak se k vám dostal? Kývnu hlavou směrem k jeho ruce. Vzhled Malá drobná postava, sotva 150 cm vysoká zahalená v dlouhém černém plášti s kapucí, pod ním šaty s rolákem zapnuté až ke krku a v ruce obyčejnou dřevěnou hůl. Dlouhé černé vlasy mi prosvětlují bílé pramínky, mám nepřirozeně tmavé rty, oči rámované dlouhými řasami jsou modré, téměř černé. Na levé tváři je jakýsi ornament - dvě vlnky a mezi nimi tečky, vypadám spíš jak mladé děvče. |
| |
| V hostinci Ta žena se mi začíná líbit. To jak mluví a jak se chová. Nejspíš by se mne chtěla zbavit, ale neudělala to, nybrž strpěla moji maličkost a dál se mnou hovoří. Když řekně něco o cestách, usměji se na ni. I kdyby jsme spolu nešli. Někdy se potkáme. Cesty jsou tajuplné a propojené. Nikdo z nás dvou teď neví, co se bude za pět minut dít. Ale ať se stane cokoliv náš život je v tam těch rukou. promluvím k ní a pořád se dívám do jejich očí, které nepozorují mne, ale mého sokola. A poté uslyším, její otázku. Ano jsou plaší. Ale když jim někdo zachrání život a začne se o něj starat, hned pochopí, kde je jejich domov. Myslím si, že kdybych byl na jeho místě, byl bych oddaný svému zachránci. Mohl bych se vás na něco zeptat? Proč tu jste? Na co čekáte? byla to rychlá odpověď spjatá s otázkami. Ta slečna, či dívka velmi upoutala moji pozornost. Kandale, dej si pozor. Pořádně ji neznáš. říkal mi mozek, ale srdce, které mi bušilo o závod bylo silnější. Mysila se v mě chuť stát se té dívce oporu, přítelem, a také cit, který jsem dlouho schovával před světem. A přesto nechci, aby tato dívka spoznala. Přestal jsem si ji všímat, ale pořád jsem seděl u ní. Pohladil jsem svého sokola a čekal na chvíli, kdy konečně se dozvím svůj verdikt. |
| |
| Hostinec Nedbale poslouchám, co říká a při poznámce o životě a v čích je rukou nesouhlasně zakroutím hlavou. Ne. Můj život je jen a jen v mých rukou a jestli se oni rozhodnou, že mě nepotřebují tak půjdu dál bez sebemenšího zaváhání. Pevně se mu dívám do očí a ignoruji úsměv. Pak se začneme bavit o sokolovi, a když mluví o záchraně života, skloním hlavu a rukou si chytnu na hruď, kde mám na holém těle schovaný amulet. Jo, jsou chytří. Znovu se podívám na sokola. Tolik otázek najednou mě překvapí a zamračím se. Tohle je přece moje věc! Jsem tu, protože chci a čekám, až si pro mě přijde hostinský. Odpovím úsečně, i když se mi moc nechce. Opřu se o opěradlo židle, kapuci si dám víc do čela a založím ruce na hrudi. Co si myslí? Přijde si a hned se takhle vyptává! Ptám se já snad na něco? A co když... ne, to není možný. S přimhouřenýma očima se na něj dívám a hodnotím, co může být doopravdy zač. Kdo jste a co tu chcete? Proč jste si sedl zrovna sem? Zavalím ho otázkama pro změnu já. |
| |
| Hostinec Neměl jsem úmyslu tuto dívku rozčílit, ba naopak chtěl jsem si s ní jen promluvit. Kandale, ty starej hlupáku. Proč raději nedržíš jazyk za zuby. v duchu si nadávám a nejraději bych odsud odešel. Už tak jsem na sebe upozornil až příliš. Měl jsem zůstat v lese. Tam by si mne nikdo nevšímal. pomyslím si a v té chvíli ona promluví, je to odpověď na několik otázek, které jsem ji položil. Omlouvám se vám za ty otázky. Neměl jsem se vás tolik ptát. Přijměte moji omluvu. řeknu tiše a podívám se ji do očí, jsou jako dvě studny, které mne potápějí hloub a hloub. Až si připadám, že se v nich topím. V mém přemýšlení mne, vyruší její otázky na moji maličkost. Usměji se přitom na ni. Nechce mi odpověďet na mé otázky a přitom se mě ptá. To je vskutku zajímavé. pomyslím si než ji budu nějak odpovídat a prohlédnu si lépe její tvář. Moje pozornost utkví na tom ornamentu, který má na levé tváři. Někde jsem ho viděl, ale přesně nevím kde. Možná je to spíše moje fantazie. Já se nebojím vám o sobě něco říkat, ale nevím zda se nebudete nudit, jelikož můj život je celkem nudný. Odpoutal jsem se od života ve městě a strávil jsem to na cestách převážně mým domovem je les, ale také hory. Co tu chci? Hm..sám nevím. Mé srdce mne sem dovedlo. Nevím, co tu hledám, ale vím že to brzy najdu. Odpusťte mi, že jsem si k vám přisedl, ale zaujala jste na první pohled. Jestli vás moje přítomnost znepokojuje, klidně odejdu. Ale myslel jsem si, že byste si s někým chtěla promluvit, jelikož jsem vycítil vaši nervozitu a chtěl jsem vám pouze pomoct. řeknu a postavím se na nohy. Už se mi tu nechce čekat, musím zmizet. Můj plán cesty nevyšel. Lepší bude se vrátit zpátky ke svým kořenům, do lesa. S touto myšlenkou bych nejraději odešel hned, ale jdu pomalým tempem, jako kdybych si myslel, že mě bude chtít zastavit. |
| |
| Hostinec Omlouvá se? Eh, tak to sem se sekla. Skloním hlavu a uvolním se. Na chvíli zavřu oči a skousnu ret. Chvíli nato poslouchám, co říká o sobě. Zakroutím nesouhlasně hlavou, jako že se nudit nebudu a dívám se na něj zatímco vypráví. Překvapí mě, že chce odejít. Ee, to já se omlouvám. Nic proti vám osobně nemám, jen jsem od... určité doby opatrnější na to, s kým se bavím. Podívám se bokem. Dí... díky za starost. Aaa, klidně tu zůstaňte. Omluvím se nesměle. Moc často to nedělám. Vlastně jsem dlouho neměla důvod. Ještě chvíli sedím, než přijde hostinský a odvede mě nahoru. Zatím naschle. S kývnutím se rozloučím když si sundám plášť a odcházím někam po schodech. |
| |
| Hostinec Její chování mne překvapí. Ale měl jsem se chovat jinak, trochu lépe se uvést. Chápu vás. stačím jen zareagovat a ona mi odejde kamsi nahoru s hostinským. Tak jen tak nenenchám být a rozhodnu se jít za ní po schodech se sokolem na ruce. Než odejdete, chtěl bych vám něco říct. Ať se stane cokoliv dovol te mi být váš přítel. Něco mi říká, že byste přítele na cestách potřebovala. A já bych byl rád, jeden z těch, který budou s vámi. Mých schopností určitě využijete. řeknu jí a v těch slovech se snažím jít stejně jako ona. Teď když vím, že si mohu s někým povídat, tak si toho člověka nenechám utéct. Možná to bude vypadat, že jsem se zbláznil. Možná jsem blázen.Nejspíš jste mne okouzlila. promluvím k ní ještě a nechám ji vejít dál. Zůstanu na schodech a čekám na chvíli kdy na mne příjde řada. Doufám, že se někdy uvidíme. pomyslím si a dál se věnuji svému sokolovi. Tak starý brachu jsme tu jen mi dva. Tvůj pán se nejspíš zbláznil. promluvím k svému sokolovi a pohladím ho po hlavě. Lidé v okolí by si o mně mohli myslet, že jsem blázen. Možná jsem, ale na tom nezaleží. Po dlouhé době jsem poznal člověka, na kterým mi zaleží. Sice jsem ji poznal teprve před chvílí, ale něco mne k ní táhne. |
| |
| Po schodech nahoru Na začátku schodiště se otočím na Kaldena, který na mě zase mluví. Ještě přijdu, jako všichni ostatní. Teprve pak se uvidí, co dál. Nechci nic slibovat. Vyhýbavě se rozloučím a chci se otočit a pokračovat v cestě. Přimhouřím oči na slovo okouzlit. S kouzly se nežertuje a s jejich užívání už vůbec ne. Tak zatím se mějte. Konečně se znovu otočím po směru cesty a doženu hostinskýho. Tady to bude ještě zajímavý. Povzdechnu si zatímco se soustřeďuji na něco důležitějšího. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš ani prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sám... |
| |
 | Pomaly kráčam po kamennej ceste , ktorá smeruje k najbližšiemu mestečku. Kvapky dažďa mi padajú na vlasy, a z hlavy mi stekajú po tvary. Je to veľmi príjemný pocit, také to jemne šteklenie, keď po suchej tvári stekajú jemné kvapky vody... Je okolo poludnia a mne docela vyhladlo. Keď sa pozriem na malú mapku, ktorú som našiel v prístave, vidím že už budem blízko mesta kde sa môžem konečne najest, poriadne napiť a trochu sa zabaviť. Sem tam míňam ľudí, ktorý opúšťajú mestečko so svojim majetkom, a spaľujú ma podozrievavimi pohľadmi. Nakoniec dôjdem až do mesta. Prejdem cez bránu, kde chýbajú dosť podstatný ludia – strážnici. Prechádzam sa mestom rozhliadam sa, snažím sa byť kľudný, ale pri podozrievavých pohľadoch miestnych sa mi to nedarí. Domy pôsobia trochu opustene, a celá atmosféra je tu padlá. Snažím sa to ignorovať ale stále mi to vŕta hlavou. V tom si všimnem na konci uličky hospodu. Na mojej tvári po dlhej dobe sa objaví úsmev. Trochu zrýchlim krokom, preto že ten dážď mi už pomaly začína vadiť. Otvorím dvere hostinca a zbadám celkom preplnený hostinec. Trochu prekvapený sa pozriem stojac vo dverách na ulicu, kde vládne deprimujúca atmosféra, a potom do hospody kde to žije zábavou, napätím. Zavriem dvere, prešúcham si rukou vlasy aby som sa zbavil aspoň trocha vody, porozhliadnem sa a uvidím jedno volné miesto pri stole kde parta ľudí hrá daaku kartovú hru. Prijdem k nim, odsuniem si stoličku, sadnem si, prezriem si ich a potom ich všetkých pozdravím. Pri pohároch medoviny na stole je jasné že všetci mi odzdravia s dobrou náladou. Pousmejem sa a spítam sa: Hráte voko bere? Jeden z nich s najväčšou kôpkou strieborných a medených mi odpovie pozitívne a spíta sa ma či si nechcem s nimi zahrať. Siahnem rukou do vrecka a vytiahnem odtiaľ iba 1 zlaťák a 2 strieborné. Položím si ich pred seba. Keď ostatný vidia zlaťák, chvíľku sa na mňa pozerajú, ale ja pre ich sklamanie posuniem dopredu iba 2 strieborné. Bankér mi dorovná a rozdá mi 2 karty, a 2 karty sebe. Zoberiem si karty do ruky. Mám tam jednu 8čku a jednu 2jku. To mi jednoznačne nestačí: Ešte jednu... Rozdá mi jednu kartu, ja si ju vezmem. Je to 10ka čiže mám 21 súčtovú hodnotu. Popri hre počúvam všelijaké reči o skúškach, o nebezpečenstvách, fiktívne teórie prečo ľudí odchádzajú. Zlozím karty, čo znamená že už mi stačí. On si vezme svoje karty, chvýlku do nichj pozerá, a hneď aj zloží že jemu tiež. Tak otočím moje karty a hodím ich pred neho, on otočí svoje. Mal tam 2 esa. Číže som prehral. Z úsmevom na tvári si bere 2 strieborné. Mne to však na nálade neuberá. Práveže ma čím dalej zaujíma čo sa tu deje... Počujte, prečo je tu toľko ludí? Co sa tu deje? Jeden z nich sa zasmeje, a povie my: Ty to nevieš? Hahahaha....... a čo tu potom robíš? Každký kdo sem prišiel vie že ide o... V tom mu bankér surovo buchol do hrude a vyrazil mu dych. Chalan spadol zo stoličky a snažil sa polapať dych. Bankér na mňa hodil uhrančivý pohľad, potom sa usmial. Dobre, ak to chceš vedieť, poviem ti to, ale nebude to zadarmo.... pome si o to zahrať... Ty dáš 1 zlaťák a ak vyhráš tak ti to poviem, ak ne, tak si zoberiem zlaťák a ty ... no to uz neviem čo ty urobíš. Pousmejem sa lebo mám rád takéto výzvy. Posuniem dopredu 1 zlaťák a poviem: Platí... Bankér premieša karty, a hodí mi 2 karty predomňa. Zdvihnem ich zo stola otočím si ich a vidím že mám eso a 10tku. Pousmejem sa a poviem... Stačí... On trochu prekvapene a nervózne si otočí svoje karty, potiahne si ešte jednu a naštvane ich praští o stôl. Je mi jasné že má viac než 21, číže prehral. Chvýlku pozerá na mňa, a hovorí: Nič ti nepoviem, si podvádzal. V tejto chvíľke prestanem byť kľudný. Vstanem zo stoličky, skočím na stôl a zo stola k nemu, chytím ho za tričko, buchnem ho do brucha, zdvihnem ho zo stoličky a s krásnym zadunením ho pritlačím na drevenú stenu. Chalan sa pokúsi vytiahnuť si z vrecka maú díku, ale ja si to všimnem trochu ho odtiahnem rukou od steny a potom ho celou silou zas o tu stenu praštím, cím mu vyrazím dych a díka mu z ruky spadne na zem. Pustím ho on padne na kolená a rukami sa podopiera zeme snažiac sa pobrať dych. Sadnem si na jeho stoličku a pozorujem ho. V tej chvýlke cítim na sebe veľa pohladov. Otočím sa a vidím ja veľké množstvo trpazlíkov, elfov aj ludí namna pozerá. Jedny prekvapene, druhy nervózne až nevraživo. Neuvedomil som si že moje jednanie priláka takú pozornosť. Vyjde zo mňa niečo takéto: Vyhral som nad ním v kartách a on mi odmietol poskytnúť informáciu o ktorú sme hrali... Po znudenom otočení hláv ostalo len pár bytostí čo si ma stále prezerali. Pozrel som sa na toho čo je na zemy, jak popadol dych, a snaží sa trochu rozdýchať. Chytil som ho za hlavu, postavil som ho na nohy, a išiel som mu vraziť do brucha, keď v tom som ucítil jak mi ruku chytil niekto iný. Prekvapene som sa otočil a bola to daaka žena. Uvolnil som zovretie bankérovej hlavy(držal som ho za vlasy a pustil som ho)a otočil som sa na ňu so slovami: A vy ste?..... Ukázala mi na volnú stoličku kúsok ďalej a odišla tam. Nechcelo sa mi zahadzovať s tou špinou a ta žena ma niečím zaujala. Tak som si pobral svoje mince a prišiel som k stolu na ktorý ukázala. Sadol som si na volnú stoličku a v tej chvýlke prišiel za mnou hostinský zo slovami: Zachvýlku bude na vás rada, dáte si zatial niečo na pitie? Nechápavo sa zatvárim na tú pasáž s tým že príde na mňa rada, ale už o niečo chápavejšie odpoviem na otázku. Áno, dal by som si bylinkový čaj, ak máte... Hostinský chvýlku udivene pozeral na mňa, potom sa uvedomil zo slovami hneď to bude. Otočil som sa na ženu, ktorá ma bez slov pozorovala. Bola veľmi pekná a pôsobila ako príjemná spoločníčka. Tak som si vydýchol a spítal sa: Mohla by si mi proímťa vysvetliť čo sa tu deje? A jak to myslel že za chvíľku príde rad na mňa? Pousmiala sa a začala mi hovoriť, presne čo sa stalo pred tým než som sám prišiel, o čo tu ide, a podobne. Popri jej vyprávaní mi hostinský doniesol čaj aj s malou cukorničkou. Pritiahol som si ho bližšie k sebe, ocukril, a plným dúškom som si odpil. Cítil som príval príjemného tepla do môjho tela a zdvihlo mi to aj náladu. Popri tom som ju samozrejme počúval. Keď dohovorila, čaj už som mal vypitý. Aha, chápem... Mno takto, zúčastním sa, aj tak nemám nič lepšieho na práci... Pousmial som sa, ona sa na mňa milo usmiala, a vytiahla si spod plášťa dáaky pergament a začala si v ňom niečo čítať. Po chvíľke som sa začal nudiť a čakal som kým si pre mňa hostinský príde. |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Nejraději bych šel za Tessiou do těch dveří, ale raději zůstanu dole a dám si pár doušků vína, která mi pomohou. Je pravdou, že víno má lečívé učinky, tak se o tom na vlastní pěst přesvědčím. Je dobré můj příteli. Ale netuším, zda bude také léčit, moje zničené srdce. řeknu tiše svému sokolovi, nejlepšímu příteli. V tom za mnou přijde hostinský a já pochopím, že přišel můj čas, kdy se dozvím odpověď na svoje otázky, které se mi ženou hlavou. Poslouchám ho a jdu za ním. Když se zmíní o schodech, zamračím se, jediné co mne v té chvíli napadne, je To bude asi nějaká past. Ale co? Mám přece u sebe svého sokola, který vidí v této tmě lépe než já. tato myšlenka mne uklidní a vydám se po schodech dolů. Mýchá se to pocity strachu, napětí, zvědavosti. Podivám se na svého sokola. Teď je to na nás drahý příteli. Kryj mi záda. promluvím k němu. On je pořád na mé ruce. Dál scházím po schodech. Je to nekonečné. Když už dojdu k cíly? Nebaví mne to. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš ani prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sám... |
| |
 | Hrdinstvo, sláva a česť. To sú dôvody prečo práve teraz, v tejto búrke kráčam k hostincu na kopci. Šanca ktorú nemáte každý deň. Jedinečná príležitosť, niečo dokázať, stať sa niekým, byť oslavovaný a to ja po smrti. Otvoril som dvere a rýchlo som vošiel dnu. Vnútri už bolo pomerne dosť ľudí. Mnoho silných a mocných mužov, ale aj žien, krásnych a odhodlaných. Vykročil som k pultu a vyhliadol si hostinského. Niečo silné na zahriatie priateľu. Oprel som sa o pult a sledoval som ostatných. Niektorý kľudne sedeli, sledovali ostatných, alebo búrku za oknom. Niektorí nervózne pochodovali po hostinci a zazerali na ostatných. Iní zase debatovali o rôznych veciach v snahe zabiť sa nervozity. Po pár hodinách čakania pred nás predstúpila skupinka mužov v čiernych plášťoch. Pozorne som ich sledoval a vnímal ich slová. Keď dohovorili, vyšli po schodoch na hor a hostinský začal postupne odvádzal uchádzačov preč. Nervozita v hostinci rapídne stúpla. Aj ja som trocha znervóznel, ale musím to prekonať, pochybnosti a strach mi v žiadnom prípade nepomôžu. Keď hostinský došiel po mňa, ráznym krokom som vykročil za ním dúfajúc, že to zvládnem. |
| |
 | Pootvoril som rozospate oci a poobzeral sa naokolo . Lialo ako z krhly ale take veci mi uz davno prestali vadit , ved dazd ocistuje prirodu , s ktorou som spaty . Pod sebou som videl par ludi iducich smerom od miesta ku ktoremu mam namierene . Ze by to uz zacalo ? To budu asi prvy neuspesny kandidati. Nemal som vsak chut zistovat co su zac . Pockal som kym prejdu dalej a zoskocil zo stromu na ktorom som oddychoval. Asi tam bude este par ludi , tak by nemalo vadit ze pridem neskor. Kludnym krokom som presiel az pred hostinec , kde sa mala konat udalost , vdaka ktorej mozno v buducnosti pomozem mnohym ludom . Akurat z neho vychadzal nejaky clovek a vybral sa smerom oproti mne . Nemozem ich vsetkych ignorovat a mal by som si zohnat informacie o tom co sa tam deje. Prihovoril som sa mu a aj ked s trpkostou v hlase a so smutnym pohladom v ociach mi porozpraval o piti zadarmo , o strnastich muzoch a o hostinskom , ktory teraz zaradom odvadza ludi do vrchnej casti hostinca . Ked som sa ho vsak spytal nato co sa dialo potom hore , lutost v ociach sa zmenila na strach a bez slova sa vybral rychlym krokom prec . Dakujem! Zakrycal som za nim s miernou vycitkou v hlase . Ale chapal som ze tych 14 muzov nebude par niktosov , ktory sa na nieco hraju . Budu to prinajmensom velvyslanci 14 ostrovov nasho sveta . A ty maju nad takymito ludmi moc , zastrasit ich natolko aby ani svojej mame neprezradili co oni nechcu aby vedela . Pousmial som sa nad tym , pretoze taku moc mozu mat len nad tymi ktorym zalezi na svojom zivote , na postaveni a vsetkych tych povrchnostiach . Ja som taky nebol cize sa nemusim bat ani jedneho z nich nech sa tam hore deje cokolvek . Konecne som sa dostal k dveram hostinca .Vyzerali ze zaokamzik zhniju , ale vedel som ze drevo z ktoreho su vyrobene sa tak len tvari , ale inak je pevne ako skala. Toto asi nieje len taky obycajny hostinec. Otvoril som ich a vsetky pohlady sa upreli na mna. Heh cena za to ze som oneskorenec. Vsetkym naokolo som zacal pohlady opatovat , az kym som sa ocami nedostal na jedneho z nich . Husle a udrziavany zovnajsok prezradzali ze nebude jednym z tych hulvatov , co si sem prisli uzit boj , ziskat vecnu slavu a podobne sprostosti. Nikdo z tychto ludi nevycnieval tak ako on . Nastroj ktory mal pri sebe ma vsak zaujal najviac . Nepochyboval som o tom ze vyberu mna , ale dufal som ze vyberu aj jeho , bol by som rad kebyze nam niekdo sprijemnuje cestu hudbou , ktoru ja tak milujem . Podisiel som k poloprazdnemu stolu a sadol si co najdalej od ludi sediacich pri nom . Vsetkych v hostinci som uz ignoroval a usporiadaval si myslienky . Nebol som hladny ani smadny .A tak som sediac pred stolom pozeral popod spadnute vlasy do tvare , ako hostinsky berie hore jedneho cloveka za druhym . Konecne prisiel rad na mna , neviem preco som nesiel posledny ked som ako posledny dorazil , ale bolo mi to jedno . Postavil som sa , vyzliekol si sedy premoceny plast a hodil ho na miesto kde som doteraz sedel . Je nacase ukazat tym panom tam hore co som zac !!! |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš ani prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sám... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš ani prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sám... |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Je to kuzlo , alebo su tie schody mechanicke . Nepocuj vsak ziadny zvuk napovedajuci mi ze sa jedna o mechaniku , a v tejto tme mi je moja bystrozrakost na nic a len ztazka odhalim ci sa jedna o kuzlo ovplyvnujuce moju mysel . Skusim hrat ich hru ?? Nema to zmysel . Ale prec sa neda ist , a ani nechcem . Ale uz by to tu malo byt . Zvytok teraz odhalil svoju podstatu . Rozhorel sa a ja vidim svetlo niekolko desiatok metrov odomna . Ako som si myslel je v takej vzdialenosti do akej som ho priblizne hodil . Prejdem dalsich par krokov , ale svetlo sa nepriblizuje . Uz je mi to jasne . Otazne vsak zostava ako sa z toho dostanem . A o aky druh podvodu sa jedna . Prestante sa schovavat uboziaci! Nerobim to pre seba Zakrycim smerom k plamenu . Ak je to mechanicke tak sa to musi pohybovat . Ak to tak je musim ten pohyb znemoznit . Ak nie budem aspon o krok blizsie k rozlusteniu tejto skusky Vytiahnem z posvy mec a celou silou ho vrazim do schodiska .Zapichne sa takmer po rukovet . Toto by malo narusit mechaniku ak sa jedna pohyblive schody . Pousmejem sa a vykrocim dalej . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podala svoju ruku a nechala sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podala svoju ruku a nechala sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podal svoju ruku a nechal sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podal svoju ruku a nechal sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Neviem ci mozem byt sedivejsi! Zasmial som sa a vlozil ruku do tej co sa ku mne nacahoala .Nemal som k nej velku doveru , ale presa len lepsie ako nekonecna prechadzka po schodoch . Dufam len ze nieje velmi odpudzujuca . Mozno ten chlapik co som ho stretol bol vyplaseny zrovna z tejto dievciny . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Sadni si a povedz mi niečo o sebe.. Si mladý muž, to mi je jasné. Prihliadnuc teda k tvojmu veku a tomu, že si už šedivý, človek asi nebudeš. Podľa výšky nie si ani trpaslík, ani hobit, či niečo podobné... Zdáš sa mi byť rozumný, takže... Elf? Nastalo chvíľkové ticho. Potom sa odrazu dievča akoby prebralo. Prepáč, prepáč, musíš byť dosť vystresovaný a ja sa ťa tu ešte pýtam hlúposti... |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Zrazu sa mi niečo popri neúnavnom zostupe po schodoch ošuchlo o hlavu. Inštinktívne som sa ju snažila ochrániť a ohnala som sa rukami. Dopekla, čo sú tu netopiere?!?!? vykríknem sama pre seba. Pozriem sa hore a zbadám ryšavé vlasy, ktoré ma oslovili. Chyť sa! Smerom ku mne sa načahujú dve ruky vytŕčajúce zo záplavy vlasov. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Nato odpoviem s dýkou pripravenou v ruke. A toto je zas čo? Kto si? A prečo by som to mala urobiť? Chytím jednu ruku a potiahnem smerom ku mne. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro No to je ale vďaka... Pomaly začne krúžiť ramenom, aby si ho rozhýbala. Ide o dievča vo veku medzi 16-19 rokov. Je veľmi štíhle, asi 170cm vysoké. Vlasy sú až červené a z bledej tváre jej svietia zelené oči. Oblečená je v nejakých jednoduchých látkových šatách. Keď si trochu rozcvičí rameno, pozrie ti uprene do očí. Následne sa milo usmeje a podá ti ruku. Asi sme zle začali, skúsime to odznovu... Ja som Karah a ty si...? Dievča stojí pred tebou očividne neozbrojené a čaká, kým sa jej predstavíš. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Dievča vypadlo z diery v strope a padlo rovno predo mňa. Kým sa pozbierala zo zeme, stihla som si ju poriadne prezrieť. No....nevyzerá nebezpečne....neozbrojená.... s touto myšlienkou som si zasunula dýku späť do čižmy. Keď ku mne natiahne ruku a predstaví sa, opýtam sa Čo tu robíš a o čo ti ide? Ruku jej ešte nepodám. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Pousmial sa aj ked vedel ze v tme jeho usmev nebude vidno. Som polelf a som tu koly niecomu v co verim . Preco si tu ty ? Co hladas schovana v tomto malom priestore ?? Priblizi sa este blizsie k nej z nadejov ze aspon nieco uvidi , zacitil jej vonu a chytil jej ruku svojimi dvoma . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Som tu, lebo bezo mňa by asi nikto okrem jedného mága, čo sa neviem ako teleportoval, týmto schodiskom neprešiel. Nechápem, kam tieto schody vedú, ani prečo nimi všetci prechádzate, ale keď už som tu uviazla, tak vám aspoň pomôžem. Dievča sa trochu rozpačito zasmeje. Potom pokračuje. Tá chodbička nad nami vedie k akejsi diere. Predpokladám, že sa ňou obchádzajú tieto schody. Na chvíľu sa odmlčí a zatvári sa tajomne. Potom sa znova usmeje. Takže prezradíš mi už, kto si ty? |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro podozrievavo na ňu vyhŕknem. Doteraz som sa musela vždy spoľahnúť sama na seba a nikto mi nikdy v ničom nepomohol. A tak ma nezaujímali problémy iných, starala som sa len o seba. Preto akosi neviem pochopiť, prečo by mi pomáhal niekto, koho ani nepoznám a kto nepozná mňa. Zdá sa mi to divné a podozrivé. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dievča vytrhne svoju ruku z tvojich dlaní. Pomaly, fešák! Zasmeje sa. Na okamih máš pocit, že sa jej zablyskli oči. Trávovo zelená ... taká je ich farba, ak sa ti to samozrejme len nezdalo. Som rada, že som ti pomohla trochu nabrať odvahu, ale zavďačíš sa mi inokedy... Som tu, pretože tu mám byť. Ale tým dole o mne nič nehovor, dobre? A nie je celkom pravdou, že som sa sem schovala. Ja som len našla východ z tých hlúpych schodov a rozhodla sa tu ostať. Dievčina sa opäť zasmiala. Po chvíli o niečo chladnejšie dodala: Prepáč, asi ťa len zdržujem... |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Dobre teda . Potlacil som svoj usmev a stiahol ruky k telu . Zoskocil som naspet na schodiste a zamieril dalej smerom dole . Zbohom! Ked ta to tam bavi kludne si tam zostan . Niesom si vsak isty tym o co ti ide . Plamen na mojom nozy medzitym vyhasol bol stale tam niekde dole . Musim si ist pon . Je to jedina vec co mi ostala po otcovi. Stale som sa vsak nedokazal zbavit toho pocitu co vomne vyvolala . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hmm... Vlastne ani neviem. Možno len nemám nič iné na práci. Zasmeje sa. Nevyzeráš, že by si mi dôverovala, ale ja ti nemôžem povedať všetko, čo by si chcela vedieť. Takže mi síce veriť nemusíš, ale v tom prípade ti držím palce, pretože tie schody sú vážne nekonečné. A ja som ti aspoň povedala svoje meno, zato ty si mi o sebe nepovedala nič. Dokonca si na mňa vytiahla dýku. Takže ktorá z nás by nemala tej druhej dôverovať? Dievča sa na teba zahľadelo. Nevyzeralo, že by malo strach z tvojich očí, ktoré vnuknú väčšine ľudí pocit, že im vidíš do hlavy. Možno je to práve tým, že má také isté. Po chvíli mlčania dievča vyskočilo a zachytilo sa rukami o kraj diery v strope. Rob, ako myslíš. Pokús sa zdolať schody alebo skús niekedy dôverovať aj iným ľuďom ako samej sebe a využí tú chodbu... Po týchto slovách sa pokúsila vtiahnúť sa pomocou rúk do diery, no ostala len nemohúco visieť zavesená na jej okraji. Ehm... Nemohla by si ma trochu potlačiť, prosím? Karah sa rozpačito, no milo usmiala a trochu pohúpala nohami. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Hel, to zvládneš. Dojdeš tam dole, povieš, že Servus, ja som HEellbound, a dokážem ľahko rozbiť šetko čo ma naštve. Poprípade im ukážeš dajaké tie vývrtky, otočky, výpady nech nevyzeráš ako tupý troll čo len bezhlavo máva zbraňou okolo hlavy. Fajne že. To máš bez problémov. Len prikývnem, na znak pochopenia hostinskému aj tomu otravnému hlasu v mojej hlave. Tvárim sa, že som to nepočul . . . Hostinský mi otvoril poklop a ja som okamžite vliezol dnu. Kráčam dole po schodoch, keď začujem, že sa poklop zatvára obzriem sa. Veď, som spravil pár krokov, a alebo sa mi len zdá, že je to tak ďaleko? Alebo som slepý? No, to je jedno Pokračujem dolu po schodoch, ktoré akoby nemali konca. Hej Hel, to bude dajaký oný, tento, oser. Šak hen, ideš ideš a furt nič šak to není normálne. Určite je to nejaký trik, ale môžem sa aj mýliť a fakt sú tie schody také dlhé. Viš čo, pobehni nech to toľko netrvá. A ak to nepomôže, tak potom trošíčka viac nad tým pouvažujeme. Ale, keď budem dlho bežať unavím sa a nepredvediem tým tam dole taký výkon. Počúvaj, ty si myslíš, že chcú niekoho kto chvíľu beží, a potom potrebuje pauzu aby mohol bojovať? Hmmmmm. . . . Nehaj tak a utekaj. Tak sa teda rozbehnem dole schodmi dúfajúc, že to nie je žiadne kúzlo, lebo tie neznášam zo všetkého najviac. Ako môže niekto veriť mágii. Hrubá sila a dobrá zbraň sú oveľa lepšie. Ty chlapče, nefilozofuj a utekaj lebo už ma tie schody nebavia. Tak teda bežím. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Mimochodom, som Adrasthea. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Keď si sa obrátil, zistil si, že dievčina sa vyklonila z diery. Až teraz si mal možnosť vidieť jej tvár. Mala zelené oči, presne ako v tom záblesku, plné pery a bledú tvár jej zvýrazňovali až červené dlhé kučeravé vlasy. Cez čelo má akýsi čierny povrázok. Môže mať medzi 16 a 19 rokov. Šibalsky sa na teba usmeje a potom opäť nežne a prívetivo, no trochu posmešne prerečie: Tie schody nikam nevedú... Tu hore je chodba, ktorou sa to dá obísť. Poď, podaj mi ruku... Jej ruka ladne vykĺzne z diery v strope, či skôr tajnej chodby a čaká, kým ju opäť uchopíš. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podal svoju ruku a nechal sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Je tak uzasna . Preco sa mi tak poplietla hlavu ? Preco teraz ? S tymto som nepocital . Musim sa z toho co najskor dostat ! |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Potom ti čosi podá. Je to prameň mojich vlasov... Bola by som rada, keby si ho predtým ako odídeš z miestnosti na konci tejto chodby, hodila na zem pred seba. Či to ale tak spravíš, je len na tebe... Máš pocit, že sa usmiala, no nemôžeš si tým byť istá, lebo v tej tme nevidieť ani na krok. Choď a buď silná, tá skúška možno nebude taká ľahká, ako myslíš... Dievča ťa chytilo za rameno na znak povzbudenia a potom sa od teba odtiahlo. Chodba Chodba má len pár metrov (narozdiel od schodov). Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošla. Tento snáď vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohla ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Je to prameň mojich vlasov. Predtým, ako opustíš miestnosť na konci chodby, hoď ho pred seba na zem, no ak sa ťa budú na mňa pýtať, nič im nehovor! Potom sa odtiahlo. Cítil si jej úsmev. Mimochodom, som Karah... Už bež, nemáš nekonečne veľa času... Chodba Chodba má len pár metrov (narozdiel od schodov). Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošiel. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohol ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro No ták, ešte trošíčka pobehni, podla mňa sme skoro tam. Urči. . . . . čo do? Niečo sa ma jemne dotklo. Niečo sa ošuchlo okolo mojej hlavy. Ak je to škaredé a zlé zabijem to a ak nie, tak neviem. Pozriem hore a zo stropu visí ruka. Jemná , tenká a krehká ženská ruka. Jak vieš, že je ženská? Môže to biť trik ako tie schody a potom by som sa nedivil keby patrila čo i len trollovi. Keď začujem ženský hlas, nik na svete by ma nepresvedčil, že je to troll. Taký krásny hlas nemôže patriť trollovi. Vzápätí sa vedľa objaví druhá ruka očividne patriaca tej istej osobe. Pomaly začnem zdvíhať ruku no v hlave sa mi zase ozvú pochybnosti. Hel, si si vážne istý, že je to žena, čo keď je to fakt pasca? Hel, ja nechcem aby nás rozpučil dajaký toll. Čo keď je. . . . aaaaachhhhh. Hneď mi je jasné nad čím sa tak rozplýva. Keď sa žena druhý krát ozvala zbadal som ryšavé a kučeravé vlasy. Hel chyť sa a okamžite, no ták chyť ju nech ťa vytiahne, jáj ryšavá dievčina s krásnym hlasom počkaj hneď sme pri tebe. Hel, neflákaj sa toľko nad čím do oneho rozmýšľaš? Krásne ryšavé žieňa ti podáva ruku a ty tu stojíš jak, jak.....blb. V tomto momente som mal chuť dotyčnému vraziť jednu do nosa, keby som samozrejme vedel kde má nos. No netreba ma už viac presviedčať, podám žene ruku a čakám kým ma vytiahne hore. A pre každý prípad, že by to fakt bol troll, som pripravený tasiť zbraň a uťať mu dajakú končatinu. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Snazil som sa jej to povedat kludnym hlasom avsak bol cely roztraseny z pocitov , ktore som zazival . myslel som si ze ich viem dobre zakryvat , ale pri nej sa mi to vobec nedarilo . na konci chodby som z nevolou , ale presne ako mi povedala , pustil jej vlasy na zem . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Postaví sa a chytí sa za bok, ktorý ju očividne bolí. Ach, to už je dnes druhý krát! zamrmle si. Potom sa milo usmeje. Ahoj, ja som Karah. A ty si..? S úsmevom na tvári ti podá ruku. Konečne si ju môžeš poriadne obzrieť. Má trávovo zelené oči, vlasy dlhé a kučeravé, skoro červené. Je štíhlej postavy a na sebe má len akési látkové jednoduché šaty. Na čele čierny povrázok. Môže mať čosi medzi 16-19 rokov. Stojí pred tebou absolútne neozbrojená a bez najmenšieho náznaku, že by šlo o trolla. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Teraz však už vieš, ako ďaleko je zem, a že ti pri zoskoku nič nehrozí. Môžeš teda zliezť. Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Hurá, konečně něco vidím. Zaraduji se a pokouším se dohlídnout dál. Schody však vypadají nekonečně. Povzdechnu si a pokračuju v cestě. Po pár krocích však světlo zabliká a zmizí. Css, co to? Nechápavě zamrkám a vyvolám další. Po chvíli však taky zhasne. To není normální. Zamračím se a dál už se o to nepokouším. Jen jdu trochu ostražitěji než před chvílí. Cesta je pořád bez konce a já si připadám, jak v kruhu, jen na to schodiště mi to nesedí. Najednou se mě cosi dotne vlasů a já se šíleně leknu. Přikrčím se a dívám se, co to bylo. Uf, ještě že to není pavouk. Napůl si oddechnu, když uvidím ruku. Úplně mě to ale neuklidní, ona ruka ve stropě taky není normální. Za chvíli se ozve i hlas, zjevně patřící k ruce, a pak se objeví i druhá a dokonce i vlasy. Mám vylízt? Co když je to past. Kdo ste? Proč bych měla jít nahoru? Zeptám se nedůvěřivě a na pobídku nijak nereaguju. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Hovoril som že to neni troll ty ozembuch. Kukni sa na to. Jáj, one šak na nej oči nechám, ale to mi je jedno veď sú tvoje. Ach môj ty hen na to kukaj šak to je úžasné. Kučeravé, ryšavé, skoro až pekelne červené, a tie oči. Mňami mňami, počuj Hel, aj keby s teba nebol hrdina a nevem čo šecko ešte, toto nepoondi dobre, ja som sa totiž práve zakukal. Snažím sa ignorovať ten hlas v hlave, ale akosi sa to nedá. Prezirem si dievčinu, Je naozaj krásna, a mladá. Fajnovo oblečená a neozbrojená. Keď sa chytí za bok je mi jasné, že si ho asi pri páde udrela. Prepáč, bolí to veľmi? Nechcel som, ospravedlňujem sa. Kokos, chlapče, niekedy si fakt že úplný pako, ale vieš byť aj milý, mám pocit, že toto nepokazíš. Keď sa usmej a predstaví sa neváham a spravím to isté. Ja som Hellbound. A ten bok ma vážne mrzí. Ale aspoň som si istý, že nie si troll. ČOŽE? Hel ty si sa zjašil? To čo si trepol? Ach, povedať žene do očí, že si si o nej myslel že je troll. Tak toto ne, one šak ak ťa teraz že neuškrtí bude to zázrak. Prepáč, to zo mňa len tak blbo vyletelo, nechcel som ťa uraziť. Ale, pri nekonečných schodoch človek nevie čo má očakávať. Chlapče, to že si blbý si doteraz na mňa hral že? Lebo toto zo seba pako nevytrepe. Hlas sa stále snažím ignorovať a nereagovať naň, no je to čím ďalej tým horšie. Mohla by si mi trošíčka pomôcť? Teda, ako sa mám dostať dole keď tie schody jaksi, nekončia? Celú dobu sa usmievam a dúfam, že dievča mi aspoň trocha pomôže. One, ja neverím. On fakt neni že toto, ten, taký oný tupý, debil. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Odhodlane som vyriekol . Nesnazil som sa ani zahladiet okolo seba ci tych muzov nahodou zbadam . Nechcelo sa mi uz rozmyslat nad dovodmy preco sa tak schovavaju . A je mi jasne ze nejake maju a nieje to len cista zbabelost .. Teraz tam len tak stojim a obcas sa mi zda ze pocujem akysi sepot , mozno suchot . Som zvedavy co sa bude dalej diat . |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Zastavil se před dveřmi. Jak jinak. Naznačí mi abych je otevřel a já nesměle natáhnu ruku na kliku. Připomenu si obraz plné hospody ozbrojených válečníků a instinktivně přiložím ruku na dýku u pasu v očekávání, že až se dveře otevřou vyskočí na mě minimálně tříhlavá a osmiruká příšera. Ještě hodím po hostinském pohled abych se ujistil... ani nevím o čem. Všimnu si, že má docela pěkné oči. Jak můžeš teď na něco takového vůbec myslet? pokárám sám sebe a s nádechem otevřu dveře. Spadne mi kámen ze srdce, když neucítím žádná slizká chapadla, která by mě plánovala rozmačkat. I když, prázdá místnost... Pro jistotu jsem stále ve střehu. Díky vlastním obavám jsem zcela zapomněla na hostinského, který stále stál ve dveřích a teď promluvil. Potlačil jsem vyjeknutí, z toho jak jsem se lekl. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Očima se pokouším najít nějaký poklop na zemi. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mal možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bol prospešný v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Pokouším se zapamatovat co nejvíc z toho co mi teď řekl. Později až za mnou zavře poklop si to v hlavě ještě několikrát přeříkám. Ale teď, když se na mě usmál, oplatil jsem mu to. Sice značně nervozním úsměvem, ale stále úsměvem. Na zlomek vteřiny jsem se ještě zahleděl do těch jeho očí. Nechal jsem si otevřít poklop v podlaze a vkročil jsem do chodby. Když se zavře poklop naposledy se otočím. Moje poslední šance se vrátit je fuč. pomyslím si. Ovšem zaujmě mě jiná věc. I když už do chodby neproudí světlo z místnosti nad poklopem stále je tam světlo i přes nepřítomnost pochodní nebo lamp. Jdu dál. Dál. Dál. Připadá mi, že utekla dost dlouhá doba. Rozhodně jsem teď musel být dosti hluboko pod základy hostince. Zaplavuje mě panika, ale pokouším se logicky uvažovat. Světlo. Zřejmě magické. Takže i toto může být nějaký druh magie. Ostatně ten muž v hostinci byl elf. O magii toho moc nevím, ale rozhodně vím, že elfové čarovat umí. Ale co když ne. Co když tu už zůstnu na pořád, protože jsem nebyl hoden? Uvažuji, ale neustále pokračuji dolů. Přehraju si ještě hostinského slova. Napadá mě jen jediná věc. Ctění pánové. Jmenuji se Meodor Symphonia. Jsem potulným bardem. Přišel jsem abych pomohl občanům tohoto ostrovního království a vyšetřil záhadu mizejících dětí. Myslím si, že v družině bych mohl být prospěšný tím, že jako bard jsem všude oblíbený a lidé mi rádi zdělují mnoho informací. Také umím hrát na housle. Vytáhnu housle zpod pláště a ukážu je. Snad je uvidí. Já.... myslím, že když jsem koukal na ostatní v hostinci... myslím, že na nenápadné získávání informací bych mohl být jeden z nejlepších. A mise má být nenápadná. Alespoň doufám. Připadal jsem si jako blázen. Možná že jsem taky už byl. Určitě mě nikdo neslyšel a já jsem si tu povídal sám, jako hlupák. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Čo to tu rozprávaš? Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podal svoju ruku a nechal sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Som Karah, teší ma. Ak sa chceš spýtať, čo tu robím, tak to sama neviem. V hostinci som zablúdila a dostala sa na tieto čudné schody. Po hodine prehľadávania stien som našla v strope poklop a chodbu a teraz pomáham tým, čo idú okolo, aby tu netrčali tak dlho ako ja. Na chvíľu sa odmlčí a potom pohýbe rukami. No tak sa už chyť... Zdá sa ti, že sa tu nachádza iný východ z tohto schodiska, ako ten, ktorý ti ponúkam ja? Dievča ma prívetivý hlas a nezdá sa byť nedôveryhodná. No na druhú stranu, stále je to len niekto schovaný v strope... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ten bok ma zas tak nebolí... A môžem ťa uistiť, že nie som troll... Teda, aspoň o tom neviem. Karah sa zasmeje, potom pozrie hore na dieru v strope. Vyskočí a zachytí sa o jej okraj. Pomôž mi, prosím ťa. Sama sa tam nevytiahnem. Za tvojej pomoci sa ryšavka vyštverá do diery, potom sa z nej vykloní a znova sa žiarivo usmeje. No poď, vyskoč za mnou.. Je tu chodba, ktorou sa dajú obísť tie schody. Jej hlava zmizne v tmavej diere a ty sa (s väčšími alebo menšími ťažkosťami) dostaneš za ňou. V chodbe je tma. Nevidieť tam ani na pár centimetrov. Veľká je asi 2x2 metre. Z mierneho zmätenia ťa vyvedie nežný dotyk ruky Karah. Čosi ti vtisne do dlane. Je to prameň mojich vlasov. Kým opustíš miestnosť, ktorá sa nachádza na konci tejto chodby, hoď ho pred seba na zem, prosím. Máš pocit, že sa usmiala, no v tejto tme si nemôžeš byť ničím istý. Chodba Chodba má len pár metrov. Na jej konci sa nachádza rovnaká diera ako tá, ktorou si vošiel, ibaže táto vedie do úplnej tmy. Nevieš, ako ďaleko od diery je zem a či si môžeš pri zoskoku ublížiť. Vrátiť sa však už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Nejspíš nelže, ale jestli se ztratila tak tady nemá co dělat a nedojdu na konec, neuvidím těch 14 lidí... Pomáháš? A došla jsi až na konec těch schodů? Někde mají končit a tam někam měli všichni dojít. Nakrčím čelo. Jak to tam nahoře vypadá? Je tam ještě někdo? vede to někam? Jestli tam je východ tak co tady ještě dělá? Jestli se opravdu ztratila tak by tady už přece neměla chtít být a už dávno by mohla odejít.... Past? Zkouška? Mám jí věřit? Tady magie možná nefunguje, ale nahoře... Může to být úplně něco jinýho a ony ženský taky bývaj potvory. Proč bych ti měla věřit, když mi někdo jiný, důvěryhodnější, řekl něco jinýho? Jakej máš důvod trčet tady a dávno neodejít? Moc se mi to nelíbí. Je tady tma, ale naštěstí ne úplně zima. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dobre, Kyuzo. Pred tým, ako začneme, ma zaujímajú dve veci. Provou je, či vieš kúzliť. A druhou... odkiaľ máš ten prameň vlasov? Nastane opäť ticho, no ak by sa dalo napätie počuť, ohluchneš. Je to tu jednoducho hrozivé. Si tu sám a nemôžeš sa spoľahnúť ani na to, čo počuješ, pretože sa to tu ozýva a zvuky prichádzajú zo všetkých strán, ani na to, čo vidíš, lebo svetlo je chatrné. Je tu chlad... ako v ľadovej jaskyni. Naskakujú z neho až zimomriavky... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Nevyzeráš, že by si mi dôverovala, ale ja ti nemôžem povedať všetko, čo by si chcela vedieť. Takže mi síce veriť nemusíš, ale v tom prípade ti držím palce, pretože tie schody sú vážne nekonečné. A ja som ti aspoň povedala svoje meno, zato ty si mi o sebe nepovedala nič. Takže ktorá z nás by nemala tej druhej dôverovať? Na chvíľu ostala ticho a potom doložila: Rob, ako myslíš. Pokús sa zdolať schody alebo skús niekedy dôverovať aj iným ľuďom ako samej sebe a využí chodbu, ktorá sa nachádza tu hore... Ak by si ňou nemala prejsť, na čo by tu potom bola? Ruky zmiznú v diere a ozve sa z nej ešte: Ak si to rozmyslíš, stačí povedať. Ale nezabudni, že nemáš nekonečne veľa času... |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Schody pořád samé schody. pomyslím si, když scházím dolů po nekonečných schodech. Jsem nervózní i můj sokol začíná být nervóní, ale pořád sedí na mé ruce a vrtí se. Poté co uslyším, něčí hlas a spatřím před sebou něčí ruce, tak můj sokol vzlétne a podívá se nahoru. Jak vám mám věřit? zeptám se jich a přitom čekám na to, co mi řekne sokol, který je tam na hoře a můžeme mne informovat a průběhu. Ale pak mne napadne jediné, je to zkouška důvěry. Měl bych jim věřit a tak se chytnu jejich rukou. Je to můj osud. pomyslím si. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro No, nie si zrovna najľahší.. zasmeje sa. Okolo teba je tma. Nevidíš ani svoje ruky, nieto ešte jej tvár, ale napriek tomu máš celkom dobrý pocit. Akoby z toho dievčaťa vyžarovala dobrá nálada. Za tebou sa nachádza chodba. Prelez ňou. Dajú sa tak obísť tie hlúpe schody. A toto... Dievča ti vtisne čosi do dlane. Je to prameň mojich vlasov. Predtým, ako odídeš z miestnosti na konci chodby, hoď ho pred seba na zem, prosím. Pohladí ťa po chrbte ruky na znak povzbudenia. Teraz už bež... Chodba Chodba má na dĺžku len pár metrov, veľká je asi 2x2 metre. Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošiel. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohol ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Poslouchám děvče a pramen její vlasů pevně držím ve své ruce. Sem můj příteli. zakřičím na svého sokola a ukážu mu svoji ruku, na které mám koženou rukavici. Když ke mně přilétne a sedne si na ni. Pohladím ho. Vypadá to, že je to moje poslední chvika. Jen chci, aby jsi se z toho dostal promluvím k němu a zase ho vypustím. Není cesty zpět. pomyslím si a skočím do díry. Přitom se mi vrací vzpomínka na můj život, tolik věcí jsem ještě mohl zažít. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Okolo teba sa teraz rozsvieti svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Sakra křiknu od bolesti, ale víc neřeknu. A pokusím se udržet rovnováhu na jedné noze, abych tu druhou moc nezatěžoval. Když se odsud dostanu, tak tu nohu si vyléčím. Teď musím myslet na jedno a to dostat se z této situace. pomyslím si a rozhlížím se po místnosti. Sokol je kdoví kde? Snad našel cestu. vzpomenu si na svého jediného přítele, který mi tolikrát zachránil život. Po té se mi zjeví před očima slova, které pravil hostinský. Mé jméno je Kalden. Jsem půlelf hraničář, takže mohu vám být prospěšný ve věcech stopařství, léčitelství. Mým uměním je také boj s mečem, který jsem si sám ukoval a obratnost, tedy boj s lukem. promluvím jim to, co bych měl. Hlavou se mi však hnaly otázky. Co jsou zač? V jaké jsem teď situaci? Dostanu se odsud? |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dobre, Kalden. Pred tým, ako začneme, ma zaujímaja ma jedna vec a to, či vieš kúzliť. Nastane opäť ticho, no ak by sa dalo napätie počuť, ohluchneš. Je to tu jednoducho hrozivé. Si tu sám a nemôžeš sa spoľahnúť ani na to, čo počuješ, pretože sa to tu ozýva a zvuky prichádzajú zo všetkých strán, ani na to, čo vidíš, lebo svetlo je chatrné. Je tu chlad... ako v ľadovej jaskyni. Naskakujú z neho až zimomriavky... |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Já a kouzlit? Musím vás zklamat. řeknu a napjatě čekám, co se bude dít dál. Pokud dojde k souboji, moje šance jsou poloviční, jelikož mám kotník naražený a sotva se držím na nohou. No tak jsem tu sám. Moje šance jsou malé, ale přece tu je naděje. pomyslím si a stále stojím na místě, nehnu se a ruku držím na svém meči v případě, že budu muset tasit. Strach se v sobě pokouším potlačit. V nejhorším případě na ně poštvu svého sokola, jestli mne uslyší. Nemám rád tyto situace, při kterých nevím na čem jsem. pomyslím si a snažím se koncentrovat. Někde přece musí být odsud východ. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro poprvé 4 podruhé 8 |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas opäť rozochveje miestnosť. Dobre, ak teda nevieš kúzliť, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Kalden! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 2k6 (2x kocka šesťstenná), či si tvora zabil. |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro první hod 3 druhý hod 4 |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Vyslovil som odpoved na prvu otazku . Co s tou druhou , mozno skusaju ci poviem pravdu , alebo budem klamat . Ak vedia o tom dievcati a ja im poviem ze tam nieje budem za klamara . Ak nie a ja im o nom poviem sklamem ju a mozno ju za jej pocinanie stihne trest . Viem co je lepsie pre mna , ale ... Ten pramen mi dalo dievca , ktore mi prirastlo k srdcu . Stretol som sa s nou davnejsie a celkom sme si rozumeli . Predtym ako som sa dostal pred tmavy otvor . Ziadal som ho o pomoc a privonal si k nemu , vtedy mi vyklzol na zem . Z toho ze sa rozsvietil som bol prekvapeny , ale verim ze to nieco znamenalo . Dufam ze im tato odpoved bude stacit .Vyzeralo to ze som uprimny , a ani som tolko neklamal |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas opäť rozochveje miestnosť. Dobre, ak teda nevieš kúzliť, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Kyuzo! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 2k6 (2x kocka šesťstenná), či si tvora zabil. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Pristupil som k nemu a zahnal sa rukou . Ked neuspejem ja budem stale zit , ale moj uspech znamena smrt pre niekoho ineho . Posluchnut tu bandu namyslencov co si myslia ze maju pravo zobrat zivot komu chcu . Dokonca aj toto pravu prenasat kade chodia a nutit ludi do niecoho co im je mozno proti srsti . Mozno len skusaju ci som ochotny spravit pre splnenie toho co chcem vsetko . A ja chcem spravit vsetko ! Musim , ale nerobim to z vlastnej vole ! Dal som do toho uderu celu silu . Musim to dokazat !! Pomyslel som si , zavrel oci a celou silou udrel toho tvora . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvoja. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Nezabil si ho... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka, by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohol ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k10 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Mal by som zacat tymi ktorych sa mi podari identifikovat ako parnych . Ale udrzat si na nich pozornost bolo nemozne , stracali sa medzi sebou , ale intuicia mi hadam pomoze .Po kratkom case sa mi podarilo dostat vsetkych , ale nepriek tomu som nevedel ktory bol desiatym cislom . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na tretí pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidel, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mal jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k10, či si sa vyhol. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Vyhnut sa mu nebude problem. Uskocil som na pravo ale namiesto kde som dopadol sa rutilo hned niekolko dalsich tramov . Kotulom som sa mrstne vyhol aj im . Zatial som sa dokazal vyhnut vsetkym a vyzera to ze to uz vsetko ustalo . |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Pokud ovšem mě neslyšeli ti muži. Tak mě asi těžko slyšel někdo jiný. Navíc tady dole, tak hluboko pod zemí. Levá, pravá, levá, pravá... Z ničeho nic se mě něco dotkne na hlavě. Instinktivně se přikrčím, udělám dlouhý krok či snad skok přes další dva schody, otočím se o sto osmdesát stupňů a ruka s dýkou mi vyletí od pasu a teď míří hrotem přímo na díru ve stropě. To vše se stalo během jednoho úderu srdce. Tedy jednoho úderu srdce u člověka, který není zrovna v téměř uplné tmě, sám pod zemí. A jako by to nestačilo, právě mu něco očividně živého sáhlo na hlavu. U takového člověka (pokud by nějaký měl takovou smůlu, že by se mu to přihodilo) by to byli údery minimálně čtyři. Když uvidím ruku, vůbec mě to neuklidní. Spíše naopak. První myšlenka je, že tam nahoře je někdo mrtvý. Možná někdo kdo tu byl přede mnou. Takže nevím jestli mám být rád, když na mě ruka promluví. Ženská ruka, abych byl přesný. A za okamžik za ní měla následovat i druhá. Čo to tu rozprávaš? Chyť sa! Ona mě slyšela? Doufal jsem, že jsem jen, aniž bych si to uvědomil, řekl nahlas jen nějakou ze svých myšlenek a ne ten proslov co jsem učinil. V tu chvíli jsem byl rád za chabé osvětlení, jelikož jsem se i v takové situaci začervenal. Schoval jsem dýku pod plášť jako bych ji chtěl vrátit do pouzdra, nicméně jsem si stále držel v ruce připraven znovu se s ní bránit. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Jediné na co jsem se zmohl bylo tiché: To bych tedy nerad. a už jsem natahoval ruku k ženě. Poté mi proběhla hlavou myšlenka na to, že možná se jí nedá tak úplně věřit. A proč bych to vlastně měl dělat? znělo to možná trochu natvrdle a když jsem si to uvědomil rychle jsem dodal: Hostinský říkal, že mám sejít dolů až do kruhové místnosti a o žádné rudovlasé amazonce ve stropě se nezmínil. Stále jsem ostražitě sledoval dvě ruce a pramen vlasů vysících ze stropu a napjatě očekával až mi odpoví. V hlavě jsem si ještě uvažoval nad pár pohyby jak co nejrychleji odrovnat soupeře padajícího ze stropu. Aniž bych si to uvědomil ustoupil jsem ještě o krok dolů. O krok dále od díry ve stropě. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dievča si povzdychne. Nevyzeráš, že by si mi dôveroval, ale ja ti nemôžem povedať všetko, čo by si chcela vedieť. Takže mi síce veriť nemusíš, ale v tom prípade ti držím palce, pretože tie schody sú vážne nekonečné. A ja som ti aspoň povedala svoje meno, zato ty si mi o sebe nepovedal nič. Takže ktorí z nás by nemal tomu druhému dôverovať? Na chvíľu ostala ticho a potom doložila: Rob, ako myslíš. Pokús sa zdolať schody alebo skús niekedy dôverovať aj iným ľuďom ako samému sebe a využí chodbu, ktorá sa nachádza tu hore... Ak by si ňou nemal prejsť, na čo by tu potom bola? Ruky zmiznú v diere a ozve sa z nej ešte: Ak si to rozmyslíš, stačí povedať. Ale nezabudni, že nemáš nekonečne veľa času... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už sa zdá, že všetko skončilo, vyrúti sa na teba ešte jeden trám. Ten ťa zasiahne, ale vlastne ťa len postrčí a nespôsobí ti žiadne zranenie. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapený, no prvá rana do brucha ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkuroval, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si dobrý hlavne so zbraňami, bez nich si proti takémuto chlapovi nahraný.. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Neviem ako dlho to este vydrzim. Po nejakom case som uz nezvladol ani poriadne stat na nohach a dalsi jeho uder ma poslal priamo na zem . |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Jeho slova mne velmi překvapí. Mám zabít toho tvora, beze zbraní. Každý žijící tvor si zaslouží žít. Ač je jaký chce. pomyslím si a stojím na místě. Nebudu bojovat. Nebudu útočit, jako první. Ten tvor si zaslouží žít. řeknu a položím zbraně na zem a ustoupím od nich o pár metrů. Jestli mám bojovat s ním, tak ho pusťte, ať se může bránit. řeknu a čekám na jejcih reakci. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Pomôžem jej dostať sa hore do diery,a potom ju nasledujem. Počul si Hel, obísť schody, hah, krása, ty, ešte vac som sa že zamiloval do nej. V chodbe je strašná, desivá tma, ale fakt že taká strašná tma, že už ani nevidím Karah, čo je veľmi znepokojujúce a smutné. Keď ma Karah chytí a vtisne mi do dlane jej vlas trocha sa myknem, kto by sa v tej tme nemykol, a kto tvrdí že ne tak ho ovalím. Posero, ty, žena a tma, skvelá kombinácia, aj keď v tvojom prípade tu tá tma zohráva veľmi zlú úlohu. Tak akože pohneš sa už? A nezabudni čo máš spraviť. S menšími obavami z tmy sa pomaly pohnem vpred. Pomaličky a potichu kráčam tmou a srdce mi bije ako zvon. Jak ja neznášam tmu. Stoj ty šak sa strepeš, sa aj pod nohy kukaj akože, jáj nemehlo. Tentokrát musím svojej intuícii, či čo to je, poďakovať. Bez neho by som si tú dieru nevšimol a nasledoval by pád. Aj keď, možno by to nevadilo, veď nemám ani potuchy aké je to hlboké. A inej cesty niet, ale, čo ak je to fakt že hlboké a ja sa dolámem? Ehm, vlas. . . Prejdem si rukou vo vlasoch, aj keď nechápem čo mi to má pomôcť. Nie vlasy, ale vlas. A nie tvoje vlasy, ale jej vlas, si ju ty počúval vôbec? Potom mi to dôjde. Ale, vážne to mám zahodiť, nič iné mi nedala,a už ju pravdepodobne neuvidím, takto by mi zostalo aspoň niečo. Hel, keď si pri dajakej tejto ženskej, tak máš IQ že stopadesát, ale akonáhle sme len mi, tak si tupý jak poleno, by ma fakt že zajímalo čím ty rozmýšľaš, ale hlava to nebude. . . Niečo pravdy na tom bude, ale tu narážku s rozmýšľaním som nepochopil. Nakoniec sa mi podarí premôcť,a s istými malými pochybnosťami hodím vlas pred seba do diery. |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Když pokračuje s tím, že ona mi řekla své jméno a já ne a že ona je ta co mi nemůže důvěřovat, už se chystám, že jí něco povím na svoji obranu, ale odmlčím se a počkám jestli zas neplánuje pokračovat. Na chvíli se odmlčela a tak jsem chtěl začít, nicméně ve stejný okamžik začala pokračovat i ona tak jsem zase ztichnul. Ta ženská... teda ta Karah... spustila něco o tom, že neumím nikomu důvěřovat atp. Tohle jsem is už neměl v plánu nechat líbit... A ještě k tomu za sebou zavřela dveře. Já že důvěřuju jen sobě samému! Na chvíli jsem ještě zdržel svůj proud slov, který jsem měl připravený na ni vychrlit, ale zamyslel jsem se nad tím co řekla. Možná je na tom skutečně něco pravdy, že nědůvěřuju většině lidí. Možná trávím moc času cestováním sám, možná jen se bojím sklamání jako se svým přítelem z dětství... Ale to pořád neznamená, že bych měl důvěřovat nějaké ženě co se jen tak spustí ze stropu uprostřed takové chvíle a ještě si myslí, že jméno stačí k tomu aby se z nás stali přátelé na život a na smrt. Nicméně puchýř zloby trošku splaskl a tak jsem promluvil relativně klidným hlasem. Copak jste neslyšela všechno to co jsem tu ještě před chvílí říkal? Myslím, že toho víte o mě mnohem víc než já o vás. Z hluboka se nadechnu. Sper to ďas. Meodor Symphonia. Tak se jmenuju, jestli jste to ještě neslyšela. Jsem bard. Zastrčím konečně do pouzdra dýku a demonstrativně prsty brnknu na pár strun houslí, které stále držím v druhé ruce pod pláštěm. Jsem tu kvůli tomu úkolu s mizejícími dětmi, ale to jste se jistě dovtípila. Tak myslím, že teď zase víte o mě vy než já... Můžete pokračovat v tom proč tu jste vy. Nebo lépe, pokud máte stále zájem. Můžete mne pomoci vylést nahoru, jelikož jak říkáte: Nebmáme nekonečně mnoho času. Postavím se zpět přímo pod poklop a vzhlíží vzhůru. Čekám zda mi dívka odpoví či jestli se otevře poklop nebo jestli snad tady na mě čeká ještě nějaké jiné překvapení. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Že by vážně šla i o něco níž? Těch schodů je vážně hodně. No co, kdyžtak se můžu vrátit. Radši bych vážně seděla někde v teple a odpočívala... Promiň, jmenuju se Tessia. Tak jo, vytáhni mě, jestli ještě chceš. Zavolám po chvíli přemýšlení a čekám, jestli mi znovu podá ruce. Když jo, chytím se a pokusím se jí pomoct dostat mě nahoru, ale nejsem moc silná, takže to bude na ní. Naštěstí jsem lehká, tak by to nemusel být problém. Jen doufám, že to vážně není past. Pro všechny případy jsem připravená se bránit. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Nechápem prečo mi pomáha, ale ak sa mi podarí dostať vďaka týmto vlasom do družiny, tak nech je to divné aké chce, je mi to jedno. Nato som podstúpila k diere. Chvíľu som zarazene pozerala do nej, potom som zhodila z pliec svoj vak. Prehrabala som jeho obsah a nakoniec odtiaľ vylovila lano. Na jeho koniec som priviazala dýku a spustila ju do diery. |
| |
 | Odkedy som sa ráno prebudila mala som veľmi divný pocit. Netušila som, či to je z nervozity, alebo nadšenia. Jediné, čím som si bola istá bolo to, že dnes je ten deň, na ktorý som tak dlho čakala. Idem skúsiť niečo nové, urobiť niečo neznáme. S takýmito myšlienkami som sa ráno obliekala, jedla, chystala a aj celou cestou do hostinca Na prelome som ich držala v hlave. Niet sa ani čomu diviť, takáto šanca sa tak často nenaskytne. Do mesta som dorazila včera neskoro večer po veľmi dlhej ceste. Nájsť nejaké ubytovanie bolo po tme skoro nemožné, našťastie som však narazila na malý hostinec hneď pri vchode do mesta. Akonáhle som prišla do izby padla som na posteľ a spala až do rána. Až pri raňajkách ma napadlo opýtať sa niekoho na cestu k hostincu, kde sa má konať onen slávny nábor. K hostincu som išla rýchlym krokom, nechcela som sa už viacej zdržiavať. Až niekde v polovici cesty som si uvedomila, že prší a tak som si rýchlo prehodila kapucňu cez hlavu, ktorá bola aj tak už úplne premočená, a ešte pridala. Konečne som sa dostala ku vstupným dverám. Nachvíľku som pred nimi zastavila a zhlboka sa nadýchla. Tak a začína sa to. Dúfam, že sa to tu hneď aj neskončí. Prvýkrát od môjho rozhodnutia prísť sem ma prepadli obavy. Čo ak sa im nebudem pozdávať? Čo ak vyberú niekoho lepšieho a mňa pošlú odkiaľ som prišla? Čo ak to nie je tu? Čo ak dnes nie je správny deň? A čo ak sa vlastne nič takého nekoná? Spanikárila som. Nervózne som sa začala obzerať, no v daždi som nevidela nikoho, kto by vyzeral, že by mi mohol pomôcť. Chvíľku som rozmýšľala nad tým, že sa proste otočím a pôjdem nazad, potom som sa však zhlboka nadýchla. Radšej aj druhýkrát. A tretí. Znovu som nabrala svoje odhodlanie a chytila kľučku. Dvere sa bez mojej pomoci nečakane otvorili a len-len, že som stihla uskočiť stranou keď sa von vyrútil akýsi chlap. Vyzeral dosť sklesnuto a očividne si ma vôbec nevšimol. Chvíľku som sa dívala, ako mizne v daždi, a potom som už sama otvorila dvere. V hostinci bolo plno ľudí. Viac, než by som čakala, že ich bude. Tak tie správy asi neboli nepravdivé. Alebo sme nalateli všetci. Rýchlo som pohľadom preletela po osadenstve a hľadala voľné miesto. Napokon som našla jednu prázdnu stoličku pri okne, tak som sa na ňu usadila a čakala. Netrvalo to tak dlho a prišli dnu 14 chlapíci. Po stručnej reči a inštrukciách sa vytratili hore schodmi. Rozhodla som sa príliš sa netrápiť ich slovami ani tým, ako sa tvárili ľudia čo prišli z hora a opäť si sadali na svoje miesta. Trochu som sa pomrvila na stoličke, natiahla si ešte stále rozospaté kĺby a zadumane sa zadívala von. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Akonáhle spadneš na zem, muž zmizne. Následne cítiš, ako ťa ktosi alebo čosi dvíha a pokladá na posteľ, na ktorú ťa pripútajú akési rastliny. Ledva pozeráš, no vidíš pred sebou akúsi rozmazanú postavu, ktorá prerečie. Má iný hlas ako muž, ktorý doteraz hovoril o tvojich úlohách. Toto je posledná skúška... skúška života schopnosti. Budem ti pomaly vysávať život a keď zamdlieš, skončím. Nebráň sa, je to zbytočné.. Osoba dá ruky nad tvoje telo a ty máš pocit, že z teba vysáva dušu. Z tvojho brucha stúpa akýsi plyn a ty neustále slabneš. Požiadavka: Hoď si 1k10 na určenie životaschopnosti. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ak nedokážeš chladnokrvne zabiť, nemáš tu čo hľadať. Toto je skúška sily ako fyzickej, tak psychickej. Udri alebo si neuspel! Zdá sa, že to myslia vážne. Kto vie, čo sa stane, ak neudrieš. Vyzerá to, že si ich rozhneval... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Teraz však už vieš, ako ďaleko je zem, a že ti pri zoskoku nič nehrozí. Môžeš teda zliezť. Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro Po tych ranach a vsetkych skuskach ani nemam sil vzdorovat dalej , aj ked brucho sa mi zozaciatku reflexivne napne , po chvyli ho aj tak uvolnim iba mi to berie zbytocne sil . Aspon zistim kde su moje limity Zavriem oci a pocitujem ako ma opustaju zvysky sil , ktore mi ostali . Po case som uz prestal vnimat koncatiny a zostala mi len moja mysel , ale aj ta sa pomaly zacala zahmlievat , az som napokon stratil vedomie . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Chyť sa Medeor... Je mi ľúto, že sme takto začali, nechcela som ťa uraziť, ani nič podobné. Len ti pomôcť, odpusť... Dievča ťa jemne chytí za ruky a vtiahne za sebou do diery. Som tu, aby som vám pomohla, ale tým dole o mne nič nehovor... Dievča chvíľu mlčí akoby chcelo zdôrazniť dôležitosť toho, čo práve povedalo. Potom ti vtisne čosi do dlane. Za tebou je chodba, na ktorej konci je diera ako táto. Vedie do miestnosti, do ktorej sa máš dostať... Do rúk som ti dala môj pramienok vlasov. Kým odídeš z miestnosti, ktorá sa nachádza na konci chodby, hoď ho, prosím, na zem.... Dievča ťa pohladí po ruke na znak povzbudenia. Dúfam, že to zvládneš a neskôr z nás možno budú dobrí priatelia... Veď chlapci, ktorým sa páčia muži sú vraj najlepší spoločníci na cestách... Máš pocit, že sa Karah usmiala, no nie je tu vidieť na na pár centimetrov a tak si tým nemôžeš byť istý. Chodba Chodba je dlhá len pár metrov a široká asi 2x2metre. Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošiel. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohol ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Kalden pro Zkoušku čeho? Smrt nic nevyřeší. pomyslím si a dívám se kolem sebe. Je tu tam, jen ta bytost tu je. Dělejte, jak myslíte. Ale já pro vaše uspokojení nebudu nikoho zabíjet. promluvím ještě jednou a čekám co se bude dít. Jsem v pěkné šlamastice, ale nejsem schopný připravit o život tvora, který je spoutaný a nemůže se bránit. Toto mne neučili. Toto je nelidské. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Nie je tu žiadne svetlo, nevidíš ani na 5 centimetrov. Zo zmätenia ťa vytrhne Karah, ktorá ti čosi vtisne do dlane. Je to prameň mojich vlasov... Za tebou je chodba a na jej konci otvor. Kým odídeš z miestnosti, do ktorej sa tým otvorom dostaneš, hoď ten prameň vlasov pred seba na zem, prosím... Teraz už choď a dávaj si pozor... Chodba Chodba má len pár metrov (narozdiel od schodov) a široká je asi 2x2 metre. Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošla. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohla ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Hostinský pokynie a ty nesmelo otvoríš. Vojdeš dnu a rozhliadneš sa... To, čo sa v miestnosti nachádza, ťa trochu vyvedie z rovnováhy. Je to tu totiž úplne vyprázdnené. Žiadna skriňa, nič.... Hostinský za sebou zavrie dvere. Teraz ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť. Následne zídeš schodmi skrytými pod podlahou a ocitneš sa vo veľkej miestnosti kruhového tvaru. Nebudeš vidieť na jej konce, no stoja pri nich 14ti muži, ktorých si už mala možnosť vidieť... Čo bude tvojou úlohou, ti už povedia. Ty musíš iba vysloviť svoje meno, predostrieť im, čo dokážeš, a teda čím by si bola prospešná v družine, ktorá vznikne po vybraní najlepších z uchádzačov. Čo sa bude diať ďalej je tajomstvom i pre mňa... Drž sa. Hostinský sa pousmeje, čo ti trochu zdvihne sebavedomie a zníži nervozitu. Pomaly spoločne prejdete do stredu miestnosti, kde hostinský odtiahne takmer neviditeľný poklop na tajnom schodisku. Vojdeš dnu. Kráčaš dole schodmi.. Vidíš stále len na pár krokov. Počuješ, ako sa zatvára poklop, no keď pozrieš hore, už nemáš prehľad, ako ďaleko bol. Viditeľnosť sa nijako nezhoršila, takže len ďalej kráčaš dolu schodmi, ako ti hostinský kázal. Ideš... ideš... ideš... no schodisko nemá konca a ani náznak svetla či už pod tebou alebo nad tebou. Netušíš, ako ďaleko si od vchodu ani východu. Skúška? Pasca nepriateľa? Alebo len hlúpe zdanie spôsobené prehnanou nervozitou z toho, čo nastane? Veľa otázok, no odpoveď budeš musieť nájsť sama... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzať v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Vráť sa dole medzi ostatných uchádzačov a počkaj tam. Pitie i jedlo máš zdarma. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzať v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Môžeš odísť z hostinca. Neprešiel si. |
| |
| Postavim sa a odkracam do dolnej casti hostinca .Este tam su nejaky ludia . Prejdem na miesto kde som predtym sedel . Moj plast tam stale je a medzitym ako som bol prec aj trosku vyschol . Cudne ze tam stale je. Prehodil som ho cez seba a mavol smerom k hostinskemu . Pochopil moje gesto a doniesol mi plny tanier s kuracinou , zamiakmi a dzban vody. Ako vedel naco som mal chut ?? Hladne som sa pustil do jedla az kym nezostal tanier aj dzban prazdny . Spokojne , aj ked nasmrt unaveny som si spravil na stolicke pohodlie a cakal co sa bude diat dalej . |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Zas tá tma... no zrejme som sa dostala tam kam som mala, je na čase sa predviesť... Zhlboka sa nadýchem a spustím Moje meno je Adrasthea Thanati. Pochádzam z rodiny, kde každý vedel zaobchádzať s dýkou skôr ako sa naučil chodiť. Cudzí mi nie je ani boj s dvoma šabľami či streľba z kuše. Viem rýchlo získať potrebné informácie bez toho, aby dotyčný vôbec zistil, že mi niečo prezradil. Čo myslím, že sa vašej skupine veľmi zíde. Na chvíľu sa odmlčím a čakám, čo bude ďalej. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Než mě Karah vytáhne nahoru čekám, že tam bude jen o něco míň světla než tady. Viditelnost pouze na pár centimetrů mě zaskočí. Chvíli se rozhlížím kolem a pokouším se rozkoukat, no, nejde to. Trochu se leknu nečekaného dotyku na dlani a otočím se směrem, kde by měla stát Karah. Vlasy? Na co vlasy? Vezmu do dlaně pramen a pokouším se pochopit, proč to po mě chce. Aaa ty nejdeš? Co tady budeš dělat? Zeptám se trochu zmateně. Tak se měj, třeba se ještě potkáme. Rozloučím se, ať už odpoví cokoli a opatrně se vydávám naznačeným směrem. Jen doufám, že tu díru nepřehlídnu. Naštěstí jsem ho našla včas. Jen je tam úplně úplná tma. Ohlídnu se za sebe, jakoby mi měla Karah nebo něco jinýho pomoct. Jak to může být vysoko? Neudělám si nic? Co tam může být? Přemýšlení je však marný, takhle nic nevykoukám. Vzpomenu si na předchozí neúspěch se světlem, ale teď jsem jinde a i ta chvilka by mohla stačit. USměju se v očekávání aspoň trochy světla a zašeptám potřebná slůvka. Ale ono nic. Ať se snažím jak chci, nic. Naštvaně to vzdám a povzdechnu si. Co je tohle za místo?! No nic, takže jinak. Nadechnu se a nahmatám okraj díry a pramen vlasů si dávám do kapsy v záhybu šatů. Pak se pomalu spustím dolů, jestli se nedotknu podlahy. Jestli ne, po chvíli se stejně pustím, zavřu oči a čekám, kam a jak dopadnu... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Taky mě mrzí, že jsme to chytli za špatný konec. Já... vlastně jsem se ani neurazil jen... byl jsem, a pořád ještě jsem rozrušený a nervózní z celé této věci. Taky se vám omlouvám. Vystřihnu letnou úklonu. Sice se to moc nehodí tady a teď, ale na slušné vychování jsem si zvykl. A zvyk je železná košile. Načež rusovláska pokračuje. Těm dole? Myslíš ostatní uchazeče? Vůbec jsem si neuvědomil, že nemusím být a zjevně ani nejsem prvním, komu Karah takto pomohla. Ale měli to tak pánové ostrovů naplánováno? Když mi vtiskne něco do dlaně, přiblížím to k obličeji abych na to v té tmě lépe viděl. Za okamžik mi to však objasní sama a k tomu přidá informace o mém dalším možném postupu. Udiví mě požadavek o hození vlasů do příštího otvoru, ale nechávám to plavat. Zřejmě ví lépe než já k čemu je to dobré. A nevypadá, že by mi chtěla ublížit. Ale. Když se dotkne mojí ruky při pohlazení, nápadně ucuknu. Nikdy jsem si nezvykl na důvěrné vztahy se ženami. Vždycky jsem si je udržoval na dostatečnou vzdálenost a nemám rád, když narušují můj osobní prostor. Jí jsem ovšem nic neřekl a přešel jsem to mlčením, i když si toho bezpochyby všimla. Co mě ale vyvede z míry nejvíc je její poslední věta. Její vědomost o mé orientaci mě doslova vyvede z míry. Zůstanu stát bez hnutí a jen ji pozoruji. Je velmi nepravděpodobné, že bych se o tom zmínil při mém proslovu k vládcům ostrovů. Proč bych to taky dělal. V téhle ženě je víc, než se na první pohled zdá. Trochu mě děsila. Jediné co ze mě však vyšlo bylo jen téměř nesrozumitelné vykoktání. A-Ale... j-jak... Jen její úsměv (jakože to snad úsměv byl) mě probudil z toho náhlého zkamenění a připomněl mi, že se mám otočit a pokračovat chodbou dále. Dokonce mě to rozrušilo natolik, že jsem se zapomněl rozloučit a poděkovat. Když jsem si na to vzpomněl o pár kroků dál a otočil jsem se, Karah jsem už neviděl protože mě opět obestřela tma. Mohl jsem zavolat, ale ta zpropadená atmosféra tohoto sklepení či co to vlastně bylo mě opět zastavila. Takže jsem se opět vydal dále. Než jsem narazil na další otvor v zemi (nebo snad stopu) přemýšlel jsem o té dívce. Byla skutečně... podivná. Minimálně podivná. Cestou jsem si ještě urovnal věci v rukách. Housle jsem opatrně přehodil přes rameno a do pravé ruky jsem si dal dýku. V levé jsem svíral ten ryšavý pramínek vlasů. Otvoru jsem si všiml jen tak tak abych do něj nespadl. Svezl jsem se na všechny čtyři a naklonil se nad díru. Tma. Jako všude. Vlasy mě lechtali an dlani a tak jsem natáhl ruku nad díru a skoro ceremoniálně je upustil. Stále jsem nahlížel dolů do tmy a sledoval co se bude dít dál. Znervóznilo mě moje srdce, které, ač jsem si nemyslel že je to ještě možné, začalo bít ještě o trochu rychleji. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas opäť rozochveje miestnosť. Dobre, kúzliť predpokladám nevieš, prejdime teda rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videla. Odlož zbrane, Adrasthea! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 1k6 (1x kocka šesťstenná), či si tvora zabila. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Teraz však už vieš, ako ďaleko je zem, a že ti pri zoskoku nič nehrozí. Môžeš teda zliezť. Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro To je nejaká čudná skúška....mám to zabiť??? Nakoniec len pokrčím ramenami - koniekoncov mi na ňom vôbec nezáleží - pristúpim k netvorovi a udriem presne na určené miesto. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvora. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Nezabila si ho... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohol ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k10 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Svetlo ktoré sa rozsvietilo ma zo začiatku, po pobyte v tme, mierne oslepilo, ale moje oči si rýchlo zvykli. Všade naokolo vládne ticho ako na cintoríne a niečo mi hovorí, že to čo mám robiť mi niekto hovoril. Ach jo, hostinský chlapče, nastal čas predstaviť sa a povedať čo dokážeš, takže sem počúvaj a zopakuj to. Ehm, Servus, Ja som Hellbound, som silný a zdatný v boji. Vyrastal som v horách a o prírode viem svoje, počas toho možeš ukazovať dajké čachre machre vo vzduchu, v boji uprednostňujem hrubú silu a vytrvalosť. Dúfam, že sú to schopnosti ktoré sú vám k úžitku. Tak zapamätal si si to, lebo ideš. Zhlboka, ale snažiac sa čo najtichšie, som sa nadýchol. Moje meno je Hellboun Thrall, syn Aramira Thralla zo cteného a mocného rodu Thrall´ar Shanir pochádzajúceho z východných hôr. Môj otec ma odmalička učil, ako sa správať k ostatným ľuďom, ako sa správať k prírode a to najdôležitejšie, ako sa správať v boji. Naučil ma toho veľa a som mu za to vďačný. Preto tu teraz stojím. Aby som mu jemu, ale aj sebe a ostatným ľudom dokázal, že jeho snaha a trpezlivosť, neboli zbytočné. Otec ma učil ako používať nie len hrubú silu, ale aj to, ako sa v boji pohybovať. Nie som síce najrýchlejší, ani najšikovnejší, no znesiem veľa a som odhodlaný spraviť všetko preto, aby som bol užitočný a pomohol čo najviac. Preto vás žiadam, aby ste ma vybrali, aby som dokázal, že česť a odvaha sú popri sile najmocnejšie zbrane ktoré mám vďaka môjmu otcovi. Celý čas čo rozprávam tam odhodlane stojím a hľadím priamo pred seba, aj keď neviem presne kam. Keď skončím svoju reč nepohnem ani svalom a čakám na reakciu tých, čo ma počúvajú. Teda....ja...no.....ty hovado jedno, koľko si si tú reč trénoval? hmmm? Ale, musím uznať, že toto fakt akože bolo dobré Hel. Normálne ak ťa nezoberú tak im rozmlátim hlavy. Bol si fakt že dobrý. . . . . Ale to moje bolo aj tak lepšie, a oveľa kratšie. Ty, dúfaj že nezaspali. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Ale aspoň že nemusím šlapať hore. Pomyslela som si, a táto myšlienka mi trochu zlepšila náladu. Keď už som raz tu, predsa to nevzdám! Rozbehla som sa dolu. Bežala som a bežala.... Až mi došiel dych a ja som sa musela zastaviť. Tak to nebol dobrý nápad. Keď som popadla dych dala som sa na pomalú chôdzu. Popri tom som rozmýšľala. Tu sa to dalo celkom dobre. Musí predsa to schodisko niekde končiť. Nikto by nestaval schody bez konca, nie? Spomenula som si, že vôbec netuším, ako som tu už dlho. Ale podľa toho ako rýchlo sa vracali tí ľudia predo mnou to nemôže byť tak dlhá doba. Možno som len paranoidná. Povzdychla som si. Možno v tom bude nejaký háčik. napadlo ma a tak som sa opäť zastavila a dobre si poobzerala okolie. Steny, schody, strop.... Všetko čo sa dalo. Zišla som kúsok nižšie a pokračovala v hľadaní dákeho náznaku. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Divne... tieto schody... toto nebude normálne... je to hostinec 2 poschodový... toto neni normálne schodisko...... Vytiahnem z vrecka 2 strieborna, a celou pi po 1 minúte cinkania sa na to vykašľem, a zabudnem že som mal 2 strieborne... No, tak toto mi nevyšlo... aspoň viem že koniec neni blízko... ak tu nejaký je... cítim v tom mágiu... Ešte skúsim posledný trik. Mohol by som tu stenu skúsiť bez transmutacneho kruhu, ale istota je istota. Vytiahnem z vrecka bielu kriedu a na stenu nakreslím krásny jak narysovaný transmutacny kruh... Tlesknem rukami a následné ich rýchlo priložím na stenu vedľa kruhu. Z rúk sa mi zjavy modra žiara, cely transmutacny kruh začne svietiť namodro až začne z neho vyžarovať modra farba, pomaly sa zmení na bielu a zrazu sa ozve jedno veľké BOOOOOM. Schodisko aspon tak 20 metrov okolo miesta výbuchu sa ocitne v prachu a ja z toho hustého prachu vyletím smerujúc schodiskom dole, obrátený chrbtom na schody... Dopadnem asi po 4 metroch chrbtom na schody ešte sa jemne odrazím a buchnem si hlavu o bočnú stenu a zkotulam sa ďalších par metrov po schodoch. Vyrazím si dych a mam vnútorne zlomenú rebrovú kosť. (len 1dnu) inak cely poodieraný, šaty roztrhane krvavé a špinavé... Pokúsim sa vstať zo schodov, ale v polke postavenia sa mi zvrtne noha a padnem na zem. Zarevem s plných pľúc od bolesti, a chytím si časť tela kde mam zlomene rebro... Asi po 5. minútach skuvíňania na zemi sa mi úspešne podarí vstať, sundam si košeľu, roztrhám ju na dlhé pásiky a zaviažem si kolena, lakte, a celu hruď okolo zlomeného miesta. Pevne s bolestivim výkrikom utiahnem, opriem sa rukou o stenu a pomalinky idem po jednom schode dole.... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podala svoju ruku a nechala sa vtiahnuť nevedno kam? |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Fajn, konečne trocha akcie... pousmejem sa pre seba. Ako sa na mňa vrhne tých 10 podobných mužov, začnem sa uhýbať ich ranám. Vďaka tvrdému tréningu v bojových umeniach im unikám ľahko a čoskoro zistím, ktorí sú párni a ktorí nepárni. Doslova poletujem zo strany na stranu pomedzi nich. Nakoniec určím muža číslo 10 a zasiahnem ho päsťou do spánku. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Odrazu máš pocit, že sa ti čosi ošuchlo o vrch hlavy. Inštinktívne vzhliadneš hore a zbadáš ruku. Je jemná, tenká a krehká, očividne ženská. Čo to tu preboha robíš?! Chyť sa! Ruka sa za tebou načahuje a po chvíli vedľa nej visí aj druhá. No veď sa už chyť! Alebo tu snáď chceš zošedivieť? Až teraz si uvedomíš, že strop klesá v rovnako uhle ako schodisko, takže ho máš nad hlavou stále v rovnakej výške. Zrejme je nad miestom, kde sa práve nachádzaš, diera. Bohužiaľ je na schodisku taká tma, že nevidíš, kto ti podáva ruky. Do oka ti však padne ryšavá kučera vlasov. Jediné, čo teda vieš určiť je, že ide o ženu, podľa jemného a krehkého hlasu nie príliš starú, štíhlu a s ryšavými kučeravými vlasmi. Avšak, stačí to na to, aby si jej podal svoju ruku a nechal sa vtiahnuť nevedno kam? Plus, bolesť ti nedovolí zdvihnúť na toľko ruky a určite by ťa nemohla vytiahnuť za sebou do diery. Sám sa tam tiež nevyštveráš, takže čo teraz..? |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Podávanú ruku si najskôr nevšimnem, dokonca pocit na hlave ignorujem. Prejdem ďalších pár schodov. Vtedy sa ozve hlas a ja sa otočím. Vrátim sa zas hore a zadívam sa na ruku. A zrazu druhá. Hej! Čo tá má byť? Pozriem sa na svoju drahú zbraň. Stále je bezpečne pripásaná okolo mňa. Jemne pohladím jej vrch a opäť sa pozriem hore. A čo je tam? spýtam sa a poobzerám sa naokolo A čo je tu?! ozve sa mi argument v hlave. Nemám rada, keď má môj vnútorný hlas pravdu. A nie osm rada sama v dlhých nekonečných chodbách. Chytím teda ruku. Aj druhú. Potom začnem uvažovať, či ma žena zdvihne, alebo či by som jej mala nejako pomôcť. Možno, keby som sa nejako zaprela nohami o steny, mala by to ryšavka jednoduchšie. Keď môžem pomôcť, prečo nie? |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Když stále nepřichází žádná přišera trošičku se uvolním a z podřepu, do kterého jsem se dostal při dopadu se zvednu a napřímím. Myslím, že vím co mám udělat, ale přesto stále chvíli tiše čekám. Poté zastrčím dýku do pouzdra a ještě rychle si hřebenem přočísnu vlasy. Tentokrát si vystřihnu několik (každou na jinou stranu) poklon a mnohem rozmáchlejších a uctivějších než před Karah. Z nějakého důvodu mě přejde strach. A to co se chystám udělat je přesně to v čem jsem dobrý takže i nervozita je ta tam. Velevážení pánové, ctění představitelé ostrovního království. Mé jméno je Meodor Symphonia. Živím se jako bard cestující světem. Jsem tu abych pomohl lidem tohoto království a vyšetřil, záhadu mizejících dětí. Nebo lépe. Pokusil se přivést je zpět k jejich rodinám. Jsem si vědom toho, že to nezvládnu sám a že to bude úkol nanejvýš obtížný a nebezpečný. Východiska z nebezpečí a vyhrané boje však nejsou to co bych mohl do družiny přinést. Ovšem domnívám se, že na takové úkoly máte více než dosti lidí. Co jsem stihl zahlédnout v hostinci tak odvážných a statných bojovníků tam bylo nespočetně. Já nabízím nenápadné získávání informací. Jestli jsem správně vyrozumněl tak tako mise má být co nejtajnější a to jako bard, který je všude oblíbený mohu zajistit. Většinou získám spoustu informací a to o většinu z nich ani nežádám. Jako bard samozřejmě umím hrát také na hudební nástroj. ukážu na housle jež mi visí přes rameno. Doufám, že pro mě najdete uplatnění a slibuji, že budu užitečným členem družiny. Celou dobu jsem mluvil plynule a melodicky. Jak se také očekává od člověka mého povolání. Když skončím sepnu ruce u pasu a vyčkávám co se bude dít dál. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na siedmy pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidela, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mala jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k10, či si sa vyhla. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Sadni si a povedz mi niečo o sebe.. Si mladá žena, to mi je jasné. Prečo si tu? Ako sa voláš? Nastalo chvíľkové ticho. Potom sa odrazu dievča akoby prebralo. Prepáč, prepáč, musíš byť dosť vystresovaná a ja sa ťa tu ešte pýtam hlúposti... |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Tomu neverím, to je určite podvod... ale svoje myšlienky si nechám pre seba. Po jeho výkriku zaznel hrozný hrmot. Zo všetkých strán sa na mňa valia klády na reťaziach. To je ako u nás na dvore. Keď som ešte cvičila s bratmi a sestrou.... Postupne ako sa pohupovali zo strany na stranu som sa uhýbala. Nebol to pre mňa problém, veď som toto robila od útleho detstva, brala som to ako detskú hru. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Prepáčte slec... Zakašľem, chytím sa za rebra.... Pardon, trochu som si zalietal. Podopriem sa rukou o stenu a pozerám smerom k vlasom. Kto ste? Ne že by som pohrdol pomocnou rukou od neznámej ženy so simpatickym hlasom a nádhernými vlasami... Zas zakašľem ale taký ten vlky nepríjemne znejúci kašeľ... Ta stena je magická.. určite... uhmmm, kde som to bol? Aha... ne že by sa mi to stavalo každý deň, takáto situácia, a v normálnej situaci by som neváhal.. ale keď je tu taká tma a ja som neni v stave aby som sa niekam štveral, ale môžem to skúsiť. Vytiahnem mincu z vrecka(tu zlatu) a priložím si ju na miesto kde je to rebro zlomene, tlesnem rukami priložím si ich na hruď, objavy sa známe modré svetlo. Jemne zaskučím od bolesti, a je počuť celkom nepríjemné zvuky, keď je zrazu videt že minca mi postupne zmizla v hrudi. PO chvíľke skončím. Prestal som cítiť takú pichavú rezavú bolesť, v podstate cítim iba jemne svrbenie... Inu poškrabem sa na hrudi, a zhlboka sa nadýchnem.. čím si overím že som bol úspešný... Tak... toto som nečakal že sa mi podarí... ale ta bolesť... už to skúšať nebudem...aspoň že už mam rebro v poriadku... Pozriem na ruky a vlasy, prejdem k nim, a chytím sa jej rúk. Tie schody sú nekonečné... nemám na vyber, bude to bolestivé ale prežijem to... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Aj keby som rada odpovedala na otázky akosi nestíham. Dievčina konečne prestane hovoriť. Aby som išla poporiadku, už sedím. Začnem pre zmenu ja. Popri tom sa na ňu usmejem, aj keď viem, že v tej tme to nemôže vidieť. Nie je toho veľa, čo by som o sebe mohla povedať. Som z rodiny šermiarov. Prišla som sem, pretože chcem pomôcť ľuďom, čo to potrebujú a pretože chcem skúsiť niečo nové, niečo dobrodružné. A možno aj nájsť pár nových priateľov. Pri posledných slovách sa mierne začervenám. Nakoniec tá tma nie je taká zlá vec. Moje meno je Ari Syda. Dodám po chvíľke. V tme skúsim nájsť jej ruku a potriasť ňou. A teraz, čo keby si ty mne povedala čosi o sebe? Nerada sa zhováram s ľuďmi, ktorým nepoznám ani meno. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už sa zdá, že všetko skončilo, vyrúti sa na teba ešte jeden trám. Ladne sa mu vyhneš. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapená, no prvá rana do ramena ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkurovala, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si dobrá hlavne s dýkami, bez nich si proti takémuto chlapovi nahraná.. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Zdravím ťa. milo sa prihovorí. Neviem, čo si stváral, ale pekne sa to tu zatriaslo... Ty snáď chceš umrieť skôr, ako začne skúška! zasmeje sa. A tiež by ma zaujímalo, ako si v tejto tme mohol vedieť, aké mám vlasy? Si snáď veštec alebo vidíš v tme? Chvíľu dievča mlčí a ty na sebe až cítiš jej zvedavý pohľad. Môžeš ho však iba cítiť, pretože tu hore je taká tma, že nevidíš ani svoje ruky, nieto ešte jej tvár. Veľké je to tu asi 2x2 metre. No nič, nie je čas na zbytočné otázky ani odpovede... Za tebou je chodba a na jj konci otvor. Ním sa dostaneš do miestnosti, kde prebieha skúška. A toto... Dievčina ti vtlačí čosi do dlane. ...toto hoď na zem v tej miestnosti. Sprav to čím skôr, lebo na konci už na to nebude čas a je dôležité, aby si to tam zahodil.. Nežné dlane ti zovrú päsť a prsty ťa jemne pohladia na znak povzbudenia. Veľa šťastia... Dievča chvíľu mlčí, potom sa na čosi ešte rozpomenie a rýchlo dodá. Ak sa ťa budú pýtať, odkiaľ tú vec máš, za nič na svete to neprezraď! Nikomu! ...prosím. Teraz už bež... Chodba Chodba má len pár metrov (narozdiel od schodov). Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošiel. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohol ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Povie dievčina prekvapivo veselým hlasom. A ak ťa zaujíma, čo tu robím, tak to sama neviem... Povedzme, že som sem zablúdila, našla poklop, vliezla doňho a keď som videla prichádzajúcich ľudí, ktorí boli nesmierne zúfalí z týchto schodov, rozhodla som sa tu ostať a pomôcť im ti schody obísť. Dievča sa na chvíľu odmlčí a potom začne vážnym hlasom. Ale dosť bolo rečí... Za tebou je chodba a na jej konci otvor. Ním sa dostaneš do miestnosti, kde prebieha skúška. A toto... Dievčina ti vtlačí čosi do dlane. ...toto hoď na zem v tej miestnosti. Sprav to čím skôr, lebo na konci už na to nebude čas a je dôležité, aby si to tam zahodila.. Nežné dlane ti zovrú päsť, v ktorej máš čosi mäkké, možno vlasy. Ale keď sa ťa budú pýtať, odkiaľ tú vec máš, za nič na svete to neprezraď! Nikomu! ...prosím. Teraz už bež, veľa šťastia! Chodba Chodba má len pár metrov (narozdiel od schodov). Na jej konci je akýsi otvor podobný tomu, ktorým si vošiel. Tento však vedie do úplnej tmy. Nevidíš ani na zem. Pri skoku by si si mohol ublížiť, no tiež sa ti nemusí stať nič. Je to riskantné, no vrátiť sa už nemáš kam... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas rozochveje miestnosť. Dobre, predpokladám, že kúzliť nevieš, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Hellbound! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 1k10 (1x kocka desaťstenná), či si tvora zabil. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas rozochveje miestnosť. Dobre, predpokladám, že kúzliť nevieš, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Madeor! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 1k6 (1x kocka šesťstenná), či si tvora zabil. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Jen co se neochotně pustím, dopadnu na všechny čtyři jen o něco níž. Ostražitě se rozhlížím než vstanu. Tohle je ta místnost? Jak vím že sem tu správně? Jsou tady ti muži? Sakra, tohle nesnáším. Pomalu vstávám a i tak se rozhlížím kolem. Rukou si chytnu do kapsy a nahmatám pramen vlasů. Fajn, ještě nevypadl. Jak to říkal hostinský? Nejistě přešlápnu a otočím hlavu, postupně na obě strany. Jsem Tessia de Silan´a Fein, přišla jsem nabídnout svou pomoc ostrovům. Jen lehce roztřeseným hlasem se představím a dál se rozhlížím. Ten kužel světla mě štve. Ale je to hezký trik. Ten jediný mi dává aspoň trochu jistotu, že tu jsem správně. Co teď? Zeptají se na něco nebo mám pokračovat? Moje nervozita pomalu stoupá. Co jim mám říct? Jestli tady taky magie nefunguje tak jim nic nemůžu dokázat... Nervózně si odkašlu a ještě nesměleji než předtím pokračuju, teda pokud se mezitím ještě něco nestane. Jsem kouzelnice. Ří. Hluboký nádech. ..říkala jsem si, že někoho jak jsem já byste mohli potřebovat. Někoho kdo se dokáže bránit i beze zbraní, jinak než fyzicky. Někoho, kdo do jisté míry dokáže ovlivnit jinou mysl. Někoho, kdo... kdo... kdo může pomoct jinak než ostatní. Nejistě se ještě jednou rozhlídnu, skousnu ret a skloním hlavu. Tak, a je to v háji. Řekni si pravdu, Tess, nevyšlo to a jen kvůli tvojí blbosti. Tos to nemohla říct nějak jinak? Nervózně žmoulám v ruce pramínek vlasů a čekám, jestli se nějak vyjádří i oni. Jak mám kruci vědět, co chtějí abych řekla nebo dělala. To není fér. Povzdechnu si a zhluboka se nadechnu. Co jim mám říct? Že su malá? Hm, to přece vidí. Že su chytrá? Tss, nebuď egoista. Že se o sebe umím postarat? Ale bez cizí pomoci ses sem nedostala co! Teda Tessi, moc dobře to s tebou nevypadá... Zavřu oči, abych se nemusela dívat na ten prostor kolem a cítím, jak mi buší srdce. V tom šíleným tichu snad slyším i jeho tlukot a vlastní dech. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Zrejme to ani nemám vyhrať......skúšajú moju vytrvalosť a odolnosť.... a tak len ďalej uhýbam, ba dokonca sa mi ho podarí aj pár krát zasiahnuť. Ale čoskoro som zbadala, že je to zbytočné, pretože to bolo ako keby som udierala do vreca s pieskom. Chlap mal kamennú tvár a nedával najavo žiadnu bolesť. - ak vôbec nejakú cítil. Odolávala som už dosť dlho, ale po nejakom čase som bola čoraz pomalšia a utŕžila som čoraz viac rán. Nakoniec ma pri jednom úhybnom manévre zasiahol päsťou do chrbta v oblasti obličiek a mne sa bolesťou skrivila tvár. Ani som sa nenazdala a poslal ma k zemi ranou do spánku. Prepadla som sa do temnoty.... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Akonáhle spadneš na zem, muž zmizne. Následne cítiš, ako ťa ktosi alebo čosi dvíha a pokladá na posteľ, na ktorú ťa pripútajú akési rastliny. Ledva pozeráš, no vidíš pred sebou nejakú rozmazanú postavu, ktorá prerečie. Má iný hlas ako muž, ktorý doteraz hovoril o tvojich úlohách. Toto je posledná skúška... skúška životaschopnosti. Budem ti pomaly vysávať život a keď zamdlieš, skončím. Nebráň sa, je to zbytočné.. Osoba dá ruky nad tvoje telo a ty máš pocit, že z teba vysáva dušu. Z tvojho brucha stúpa akýsi plyn a ty neustále slabneš. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie životaschopnosti. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Pristúpim k tvorovi a pozriem sa mu do očí. Hlavne sa traf, ne jak naposledy, že mu odpumpuješ hlavu. Bez ďalšieho otáľania udriem toho čudesného tvora na vyznačené miesto a celú dobu mu hľadím do očí. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Takže čarodejnica.. Začneme teda 1. skúškou... Pred tebou sa zjaví postava, ktorej nevidíš do tváre. Má na sebe čierny plášť a na hlave kapucňu. Tvojou úlohou je zničiť tohto čarodeja. Nesmiete používať nič iné, ako kúzla... Zdá sa, že tvoj protivník nečaká na výzvu. Okamžite začne čosi mrmlať. Hneď prvé kúzlo, ktoré vyvolá ti dá jasne najavo, že napriek tvojim vynikajúcim schopnostiam nemáš takmer šancu ho poraziť. Všetky tvoje útoky bez problémov vykrýva bariérami alebo sa teleportuje. Požiadavka: Hoď si 3k10 na určenie času, počas ktorého vyčerpáš všetku magenergiu. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvora. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Je mŕtvy... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka, by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohol ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k6 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Pozorne počúvam, čo všetko ma čaká a čo mám spraviť. Kým hlas oznamuje inštrukcie desiatich mužov až tak nevnímam. Tak toto ne, akože prepáč chlapče, ale viš, keby že sú to ženské tak dobre, ale muži v tom sa jaksi nevim orientovať. He. . . Uškrniem sa len tak pre seba. Vlastne to je za dnešný deň prvý úsmev. Ak teda môžme úškrn považovať za plnohodnotný úsmev. Tak to vyzerá, že sa budem musieť spoľahnúť na intuíciu a šťastie. Keď sa muži rozbehnú oproti mne riadim sa inštinktom a udieram ako mi to najviac vyhovuje. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Čože??? Tak toto sme si nedohodli !!! Byť sa s výtvorom mágie, nech sa páči...uhýbať sa pred brvnami na reťazia, ok. Ale nenechám sa tu zabiť nejakým šarlatánom..!!! To my ani za tie zlaťáky nestojí. Snažila som sa zmobilizovať všetky sily, čo mi ešte ostali a začala sa vzpierať na posteli. Avšak niečo ma držalo. Sledovala som, ako mi z hrude stúpa akýsi dym a cítila som sa čoraz malátnejšia. Pochytila ma panika, ale nezmohla som sa skoro ani na súvislú myšlienku. ....preč......musím.... a predtým ako sa ponorím opäť do tmy mi z ruky vypadne pramienok červených vlasov, na ktorý som úplne zabudla :) |
| |
| soukromá zpráva od Medeor Symphonia pro Dobre, predpokladám, že kúzliť nevieš, prejdime rovno k 2. skúške... Nepovažuji nahlas potvrzovat tomu hlasu to, že kouzlit skutečně neumím. Ale z míry mě vyvede druhá část věty. Zkouška? Copak dostat se sem byla jenom taková legrace? Předehra a navnadění na hlavní část? Když se přede mnou zjeví muž v jedom okamžiku mi opět zajede ruka pod plášť v očekávání toho, že zkouškou bude souboj právě s tímto mužem. Poté si všimnu, že je přivázaný ke stoličce. Hlas Když mi zavelí abych odhodil zbraň tak už ji jen vytáhnu z pouzdra, vzhledem k tomu, že ruka mi k ní zajela už když se muž objevil. Když však dořekne to co chtěl zbraň ani úmyslně nepoložím, ale samovolně mi prostě vypadne z ruky. Hlavou se mi rozletí stovky myšlenek. Nejpalčivější je ta, že bych měl jen tak zabít. Pokračují přes to, že když to neudělám tak možná tady zkončím a můžu se otočit na podpadku a vrátit se. A končí u nadávek na tuhle zpropadenou zkoušku a tento zpropadený den. Nakonec, když se mi podaří svou hlavu opět zkrotit zformuje se mi v hlavě odpověď. Nedokážu zabít. Na svoji oběť se podívám jen letmo. Jsem si vědom, že mě stále sleduje, ale nevěnuji tomu pozornost. Musím se z toho dostat jinak. Velevážení pánové. Je mi velice líto, ale to co po mě žádáte bohužel udělat nemohu. Sic nevím kdo to je ani čím si vysloužil smrt, je mi to však jedno. Zabít člověka na povel bez udání důvodu je necivilizované a odporné. A pokud na tom budete trvat je mi velice líto, ale budu muset odejít. A co jsem slyšel o vás tak jste prý moudří a dobrotivý vládci. Pochybuji, že pokud by na tom bylo alespoň zbla pravdy nepožadovali byste něco tak... barbarského. Ještě jednou se omlouvám. Jsem připraven odejít jestli to bude potřeba. Samotného mě překvapilo to, co jsem právě vyslovil. Né kvůli nesouhlasu s obsahem, spíše proto že jsem řekl něco takového i přes to, že jsem byl zasažen do tak citlivého místa jako je má neschonost zabít druhého živého tvora. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej: Keď už v "ringu" neostal ani jeden z mužov, stena v tvare kruhu zmizla. Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na deviaty pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidel, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mal jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k6, či si sa vyhol. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzaš v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Vráť sa dole medzi ostatných uchádzačov a počkaj tam. Pitie i jedlo máš zdarma. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Bolo tu už pred tebou niekoľko uchádzačov, ktorí odmietli zabiť. Všetkých sme poslali preč. Avšak ty si bard a nie bojovník. Napriek tomu sa môžeš dostať do situácie, kedy nebudeš mať na výber... Zabi alebo budeš zabitý... V okamihu sa ocitneš, ani nevieš ako, tesne pred tvorom a za tebou ktosi stojí. Drží ti jednu ruku a pod krkom dýku. Udri! zakričí. Zdá sa, že to myslí vážne. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Bež? A čo som Feidippides alebo čo? No vyzerá to, že budem musieť. Niekoľko rútiacich sa trámov mi nedáva inú možnosť, a udržať ich je nemožné, nevyzerajú totiž ako polienka na kúrenie. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro to bola moja prvá myšlienka, keď som sa prebrala. Ležala som na posteli v nejakej miestnosti. Nasupene vstanem, ešte si spomínam na to vysávanie života, a chcem za to niekomu vynadať. Lenže nemám komu, som tu sama. Na stolíku vedľa postele je malý papierik. Pri zmienke o jedle a pití zdarma No ešteže tak... Vyberiem sa von z izby Takže zatiaľ som stále v hre, fajn... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Trámy do teba vrážajú jedna radosť, ale si silný chlap a tak ťa ani jeden nejako vážne nezraní. Keď už vyzerá, že je koniec, vyrúti sa na teba ešte jeden, ktorý ťa zvalí na zem ako kuželku. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapený, no prvá rana do brucha ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkuroval, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si síce extrémne silný, ale súčasne pomalý a nemotorný. Na jeho švihy päsťami prosto nestačíš. Požiadavka: Hoď si 1k10 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| Schádzam dolu schodmi do verejnej časti hostinca. Cestou si zvrchu prezriem miestnosť a spozorujem, že uchádzačov je už pomenej. No fajn, čím menej konkurencie, tým lepšie. Hneď som spokojnejšia. Zrazu si uvedomím, že mám ukrutný smäd a hlad. Namierim si to rovno k barovému pultu, kde si vypýtam čašu vína a korenené zemiaky. Potom si sadnem k stolu poblíž baru a počkám, kým mi to hostinský donesie. Nedočkavo sa do toho pustím, len čo sa tanier dotkne stola. Cpem to do seba ako keby som tri dni nejedla. Zrazu si všimnem pobavené pohľady chlapov od vedľajšieho stola. Po tých skúškach som ostala akási nervózna Čo čumíte, starajte sa o seba..!!! zavrčím a zlostne na nich pozriem. Potom sa znovu venujem svojmu tanieru a nevšímnem si, že dotyční vstali zo svojich stoličiek a blížia sa ku mne... |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Neviem, po toľkých nárazoch je zázrak, že vládzem stáť na nohách. Teda, posledné dve skúšky dopadli katastrofálne. Prosím, nech to ešte niečím vyrovnám. Ako na zavolanie sa vyrúti ďalší trám ktorý ma neľútostne zvalcuje a potom sa zmení na muža, ktorý sa na môj vkus pohybuje príliš rýchlo,a jeho údery tiež nie sú najslabšie. No tak chlapče, šak si dajaký chlap, pár rán vydržíš, dočkaj kým sa unaví a potom ho švacni a pošli do hajan. Znie to ako celkom dobrý nápad, na mužovu rýchlosť aj tak nemám, len dúfam, že to vydržím. |
| |
| Poobzeram sa naokolo , akurat z hora prislo dievca , trochu nevrle , ale celkom zabavne . Jej poznamka ku chlapom zo stola nedaleko od nej sa ich asi dotkli a chystaju sa spravit nieco co by ich mohlo mrziet . Pobavim sa ako divak , alebo sa trosku zabavim aj ja sam ? Cakam co urobia a zlahka nahmatavam noz pod plastom . Urcite si poradi aj sama kedze nevyzera zrovna ako neuspena kandidatka . Ale tuha zabavit sa je silnejsia ako ja . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Po niekoľkých minútach úspešného vykrývania, či skôr bezproblémového prijímania rán, muž zmizne. Následne cítiš, ako ťa ktosi alebo čosi dvíha a pokladá na posteľ, na ktorú ťa pripútajú akési rastliny. Pohľad sa ti zahmlieva. Ledva pozeráš, no vidíš pred sebou akúsi rozmazanú postavu, ktorá prerečie. Má iný hlas ako muž, ktorý doteraz hovoril o tvojich úlohách. Toto je posledná skúška... skúška životaschopnosti. Budem ti pomaly vysávať život a keď zamdlieš, skončím. Nebráň sa, je to zbytočné.. Osoba dá ruky nad tvoje telo a ty máš pocit, že z teba vysáva dušu. Z tvojho brucha stúpa akýsi plyn a ty neustále slabneš. Požiadavka: Hoď si 1k10 na určenie životaschopnosti. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Úspešne sa mi darí uhýbať a prijímať útoky. Snáď to už nebude dlho trvať. Po niekoľkých minútach odolávania muž zmizne. No aspoň že tak. Odrazu cítim akoby som ležal na posteli, bohužiaľ nie dobrovoľne ale spútaný. Vysávať život, no krása, aspoň nemusím nič robiť. Konečne nejaká normálna skúška. Ty si šalený vážne. Doteraz sme sa mlátili uhýbali, a keď s teba idú cucať život mágiu ktorú neznášaš, tak je to normálne. Ja z teba nemóžem. Cítim sa stále viac slabší, a hlas v mojej hlave mi to nijako neuľahčuje. Prosím ťa drž na chvíľku tu svoju myšlienkovú papuľu. Neviem či sa urazil, ale nastalo podivuhodné ticho. |
| |
| Kyuzo, Adrasthea Štyria chlapi si niečo šepnú medzi sebou a potom vstanú. Jeden sa usmieva pobavene, ďalší namrzene. Ostatným dvom sa nedá vyčítať z tváre nič. Prvý muž je kroll naľahko oblečený. Jeho chôdza pripomína medveďa. Je evidentne veľmi silný, no nemotorný. Druhý je temný elf. Má cez seba prehodený plášť a čosi si mrmle. Nevyzerá moc silno, no pod plášťom to nie je dobre vidieť. Zvyšní dvaja sú hobiti. Cupkajú za ich dvomi spoločníkmi a napriek tomu, že nepôsobia hrozivo, nebudú asi až takí slabí, keďže sú stále v hostinci. Niektorí iní uchádzači si už všimli toho čo sa deje. Väčšina sa len prizerá. Zopár vás ignoruje a ten zvyšok povzbudzuje mužov i teba. Vyzerá to, že sa schyľuje k bitke. Kyuzo Odrazu ťa ktosi chytí za ruku, ktorou si nahmatal nôž. Je to barbar ako hora. Mračí sa. Po chvíli sa až slizko usmeje. Nemiešaj sa do čoho ťa nič! Okolo neho sa postaví zopár ďalších mužov, ktorí ti tým chcú naznačiť, že ťa zastavia za každú cenu. Môže si za to sama... musí sa naučiť ovládať, inak dopadne zle... |
| |
| Mňam, tieto zemiaky sú vynikajúce.....musím si vypýtať recept.... tieto a podobné myšlienky mi chodia po rozume, keď sa napchávam hostinského korenenými zemiakmi. Hojne ich zalievam červeným vínom, ktoré mi rozpaľuje krv v žilách. V tej chvíli pre mňa nič iné neexistuje, nevšimnem si hroziace nebezpečenstvo. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzaš v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Vráť sa dole medzi ostatných uchádzačov a počkaj tam. Pitie i jedlo máš zdarma. Dole v hostinci Čosi sa tu deje. Zdá sa, že sa chystá bitka, no zatiaľ nikto nezaútočil. Štyria muži (prečítaj si príspevok pre Adrastheu a Kyuza) idú smerom k žene a nevyzerajú, že by ju len chceli pozdraviť... |
| |
| Pomaly schádzam dole po schodoch. Z dola sa ozýva ruch a mňa by veľmi zaujímalo čo sa tam deje. Keď zídem dole poobzerám sa. Vyzerá to, že sa tu bude niekto trieskať, mlátiť a navzájom si nadávať. No čo už, kým ma do toho nezatiahnu tak ma to netrápi. Nasmerujem si to rovno k pultu pri ktorom sedí akési milé žieňa, ktoré do seba tlačí čosi dobré. Hneď mám ešte väčší hlad. Hostinský, priateľu. Niečo veľké a dobre prepečené pod zub a na pitie niečo silné na prebratie. Usadím sa za pult a čakám na svoje jedlo. |
| |
| Na barbara je dost vsimavy Uvolnim ruku a pozriem sa na neho . Nebud hned taky impulzivny clovece ked nevies o co sa jedna . Pozriem sa na neho a snazim sa tvarit co najmierumilovnejsie , ale nestracam z oci odhodlanost. Zamysli sa ako by si sa zachoval ty , kebyze ta niekdo otravuje po tazkej skuske . Urcite by ti to nebolo prijemne . A kedze vyzeras celkom slusne a nie ako dajaky vagabund,urcite by si tomu dievcatu prisiel na pomoc ked vidis ze ju niekdo napadne a navyse je to presila . Takze sa mozes rozhodnut . Bud mi budes branit a potvrdis slabu mienku o vas rozsirenu tymi uboziakmi , ktory vasu kastu prezentuju v najhorsom svetle , alebo mi pomozes a ukazes ze si chlap ako ma byt . No som zvedavy ci je vazne taky blbec ako vyzera |
| |
| Kyuzo Barbar sa nahne ku svojim spoločníkom, potom pozrie na teba, prehodí si ťa cez plece a obklopení svojimi priateľmi vyjde z hostinca, kde ťa hodí na zem. Potom sa vráti dnu a zavrie dvere. Zopár iných mužov ostane vonku a pozoruje každý tvoj pohyb. Hellbound Jeden z hobitov, ktorý smerujú k žene sediacej vedľa teba sa posadí na stoličku po tvojom druhom boku. Zdravím ťa, mocný bojovník! Som len malý, slabý hobit, no chcel by som ťa vyzvať na súboj pred hostincom. Prijmeš alebo zbabelo ujdeš? Adrasthea Odrazu sa mimovoľne zdvihneš zo stoličky a nohy ti lietajú vo vzduchu. Troll ťa drží tak, aby si mu nemohla vytrhnúť ani mu ublížiť. Hobit a temný elf sa postavia pred teba. Temný elf na teba hľadí chladným pohľadom. Hobit sa škerí. Po chvíli si hobit všimne elfovho výrazu a postaví sa medzi teba a jeho. Sadni si, Shi'Nai... Nechceme jej ublížiť, len sa zasmiať... Temný elf sa zamračene pozrie na hobita, potom sa obráti a vráti sa na svoje miesto. Hobit ti vyzuje čižmu a vytiahne z nej dýku. Jej čepeľ ti priloží k chodidlu a jeho tvár je odrazu až psychopatická. Aký obrazec nakreslím...? Potom pozrie na teba a veselo sa usmeje. Moc sa nemetaj, aby si neprišla o nohu... Cítiš slabé pichnutie ako od ihly, no v tom sa zdvihneš ešte viac do vzduchu a hobit na teba nedočiahne. Nie! To nie je dobre! Prejde s tebou v ruke k oknu, otvorí ho a vyloží ťa cez neho von. Buď dobré pekné dievča! Vycerí žlté zuby a zavrie okno. Potom jeden stôl vezme a prenesie k dverám, zrejme aby si nemohla vojsť. Topánka i dýka ostali vnútri... |
| |
| Zo začiatku to malé čudo sediace vedľa mňa ignorujem. Z ničoho nič dievča ktoré si pred chvíľou vychutnávala objednané dobroty je fuč. A vôbec sa mi nepáči čo sa tu naokolo začína diať. Keď ku mne to malé čudo prehovorí pozriem naňho a jeho slová ma celkom prekvapili. Ujsť? Mi a ujsť? HEl šak ho šmar po hlave, víš, jak keď pribíjaš klince kaldivom. Cem vedeť či bude mať chuť sa ešte mlátiť. Aj keď som sa snažil udržať smiech nedalo sa to. Pozriem sa hobitovi do očí a snažím sa prestať smiať. Vyčkaj, drobec. Najprv sa najem. Milo sa usmejem a tresnem hobita po hlave, možno silnejšie ako som chcel. |
| |
| Vypadol som z dveri ako vrece zemiakov Tak toto prehnal , mohol som si to onom mysliet ked mu z papule smrdelo jak zo psej rite . Pozriem sa na dievca pred oknom o ktorom ani neviem ako sa tam zrazu ocitlo . Neviem ako ty , ale ja to tak nenecham . Vytiahnem noz a zaujmem utcne postavenie . Vrhnem ho po prvom z nich a chystam sa vytiahnut mece . |
| |
| V hostinci - Hellbound Keď buchneš hobita po hlave, zosype sa na zem, na čo počuť silné zavŕzganie stoličky (ak tomu venuješ pozornosť, zistíš, že to vstal temný elf, zrejme hobitov kamarát). Spravil pár pohybov rukami a čosi zašeptal. Oči mu zažiarili a následne prešiel pomaly k tebe. Potom len vystrel ruku smerok k tvojmu chrbtu (ak si sa otočil, tak k hrudi) a teba prehodilo cez pult ako vrece zemiakov. Z tohto náhleho útoku kúzlom si ostal omráčený. Skôr ako si sa stihol spamätať na teba letel hobit, ktorý vyzeral skoro rovnako ako ten, ktorého si omráčil. Držal v ruke dýku, ktorou ti najprv behom sekundy odrezal prameň vlasov a následne ti dýku zapichol do ramena. To už sa postavili iní barbari a následne aj ostatní bojovníci a v hostinci sa rozpútala bitka. Zopár ľudí radšej vyšlo von (podotýkam, že oknom, keďže dvere boli zapratané a na ich uvoľnenie nebol dostatok času) a ostatní sa začali mlátiť. Bol to viac menej súboj na päste, no zopár jedincov vytiahlo aj zbrane. Po pár minútach sa na schodisku objavil hostinský s nie príliš veselým pohľadom. Vytiahol čosi spoza pása, hodil to na zem medzi bojujúcich hrdinov a všetci pomaly klesli k zemi (buď zaspali alebo omdleli). => ak si odišiel s ostatnými, si stále pri vedomí, ak si sa ostal biť, ležíš na zemi a podotýkam, že hobita ani temného elfa si v tom zhluku nedokázal identifikovať a teda ani pomstiť sa im. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Poviem dievčine úprimne a pevne stisnem v ruke to niečo.... V tom momente som sa rozhodla veriť jej v čomkoľvek. Nech to už pre mňa predstavuje akékoľvek riziko. Vždy som bola až prehnane dôverčivá. Postavím sa, prejdem pár korkov a potom sa opäť otočím. V tme skúsim odhadnúť, kde by mohla mať Karah plece a položím jej naň ruku. Dúfam, že sa ešte stretneme. Znovu sa otočím a vydám sa ku otvoru. Pri otvore si čupmen a pohľadám, či by sa nedalo nejako zachytiť okraja, aby som sa prinajhoršom mohla znovu vytiahnuť hore, ak sa mi dolu niečo nebude páčiť. Ak je všetko v poriadku, pustím sa do tmy. |
| |
| Potom ako hobita tresnem po hlave zosype sa na zem. Ani som nestihol vrátiť ruku do pôvodnej polohy letel som cez pult akoby ma troll odkopol a pristanem na zemi. Kým sa mi podarilo spamätať sa sedel na mne ďalší drobec a by som prisahal, že to bol ten istý. Pozerám sa na jeho drobnú rúčku v ktorej drží dýku, ktorou spraví pár rýchlych pohybov a okolo mňa sa začnú vznášať čiesi vlasy. Ty malé, kučeravé, drzé nemorálne hovado božie, Hel, akože toto je priveľa. Ty pošahaný malý blb. Počkaj keď ťa ja ostrihám, ale vedz že na hlave to nebude. No skôr ako stihnem dačo urobiť, hobit mi vrazí dýku do ramena. Medzitým sa v hostinci strhla hromadná bitka v ktorej chce každý rozpučiť toho druhého. Mne sa hobit aj s jeho kamarátom stratia z očí a skôr ako ich stihnem nájsť, pocítil som že ma opúšťajú sily a v bezvedomí som klesol k zemi. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Miestnosť Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. |
| |
| Vychutnávam si jedlo, keď sa zrazu znesiem do vzduchu. Kroll, ktorý ma zdvihol je naozaj silný a ja nemám šancu sa z jeho zovretia dostať. Keď mi ten malý liliput zobuje čižmu a vezme moju dýku, pochytí ma zlosť. Chcem ho kopnúť do hlavy, ale kroll ma podvihne ešte vyššie. Ani sa nenazdám a stojím vonku pred hostincom len s jednou čižmou. Od zúrivosti dupnem obutou nohou a zrevem ako rozzúrená levica. Nejaký polelf mi dačo povedal, ale nevenovala som tomu pozornosť. Jediné čo som v tej chvíli chcela, je chytiť toho skrčka a nakopať mu jeho malé pozadie.....minimálne. No nemám sa ako do hostinca dostať, pretože dvere sú zatarasené stolom, ktorý tam postavil kroll a okná sú zapchaté vyliezajúcimi hosťami z hostinca. Namrzene im začnem pomáhať, ba ich priam vyťahujem, aby som sa tam mohla čo najskôr dostať a vyrovnať si účty. No mám pocit, že zástup vyliezajúcich ľudí nemá konca kraja a tak to skúšam cez dvere, no tie sa ani nehnú. Bezmocne zostanem stáť vonku. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Pozriem sa čo to mám vlastne v ruke. Ako mi Karah povedala pustím to na zem a chvíľu na to pozerám s tým, že sa snažím spomenúť čo hovoril hostinský. Hm... Dačo s menom.... A asi by som im mala povedať čo dokážem.... Alebo ukázať? Hm... toť otázka. Chvíľu ešte rozmýšľam, potom však zdvihnem pohľad, zadívam sa do tmy, zhlboka nadýchnem a začnem kupodvu netrasúcim sa hlasom. Moje meno je Ari Syda. Prišla som sem, pretože nepochybujem o tom, akou silou vládnem. Dokonale ovládam svoj meč aj dávne šermiarske umenia. Skolím naraz mnohých nepriateľov a svojim umom a mocou dokážem prekonať mnohé prekážky. Chytím sa svojho meča ako najlepšej opory.... Netuším, či to nebolo trochu moc prehnané. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Ticho náhle protrhne jakýsi hlas. Trochu se leknu, ale snažím se to na sobě nedat znát. Otočím za ním hlavu, ale vzápětí ji vrátím zase na původní pozici. Ostražitě si prohlížím postavu před sebou. Muž ve tmě ani nedomluví a okápěnec už začne cosi mumlat. Poslední slova jednoho ze čtrnácti už téměř neslyším a v rychlosti připravuji obranu. Když však vidím, co na mě letí, radši se pokusím uhnout. Jak ho mám u všech čertů porazit? Dyť chvíli nevydrží na jednom místě!.. Aaa.... Tak tak neuhnu dalšímu kouzlu. Zatím každý můj pokus vykryl a to, jak se přesouvá, to bych chtěla umět taky. Pokouším se zaměřit jeho mysl a odhadovat tak, kde se zase objeví nebo ho nějak ovlivnit, ale moc to nejde, vždycky se objeví, já zaútočím, on zmizí a zase ho musím hledat. Ty jeho útoky mi dávají pořádně zabrat. Štít už párkrát málem nevydržel a nárazy jeho kouzel mě celkem vysilují. Tak zkusíme něco "jednoduššího" Rezignuju na složitější a neúčinná kouzla a vytvořím si čtyři malé ohnivé kuličky, které nechám náhodně poletovat místností. Některá by ho snad mohla trefit dokud je udržím, což už moc dlouho nebude. Na čele se mi začíná perlit pot. Zase se otáčím, abych našla protivníka a doufám, že teď bude na jednom místě o něco dýl. To je nevyčerpatelnej nebo co? Naštvu se, ale stejně mi to není moc platný. |
| |
| V hostinci - Hellbound Ležíš :D (musíš počkať na Adrastheu a Kyuza) Pred hostincom - Adrasthea Po chvíli sú obloky prázdne, no skôr ako sa ti podarí vojsť dnu, prudko sa otvoria dvere a von sa vyženie dym. Z dverí vyjde hostinský a premeria si teba i Kyuza podozrievavým pohľadom. Čo sa to tu stalo?! Kútikom oka zazrieš množstvo hrdinov popadaných cez seba na zemi v hostinci ako zápalky. Z húfu hrdinov vystúpi tebe už známy temný elf. Pozrie na teba a potom na hostinského.. Bitku má na svedomí... Na chvíľu sa odmlčí a nenápadne po tebe znova švihne pohľadom. ...jeden barbar vo vnútri. Môj priateľ ho vyzval na férový zápas pred hostincom, no on ho jediným úderom okamžite omráčil. Nielenže sa zachoval neférovo a ako huvát, ale môjho praiteľa aj potupil... Jeho brat ani ja sme to predsa nemohli nechať len tak... Ospravedlňujem sa a pokúsim sa napraviť, čo som spôsobil, lebo som to bol ja, kto prvý následne zaútočil na barbara... Hostinský zamyslene a stále veľmi rozhnevane pozrel temnému elfovi do očí. A prečo si teraz tu? Nebojoval si ďalej? Temný elf pozrel pokojne do zeme. Odišiel som... bol to úder za úder. Nepotreboval som viac bojovať... Musel som sa postarať o priateľa, ktorí bol stále v bezvedomí... Hostinskému najväčší hnev z tváre už zmizol, no stále sa mračí. A kde je tvoj priateľ teraz? Shi'Nai sa zhlboka nadýchol. Odišiel. Cítil sa ponížene... Ale on sa vráti a pomstí... Posledné slová elf už len zašepkal a hostinský ho aj tak už nevnímal. Dobre, poďte mi teraz všetci pomôcť s tými vo vnútri, treba ich vytiahnuť na von a prebrať, nech môžu po sebe spraviť poriadok... A dajte si niečo na tvár, nech sa nenadýchate plynu a nezosypete sa tam rovnako ako oni. Hrdinovia neboli príliš nadšení, ale ak chceli jesť a piť zadarmo, museli čo najrýchlejšie spraviť, čo od nich hostinský žiada. Po jednom začali chodiť dnu a vyťahovať ľudí. Súboj - Kyuzo Muž sa dýke vyhne, ostatní akonáhle vidia Adrastheu, obrátia sa a idú preč... Zrejme stratili dôvod ťa strážiť. Jeden z nich sa ešte otočí a zakričí na teba. Neber si to osobne.. Nestojíme o zbytočné spory... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas opäť rozochveje miestnosť. Dobre, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Tessia! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 2k6 (2x kocka šesťstenná), či si tvora zabila. |
| |
| Z dverí vyjde hostinský a opýta sa, čo sa stalo. temný elf, čo sa na mne pri jedle tak pochechtával, mu povedal svoju verziu incidentu. O mne nepovie ani slova. Po výzve, aby sme pomohli vyniesť bezvedomých hostí von z hostinca pokrčím ramenami a vytiahnem si vreckovku. No čo, aspoň si pohľadám čižmu a dýku... Uviažem si ju okolo hlavy, aby mi kryla nos a ústa. Vstúpim do hostinca a cez dym skoro nevidím. Teraz niečo hľadať nemá význam, budem musieť počkať, kým sa dym rozptýli. A aby som tam nešla zbytočne, rozhodnem sa teda niekomu pomôcť dostať sa von. Zohnem sa k prvej osobe, na ktorú narazím. Bol to barbar, ktorý si ku mne prisadol. Pokúsim sa ho nadvihnúť, ale mohlo mi napadnúť, že s takou horou svalov len tak ľahko nepohnem. Preto požiadam najbližšieho muža, nech mi s ním pomôže. Spoločne sme potom barbara vyteperili von a položili na zem. Všimla som si, že má v ramene zabodnutú dýku. Aha, tá je moja. poviem a jemne mu ju vytiahnem. Z rany začala vytekať krv a tak si bezmyšlienkovite dám vreckovku z tváre dolu a priložím mu ju na poranenie. |
| |
| Nemal som sa tolko rozculovat. Upustim od svojich umyslov . Muzi nastastie na moj prchky akt , nereagovali agresivne . Co ma aj trochu potesilo pretoze by bola asi chyba dalej sa spravat agresivne a nepriatelsky kym je tu stale moznost vyriesit to pokojne . Ukludnim sa a poobzeram naokolo . Hostinsky dal vsetkym "bojovu ulohu" a oni sa ukludnili a postupne vytahuju von ludi , ktory dostali nakladacku a bezmocne lezia na zemy v hostinci . Nemam na vyber. Vojdem dnu schmatnem najblizsich dovch leziacich a taham ich von . Jeden z nich akoby nieco mrmlal . Ale ignorujem ho . Ked ich vytiahnem obidvom dam par zauch a oni otvoria oci . Pani klud , uz je po vsetkom a neradil by som vam to zacinat odznova . Idem si pre noz ktory sa zabodol do steny hostinca vytiahnem ho a zasuniem za plast . Ludia stale vytahuju ranenych z hostinca . Zasmejem sa aj ked pred chvilou mi do smiechu velmi nebolo . Konecne nejaka zabava . Ale chvilami to velmi zabavne nevyzeralo . |
| |
| Pred hostincom - Adrasthea, Hellboud Keď čiernovláska vytrhne barbarovi dýku, preberie ho to. Chvíľu mu trvá, kým zaostrí, no po pár sekundách je úplne v poriadku, akoby sa nič nestalo. Narozdiel od ostatných nemá takmer žiadne modriny. Rana v ramene mu nekrváca príliš, no napriek tomu nemôže hýbať rukou. Zdá sa, že hobit vedel, kam trafil. Barbarovi ruku, ktorou jeho priateľa udrel, úplne odstavil. Otázne je len, či na určitý čas alebo na stálo... Pred hostincom - Kyuzo Muži vyzerajú zmätene. Sú pravdepodobne omámení. Jeden z nich sa začne zaháňať vo vzduchu a čosi vykrikovať. Nerozumieš však ani slovu. |
| |
| Sedím za stolom v tmavej miestnosti. Na stole je podnos s chrumkavo opečeným diviačikom. Mňam. Obzerám si svoj obed a s prvým sústom si dávam na čas. Veď som tu sám a nikto ma nenaháňa. Nemusím dodržiavať žiadnu etiketu nič, a môžem sa do toho s chuťou pustiť. Odtrhnem si s diviaka kus mäsa a s chuťou začnem do seba tlačiť. "Dúfam, že ti chutí Hel. Bude to totiž to posledné čo ješ, ty jedna nenažraná a nevďačná kopa svalov." Okamžite prestanem žuť. Hlas totiž vychádza zo stola, respektíve z niečoho čo je na ňom. Pozriem na pečeného diviaka ktorý na mňa nahnevane hľadí. "Chutí, chutí?" Kus mäsa mi vypadne z ruky. Akože už som videl veľa a počul veľa. Ale obed čo rozpráva keď ho práve jete, tak to snáď ešte nikto nevidel ani nepočul "Sa nečuduj, šak ma vyrušili ešte skôr ako mi doniesli jedlo." Diviak sa uškrnul. "Mojko, to ale neznamená, že sa musíš nacpávať mnou. Tak, ale už bolo dosť rečí, musíme pokračovať." Diviak sa postavil a znova sa uškrnul. Rozbehol sa smerom ku mne, zoskočil zo stola a namieril si to rovno na mňa. Náraz bol bolestivý a mne sa začalo zahmlievať pred očami. "Auvajs!" Po celom tele mi prejde nepríjemná bolesť, ktorej zdroj podla všetkého vychádza z ramena. Pomaly otvorím oči, no vidím mierne zahmlene. Vidím nad sebou čosi, asi dajaký tvor, len dúfam, že nie troll. Ale počkať, trollovia nemajú dlhé čierne vlasy. Keď môj zrak začne fungovať tak ako má, mám možnosť vidieť pekné čiernovlasé žieňa s dýkou v ruke. Pozriem sa na svoje rameno ktoré slabo krváca. Chcem pohnúť rukou, no ruka nič. Hmmmm. . . Tvárim sa veľmi zamyslene. Ruka ma neposlúcha, nechce sa hýbať, snáď to prejde a rozhýbem to, ale ak nie, tak sa môžem rozlúčiť zo zábavou typu jedz a udieraj. Hel, kukaj aké je to pekné, sa stavím že ti chcela pomôcť a tú dýku ti vytiahla ona. Víš to je tá toho malého kaderníka s krátkou životnosťou. Pozriem sa na čiernovlásku. Ďakujem ti. Mohla by si mi povedať, prečo ma neposlúcha vlastná ruka? A kedy to prejde? Som totiž hladný a lepšie sa najem s oboma rukami. Vtom mám taký blbý pocit akoby som na niečo zabudol. Ah, mimochodom, ja som Hellbound. Usmejem sa a čakám na jej reakciu. Čo sa tak uškŕňaš, je síce pekná, ale v kuchyni to podľa mňa nebude ništ moc ti poviem. |
| |
| Jeden z chlapov ktorym som pomohol sa zacal nebezpecne ohanat okolo seba . Plesnem sa po cele . Ze ja som niekomu pomahal. Pozriem sa na neho . Hej ty ! Prestan uz ! Co to stvaras ?? Keby ta tak mama videla !!! Dufam ze na neho zaapelujem a prestane byt agresivny. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Když už mám pocit, že nedokážu ani to nejprostší kouzlo, postava zmizí. Zarazí mě to, ale moc ne. Stojím uprostřed kužele světla a zhluboka oddychuji. Okolo sebe slyším nějaký šepot, jen nevím, jestli je to dobře. Otočím hlavu po hlasu, který mi zadává další úkol, stejně jako předtím jen na chvíli. Okamžik na to si prohlížím stvoření na židli. Bude stačit, když dýku prostě nevytáhnu? Na kouzla teď stejně nemám... Pokrčím v duchu rameny a pomalu vykročím k židli. Nelíbí se mi, že se dívá přímo na mě, ale v jeho pohledu není téměř žádná inteligence a když se na něj kouknu jinak, uvidím jen kouzlo. Dobré kouzlo pro někoho jiného. Tohle mi problém dělat nebude. To je jen výtvor nějaké mysli. Pomalu přijdu k tvorovi, mohla bych i rychleji, ale sbírám ztracenou sílu na další úkol, jestli nějaký bude. Těsně u tvora se zastavím a na chvíli se na něj s trochou lítosti podívám. Kouzlo, ale vypadá živě.... Zavřu oči, napřáhnu se a udeřím do vyznačeného místa. Už teď vím, že to nestačilo. Na tohle jsem nikdy nebyla. Pak jen čekám, co mi na tohle řeknou. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Hmmm, kto to asi bol, a prečo mam tento prameň vlasou hodiť na zem ? Tak splním jej prianie... Nech už ma akýkoľvek zmysel... Pevne stisnem pramienok vlasov , zohnem sa a po štvornožky hľadám tu dieru. Nič nevidím čiže je ťažké sa pohybovať, tak sa riadim hmatom a sluchom. Po asi 5 minútach lezenia po zemi nahmatám dieru. Postavím sa kúsok pred ňu, a rozviazem si kus košele slúžiaci na obviazanie už sčasti uzdraveného miesta... Ruky sa mi trasu a nohy trocha tiež, začína pociťovať bolesť odrenín a oskrenin a hlavy. Nestrácam však chladnú hlavu, látku položím na zem, tlesnem rukami a zavy sa modra žiara. Namiesto latky sa na zemi objavy mala kovová díka(kus tenkej železnej tyče s ostrým koncom asi 15 cm dlha, 1c v priemere a malý kus železa. 2x2x1 . Modra žiara nachvylku osvetli miestnosť a ja asi na 1 sekundu získam prehľad o diere, jej veľkosti a miestnosti okolo mňa. Keď žiara zmizne nahmatám dýku, a potom tu kocku železnú, a kocku hodím do diery a pozorne počúvam. Želiezko dopadne asi 2 sekundy po tom čo som ho pustil... Ked sekunda je asi 1 a pol metra, tak 2 sekundy sú 3 metre... Hmm to je celkom výška... V tom sa mi vrátia nečakane spomienky z minulosti... Ok, skočím, nemám čo stratiť... Posadil som sa na kraj diery, a zošuchol som sa do nej... |
| |
| Dýku otriem o trávu a zasuniem si ju za čižmu, ktorá mi ešte ostala. Pozriem na barbara, čo sa medzičasom prebral. Nie som síce liečiteľka, ale to zranenie je vážne. Asi máš poškodený nejaký sval, neviem.... Ja sa volám Adrasthea. usmejem sa späť na neho, hoci neviem, či sa to dá považovať za úsmev. Je to len také jemné zdvihnutie kútikov úst. Nezvyknem sa usmievať, ani si už nepamätám, kedy som sa naposledy usmiala bez toho, aby v tom úsmeve nebola škodoradosť alebo zlomyseľnosť. Mysľou mi prebehne spomienka na chvíle, keď som sa naozaj šťastne smiala....s mojimi bratmi a sestrou....Ale to bolo už dávno. Vrátim sa späť do reality. Treba to obviazať, ale ja nič pri sebe nemám. vstanem a podídem k hostinskému. Ak je medzi uchádzačmi nejaký liečiteľ, mal by tu robotu. Ten barbar, čo tam leží, má pravdepodobne ochrnutú ruku, ale možno by s tým liečiteľ vedel niečo urobiť. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Keď zoskočíš dole, rozsvieti sa okolo teba svetlo. Vidíš však len o niečo ďalej, ako na schodisku a presne ako ti bolo povedané, na steny nedovidíš. Je tam hrobové ticho. Zrejme je čas rozpomenúť sa na slová hostinského a konať podľa nich. Hoď si 3k6 ako si zapôsobil na prvý pohľad. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvora. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Nezabila si ho... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka, by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohol ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k6 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Chvíľu počuť len šuchot. Potom silný hlas rozochveje miestnosť. Dobre, predpokladám, že kúzliť nevieš, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Ari! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 2k6 (2x kocka šesťstenná), či si tvora zabila. |
| |
| Kyuzo "Blázon" na teba chvíľu ticho zazerá, potom na teba ukáže prstom a začne kričať niečo ako: Zradca! Vtedy k nemu pristúpi iný muž, dá mu cez papuľu a hneď je ticho. Ospravedlňujem sa za môjho brata. Neviem, čo to malo znamenať.... Potom si prehodí blázna cez plece, otočí sa a zmizne medzi ostatnými. Adrasthea Liečiteľ? Skús sa spýtať niektorého z hrdinov, ja tu nemám žiadneho lekára a prítomných nepoznám... Na chvíľu sa hostinský odmlčí, potom pozrie na Hellbounda a prísne šepne smerom k tebe: To je ten, čo vyvolal bitku? Hellbound Dievčina odišla, zrejme zohnať pre teba pomoc. Medzi tým však k tebe pristúpil akýsi muž a začal ti prehliadať ranu na ramene. Bez slova, akoby bol len akýsi duch, ktorý ti prišiel pomôcť. Čosi ti tam nalial. Dosť to pálilo... Potom na teba pozrel a konečne prehovoril: Bude nejakú dobu trvať, než ňou budeš môcť pohnúť... Stačil by centimeter a už by si tú ruku nikdy nemohol použiť... Buď rád, že útočník netrafil, alebo bol milosrdný a nechcel trafiť... Potom sa vmiesi medzi ostatných hrdinov a viac ho niet. |
| |
| Hostinský o liečiteľovi nevie a keď sa spýta na Hellbounda, len pokrčím ramenami. Potom si spomeniem na to, že ešte stále chodím len s jednou čižmou a vyberiem sa do hostinca. Dym sa už skoro rozptýlil, zrejme aj stratil účinok a tak začnem prehľadávať miestnosť. Po chvíli ju nájdem a obujem si ju. Vyberiem sa von a pohľad mi padne na rozbitý tanier so zvyškami korenených zemiakov. Sakra... zanadávam nahlas a pokračujem von. Tesne pred dverami zastanem a obzriem sa do hostinca. Hmmmm....nechce sa mi..... A rezignovane idem naspäť, aby som pomohla ďalším priotráveným. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Tvor na židli vykřikne a já odskočím leknutím dozadu. Nad konstatováním, že jsem ho nezabila se jen suše ušklíbnu a povzdechnu si, že mě čeká další zkouška. Kolik jich ještě bude? S pozvednutým obočím si prohlížím těch deset mužů, otáčím se přitom kolem dokola a přitom se snažím najít na nich nějaký viditelný rozdíl. To sem nějakej bojovník, abych se bila a ještě věděla, kdo je co? Trochu poděšeně pokračuju v prohlížení těch chlapů a hrozím se, až ten "boj" začne. Jen se kriticky kouknu na svoje ruce a ruce těch deseti a potichu se zasměju. To bude krátkej boj. Trochu poklesnu v kolenou a váhu přenesu na zadní nohu jen co se kolem nás objeví jakási bariéra a okamžik na to se na mě vyřítí. Jsou tu až příliš rychle, ty, co jsou spíš pozadu to asi nebudou, ale jak je můžu vyřadit jinak, abych co nejlíp uspěla? Nestíhám dobře uhýbat před množstvím úderů a pomalu ani nevím, kde je kdo. Chce to chvilku... Přeběhnu k jednomu, který mnou před chvíli proběhl a sleduji reakce zúčastněných. Těm, kteří se otočili nejdřív a už se blíží začínám aspoň nějak vracet údery, i když asi nebudu moc úspěšná. Z pár dobrých tref mě už pěkně bolí tělo a tenhle rychlý pohyb mě unavuje. Udýchaně sleduju dalšího útočníka a přeju si, aby to už konečně byl ten poslední, kterého praštím. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro S tým by boli len priblémy.... Keď sa predo mnou objaví tvor, váham. Nepáči sa mi, že by som mala niekoho.... niečo, zabiť len tak, bez možnosti aby sa mohol brániť. To je proti mojmu vychovaniu.... Váham možno až príliš dlho. Potom si však povzdychnem, zozbieram obvahu a pristúpim ku tvorovi. Pohľadu jeho očí sa radšej vyhnem. Po prvýkrát odkedy som vstúpila do hostinca sa prestanem, hoc len zľahka, dotýkať svojho meča. To zvládneš, to zvládneš.... Silu na to máš.... A je to predsa príkaz od nich... Akoby som mohla ísť na výpravu keby videli, že nepočúvnej rozkaz? Aj neposlušnosť je proti mojej výchove.... S touto myšlienkou pozbieram v sebe silu a udriem tvorovi do vyznačeného miesta bez jediného pohľadu do jeho očí. |
| |
| Tak si ležím v tráve a pokúšam sa donútiť vlastnú ruku pohnúť. No ona furt nič. Zrazu nado mnou stojí chlapík držiaci v ruke dajakú fľašku. Haha, Hel, kukaj ideme chlastať, jaj dúfam že slivka,a ak ne slivka tak snáď aspoň hruška. Ten ví čo je na bolesti dobré ti povim to vidim na ňom. No, tak, dačo by som si aj dal, veď som si to objednal. No ten chlapík mi to nalial do rany. Jaj to štípe, v ústach to je príjemnejšie. Chlapík konečne prehovorí, potom vstane a je fuč. Ani som nestihol povedať ďakujem. Pomaly vstanem a poobzerám sa okolo. Čo teraz, hľadať kaderníka či jeho kamoša s odpalovacej ligy? Môj zrak sa zastaví na hostinskom. Spomeniem si na svoju objednávku, ktorá sa ku mne akosi nedostavila. Šak choc za ním a mu povedz, že, Počuj ty vrece krumplí de mám jesť? Šak čakám už pekne dlho. No choď, určite ti hneď dačo dá sa stavím o čo chceš. Ani neviem prečo ale znova som poslúchol hlas v mojej hlave. Pristúpim k hostinskému a milo sa naňho usmejem. Hostinský, priateľu. Som hladný jak vlk, nenašlo by sa niečo? |
| |
| Blazon akokeby uz chcel po mne skocit , ale druhy chlap mu da znenazdajky ranu , ktoru ho knockoutuje . Hehe sam by som to neurobil lepsie. Z jeho slov pochopim ze ide o jeho brata . Chlap si ho prehodi cez plece a odide . Co teraz ?Pomahat sa mi uz nechce aby tu na mna utocil zasa niekdo dalsi . Sadnem si do travy a pozorujem vsetkych naokolo ako si behaju dnu a von z hostinca . Na mna akosi az teraz dolahla vsetka ta unava a spomeniem si na strom v ktorom sa mi tak dobre oddychovalo . Ruky si zalozim za hlavu , lahnem si na makku travu oci upriem k zamracenej oblohe . Trochu oddychu mi hadam nezaskodi . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Keď už v "ringu" neostal ani jeden z mužov, stena v tvare kruhu zmizla. Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na piaty pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidela, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mala jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k6, či si sa vyhla. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvora. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Nezabila si ho... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka, by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohla ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k6 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Úkol pořád nekončí a nekončí, postupně musím "zneškodnit" všechny. Poté, co poslední muž zmizí, stojím zadýchaně, se skloněnou hlavou a rukou na hrudi. Začíná mě trochu bolet hrudník, snad už nebude těch zkoušek moc. Pátý. To není nejhorší, nebo je? Narovnám se a pokusím se prohlídnout tmu, jako pokaždé zbytečně a v hlase mluvčího není poznat jakékoli pohnutí. Minule mluvil dýl, začne znovu? Trhnu sebou, když mě náhle varuje. Rychle se rozhlídnu a zhrozím se, když uvidím cosi rychle se přibližujícího směrem ke mě. Bez dalšího rozmýšlení se rozeběhnu a pokouším se dostat z dosahu těch trámů. Po chvíli se zastavím, z každé strany se blíží aspoň jeden, tomu nemám šanci utéct. Zhrozím se a zapomínám, že jde o zkoušku a že tohle bude nejspíš také kouzlo. Vždycky bojuj, pamatuj si to. Vždycky bojuj. Stojí to ta to. Vzpomenu si na jednu z rad Sil, rozeběhnu se směrem k jednomu trámu a těsně u něj vyskočím. Prosím, ať to vyjde!! Jakmile se odlepím od země, zavřu oči. Srdce mi bije jako o závod, ale tohle je lepší než stát a čekat, až se to přiblíží ke mě. Jestli to nestihnu, stočím se to klubíčka a schovám hlavu pod ruce. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už sa zdá, že všetko skončilo, vyrúti sa na teba ešte jeden trám. Ten ťa zasiahne a ty dosť bolestivo spadneš na zem. Chvalabohu ti nič vážne nie je. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapená, no prvá rana do ramena ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkurovala, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si dobrá pri používaní kúziel a mágie, ale nie pri boji muž proti mužovi alebo lepšie žena proti mužovi!!! Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Pomalu se sbírám ze země a prohmatávám si místo, kde mě zasáhl ten hnusnej kus dřeva. otočím se za tím a překvapeně sleduju, jak se to mění na svalnatýho muže a rozebíhá se na mě. Zaraženě se dívám, jak se blíží a až v poslední chvíli se chabě pokouším bránit. Nic mi to však není platný. S první ranou vyjeknu a málem se znovu ocitnu na zemi. Protivník je až moc rychlý a s další ranou opravdu končím na podlaze. Ten chlap mi téměř nedá možnost vstát. Jakmile se po několikerém překulení a pár úhybech na zemi konečně ocitnu na nohou, nevím, kam se dívat dřív a před čím uhýbat. Už po chvíli jsem hodně udýchaná a bolí mě snad všechno. Proč! Řekněte mi PROČ mi tohle děláte!! Naštvaně se ptám ani nevím čeho během dvou pobytů na zemi. Jak mám tomuhle! konkurovat, bez kouzel? Měli ste rovnou říct, že hledáte mlátičku a ne někoho jako jsem já. Aáááhh! Vy mě chcete zabít?! Znovu bolestí vykřiknu, hlasitěji než před chvílí a už pomalu nemám chuť se zvedat, když vím, že tam za chvíli zase skončím. Na životě ale lpím než na čemkoli jiném a znovu se aspoň překulím na zemi a snažím se uhýbat takhle, dokud se znovu neodhodlám vstát a dál se vyhýbat příliš rychlým ranám. Aaah. Kdy už bude konec? Bolestně zašeptám, když se asi tak posté ocitnu na podlaze. Tentokrát se však jen stulím do klubíčka a snažím ze sebe udělat neviditelnou. (jen obrazně;-) |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Akonáhle spadneš na zem, muž zmizne. Následne cítiš, ako ťa ktosi alebo čosi dvíha a pokladá na posteľ, na ktorú ťa pripútajú nejaké rastliny. Ledva pozeráš, no vidíš pred sebou akúsi rozmazanú postavu, ktorá prerečie. Má iný hlas ako muž, ktorý doteraz hovoril o tvojich úlohách. Toto je posledná skúška... skúška životaschopnosti. Budem ti pomaly vysávať život a keď zamdlieš, skončím. Nebráň sa, je to zbytočné.. Osoba dá ruky nad tvoje telo a ty máš pocit, že z teba vysáva dušu. Z tvojho brucha stúpa akýsi plyn a ty neustále slabneš. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie životaschopnosti. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro To bude ta miestnosť o ktorej hovoril hostinsky... Už viem že tunak alchémiou iba uškodím sám sebe, čo sa týka konštrukcie a stien... Chvíľku sa ešte rozhliadam, no to ticho na mňa značne pôsobiť a tak otvorím ústa a poviem: Takže, asi by som mal niečo povedať. Dobre... Volám sa Frigon ... Nie nerozmýšľajte nad tým, priezvisko nemam... Nakloním hlavu k jednému a potom k druhému pleci až mi pekne pukne v krku. Som alchymista... Neviem i ste už o tom počuli... Nie veľa lúdi pozná nás alchimistou... Usúdim že ich asi tieto reči nezaujímajú a tak stíchnem, uvolnene stojím, v ruke zvieram malú „diku“ ktorú som pred chvylkou urobil a čakám. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Čo to.... nestihnem dokončiť myšlienku, lebo sa ozve hlas. Tak toto nie je najlepší začiatok.... alebo skôr pokračovanie, lebo začiatok vyzeral ešte ako-tak sľubne. Rozmýšľajúc nad tým, či sa mi bude takto "dobre" dariť aj nadalej počúva čo mi hlas hovorí. 10 mužov prebehnem narýchlo pohľadom. Bola by som prisahala, že vyzerajú presne tak isto nebyť toho, čo hlas povedal. Tak v tom je háčik.... znova si mužov prezriem a teraz už pozornejšie. Lenže nestihnem sa dostať ďalej ako na druhého, pretože sa zrazu rozbehnú na mňa. Čo teraz? Čo teraz? Keďže som si stihla dokonale poobzerať len jedného, tak všetkých ostatných posudzujem podľa neho. Snažím sa útočiacim mužom čo najviac vyhýbať, aby som zbytočne neútočila na nepravých, no keď sa mi zdá, že nejaký dotyčný by mohol byť ten pravý a zasiahnem ho, všimnem si ďalšiho alebo aj ďalších čo sú ešte odlišnejší. Toto ešte dlho potrvá, uááá ZAvolám zúfalo sama na seba. Takýmto tempom na do družiny nevyberú.... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď hodíš prameň na zem, na čosi tmavé sa ti mihne popri nohách a prameň zmizne. Potom prehovoríš. Po chvíli ticha sa miestnosťou ozve až desivý hlas. Dobre, Frygon. Pred tým, ako začneme, ma zaujímajú dve veci. Provou je, či vieš kúzliť. A druhou... odkiaľ máš ten prameň vlasov? Nastane opäť ticho, no ak by sa dalo napätie počuť, ohluchneš. Je to tu jednoducho hrozivé. Si tu sám a nemôžeš sa spoľahnúť ani na to, čo počuješ, pretože sa to tu ozýva a zvuky prichádzajú zo všetkých strán, ani na to, čo vidíš, lebo svetlo je chatrné. Je tu chlad... ako v ľadovej jaskyni. Naskakujú z neho až zimomriavky... (Dievčina ťa žiadala, aby si o vlasoch nič nevravel, takže je len na tebe, či povieš, odkiaľ to máš) |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už v "ringu" neostal ani jeden z mužov, stena v tvare kruhu zmizla. Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na tretí pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidela, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mal jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k10, či si sa vyhla. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Pomyslím si a aj tak mám zo seba dobrý pocit. Chvíľku je ticho a tak urobím krok do predu. Nanešťastie mi to nijako nepomôže, keďže tma je všade rovnaká. Zaujímalo by ma, ako tu rovia tie svetelné efekty a vôbec všetko.... Dám sa na trochu príjemnejšie myšlienky. Už som v tom až po uši, tak prečo sa trápiť dačím nepríjemným? Z myšlienok ma vytrhne ten prudký príkaz. Najprv som bola zmätená, potom som si však všimla trám. A ďalší.... a ďalší..... Dala som sa do zbesilého behu. Nebol však tak nekontrolovaný ako sa mohlo zdať, rýchlo som premýšľala nad každým jedným krokom čo urobím. |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Po posledním pádu už nejsem schopná vstát, ani se bránit. Muž naštěstí zmizí, ale mě bolí snad celý člověk a špatně se mi dýchá. Ani ne tak moc z těch ran, ale z námahy. Na tohle nejsem stavěná. Že jsem sem vůbec chodila. Najednou si uvědomím, že vlasy, které jsem si nějak zašmodrchala mezi prsty mi sklouzávají, až úplně spadnou z ochablých prstů. Když se konečně, jako ve snu, kouknu na tu ruku zarazí mě, že se nějak vzdaluje. Nebo já stoupám? CSso se děje? Zmateně otočím hlavu zase zpátky nahoru, ale to už jsem někde jinde. Kdosi mě pokládá na postel a cosi ně chytne za ruce a za nohy. Chtějí mě připoutat?! Chabě se pokouším vytrhnout, dostat se pryč, ale nejde to, na tohle už po tom všem nemám. S rostoucím strachem v očích se dívám na postavu a uvědomuju si, co říká. Nesouhlasně zakroutím hlavou a ještě jednou, tentokrát silněji se pokouším vytrhnout. I tento pokus za pár okamžiků končí. Ne, já nechci, pusťte mě! To nemůžete, t-to nejde... Se slzami v očích se dívám do rozmazané tváře obviňujícím pohledem. Já už tohle znovu nechci. Zašeptám, ale už se nebráním. Čekám, až se budu cítit stejně jako před lety. Až se mi začnou zavírat oči a já nebudu moct udělat ani to nejmenší, aby se mi ulevilo. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzaš v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Vráť sa dole medzi ostatných uchádzačov a počkaj tam. Pitie i jedlo máš zdarma. Dole však nenájdeš ani zďaleka to, čo si čakala. Je tam obrovský neporiadok. Stoly a stoličky porozhadzované po miestnosti, vyliate poháre, niektoré i rozbité. Nikto tu vnútri nie je, no zvonku počuť hlas hostinského. -už píš verejne :) |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už sa zdá, že všetko skončilo, vyrúti sa na teba ešte jeden trám. Ten ťa zasiahne, ale vlastne ťa len postrčí a nespôsobí ti žiadne zranenie. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapený, no prvá rana do ramena ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkurovala, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si dobrá hlavne so zbraňami, bez nich si proti takémuto chlapovi nahraná.. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Fakt netuší čo je alchýmia... Nemôžem povedať že viem kúzliť, lebo v podstate ja nekúzlim... Aspoň sa to tak nedá nazvať. A to s tými vlasmi... Cítim chlad s prostredia a celkom napetu atmoseru... To ma ale vzhľadom na moje životné skúsenosti nevystraší ani nezneisty, a tak s kľudom v hlase odpovedám: Kúzliť neviem... Nedokážem z ničoho urobiť niečo... Rovnováha výmeny, niečo za niečo.. tak funguje alchýmia... Normálny alchymisti potrebujú transmutačny kruh, k premene, ale ja nie... A čo sa tyká tých vlasov? Keď som strčil ruku do vrecka, tak som si všimol že tam mam nejaké vlasy a nepríjemne ma pichali , tak som ich zahodil... A niečo mi ich teraz zobralo ak ste si všimli... Odmlčím sa na chvylku, a cítim že mi jeden obväz na kolene padá tak si ho zdvihnem a poriadne utiahnem... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Odolávaš dosť dlho, no nakoniec sa aj tak vysilíš. Akonáhle spadneš na zem, muž zmizne. Následne cítiš, ako ťa ktosi alebo čosi dvíha a pokladá na posteľ, na ktorú ťa pripútajú nejaké rastliny. Ledva pozeráš, no vidíš pred sebou akúsi rozmazanú postavu, ktorá prerečie. Má iný hlas ako muž, ktorý doteraz hovoril o tvojich úlohách. Toto je posledná skúška... skúška životaschopnosti. Budem ti pomaly vysávať život a keď zamdlieš, skončím. Nebráň sa, je to zbytočné.. Osoba dá ruky nad tvoje telo a ty máš pocit, že z teba vysáva dušu. Z tvojho brucha stúpa akýsi plyn a ty neustále slabneš. Požiadavka: Hoď si 1k10 na určenie životaschopnosti. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dobre, ak teda nevieš kúzliť, prejdime rovno k 2. skúške... Pred tebou sa zjaví akýsi čudný tvor. Nevieš identifikovať rasu. Možno je to len nejaký výplod čarov. Je priviazaný o stoličku a osvetlený, aby si naň videl. Odlož zbrane, Frygon! Tvojou úlohou je zabiť tohoto tvora jediným úderom do vyznačenej časti na hrudi. Ak udrieš dosť silno, zastaví mu to srdce, ak nie, prežije. Nech sa páči... Svetlo vychádzajúce nevedno odkiaľ osvieti cestu k tvojej obeti, ktorá sa nehýbe, no stále ti pozerá do očí. Je to skúška nervov, sily alebo poslušnosti? Požiadavka: Hoď si 2k6 (2x kocka šesťstenná), či si tvora zabil. |
| |
| V hostinci Pomalu otevřu oči a chvíli se dezorientovaně rozhlížím po pokoji. Po nějakém čase mě žízeň dožene k tomu, abych vstala z postele a vyšla ven. Před odchodem si ještě zkontroluju, jestli mám vše a pomalu odcházím po schodech dolů s vidinou pořádného jídla. To, co vidím, mě znovu usvědčí v tom, že nikdy nedostanu co chci, ať je to sebemíň. S povzdechem sejdu posledních pár schodů a dívám se kolem. Co se tady, u všech čertů, stalo? No, co jinýho se taky dalo čekat, když je tady tolik chlapů... Zatřesu hlavou a přes rozbité kusy nábytku se opatrně přesouvám k prvnímu ležícímu, který stojí v cestě k původnímu místu mých věcí. Dveře ven z hostince jsou dokořán otevřené a skrze ně ke mě přichází změť hlasů, ale stejně z nich poznám jen ten nejzřetelnější, hostinského. To, co říká mi však nijak nepomůže. Občas někdo vejde dovnitř a s nějakým raněným zase ven, ale jsou ode mě příliš daleko, abych se zeptala, co se vlastně stalo. Skloním se nad jedním z ležících. Má rozbitý nos, ale normálně dýchá. Nevím, co se tady stalo, ale z tohoto se dostaneš. Překročím ho a sundám z něho ty největší třísky. Další je na tom hůř. Přeraženou ruka a pár boulí na hlavě jen tak nespravím. Sundám z něj zbytky židle jak nejrychleji můžu a dívám se, jestli to neschytal ještě někam. Naštěstí ne, utrhnu mu z košile rukáv a z nohou židlí připravím jakousi dlahu Máš štěstí, že nejsi vzhůru, kamaráde, tohle zabolí. Zašeptám mu, když ohmatávám zranění a s trhnutím se mu pokusím vrátit ruku do roviny. Rychle mu pak přivážu kusy židle pevně k ruce. Rohlídnu se, jestli není poblíž někdo, kdo by ho mohl odtud dostat pryč, když je, řeknu mu, co mu je, zeptám se, co má znamenat ten bordel kolem a jdu dál. Když nikdo nepřijde, jdu hledat svoje věci o něco dřív. |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro Ale to by to bolo až príliš prosté.... Po tom všetkom by som čakala čosi viac. Nejakú náročnú úlohu kde treba prekuknúť rafinovanú lesť alebo čosi podobné.... Cítim ako ma opúšťa sila a oči už držím otvorené len zťažka. Začínajú ma obchádzať mdloby, no snažím sa ostať pri vedomí najdlhšie ako to bude možné. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Hmm, ide o trik? Ukážku poslušnosti?... Je to živý tvor, ako ja, hostinsky, alebo hocikto iny... A vôbec neni nervózny... Má zomreť ale nepripadá mi to tak... Bohužiaľ za svojim cieľom musím ísť aj cez mŕtvoly... Ku mne sa tiež nikto nechoval s ľútosťou... Pomaly prídem k nemu, chvýlku mu pozerám do očí, chytím ho za rameno a celou silou mu pravačkou napálim do určeného miesta. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Preberieš sa na posteli v izbe. Po chvíli sa rozpozeráš a zistíš, že sa nachádzaš v hostinci. Na nočnom stolíku vedľa teba je lístok, na ktorom je napísané: Vráť sa dole medzi ostatných uchádzačov a počkaj tam. Pitie i jedlo máš zdarma. Dole však nenájdeš ani zďaleka to, čo si čakala. Je tam obrovský neporiadok. Stoly a stoličky porozhadzované po miestnosti, vyliate poháre, niektoré i rozbité. Nikto tu vnútri nie je, no zvonku počuť hlas hostinského. -už píš verejne :) |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Udrieš tvora. Ten vykríkne bolesťou a potom sklopí viečka. Hlava mu ovisne. Medzi tebou a ním čosi čierne preletí. Potom zhasne svetlo a keď sa opäť rozsvieti, tvor i stolička sú preč. Nezabil si ho... Ozve sa miestnosťou. Prejdime teda k 3. skúške... Okolo teba sa objaví 10 mužov na prvý pohľad na vlas rovnakých. Tvojou úlohou bude zničiť jedného z nich. Je to jednoduché... Sú "očíslovaní" od 1 do 10. Prvý je základný. Ostatní majú na sebe minimálne jednu inú vec ako on. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Povedzme, že by nešlo o mužov, ale kusy látky. Oblečenie a výbavu mužov nahradíme rôznymi obrazcami vyšitými na látke. Prvá látka by mala vyšitú len ružu. Druhá látka, by mala ružu a tulipán. Tretia by mala ružu, tulipán a fialku. Štvrtá ružu, tulipán, fialku a niečo ďalšie... Každé ďalšie číslo má teda čosi navyše oproti tomu predošlému. Ty musíš zničiť číslo desať, teda muža, ktorý sa najviac odlišuje od jednotky. Nebudeš však vopred vedieť, kto je aké číslo, takže to musíš všetko odsledovať počas toho, ako sa budete biť. Podotýkam, že zbrane sme ti vzali a oni tiež nie sú ozbrojení, takže to bude súboj na päste. Keď niektorého muža zasiahneš, rozplynie sa. Budeme počítať, na koľký pokus trafíš toho pravého... A ešte niečo... Nie každé číslo ťa môže zasiahnuť. Čísla nepárne cez teba len preletia ako duchovia. Čísla párne ti môžu fyzicky ublížiť... Okolo teba a mužov narastie akási kruhová zátarasa, možno preto, aby si nemohol ujsť, možno preto, aby ste mali vyhradený priestor pre boj. Súboj sa môže začať... Povie hlas a 10 mužov sa rozbehne oproti tebe. Požiadavka: Hoď si 1k6 pre určenie počtu pokusov, na ktoré trafíš cieľ. |
| |
| Hostinský - Hellbound Muž, od ktorého si žiadal niečo po zub na teba len chladne zazrie a dlhšiu chvíľu ťa ignoruje. Potom síce prehovorí, ale rozhodne to nie je odpoveďna tvoju otázku. Hostinec/Pred hostincom - Adrasthea Vytiahneš ešte pár omráčených, no keď ideš po ďalšieho, zistíš, že hostinec je konečne prázdny. Vtedy začuješ hlas hostinského. Vyjdeš von a okom švihneš po všetkých zúbožených uchádzačov. Pre teba lepšie, že vyzerajú takto. Máš aspoň väčšiu šancu dostať sa do skupiny tých najlepších. Veď kto by si vybral niekoho, čo po jednej obyčajnej bitke vyzerá takto, no nie? Hostinec/Pred hostincom - Tessia Veci po chvíli nájdeš. Príliš sa nevzdialili o miesta, kde si ich nechala. Konečne vyjdeš pred hostinec, no bohužiaľ si zmeškala polovicu hostinského prehovoru a tak sa musíš niekoho spýtať, aby si zistila, čo sa deje a čo máš robiť. Pre hostincom - Kyuzo Ležiac na tráve ťa začne premáhať spánok. Niektoré ženy a muži na tebe hnevlivo zazerajú, keďže nič nerobíš, no tebou to ani nehne. Keď si už skoro v polospánku, začne hostinský rozprávať. Asi sa tak skoro nevyspíš... Pre hostincom - Adrasthea, Hellound, Tessia, Kyuzo Po nejakej dobe sú konečne všetci vonku. Hostinský čaká, kým sa všetci preberú a potom prikáže: Všetci, ktorí sa zapojili do bitky sa postavia po mojej ľavej ruke, zvyšok po pravej a barbari, ktorí sa bili, pôjdu predo mňa! Vytvorili sa teda 3 skupinky. Hostinský si zamračene prezrel barbarov a potom sa obrátil k zvyšným 2 skupinám. Ktorý z nich to celé začal? Pohľadom, ktorý vidí až do hlavy prechádzal po všetkých prítomných. Hostinský vyzeral skoro ako sopka, ktorá chce už už vybuchnúť. |
| |
| Hostinského chladný pohľad mi jasne naznačil, že v peci sa nič dobré nepečie, aspoň momentálne. Povzdychnem si a smutne sa usadím do trávy nútený počúvať symfónie, ktoré skladá môj hladný žalúdok. Ako hostinský rozpráva, kto sa má kam postaviť, začínam sa zamýšľať, či slovami barbari ktorý sa bili má na mysli aj tých čo boli iba bití, alebo iba tých čo bili ostatných. Ty truheľ, šak ty si sa nebil. Ty si sedel, letel, ležal, kráčal a znova ležal. Tomu hovoríš bitka. Šak to je dajaké východné cvičenie, keré som ja, nevim jak ty, vôbec nepochopil. Taže šmykaj do prava. To je pravda, já som sa nebil. Žiarivo sa usmejem na hostinského a postavím sa po jeho pravej ruke. Možno my dobrí, čo sme sa nebili, dostaneme aj dezert. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro Fakt som ho nezabil? Divne, ešte ma s toho úderu boli ruka... Dlaň zovriem v päsť a pomaly si ju zdvihnem až k brade. Bradou jemne prejdem po kĺboch prstov a potom uvolním zovretie a ruku volne nechám vysiet vedľa tela.Pozorne si prezerám zjavených mužov. To bude niečo ako ten pred tým... bezduché figuríny... Mame tu v miestnosti pokročilého mága... Zrazu hlas odštartuje skúšku. Od zamýšľania som nepočul poslednú časť čo hovoril, takže netuším či mi nedal nejakú radu. 10 mužov sa rozbehne na mňa a každý ma pohľad v očiach ako keby ma chcel zabiť. Kľaknem si, jednu ruku položím na zem a podpriem sa s ňou. Zavriem oči chvíľku som v rovnakej polohe, a keď pribehnú až ku mne ty muži tak otvorím oči, vyskočím. Chytím sa rukou ramena niektorého z nich, prenesiem na ruku svoju Váhu, ruku pokrčím odrazím sa od jeho pleca, pokrčím vo vzduchu kolená padajúc na ďalšieho, tesne pred ním ho silno kopnem do hrude a druhou nohou sa odrazím (po odraze sa vyparí) na ďalšieho, ktorého pri odraze praštím päsťou do hlavy (rozplynie sa) dopadnem na zem v skrčenej polohe postavím sa reflexne uhnem jednej ruke čo mi mierila na hlavu, chytím ju, pritiahnem ho k sebe a lakťom druhej ruky mu vrazím do tváre(rozplynie sa). Nevšimnem si ale ďalšieho útočiaceho na moje brucho. Ucítim 2 päste na svojom bruchu, ako ma ohromnou silou odstrkujú. A potom nohu na mojej hrudi (kúsok od solaru). Tieto útoky naraz urobene ma odhodia, zúžia sa mi zreničky z úst mi počas letu vyletí trochu slín a chrbtom narazím do bariéry. Bariera ma jemne odrazí a ja dopadnem na kolena a ruky na zem. Zakašlem, utriem si ústa rukou, pomaly sa postavím. Dokelu, je ich privela... Pozerám na 7. dmich ktorý sa rozbehli za mnou. Pomaly sa rozbehnem oproti nim a keď som kúsok pred nimi skočím na ruky, roztočím sa na rukách a nohami kopnem 3 z nich do hlavy popri točení. (rozplynú sa) Jeden však šmýkačkou mi podrazí ruky a ja naňho padnem celou váhou. Chvýlku ho cítim pod sebou, ale o pár sekúnd sa rozplynie a ja padnem na chrbát na zem. Horko ťažko sa postatým zo zeme poodieraný a zašpinený od zeme, a letmo ich spočítam. Ostali traja. JA sa však len horko ťažko držím na nohách. Zranenia z tunela na lakťoch a kolenách sa mi znovu obnovili , čiže mi po nohách a rukách stekajú malé pramienky krvy. Rozbehnú sa na mna šetci traja, jeden mi ide po nohách a druhy mieria pestami na hlavu. Vyskočím a v skoku skrčím nohy čiže ten čo mi chcel chytit nohy sa netrafil a dopadol na zem a hlavu si rozmlátil o zem. Popri skoku som hlavou uhol dvom pästiam, chytil som mužov za hlavy a celou silou som ich rýchlo pritiahol k sebe, chytil som ich zaramena, naklonil som sa a kopol ich do hláv. Ale však stratil som vo vzduchu rovnováhu a dopadol som na pravú ruku celou Váhov. (všetci traja a vyparili) Vykríkol som bolesťou, ale nebola to až taká bolesť, nebyť faktu že mám nepríjemne poranenia na lakti. Pomaly som sa otočil smerom k bariére po štvornožky som vstal, oprášil som si hruď a chrbát od špiny, a trochu neprítomným pohľadom čakal čo sa bude diať. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už v "ringu" neostal ani jeden z mužov, stena v tvare kruhu zmizla. Zas bolo počuť len šuchot, ktorý po chvíli utíchol. Podarilo sa ti to na deviaty pokus. Z mužovho hlasu sa nedalo zistiť, či je s tvojím výsledkom spokojný alebo nie. Bez akéhokoľvek náznaku toho, ako si zatiaľ počínaš v skúške, ti hlas zadal ďalšiu: Bež! Odrazu si uvidel, ako sa priamo na teba valí trám. A nie jeden... z každej strany ich bolo niekoľko a ty si mal jedinú možnosť... vyhnúť sa im. Vyzerali dosť ťažko a nebezpečne. Jediným úderom by ťa mohli zabiť. Požiadavka: Hoď si 1k6, či si sa vyhol. |
| |
| Před hostincem K mojí neskonalé radosti najdu po chvíli všechny moje věci. Přehodím přes sebe plášť, přece jen mi po tom všem není zrovna nejtepleji. Ještě rychle zkontroluji, jestli mi nic nechybí a pak s uvolněným výrazem jdu ven ze dveří, protože tady už nikdo není a venku to vypadá na větší zábavu. Raději si vše, krom dřevěné hole, vezmu s sebou. Hostinský bohužel začal mluvit už když jsem byla vevnitř, tak mě nejspíš ta nejdůležitější část hovoru unikla. Rozhlížím se po ostatních, ale z toho jejich přesouvání se na jednu nebo druhou stranu nechápu téměř nic. Kousek přede mnou vidím nějakou ženu ve fialovém, co vím, tak ta několik lidí z hospody vytahovala a vyšla ven jen chvíli přede mnou. Snad bude vědět. Skousnu ret a popojdu k ní, zatímco hostinský končí svou řeč. Zdravím. Jmenuji se Tessia. Řekla bys mi prosím, co se tady stalo? Trochu se musím zaklonit, abych jí dohlédla do obličeje. Tohle je taky jedna z chvil, kdy bych chtěla být o něco vyšší.... Počkám, jestli mi odpoví nebo mou otázku přejde mlčením, popřípadě se přesunu za ní dokud se jakkoli nevyjádří. |
| |
| Z driemot ma vyrusil hostinskeho hlas , ktory od nas vyzadoval zoradenie sa do skupin , podla zodpovednosti za to co sa stalo . Dajme tomu ze patrim k tym po lavej ruke . Kedze podla svalov sa mi zda ze niesom ani barbar a v tom vsetkom som nebol az tak nevinne . Zaradim sa po hostinskeho lavici a hladim kam sa zaraduju ostatny . Myslim ze kazdemu boli slova hostinskeho jasne , no jeden z barbarov sa kludne postavil do skupiny ludi , ktory s tym nemali mat takmer nic spolocne. Nebol to jeden z tych co boli na zaciatku tejto srandy ? Je len tupy , alebo sa snazi z tohoto vsetkeho vyviaznut bez problemov ? Mal sice nejake skrabance a zasiahli mu ruku . Ale nemyslim ze robi najmudrejsiu vec , ked tak hladim na hostinskeho pohlad. O boze tak ked je taky doranany asi mu to ten hostinsky urcite uveri ze je v tom nevinne . Dalsia moja myslienka vo mne vyvola huronsky smiech a prestavam sa kontrolovat . Drzim sa jednou rukou za brucho a druhou si trieskam o stehno . Tak takto som sa tusim este v zivote nezasmial. Dufam ze mu to prejde , to by som sa smial este viac . Trosku ma to prejde a snazim sa uz nesmiat nahlas , no stale mam usmev od ucha k uchu a sem tam sa zachechtam . |
| |
| Pomaly otvorím oči. Chvíľku mi trvá, kým zistím kde som. Cítim sa hrozne unavená. Snáď je to konečne za mnou. Horko-ťažko sa posadím a lepšie si obzriem izbu. NIkoho tu nevidím, ani sa nič neozýva, takže snáď skúšky skončili. Vtedy si všimnem lístoček na stole. Fajn, takže to je koniec, aspoň sa môžem konečne najesť. Zhlboka si vydýchnem. Už mi aj celkom vyhladlo. Vtedy si spomenim na svoj meč a začnem sa obzerať. Niekde mi ho tu museli dať. Keď som ho našla (alebo nenašla) výjdem z izby. Pomaličky a hlboko zamyslená zídem dolu po schodoch. Stále niekde na pozadí myšlienkom vidím dobré jedlo a studený nápoj. No hostinec nezostal v takom stave ako som si ho pamätala. Vyzerá to, že sa tu niekto hral s výbušninami, alebo čosi podobné.... Trochu zmätene sa poobzerám a snažím sa nájsť niekoho, kto mi povie čo sa stalo. Nikoho však nevidím a tak idem ku dverám. Zvonku počuť akési hlasy, rozoznávam hlavne hlas hostinského. Pár ľudí leží na zemi, ostatní sa zoraďujú do skupín. Čo sa to tu kruci stalo? Stopnem si najbližšieho okoloidúceho, ktorý sa ešte nestihol zaradiť a nenechám sa odradiť dokým mi neporozpráva, kto za to môže a za čo vlastne. |
| |
| Pred hostincom Z hostinca vytiahnem posledného priduseného, položím ho na zem a viac sa o neho nestarám. Tak a hotovo, snáď mi dajú teraz všetci pokoj... Hostinský medzitým dokončí svoj monológ o rozdeľovaní sa do skupín. Hmmmmm...., pobavene sa uškrniem kam ja vlastne patrím? Biť som sa nebila....takže doprava. Zrazu sa za mnou ozve ženský hlas. Otočím sa a zbadám maličkú dievčinu v plášti. Trochu ucuknem, keď si ju obzriem. Mágia......cítim ju.pomyslím si a potom chladne poviem. Krčmová bitka, čo iné by sa mohlo stať.. Ak si s ňou nemala nič spoločné čo určite nemala, keď sa pýta, tak choď do skupiny vpravo a po chvíli dodám Ja som Adrasthea. Nečakám na reakciu, otočím sa späť k hostinskému a prejdem do skupiny po jeho pravej ruke. Potom čakám, kým sa prerozdelia ostatní. |
| |
| Pred hostincom - Ari Syda Prvý človek, ktorého zastavíš, ti, či už chce, alebo nie, povie, čo sa stalo a čo máš robiť. Zaradíš sa teda medzi ostatných a čakáš spolu s nimi, čo sa bude diať. Pred hostincom - všetci (okrem Frygona, ktorý ak sa nepoponáhľa...) Keď hostinský položí otázku, ktorý z barbarov to bol, nastane ticho. To však preruší hlasný smiech polelfa. Je ti snáď niečo smiešne, mladý muž?! Povie hostinský ešte namosúrenejšie ako predtým. Na polelfovi spočinie niekoľko vyčítavých pohľadov, pretože kvôli tomu, že sa nevie ovládať, bude mať možno hostinské hnev ešte horšie následky. Polelf sa trochu upokojí. Hostinský však nečaká na jeho odpoveď a v dave nájde temného elfa (Shi'Nai). Povedz mi, ktorý z nich to bol? Temný elf len chladne odvetí. Ani jeden... Potom sa obráti smerom k skupine, v ktorej sú tí, čo nič nespravili. Zavadí pohľadom o Adrastheu a potom ukáže na Hellbounda. Tamten to bol! Hostinský sa strhne a prebodne pohľadom barbara, ktorý sa výsmešne postavil do skupiny nevinných. Pristúpi k nemu a rozhliadne sa po dave. Bol to on? On to všetko začal??? Niektorí mlčia, no väčšina, či už z presvedčenia alebo len preto, aby sa to celé vyriešilo a mali pokoj, súhlasia. Výborne! Poď so mnou! Hostinský sa aj s barbarom vydajú k dverám, pred ktorými sa ešte hostinský obráti a prikáže: Zničený nábytok vynesiete von, rovnako ako rozbité poháre a fľaše! Ďalšie pokyny vám dá môj syn! Chlapec vysoký asi dva metre priateľsky zamáva, aby bolo jasné, že hostinský myslí jeho. Potom si sadne a hostinský s barbarom zmiznú vo dverách. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Prerečie hostinský, keď sa zavriete v jednej z izieb na poschodí a posadíte sa oproti sebe na stoličky. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro No pekne, krásna spolupráca, Hel máš náku blbú charizmu šeci sú proti tebe. Čo sa dá robiť. Možno som toho drobca nemal búchať po hlave, ale jeho problém, že ma otravoval keď čakám na jedlo, ale šak to aj tak bola len taká priateľská päsť. Mlčky nasledujem hostinského do jednej z izieb, kde sa usadíme na stoličky a kukáme sa sebe si navzájom do očí. Taže je ti jasné čo máš hovoriť, oni všetko a ty nič, a šecičko bude v suchu. Nóóó, ono to bolo tak, že já som zliezol dole, kde už bol aj tak dajaký ruch a bolo jasné, že to skončí bitkou, ale mňa sa to netýkalo tak prečo sa zapájať. Objednal som si niečo na jedenie, mimochodom sa to ku mne stále nedostalo, a ako som tak čakal, došel taký malý kučeravý dilino, kerý chcel aby som sa s ním išel von mlátiť. Hovorím mu že, vyčkaj drobec najprv sa najem a tak priateľsky som ho chcel tasnúť po hlave. No ňák mi ušlo, že on malý blbý slabý a ja taký jaký som, tak sa zosypal zo stoličky. No a ten jeho kamarát, ten temný elf čo ma obvinil, že som to šecko začal, ma prehodil cez pult jak keď troll hádže šuter do vody. Potom ma ďalší krpec ostrihal, vrazil mi dýku do ramena a ako som sa ho snažil nájsť, nejako sa mi zascelo spať a zložil som sa na zemy. To jesť celý príbeh, ktorého som sa zúčastnil. Celý čas hladím hostinskému do očí a dúfam, že sa všetko vyrieši. |
| |
| Před hostincem V duchu se cinicky ušklíbnu, když ta žena ucukne a celkově se chová chladně. Cos čekala? Vždyť je to všude stejný a jen málo lidí nemá o nás žádný předsudky. Navenek však nedávám nic znát, jen se možná trochu usměju. Jen bitka? Skončila teda hodně zajímavě, kdo ji "ukončil"? Zeptám se se zájmem bez ohledu na to, jak se ke mě chová. Těší mě. Dodám ještě, když se představí a pak hned odkráčí. Heh, tak na odpověď asi čekat nemám co? Ušklíbnu se jejím směrem a pomalu se přesunu k hostinského pravici, poněkud dál od ostatních. Alespoň si je můžu lépe prohlédnout. Zaujme mě elf, který se zničehonic začne smát. Udiveně, s tázavě pozvednutým obočím se dívám na něj i kolem, ale stejně nepřicházím na to, co by mohlo být tak vtipnýho na této situaci. Je v pořádku? No, těžko říct. Co taky můžeš čekat od elfa.... S úšklebkem zakroutím hlavou, dál si ho nevšímám a opět si prohlížím ostatní a zvažuji, koho asi vybrali. Zároveň se taky pokouším najít jednu známou tvář, zatím bezúspěšně. To doopravdy odešel? Snad ještě neskončil se zkouškou.... Na hostinského otázky neznám odpověď, tak jen stojím a dívám se na reakce všech, ať už zúčastněných nebo ne. Překvapeně se dívám, jak hostinský vytahuje z davu jednoho barbara a odvádí si ho s sebou dovnitř. K vynášení nábytku se nemám, to se mě netýká, já tam ani nebyla, tak jen stojím kousek od ostatních a čekám, co se z téhle situace vyvrbí. No co, jít tam, tak mě někdo zašlápne... Omlouvám sama sebe zatímco se dívám na některé poměrně dost urostlé uchazeče o hrdinství. |
| |
| Pred hostincom V dave zavládne ticho. Všetci sa obzerajú po ostatných. Znechutene šľahnem pohľadom po smejúcom sa polelfovi a ďalej stojím ľahostajne po hostinského pravici a prezerám si ich. Nikde nevidím tých dvoch hobitov ani trolla, ktorým sa zrejme nepáčila moja reakcia na ich pohľady, ale potom vyzve hostinský toho temného elfa, ktorý sedel pri stole s nimi. Keď elf označí Hellbounda ako pôvodcu bitky, svoje prekvapenie nedám najavo. Nehnem ani brvou. Táto situácia začína byť celkom zábavná...som zvedavá, čo z toho bude Keď hostinský prikáže vynášať nábytok a odchádza s barbarom, už mi do smiechu nie je. No už ma vidí, ako to budem vynášať. Zabudni. Ja som tam nič nerozbila, bola som vonku celú bitku. Mňa sa to netýka. Prejdem ku najbližšiemu stromu a sadnem si pod neho na stranu, kde nie je od hostinca vidieť. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Takže ten "drobec", ako ho ty nazývaš, ťa najprv vyzval na súboj, hej? A nevieš, kvôli komu bol ten rozruchu, keď si prišiel? A prečo ťa obvinil ten temný elf? Už nepôsobí tak nahnevane, aspoň teraz nie. Možno svoj hnev práve prenáša na niekoho iného. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Kto presne? Hmmm, keď tak pozriem do zadu. Mám silný pocit, že dôležitú úlohu zohrával temný elf, ktorý má asi nemá v láske, možno preto ma ja obvinil, že za šecko môžem ja. Potom jeho krpatý kamaráti a niečo mi hovorí, že tam bol aj. . . . . . troll! . . . kroll. Ale ako som povedal, mňa sa to netýkalo, aspoň zo začiatku, tak som sa moc nestaral ani nevnímal ostatných. Možno by ste sa viac dozvedeli od tej slečny čo tam tlačila dajaké dobroty, narozdiel odo mňa. A pri myšlienke na jedlo sa ozve môj hladný žalúdok. |
| |
| Po mojom smiechu sa na mna obratilo niekolko ludi s vycitavim pohladom . Asi by som sa mal lepsie kontrolovat. Ako som si myslel chudak barbar sa z toho tak lahko nedostal a nastvany hostinsky nam prikazal vynasat nabytok ktory sa rozbil pri bitke . Vyzeram snad ako stahovak ?? Grrr za dobrotu na zobrotu . Chcel by som mu to aj trosku vycitat , pretoze som bol uz na zaciatku vyhodeny z hostinca , ale nemal som naladu . Skor ma zaujimalo co sa bude diat teraz s barbarom , ktoreho si odviedol hostinsky zo sebou . Hmmm , bohvie co tam chce robit osamote s pohladnym , mladym , svalnatym muzom ... jasne ze ho chce nejako vytrestat , ale kazdopadne sa mi tento stary ujo nepozdava . Ukludnim svoje myslienky a obratim sa na sympatickeho syna hostinskeho . Ten by asi vedel ako jeho tatko tresta neposlusnych chlapcov . No nic vybral som sa zo skupinkou ludi spravit trosku poriadok nech to mame vsetci pekne zasebou a co najrychlejsie . |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Typické... Jeden zhadzuje vinu na druhého... Ukážeš mi v dave tých dvoch malých krpcov a tú slečnu, prosím? Dokázal by si to? Spýta sa trochu posmešne a čaká na tvoju reakciu. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Vstanem zo stoličky a mlčky odídem z miestnosti. Najprv a pokúsim dotyčné osoby pohľadať v hostinci a ak sa mi to nepodarí pôjdem skúsiť šťastie von. |
| |
| Stojím teda po hostinského pravici a sledujem čo sa deje. Zrejme je dosť naštvaný, asi tá bitka neostane bez následkov. Naráýhlo prejdem pohľadom po prítomných. Niektorí sú ustráchaní, ďalší naštvaní a niektorým je očividne všetko jedno. Vtedy sa zničoho nič rozosmeje elf. Prekvapene na neho pozriem. Čo ho asi pobavilo? Aj ja sa chcem zasmiať po tak..... uhm.... nezvyčajnom zážitku. Možno by som sa ho na to mohla neskôr spýtať. S touto myšlienkou v hlave sa pousmejem. Nebolo by naškodu zoznámiť sa tu s niekým novým keďže jediného človeka, ktorého poznám v tomto meste som ráno od odchodu z hostinca nevidela. O iečo neskôr sa situácia okolo mňa zmení. Hostinský si zavolá akéhosi barbara, asi pôvodcu bitky a idú spolu preč. Zároveň nás poverí upratovaním. Čo by som pre radosť iným neurobila.... Aspoň sa trochu rozptýlim. S úsmevom idem za synom hostinského a pomáham s vynášaním nábytku najviac ako to ide. |
| |
| soukromá zpráva od VanFrygonn pro A dokelu... Oni ma chcú zabiť!!! Vydesene pozerám na drevo kotulajuce sa ku mne. Z hlboka vydýchnem, a rozbehnem sa naproti nemu. Keď som kúsok pred ním vyskočím, odrazím sa jednou nohou preletím ponad druhý menší, oni narazia do seba, ja dopadnem na zem a kúsok odomna s tmy vybehne ďalší. Rozbehnem sa k tým padnutým, ktoré nehybne stoja vyskáčem až na ten najväčší a čakám kým 3. narazí do nich. Pri náraze sa veľký na ktorom stojím rozpohybuje a ja začnem bežať presne opačne na ňom jak sa otáča. Potom zoskočím na zem a ucítim ako sa jemne zatriasla pri náraze do dreva. V tom z bokov na mňa prídu 2 naraz. Obidve veľké, nestihnem sa im uhnut a ani sa dostať spomedzi nich. Pozriem si ako ďaleko sú oboje odomna, v hlave si to odhadnem posuniem sa o 2 kroky doľava, rýchlo si ľahnem zatvorím oči a čakám. Drevá sa presne nadomnou zrazia a ostanú v tej pozícii. Cítim jak som medzi nimi ostal zakliesnený. Predsa len však trocha priestoru nájdem a začnem sa plaziť po zemi von z ich prekríženia. Nakoniec cely zašpinený vstanem, už sa ani neobťažujem oprašovať sa, podráždeným pohľadom plným bolesti z odretých častí tela sa rozhliadam. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Dej Keď už sa zdá, že všetko skončilo, vyrúti sa na teba ešte jeden trám. Tomu sa pohodlne vyhneš. Trám sa však niekoľko metrov za tebou premení na muža. Ten odrazu letí priamo na teba. Je svalnatý a nevyzerá, že by sa chcel hrať. Spočiatku si prekvapený, no prvá rana do brucha ťa preberie. Na tvoje smolu je aj rýchly a mrštný. Jednoznačne nestačíš na to, aby si mu konkuroval, prečo ti dali protivníka, ktorého evidentne nemôžeš poraziť? Si dobrý v iných veciach, ale proti takémuto chlapovi nahraný.. Požiadavka: Hoď si 1k6 na určenie času, počas ktorého dokážeš zvládať útočníkove rany. |
| |
| Pred hostincom - všetci Prešlo len pár minút a už z dverí hostinca vyšiel barbar aj hostinský. Barbar sa poprechádzal medzi všetkými a našiel 2 hobitov, Shi'Naia a po namáhavom hľadaní aj Adrastheu, ktorá sa skryla pred prácou za strom. Týchto štyroch následne poslal za hostinským, čakajúcim pri dverách hostinca. Po chvíli zmizli vnútri. Medzitým ostatní povyberali rozbitý nábytok. Vnútri ostali len rozbité poháre a fľaše. Hostinského syn sa vstal s milým úsmevom na tvári a hromovým hlasom preriekol. Odpočiňte si... Potom postupne prechádzal pomedzi bojovníkov a všetkých, ktorí doteraz nič nerobili, požiadal, aby vstali a išli dokončiť, čo hostinský kázal. Je mi ľúto, ak s tou bitkou nemáte nič spoločné, ale musíte sa naučiť, že keď budete súčasťou skupiny, budete "všetci za jedného a jeden za všetkých". povedal im, keď začali vynášať zvnútra sklo a utierať dlážky. Teraz odpočívate všetci. Je však jasné, že práca ešte neskončila. Budete zrejme musieť niečo spraviť so zničeným nábytkom a dať hostinec aspoň ako tak do poriadku, aby sa v ňom dalo prebývať. Je medzi vami pomerne dosť zranených, no sú to len ľahké poranenia. Niektorí nadávajú, iní sú ticho. Buď premýšľajú nad výsledkami skúšok alebo nad tým nábytkom... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ako to teda bolo? Viem, že barbar nebol príčinou... Je snáď všetkým jasné, že je taký hlúpy, že by si nedokázal vymyslieť klamstvo, aby si zachránil kožu a vás určil ako pravdepodobných pôvodcov bitky. Čo mi k tomu poviete? Takmer stále upieral oči na temného elfa, ktorý ale pozeral stále rovnako chladne a kamenne, akoby sa ani nebál hostinského hnevu. Naopak hobiti boli trochu vystrašený a bolo na nich vidieť, ako narýchlo vymýšľajú všetky možné výhovorky... Ak to všetci zvalia na teba, asi ti nikto veri nebude, že si v tom nevinne... |
| |
| Úklid v hostinci Sednu si pod střechu, kam nenapršelo a pozoruju, jak vytahují rozbitý nábytek z hostince. S nakloněnou hlavou se dívám, jak ten barbar, který šel za hostinským hledá další lidi. Jen co se hostinského syn dívá po těch, co tu zůstali se mnou, povzdechnu si a vstávám. Ach jo, že jsem sem chodila. Sama bych se mohla mít líp. Ale co. Aspoň se dřův najím a teď už tam nebude tolik hroud masa. potichu se zasměju nad tou myšlenkou, ale moc jsem si neodpočinula a navíc ten hlad... Usměju se, když míjím mladého hostinského a nechám se předejít jinýma pomocníkama. Vevnitř najdu koště a zametám to, co tam nechali ty mlátičky. Ach jo. Doufám, že vzadu mají toho nádobí dost. Zastavím se, když mi zakručí v břiše a na chvíli si odpočinu. Já tam na tý posteli měla ležet dýl. Postesknu si a pokračuju v práci. Občas seberu nerozbitý hrnek nebo talíř, ale těch moc není. Když už tam je celkem uklizeno, otřu si čelo a unaveně si sednu před hostinec. Bezva. Tak teď vypadám úžasně. Nic se nedělo a já sem takhle unavená. Zamračím se a přes hlavu si přendám kapuci. Tak už by konečně někdo mohl přijít a tady tohle ukončit. |
| |
| Celú dobu sa snažím pomáhať najviac ako to ide. Vynášam nábytok, staviam na nohy nepolámané stoličky, utieram dlážku.... Všetko to robím len mechanicky a popritom premýšľam o skúškach. Nech už niekto príde, toto čakanie je hrzoné. Aspoň sa tu dá zatiaľ niečo robiť, ale aj tak by sa mohli poponáhľať. Povzdychnem si. Moje priania skorého rozhodnutia aj tak nezmenia nič na tom, ako dlho budeme čakať. Po tom čo odnesiem von niečo, čo kedysi mohlo byť stolička, si nachvíľu sadnem. Po skúškach som ešte vyčerpaná a príliš práce mi aj tak nepomáha zbaviť sa nepríjemných myšlienok. Pozorujem ľudí okolo seba. Väčšina ich niečo robí. Tí ostatní sa ulievajú, oddychujú, alebo sú zranení. Ich hlasy ma uspávajú. Poviem si a ľahnem si do trávy. nejaký čas počúvam nádavky a šomranie, no po chvíli sa hlasy stratia a mne sa začne čosi snívať. Len si chvíľu odpočiniem.... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Muž ťa zložil na zem prvým úderom. Zamdlel si. Prebral si sa v izbe hostinca. Na stolíku vedľa teba bol lístoček: Si príliš slabý na to, aby si sa stal hrdinom. Neuspel si, môžeš odísť. |
| |
| Všetci - pred hostincom Odpočívate už hodnú chvíľu, keď opäť vstane syn hostinského. Je počuť zopár otrávených vzdychov a dosť hrdinov sa znechutene pozerá na mladíka, ktorý sa vám očividne chystá zadať ďalšiu prácu, no nikto nič nahlas nevraví. Aby som nebol neslušný, volám sa Baltazar. A teraz poprosím všetkých silnejších mužov, aby sa rozdelili na dve skupiny. Jedna pôjde popremiestňovať funkčný nábytok vo vnútri hostinca a druhá nosiť rozbitý nábytok za hostinec do stajne, nech nám to tu nezavadzia... Baltazar chvíľu počká, potom sa milo usmeje a doloží. Slečny, ktoré vedia variť, by mohli pomôcť s prípravou jedál, pretože kuchárka sa nám kamsi pri bitke vyparila... Syn hostinského najprv ukáže mužom, kam majú nosiť nábytok a potom ide do hostinca kázať ostatným, čo majú kam umiestniť. V kuchynke, kde sa zhŕkla väčšina slečien, je všetko prehľadne poukladané, a preto orientovať sa v nej nie je problém. Zdá sa, že z množstva ingrediencií sa dá pripraviť čokoľvek. Nech vám to varí! Zakričí Baltazar spomedzi dverí kuchyne a vráti sa komandovať chlapov. Keď ste asi uprostred vašej práce, začujete zvonku výkrik. Len jeden, no o to strašnejší. Niekoľko mužov i žien vybehne von z hostinca. Ten pohľad však nie je vôbec príjemný. Telá hrdinov na zemi, kopec krvi v ich okolí. Každý má jednu bodnú ranu pravdepodobne spravenú dýkou alebo podrezané hrdlo. Všetci, čo ostali pred hostincom sú teraz mŕtvi. |
| |
| soukromá zpráva od Adrasthea Thanati pro Je jasné, že už vie, kto spôsobil bitku. No ja nemám pocit viny. Kľudne sa na neho pozriem a poviem. Bitku začali tí hobiti. Ja som sa chcela len v kľude najesť bez toho, aby ma niekto očumoval. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Bolo to takto... Sedeli sme a popíjali, keď sme si všimli túto mladú slečnu, ako sa napcháva. Na chvíľu sme sa zahľadeli na jedlo, lebo aj nám už vyhladlo, a keď sme už pomýšľali, že by sme si objednali, táto tu nás zahriakla, že čo my skrčkovia na ňu čumíme... Druhý pokračuje: Urazilo nás to, no keď sme jej chceli vysvetliť, že nečumíme na ňu ale na jedlo, lebo vyzerá naozaj skvele (pochváľte kuchárku), začala nás hrubo urážať.... A zas prvý: Že čo si mi krpci o sebe myslíme, že nás dá dolu jednou ranou a nemáme tu vlastne ani čo robiť... Tak sme vstali a šli za ňou, nech nám to povie do očí... A to už sa do toho zamiešal ten barbar, ktorý udrel môjho brata po hlave, keď ho vyzýval na súboj, aby tejto slečne dokázal, že hoci sme malí, poradíme si aj s barbarom... Hostinský na teba prísne pozrel: Takže takýmto spôsobom ty dávaš najavo, že nechceš, aby sa na teba niekto díval...? Potom sa obrátil k temnému elfovi: Ty súhlasíš a potvrdzuješ ich príbeh? Shi'Nai pozrel na teba a i na svojich priateľov, potom prikývol. Bolo zrejmé, že hostinský už od teba nechce nič počuť. Budeš mi musieť škodu odčiniť. Bitku si zapríčinila, či už úmyselne, alebo nie... Tu vstúpi do reči hostinskému temný elf: Pane, je pravda, že túto bitku vyprovokovala, ale nestáva sa to v hostincoch a krčmách stále? Okrem toho, nepredpokladám, že by vám toto dievča bolo schopné čokoľvek splatiť, a ak ju vyberú medzi "vyvolených", nebude si to môcť ani odpracovať. Mám lepší návrh. Pýtajte si odškodné od vládcov. Oni predsa majú teraz za nás zodpovednosť. Kvôli nim sme sa tu zišli. Som si istý, že to pre nich nebude žiaden problém a získate oveľa viac, ako keby ste niečo žiadali od nej... Hostinský sa zamyslí, a keď chce niečo povedať, opäť prerečie Shi'Nai Nie, nemyslím, že je to príliš trúfalé. Vy ste im v dobrej vôli poskytli hostinec, ktorého zárobok vás živý a tí, ktorých sem prakticky "priviedli" ho zničili. S nami nemáte nič spoločné. Nie sme vaši zákazníci ani nič podobné. To oni to tu majú všetko pod palcom a teda by aj mali zabezpečiť, aby sa nevyskytli prípady ako je tento... Hostinský chvíľu mlčí a premýšľa. Potom pozrie na Shi'Naia. Máš vlastne pravdu... Môžte ísť... Kým vstanete, ešte na teba pozrie. Mala by si mu poďakovať... Spoločne opustíte izbu hostinca. Hostinský v nej ešte ostal. Akonáhle vyjdete von, hobiti sa osopia na temného elfa. Prečo si to nenechal tak? Načo si sa jej zastával?! Ten však akoby ich ani nepočul. Zamyslene sa zahľadí kamsi do prázdna a následne sa rozbehne sa dole schodmi. Keď zídete tiež, všimnete si, že je tu nejakí rozruch. Vyjdete pred hostinec a už vám je jasné, čo ho spôsobilo... |
| |
| Za celú dobu, ako sa hostinský rozprával s temným elfom sa vo mne zdvíhala zlosť, až som mala pocit, že vykypím ako hrniec zemiakov. No nechala som to tak. Aj tak to nedopadlo pre mňa zle. No aj tak vám to tak ľahko neprejde, zákerní malí pidimužíci....pomsta je sladká...nikto na mňa nebude hádzať špinu a klamať bez trestu. Ako vyjdeme von z hostinca, naskytne sa nám hrozný pohľad. Všetci vyjavene pozerajú na mŕtvoly, no ja neváham, využijem moment prekvapenia, zdrapím hobitov za tuniky a strhnem ich za roh hostinca. Šmarím ich o stenu a udriem im hlavu o hlavu. Jeden z nich omdlie, druhý mi začne nadávať a ratovať svojho kamaráta.Oprášim si ruky v geste dobre vykonanej práce a viac si ich nevšímam. Vrátim sa pred hostinec a obzerám si tú spúšť pred sebou. Profesionálna práca, to sa musí nechať. zamrmlem si pre seba potichu |
| |
| Pri Baltazarových nových pokynoch sa strhnem, trochu pokrútim, otvorím oči a zadívam sa na slnko. Tak zase do práce.... A to to bol taký pekný sen. Síce sa mi moc nechce, ale nejako sa postavím a nasledujem ostatné slečny - ako nás mladík milo nazval - do kuchynky. Neviem síce variť nejaké úžastné pokrm, ale spomeniem si na jednu pochúťku, čo ma raz učila matka a tak sa pokúsim pohľadať ingrediencie. Aj keď to bude pripravované mnou, nedá sa na tomto jedle nič pokaziť. Určite to bude chutiť komukoľvek. Po nájdení všetkého potrebného si spokojne začnem variť. Vyruší ma výkrik. Nehám všetko tak a bežím sa pozrieť von. Pohľad na telá ma dosť šokuje, ale nemôžem povedať, že by som nič takého predtým nevidela. Po chvíli prechádzaní okolo si spomeniem, že som nechala na ohni variť omáčku a tak rýchlo bežím naspäť do kuchyne ratovať svoje úžasné jedlo. |
| |
| Před hostincem a v něm Chvíli sedím, opřená zády o zeď když se znovu zvedne syn hostinského. Přemýšlím, jestli konečně budeme mít dovoleno si odpočinout, ale podle jeho výrazu od toho raději upouštím. Pod kápí se usměju, když to vypadá, že do práce budou muset jenom muži, o to horší je můj výraz, když požádá o práci i ženy. Rozmýšlím se jen chvíli, můj kručící žaludek už volá po pořádném jídle a v kuchyni se alespoň dá uždibovat.... Beze spěchu se zvednu a sundám si kápi. Jakmile vejdu do kuchyně, vidím, že tady je už několik žen, usměju se. Bezva, to půjde rychle. Rozhlédnu se kolem dokola a podívám se, jestli už někdo s něčím začal, nebo se teprve rozhoduje, co se udělá. V duchu se ušklíbnu. Tak každej za sebe? To bude trvat hodně dlouho něco ukuchtit... Stoupnu si na židli a zatleskám. To by mělo stačit na upoutání pozornosti... Ehm, dobře. Jídla je tu dost, jestli se všem nechce dělat všechno, můžeme spojit síly a odpočinout si dřív. Samozřejmě nemusíte, je to jen návrh... Podívám se na všechny, jestli aspoň trochu souhlasí s návrhem. Nemám ráda vystupování před lidmi a jsem z toho trochu nervózní. Navíc, chlapi budou taky chtít najíst a když se vypařila kuchařka, na koho si myslíte, že to padne? Nakonec se trochu ušklíbnu a slezu ze židle. Jestli se někdo chce přidat, bude potřeba donést vodu a nakrájet brambory, najít uzený, cibuli a nějaké sádlo. Tak snad se někdo přidá. Ještě jednou se po nich podívám, případně zaúkoluju. Nakonec vytáhnu dostatečně velký hrnec a pánvičku, když se ozve výkřik. Otočím se ke dveřím, ale to už několik žen z kuchyně vyrazilo ven. Nedá mi to a po chvíli vycházím také. Jakmile uvidím, co se stalo, zhrozím se a na okamžik ztuhnu na místě. Proboha, kdo tohle mohl udělat?! Kleknu si k prvnímu z nich a kontroluji, jestli ještě náhodou není naživu. Pak přikročím k dalšímu a dalšímu, až to po několika pokusech vzdám. Se skloněnou hlavou dřepím na zemi a když zavřu oči dalšímu mrtvému, vstávám. Jen jeden výkřik? Jak někdo nebo něco mohlo zabít tolik lidí a unikl jen jeden výkřik? Tolik životů... Šeptám si sama pro sebe při chůzi zpět do hostince. Jestli do někoho vrazím, neomluvím se, nejspíš ho ani nevnímám. Vejdu zpět do kuchyně a na chvíli si sednu s pohledem upřeným na ruce od krve. Není jí moc, ale ten pohled mě zneklidňuje. Po pár vteřinách si povzdechnu a s výdechem všechnu krev shodím na zem. Zase tím vyčerpám všechnu nabytou energii a musím se trochu vzpamatovat. Podle toho, jestli někdo dělá něco tak, jak jsem mu řekla, pokračuji v práci, nebo dělám něco pro sebe. Stále mi však nejde z hlavy to, co jsem viděla před hospodou a jestli to má něco společnýho s tím, kvůli čemu tady jsme. |
| |
| Potom ako nás Baltazar vyzve poodnášať rozbitý nábytok do stajne, nie s veľkou chuťou vstanem a ponosím pár porozbíjaných kusov. Hel, kukni na to takto, že čim vac sa narobíš, tým vačšešejšiu porciu dostaneš. Hm, to by nebol problém, ale ja som si tú porciu objednal už pekne dávno. Z môjho silného premýšľania a zo strašného zamyslenia nad témou ktorá trápi ľudstvo odjakživa, a tou je ako sa čo najlepšie najesť a hlavne čo najskôr, ma vytrhne výkrik. Výkrik taký strašný, ako keď orkskému dieťaťu padne balvan na hlavu a jeho vlastný otec sa mu smeje. Fujto Hel, ticho o orkoch. Viš že ich nemusim, šak tie potvory majú silu jak päť barbarov a jeden troll. Pravda, sú veľkí, silní, odolní a čo je najhoršie stále hladní. Tí na obed zjedia to čo ja jem týždeň. Ale to by už stačilo, toľko filozofických úvah je na jeden deň už dosť. Mňa teraz trápi kto zabil tých ľudí čo tu ležia podrezaní. Nech už to bol ktokoľvek, alebo čokoľvek, dobre vedel čo robí, mal by som si dávať väčší pozor na ľudí okolo. Veru tak, nikdy neviš kedy sa zlodej rozhodne vliezť do chladničky. |
| |
| Isiel som do vnutra hostinca pomahat premiestnovat nabytok aj ked sa mi vobec nechcelo prestat oddychovat. Po nejakom case sa z pred hostinca ozve vykrik a vacsina ludi vyjde pred hostinec . Netlacim sa nejak do predu a spoza ludi vidim na zemi niekolko mrtvol. Hmm ak stihol uniknut len jeden vykrik , vrah bol asi velmi rychly , alebo ich musel zabit naraz. Vidim ako nejaka zena postupne kontroluje tela , ci nahodou nezostal niekto nazive . Po chvili ma to prestane bavit a idem si sadnut na jednu zo stoliciek . Pochybujem ze by som tam bol na nieco uzitocnym. |
| |
| Všetci - pred hostincom Väčšina hrdinov ešte stále stojí pred hostincom. Niektorí na telá hľadia s obavami, iní s ľútosťou, ľahostajnosťou, či hnevom. Zopár sa ich rozbehlo k mŕtvym a pokúsilo sa svojich priateľov zachrániť, no navracať k životu nikto z nich nedokáže. Po pár minútach vyšiel von hostinský a spolu s ním aj muži v čiernych plášťoch, ktorí majú z vás vybrať tých najlepších. Keď hostinský zbadal, čo sa stalo, myklo ho. Evidentne nebol zvyknutý na toľko krvi a mŕtvol. Vládcovia krajín však vyzerali, že ich to nijako neprekvapilo. Jeden z nich si zložil kapucňu. Hľaďte, čoho sú tie beštie schopné! Tí najlepší z vás budú mať tú česť môcť ich zastaviť! Teraz preukážte svoju odvahu. Rozdelíme vás do skupín a spoločne pôjdete prehľadať les. Možno sa tu ešte niekde páchateľ skrýva. Budete však musieť dávať pozor na svoj chrbát, i na chrbty ostatných v skupine. Snáď to prežijete... Poslednú vetu trpaslík zašepká a opäť si nasadí kapucňu. Následne vás podľa jeho slov rozdelia do skupín a každú skupinu pošlú istým smerom. Pokyny sú jasné. Ísť stále dopredu až na koniec lesíka a potom sa vrátiť späť. (Kto je s kým s skupine dostanete v tajnej správe) |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 2. skupine spolu s Adrastheou, temným elfom (Shi'Nai), hobitom, trpaslíkom a dvoma elfami. Máte ísť na severozápad. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Tesne pred lesom prehovorí Shi'Nai: Treba rozdeliť úlohy. Kto bude kam pozerať, v akom poradí pôjdeme... Potom pozrie na trpaslíka, ktorému sa očividne ani trochu temný elf nepáči. A nie, nesnažím sa len vytiahnuť, tváriť sa, že som lepší ako vy a kázať vám, čo máte robiť. Ibaže toto nebude už len prechádzka lesom a ja to chcem prežiť. Tí panákovia v čiernom síce nič nepovedali, no faktom je, že podľa toho, ako boli tí hrdinovia zabití, akým smerom ležali ich telá a tiež jediný výkrik, ktorý unikol poukazuje na to, že páchateľ je pravdepodobne len jeden. A ak dokázal toľkých hrdinov len tak zložiť, čo asi spraví nám v tomto chabom počte? Predtým mal moment prekvapenia on. Ak budete pozorní, budeme ho mať my. Na chvíľu sa odmlčí. Trpaslík sa stále tvári neveriacky, no už aspoň nevyzerá, že by chcel odporovať. Nebudem rozhodovať, kto má ísť prvý a kam sa dívať. Sami viete, aké sú vaše schopnosti, a či budete lepšie vpredu prerážať kríky, alebo vzadu kryť všetkým chrbty... Dohodnite sa ale rýchlo, chcem byť už naspäť. Potom sa Shi'Nai už len zamyslene pozrie na les a čaká, ako sa dohodnete. Všetci mlčia. Zrejme si uvedomili vážnosť situácie a nevedia, na ktorú pozíciu by si mali trúfnuť. Ostatne od ich i tvojho rozhodnutia možno závisia vaše životy. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 2. skupine spolu s Tessiou, temným elfom (Shi'Nai), hobitom (nie je to ani jeden z pidimužíkov ;)), trpaslíkom a dvoma elfami. Máte ísť na severozápad. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Tesne pred lesom prehovorí Shi'Nai: Treba rozdeliť úlohy. Kto bude kam pozerať, v akom poradí pôjdeme... Potom pozrie na trpaslíka, ktorému sa očividne ani trochu temný elf nepáči. A nie, nesnažím sa len vytiahnuť, tváriť sa, že som lepší ako vy a kázať vám, čo máte robiť. Ibaže toto nebude už len prechádzka lesom a ja to chcem prežiť. Tí panákovia v čiernom síce nič nepovedali, no faktom je, že podľa toho, ako boli tí hrdinovia zabití, akým smerom ležali ich telá a tiež jediný výkrik, ktorý unikol poukazuje na to, že páchateľ je pravdepodobne len jeden. A ak dokázal toľkých hrdinov len tak zložiť, čo asi spraví nám v tomto chabom počte? Predtým mal moment prekvapenia on. Ak budete pozorní, budeme ho mať my. Na chvíľu sa odmlčí. Trpaslík sa stále tvári neveriacky, no už aspoň nevyzerá, že by chcel odporovať. Nebudem rozhodovať, kto má ísť prvý a kam sa dívať. Sami viete, aké sú vaše schopnosti, a či budete lepšie vpredu prerážať kríky, alebo vzadu kryť všetkým chrbty... Dohodnite sa ale rýchlo, chcem byť už naspäť. Potom sa Shi'Nai už len zamyslene pozrie na les a čaká, ako sa dohodnete. Všetci mlčia. Zrejme si uvedomili vážnosť situácie a nevedia, na ktorú pozíciu by si mali trúfnuť. Ostatne od ich i tvojho rozhodnutia možno závisia vaše životy. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 4. skupine spolu s Kyuzom, trollom, barbarom, dvoma trpaslíkom a elfom. Máte ísť na severovýchod. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Už počas cesty k lesu idete ako hlúčik ľudí, ktorí sa nepoznajú a nie ako skupina, ktorá má spolupracovať, aby prežila. Neopatrnosť a nekoordinovanosť by vás všetkých mohla stáť život... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 4. skupine spolu s Ari, trollom, barbarom, dvoma trpaslíkom a elfom. Máte ísť na severovýchod. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Už počas cesty k lesu idete ako hlúčik ľudí, ktorí sa nepoznajú a nie ako skupina, ktorá má spolupracovať, aby prežila. Neopatrnosť a nekoordinovanosť by vás všetkých mohla stáť život... |
| |
| soukromá zpráva od Tessia de Silan´a Fein pro Někdo, kdo se ještě nevrátil z venku, nechal na kamnech vařit holou vodu. To se mi hodí, odleju si do hrnku a hodím tam jeden jediný lístek jedné vzácné rostliny. Nejlepší na odpočinek je horký čaj. A zvláště tento. Se zamyšleným výrazem upiji pár doušků a cítím alespoň částečně úlevu a navrácení trochy energie. Tak, teď je to o dost lepší. Ještě pořádné jídlo a odpočinek a zas to bude dobrý. Vstávám a pokračuji v přípravě jídla, občas si kousek uzeného strčím do úst. Z práce a zamyšlení mě vyruší až jeden z hrdinů, máme jít ven a pokusit se prohledat okolí. V rychlosti dopiju čaj, vezmu si plášť, hůl, jeden plátek masa a jdu za ostatními ven. Prohlédnu si ty, se kterýma jsem ve skupině, na Adrastheu se pobaveně usměju. No, líp nás rozdělit nemohli. Té budu asi lézt na nervy. Jdu potichu, nechce se mi začínat rozhovor. Na návrh temného elfa přikývnu. Dobře, ale asi bysme si mohli ujasnit, kdo co umí a jak se jmenuje. Nehodlám na někoho volat "hej, ty", když se mi ztratí z dohledu. Já jsem Tessia a do jisté míry ovládám magii. Jenom vám teď asi moc nepomůžu, ještě jsem neměla šanci si odpočinout po zkoušce. Poslední větu vyslovím s trpkostí v hlase. Vadí mi, že nemám dost síly na téměř cokoliv, ale snad to nebude potřeba. Podívám se na ostatní, jestli se jim chce alespoň se představit a zařadím se někam do středu. Pomáhám si holí při chůzi a co nejpozorněji prohlížím okolí, jestli náhodou něco neuvidím. Normálně se mi jde lesem dobře, mám ráda přírodu, ale teď, teď se mi nelíbí to, že bysme mohli potkat toho, kdo zabil ty venku. Nevím, jestli bych se proti němu mohla mohla nějak bránit já nebo i ostatní. |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 5. skupine spolu s Hellboundom, dvoma trollmi, hobitom, trpaslíkom a temným elfom. Máte ísť na východ. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Už počas cesty k lesu idete ako hlúčik ľudí, ktorí sa nepoznajú a nie ako skupina, ktorá má spolupracovať, aby prežila. Neopatrnosť a nekoordinovanosť by vás všetkých mohla stáť život... |
| |
| soukromá zpráva od Mother Nature pro Ty sa nachádzaš v 5. skupine spolu s Frygonom, dvoma trollmi, hobitom, trpaslíkom a temným elfom. Máte ísť na východ. Pomaly sa vydáte smerom k lesu. Prekračujete mŕtvoly. Už počas cesty k lesu idete ako hlúčik ľudí, ktorí sa nepoznajú a nie ako skupina, ktorá má spolupracovať, aby prežila. Neopatrnosť a nekoordinovanosť by vás všetkých mohla stáť život... |
| |
| soukromá zpráva od Ari Syda pro A to mi ešte prihorelo moje jedlo! Na podnet toho sa ozve moje prázdne brucho. Ja chcem jeeeeesť. pomyslím si zúfalo. Aby som sa odreágovala od svojho prázdneho žalúdku lepšie si prezriem svojich spoluhľadačov. Možno by som si s nimi mohla pohovoriť.... možno má niekto nejaké jedlo zo sebou.... Pri tej myšlienke nahodím veľmi milý úsmev, zhlboka sa nadýchnem a prehovorím k celej našej neveľkej skupinke. Ehm.... Ak vám to nebude prekážať, rada by som niečo poznamenala. Volám sa Ari a.... znovu sa ozve môj žalúdok a som hladnááá .... myslím, že by bol dobrý nápad trochu sa zorganizovať a nepobehovať tu len tak.... Možno by sme sa mohli nachvíľu zastaviť, predstaviť sa a vymyslieť nejaký spôsob ako zastaviť tch útočníkov dokým na to máme čas. neviem ako vy, ale vymýšľať komplikované stratégie počas boja mi až tak moc nejde.... Dobre si prezriem ostatných a čakám na ich odpovede. |
| |
| soukromá zpráva od Kyuzo pro To som si dal , nemam rad trpaslikov .Preco musim byt v skupine zrovna s dvoma ... Ked uz som sa chcel vzdialit o trosku viac . Skupina sa zastavila a zena , ktorej som do teraz velmi nevenoval pozornost zacala hovorit nieco o spoznavani sa . Pobzeral som sa okolo na tie neme tvare a aj ked zrovna taketo "zoznamky" nemusim , skusim zacat . Hmm nemyslim ze je zrovna spravne sa tu zdrzovat predstavovanim sa . Ale ako skupinu par ludi co nevie o tom druhom skoro nic , nas moze hocikto velmi lahko dostat . Ahoj , ja som Kyuzo . Myslim ze v tomto momente je najdolezitejsie , ze bojujem na blizko s mecmy a som celkom dobry v sliedeni . Zahladim sa na Ari a skusam z jej reakcii zistit ci je s odpovedou spokojna . Hmm , kedze je jedina , koho tu napadla podobna vec , asi by mohla kludne aj viest tuto skupino . Pretoze s nejakym veducim , budeme omnoho organizovaniejsi . |
| |
 | soukromá zpráva od Frygon pro Kráčam lesom, pozorujem opatrne ostatných so mnou v skupine. Pohľad mi zastane na Helboundovy. Chvíľku si ho prezriem a potom pokračujem vo volnom prehliadaný krajiny. Jemne zovriem ruku v päsť. Nikto nič nehovorí, takto sa nikam nedostaneme... Pokračujem potichu za ostatnými, plášť mi povieva za nohami a jemne oblizuje zem a nohy. |
| |
| soukromá zpráva od Hellbound pro Hel no není to super, 5. skupina, 5 je naše obľúbené číslo. 5 ako minimálny počet jedál od raňajok k obedu. Nechápem ako môže teraz myslieť na jedlo. Motkáme sa lesom, smerom ktorým slnko ráno zdraví zem, sme v skupine s dvoma krpcami z toho jeden je kučeravý teploš a druhý malé zarastené prasa čo asi nepozná zrkadlo. A hen tam kukaj, trollovia. Toto kto vymyslel, že ja Hellbound mám byť v skupine s trollmi, nebodaj ešte chcú aby som s nimi spolupracoval. Ale, snáď to nie je ten tupý druh, tento vie možno rozoznať človeka od kameňa na hod do diaľky. Ale aj tak troll je troll, ach jaj. No tak Hel, kľud. Pozri ak takto budete pokračovať aj naďalej, tým myslím že pojdete furt rovno a tváriť sa, že sa navzájom nevidíte tak to dopadne veľmo zle. Ti vravím to račej povedz tomu trollovi nech ťa ovalí aspoň budeš vedeť z kade to príde. Má pravdu musíme sa troška zoznámiť, ale ja nechcem byť ten kto začne. Eh, Zdravim, ja som Hellbound. Viem, že sme šeci jaksi trocha rozrušený z toho čo sa stalo pred hostincom, ale takto sa ďaleko nedostaneme. Nemusíme byť hneď najlepší kamoši, na začiatok by sme sa aspoň mohli predstaviť, nech viem aké meno mám kričať keď niekomu uletí hlava. Neznášam keď musím začať debatu, teda pokiaľ sa to netýka žien a jedla, ale toto rozhodne nie je najlepšia spoločnosť, no henten by sa ešte dal. Môj zrak spočinie na Frygonovi a počas môjho milého predstavenia sa snažím usmievať. Kokos sa netvárte, že tu nieste, lietajúce hlavy sú vážna vec. A môj úsmev sa bohužiaľ zmení na nepodarenú grimasu. |
| |
| Cesta lesom Väčšina zo skupiny sa stručne predstavila. Dohodli ste si, ako pôjdete a šli ste. Prešli ste až na koniec lesa, no nič ste nenašli. Obrátili ste sa teda na pätách a vydali sa cestou späť k hostincu. Odrazu ste začuli šuchnutie. Potom ďalšie a ďalšie... Nevideli ste, čo sa deje. Zbadali ste len mŕtve telá ležiace na zemi. Bojovníci padali jeden za druhým, okolo vás sa hromadila krv. Nestíhali ste sa obracať. Mohli ste len čakať, kedy príde na vás rad. Odrazu vás ožiarilo akési svetlo. Mali ste pocit, že zo svetla vystupuje niekoľko tieňov - akési postavy v kapucniach, no mohlo to byť len zdanie. Vtedy sa vám zatmelo pred očami. Prebudili ste sa v hostinci. Z jednotlivých skupín sa tam nachádzali títo: 1. skupina - trpaslík (meno nepoznáte) 2. skupina - Tessia, temný elf Shi'Nai 3. skupina - nikto 4. skupina - Kyuzo, Ari Syda 5. skupina - Hellbound Na dverách do kuchyne sa otvorili dvere. Bol to hostinský. V rukách mal 6 pohárov s vodou určených pravdepodobne pre vás. |
| |
| Les I přes to, že jsem dávala pozor, neviděla ani necítila jsem nic. Jediný, co jsem cítila určitě, byly moje nohy. Za celý den toho na mě bylo asi moc a bolely. To nemá cenu. Opřu se před koncem lesa o strom na trochu oddychu. Jestli jsme nic neviděli teď, tak snad cestou zpátky. Začnu rozhovor na téma návrat a odpočinek, když uslyším jakýsi zvuk. Otočím se po něm, ale už se ozve další a ještě jeden. A další a další. Narychlo vyčaruju malou ohnivou kouli a otáčím se, abych ji na někoho poslala, ale nikdy nejsem dost rychlá. Co to sakra je?! Proč tady? Proč teď? Já ještě nechci zemřít...... Se strachem a beznadějí v očích jsem čekala, jestli něco zasáhne i mě. Po dalším otočení cosi zasvítilo a něco z toho světla vystoupilo, nebo se mi to jen zdálo? Jo, určitě se mi to zdálo, řeknu si, když se proberu a otevřu oči. Zvednu se na lokty a rozhlédnu se po místnosti. Chvíli přemýšlím, jak jsem se sem dostala, ale teď už přemýšlení bolí. Snad to objasní někdo jiný. Upřeně pozoruji přibližujícího se hostinského a hlavně to, co nese. Teprve teď si uvědomuji, jaký mám hlad a žízeň. |
| |
| Tak táto vychádzka nie je nič moc. Celú cestu ticho a nič zaujímavé sa nedialo. Proste úplné fiasko a začínam byť hladný. Hladný? Zase? Kráčaš 10 minút a si zase hladný, toto dobrodružstvo nedopadne dobre, ver mi Hel musíš zmeniť stravovacie návyky inak. . . Viac som ten hlas nevnímal lebo ľudia okolo mňa začali padať na zem ako hnilé hrušky. Ani som nevedel ako sa to stalo, zrazu začalo vychádzať slnko. Ráno? Zase? Teda, už? No zrazu tma, slnko číslo dva zapadlo skôr ako vyšlo. A to je posledné na čo som pomyslel. Potom nasledovalo už len prebudenie, pohľad na hostinského so šiestimi pohármi a čakanie na nejaké to vysvetlenie. |
| |
| Cesta lesom nepriniesla očakávané vysvetlania. namrzene sme sa vracali naspäť, všetci unavení a bez chuti rozprávať sa s kýmkoľvek. Kedy tam už budemeee, chcem si sadnúť! behalo mi zrovna po rozume, keď sme našli mŕtve telá. Čo to....? Nikto mi nestihol odpovedať. Bojovníci naokolo začali padať jeden po druhom. Prepadla ma panika. Chcela som sa rozbehnúť nazad po ceste, ktorou sme prišli na toto miesto, chcela som kričať o pomoc, ale úžas bol tak veľký, že som len stála na mieste a čakala čo sa bude diať ďalej. Zrazu prišlo to svetlo. Skoro som z toho jasu oslepla a postavy som zazrela len na kratulinký okamžik. Prebudím sa v hostinci a zmätene sa poobzerám. Všetcui prítomní vyzerajú rovnako zmätení. Ehm... dobre, toto bolo divné. Prečo nie som mŕtva? A kde sú vôbec všetci ostatní? Ako vidím, z mojej skupiny je tu len Kyuzo a som si istá, že ani ostatné skupiny nie sú kompletné. Tak málo nás predsa nebolo.... Vtedy sa ozve môj celú dobu prázdny žalúdok. Chcela som ho ignorovať, ale vtedy vstúpil hostinský a keď som videla poháre žalúdok dal o sebe dosť bolestivo vedieť. Skrútila som sa rukami si držiac brucho. Toto asi nepôjde.... Mala by som niečo zjesť. |
| |
 | Cesta lesom Cesta lesom bola sprevádzaná nadšením aj obavami. Niektorí boli zaslepení svojou pýchou a túžbou po úspechu, iní vsadili na zdravý rozum a opatrnosť. Po vyčerpávajúcej púti lesom sme sa rozhodli vydať sa naspäť k hostincu. V tej chvíli mi hlavou prúdilo množstvo myšlienok. Bola azda naša výprava zbytočná? Z myšlienok ma vyslobodili až divné zvuky prichádzajúce zovšadiaľ naokolo. Že by divá zver?, pomyslel som si. Bojovníci okolo mňa začali padať na zem jeden za druhým... mŕtvi. Všade naokolo bola krv a mŕtve telá. Výkriky plné bolesti zneli celým lesom. V mysli sa mi vynorilo mnoho spomienok. Spomenul som si na to, ako prepadli a zabili mojich rodičov. V tej chvíli som sa nezmohol na jediné slovo. Nohy sa mi roztriasli od strachu, prikrčil som sa k zemi, sklonil hlavu a čakal som čo bude nasledovať. Hrozivé zvuky utíchli. Les zavalilo desivé ticho. Už je po všetkom?, spýtal som sa sám seba tichým a trasúcim sa hlasom. Hlavu som pomaly zdvihol a pozrel som sa pred seba. Zaslepilo ma akési zvláštne svetlo. Som ešte nažive? Alebo je to moja posledná cesta? V tom sa zo svetla začali vynárať akési obrysy postáv. Snažil som sa postaviť, ale nemal som na to dostatok síl. Následne som zamdlel. Nič, len tma... Začul som akési hlasy. Prebral som sa... v hostinci. Boli to hlasy ostatných bojovníkov. Pomaly som sa posadil. Chcel som sa spýtať veľa otázok, no pocit sucha v hrdle mi to nedovolil. V tom sa zjavil hostinský s pohármi vody. Bol to len sen?, pomyslel som si. |
| |
| Hostinec Keď hostinský vojde a zbadá vaše spýtavé pohľady, iba po všetkých prebehne očami. -Tak už ste hore... teda až na ňu... povie a pozrie na trpaslicu, ktorá ešte stále leží. Potom každému do ruky vtisne pohár vody. -Napite sa. Jedlo sa vám už chystá... -Čo sa stalo? skočí hostinskému do reči Shi'Nai. Hostinský si povzdychne a posadí sa. -To keby sme vedeli... Zrejme vás napadol ten útočník, čo zabil ostatných pred hostincom. -A ako je teda možné, že sme ten útok prežili? opäť sa spýta temný elf. -Vládcovia mali akési zlé tušenie a tak šli za vami. Bohužiaľ pre väčšinu vašich kolegov, prišli až počas útoku a stihli zachrániť iba vás. -Útočník je teda mŕtvy alebo zajatý, je tak? -Nie, podarilo sa mu ujsť. Vládcovia sa práve radia, čo ďalej. Shi'Nai bez slova pozrie do očí každému z vás. Potom sa napije z pohára a viac sa už nepýta. -Ešte niekto má nejaké otázky? spýtavo na vás pozrie hostinský. Vtedy sa otvoria dvere a dnu vojde hostinského syn s taniermi s jedlom. Pred každého jeden postaví. -Dobrú chuť. zapraje vám a vráti sa do kuchyne. -Tiež vám prajem dobrú chuť... Posilnite sa. Pousmeje sa hostinský. |
| |
| V hostinci Hypnotizuji pohár s vodou, ale když se hostinský zmíní o trpaslici, podívám se na chvíli na ni a znovu na pohár. Ale co. Vstanu, přejdu k ní a prohlédnu ji, jestli jí nic není. Teprve pak si beru vodu a do poslední kapky ji vypiju. Mezitím poslouchám rozhovor mezi elfem a hostinským. Šetří mi čas, chtěla jsem se zeptat na to stejné. Ssst, sakra. Ujede mi tiché zakletí když se dozvím, že ten někdo je ještě na svobodě. Elfův pohled nechápu, tázavě mu ho oplácím. Zavrtím hlavou. Teď mi na nic odpovědět nemůžou. Díky. Usměju se a zhluboka se nadechnu. Konečně pořádný jídlo. |
| |
| Jedlo je skutočne výborné. A možno ani až také dobré nie je, ale pri tom, akí ste hladní, tá chuť nie je až taká podstatná. Odrazu začujete kroky. Po schodoch zbadáte schádzať mužov v kapucni a za nimi akési dievča. Má zviazané ruky a jeden si ju vedie za povraz ako nejaké zviera. Zastavia pred vami a prehovoria: Toto dievča tvrdí, že vidí budúcnosť. Povedalo, že všetkým pomohlo pri prvej skúške a vám, ktorí ste prežili všetky doterajšie útoky, dalo prameň svojich vlasov ako dôkaz, že vedelo, že medzi živými ostanete práve vy. Tak je to pravda? Mužovi spod kapucne svietia len oči a tie sú nanajvýš prísne. Niet sa čomu diviť, veď ak to dievča vraví pravdu, prvá skúška bola absolútne zbytočná - nikto neprešiel. Tak či tak ste však jediní, ktorí ešte žijú, a teda aj jediní, ktorí môžu dokončiť to, prečo prišli. Vyvolil si vás osud... alebo nepriateľ? Trpaslica sa práve prebudila. Nevie celkom, čo sa tu deje, no keď zbadá ryšavé kučeravé dievča, okamžite vie, kto to je, a že ju už raz stretla. Zmeravie. Vôbec sa jej nepáči, že to dievča je teraz akýsi väzeň. Od koho to prijala pomoc??? Shi'Nai sa tvári pokojne. Prezerá si dievčinu, akoby ju videl prvý krát, no v očiach nemá záujem, skôr len večne ľadový výraz. Dievčina (Karah) na vás hľadí trochu vystrašene a prosebne. Ak aj vidí budúcnosť, toto asi nevidela, a ak videla, vie hrať veľmi dobre "divadielko". |
| |
| Otočím se ke schodišti a s napůl rozhněvaným výrazem vstávám. Asi mají ke svázání děvčete pádný důvod, ale takhle ji vést jako na popravu... Ano. Odpovím, není proč zapírat. A udělala ještě něco, že jste ji takhle svázali? Opětuji okápěnci pohled. Možná tohle všechno věděla, možná ne, teď už to je jedno. Ostatní už jsou mrtví. Podívám se z muže na dívku se stejným výrazem. Pomohla mi, to, jak ji sem dovedli, je nehorázné, ale jestli mohla něco udělat... Co všechno jsi věděla? Magie je nevyzpytatelná, tajemná, u nikoho se neprojevuje stejně. Kdyby tohle všechno věděla, měla hodně času se připravit. Ale co když ne? Můžu se dozvědět, co viděla, co ví, ale jak moc je asi silná? Co umí? Skús niekedy dôverovať aj iným ľuďom ako samej sebe ... Vzpomenu si na její slova a pousměju se. Dobrá. Tak to teda zkusím ještě jednou. |
| |
| Iha, to je šmak toto. Žartuješ? Jedli sme už aj lepšie. No, to je pravda. Ale nie za posledných pár hodín. Takto si vychutnávať jedlo po dlhej pauze a náročnej chôdzi, čo môže byť lepšie? Svet sa čuduj, začal som sa cítiť, trocha divne, jediný kto v miestnosti jedol som bol ja. Viem to lebo som počul iba seba jak si vychutnávam jedlo. Poobzeral som sa a všimol som si, že všetci hladia na mužov v kapucniach a na spútané dievča. Sú na hlavu. Veď to dzifče nám pohomľo, čo takto šalejú? Má pravdu, nemali by takto zaobchádzať s niekým s tak peknými vlasmi. Ach jaj. . . Dočkaj, šak keď vidí budúcnosť, musela vedieť, že sa toto stane. Možno je to šecko naschvál. Tý Hel počuj, čo keď je to niečo ako one toto, no. . . . . .zabudol som čo som chcel. Netrápi ma čo si chcel čo nechcel, keď vidí budúcnosť, potom jej musím položiť pár otázok. Ale nestíham, ľudia sú tu rýchlejší ako ja, a majú rýchlejšie jazýčky. No, spýtala sa to čo som chcel aj ja, len trocha inak poskladala vetu no. Počuj, ty dojedz budz cicho a počúvaj, ono sa to vyrieši. To je pravda, dajako bolo dajako bude. Vrátim sa späť k svojmu tanieru a pokračujem v jedení. |
| |
| Jedlooooo! snažím sa krotiť ale napriek tomu sa na ponúkaný pokrm skoro vrhnem. Poživeň do seba hádžem bez toho, že by som registrovala čo to vlastne konzumujem. Po pár minútach sa mi konečne utíši žalúdok a som schopná vnímať dianie okolo seba. Práve včas pretože v tej chvíli zišli dole tí páni v čiernych kapucniach. A vedú zo sebou.... to dievča? Pokúšam sa spomenúť ako to s ňou a so mnou vlastne bolo. Pomohla mi, to je isté. Možnože iba vďaka nej som ešte stále nažive. Rozhodne je pravda to, že mi pomohla aj to, že mi dala prameň vlasov. Možno sabotovala skúšku, ale zachránila nám životy, tak prečo je teraz zviazaná? Spýtam sa trochu rozhorčene. Tá dievčina je mi sympatická a to ako sa ku nej správajú a mi vôbec nepáči. |
| |
| Hostinec Príchod hostinského ma vtrhol z môjho premýšľania späť do reality. Aj keď som nemal chuť do jedla po tom čo sa stalo, vzal som si trochu z jedla a pohár s vodou. Aspoň uhasím svoj smäd a potom sa možno zmôžem na to aby som položil hostinskému pár otázok, pomyslel som si. Zobral som teda pohár s vodou a vypil som ho na ex. Pomaly som začal vnímať význam slov vychádzajúcich z úst hostinského. Nepriateľ je nažive a na slobode?, nemohol som uveriť tomu čo som počul. Prepadol ma pocit úzkosti a tajomnosti zároveň. V tom som začul kroky prichádzajúce do miestnosti. Otočil som hlavou a môj pohľad dopadol na akýchsi mužov, do tváre im nebolo jasne vidno. Potom som zbadal spútané dievča kráčajúce za nimi. Prečo ju vediete ako otroka?, spýtal som sa zvedavým a pohoršeným tónom zároveň. V tom som sa postavil a prizrel som sa dievčaťu bližšie do tváre. Hm, je mi akási povedomá... Ty si to záhadné dievča, ktoré nám pomohlo alebo sa mýlim? Potom sa nám prihovoril muž, ktorý mal najostrejší a najprísnejší pohľad zo všetkých. Takže vďaka nej sú naši bojovníci mŕtvi?, spýtal som sa. Zase som sa pozrel na dievča, alebo sme vďaka tebe nažive? V mojej hlave nastal zmätok, nevedel som už koho mám považovať za priateľa a koho za nepriateľa. Aby som neurobil žiadnu hlúposť, radšej som si znovu sadol a pustil sa do premýšľania. Prečo sme prežili práve my? Je to osud? Čo je to vlastne osud.. Alebo je to len akási dopredu dôkladne pripravená hra nepriateľa? |
| |
| Hostinec Muž si vás pomaly prezrie. Čakal, že na svoju otázku dostane odpoveď od všetkých, no barbar, trpaslica a temný elf mu neodpovedali. Tak ešte raz... Je tu niekto, kto od tejto tu nedostal prameň vlasov alebo prešiel prvou skúškou sám bez jej pomoci? Na trojicu, ktorá otázku odignorovala, vrhne priam nepriateľský pohľad. Trpaslicou trhne a rýchlo prikývne. Potom si uvedomí, že otázka znela, či tu je niekto, komu dievčina nepomohla, a preto rýchlo pokýva hlavou zamietavo. Je očividne celkom mimo. Nakoniec so seba vykokce: A-aj mne pomohla... Shi'Nai sa pousmeje. To dievča som nikdy nevidel... Muž pozrie na temného elfa a potom na ryšavú dievčinu. Tá len sklopí hlavu a pozerá do zeme. Ako vysvetlíš toto, dievčinka? povie muž trochu posmešne. Potom sa obráti k Ari: Ty! Zaklop na kuchyňu, nech príde hostinský a postráži to dievča... Ja sa idem poradiť, čo s ňou spravíme. Muž sa vráti odkiaľ prišiel. Dievčina zatiaľ stojí so zvesenou hlavou tam, kde ju nechal. Ari zaklope na dvere. Keď hostinský otvorí, má úsmev na tvári. Ten však zmizne hneď ako zbadá stáť pri schodoch spútané dievča. Karah! rozbehne sa k nej. Čo tu preboha robíš? Prečo si zviazaná?! Pohladí ju po tvári a po vlasoch a potom sa obráti s otázkou i strachom v očiach na vás. Prepáč... oci... zašepká dievčina. Vravel som ti, aby si to nerobila! Aby si sa do toho nemiešala! Prečo ma nikdy nepočúvaš, Karah?! Hostinský pevne objíme dievča. Vtedy zas zavŕzgajú schody. Zíde po nich rovnaký muž, ktorý predtým Karah priviedol. Keď zbadá hostinského, ako objíma ryšavku, zarazí sa. Čo to má znamenať? Hostinský pustí svoju dcéru a hodí sa na kolená. Prosím vás, ušetrite ju! Je to len dieťa, nevedela, čo robí! Muž sa zamračí. Vstaň, hostinský. To dievča nemáme v pláne zabiť... Pomaly prejde ku Karah, vezme koniec lana, ktorým ma zviazané ruky a ťahá ju za sebou. Príde až ku Kyuzovi a podá mu lano. Budeš ju mať na starosti. Pokiaľ skutočne vidí budúcnosť, bude vám ku prospechu, ak je to len intrigánka, alebo ak sa spriahla s nepriateľom... pri tých slovách muž zazrie na hostinského a potom pokračuje: ...potom to čoskoro zistíte a zabijete ju, je vám to jasné? Hostinského strasie pri pomyslení na smrť svojej dcéry. Chce niečo povedať, no neodváži sa. Muž kývne na hostinského a ten bez slova vstane a ide s ním hore po schodoch. O chvíľu vám zmiznú z dohľadu. Ostali ste tam len vy a to dievča.... |
| |
| V hostinci Dál pozoruju počínání okápěnce, jeho chování se mi nelíbí, ale asi mu vděčím za život, tak se raději jen mračím. Počkat, já ji taky neviděla. Byla tam tma. Kašláním zakryju smích, problém je, že za chvíli se o mě pokusí kašel doopravdy. Potřebuju se něčeho napít... To bylo dobrý. Ani lhát jsi nemusel.. Mrknu na Shi´Naie, když se dívám po nějakém pití. Pak si sednu. I taková krátká zpráva mě vyčerpá až moc. Už aby byl konec toho divadla.. Oci?! Podívám se překvapeně na ty dva. Tahle křehká bytost že je potomkem tak velkýho chlapa? No, zas až taková záhada to není, vzpomeň si na svýho.. Dost! Skloním hlavu a vypudím myšlenky na rodinu. Zabít ji? Sakra to ne! Ale pokud může za smrt tolika lidí, navíc tak moc potřebných dobrodruhů. Zavřu oči a pokouším se srovnat dilema. Nejde to. Počkám, až ti dva odejdou z dohledu. Postavím se, chvíli zkouším rovnováhu a pak rychle přejdu k ní. Tak, Karah. Odpověz mi na otázku, jestli nechceš mluvit před nima, klidně mi to řekni soukromě, můžu ti pomoct. Dívám se na ni, jak zareaguje. Když neodpovíš, pokračuju, věz, že si to můžu zjistit i bez tvé pomoci, ale to by se nelíbilo jak tobě, tak mě. Tobě víc. Takže, co všechno jsi věděla? A mluv pravdu, jen to ti pomůže. Dívám se na ni varovným a částečně naštvaným pohledem. Příčí se mi, ale je to nezbytné. Snad bude mluvit, nechtěla bych se jí hrabat v mysli.... |
| |
| Hostinec Ten chlap nedá pokoj? To sa človek aspoň raz za deň nemôže poriadne a v pokoji najesť? Ach jaj čo je toto za svet. To by sa u nás doma stať nem. . . Kašli na to Hel, len mu povedz že nám pomohla a bude spokojný. Asi má pravdu. Rýchlo do seba nahádžem zvyšky čo sú v tanieri. Medzitým mu na otázku odpovie ten malý skrečok v ženskom vydaní a ten ušatý dilino, vďaka ktorému som prišiel o obed a jeho odpoveď ma dosti šokovala. Čo toto je, no čo toto je, sa ťa pri fúzoch našich predkov pýtam, čo toto má znamenať?! Kľud, to je jeho vec, ja sa už doňho nestarám. Aj ja som vyfasoval vlas. Aj keď dotyčný, ktorému som to hovoril už nevníma, lebo ušatého odpoveď mu pridala robotu navyše. Ale vôbec sa mi nepáči ako sa celá tá situácia vyvíja. Chcú ju zabiť, šak to není normálne. Hel, padlo veľa dobrých bojovníkov. To sa nedá prehliadnuť. To je fakt, ale. . . Ja stále žijem a možno aj vďaka nej, a ak sa chcú niečo dozvedieť to že ju zabijú im jaksi nepomóže. Tak som sa silno začal zamýšľať, že mi začalo unikať čo sa okolo mňa deje. Začali padať slová ako: prepáč, oci, dcéra, rozmyslíme, hovor. To som sa konečne spamätal a kukám, že dievčinu už spovedajú, tak len tíško sedím a čakám čo bude. Čo iné ti ostáva. . . Ešte by som mohol zbiť ušatého. Ale teraz som najedený takže sa budem držať pôvodného plánu. Sedieť a čušať. |
| |
| To je muži v kapucniach prakticky odignorovali všetky naše otázky ohľadom dievčaťa aj celej situácie sa mi vôbec nepáči. Konečne som sa najedla a teraz už len uvažujem, čo s óu asi plánujú urobiť. Však je to hlúposť. Pomohla nám a oni namiesto toho aby hľadali vraha, ktorý povraždil ostatných bojovníkov, uväznia mladé dievča. Už som sa chystala vysloviť svoje myšlienky nahlas a povedať tým v kapucniach čo si o tomto všetkom myslím, keď ma zrazu jeden z mužov osloví a pošle po hostinského. A čo som tu ja....nech si ide po neho sám! Síce si potichu šomrem to najhoršie čo ma v tej chvíli napadne, ale zdvihnem sa a pomaly sa odšuchcem ku kuchynským dverám. Zalopem a chvíľku čakám. Na druhej strane dverí čosi buchne. Je počuť náhlivé kroky a chvíľku nato sa otvoria dvere. Hostinský sa na mňa usmieva najmilšie ako v tej chvíli dokáže. Pán hostinský, tí muži .... Viac už nestihnem povedať, pretože hostinský ma odsunie nabok a vyrúti sa do miestnosti smerom k spútanému dievčaťu. Som chvíľku mimo zo scénky, ktorá sa následne odohrala. Ona je jeho dcéra? Tak preto sa dostala do tej podzemnje chodby. Chvíľu na dvojicu fascinovane hľadím a snažím sa nájsť nejakú podobnosť v ich tvári, drobné náznaky príbuzenského vzťahu. Zase ma však zo zamyslenia vytrhne hlas zakapucňovaného muža. Ani som si nestihla všimnúť kedy vyšiel na poschodie. To nám ju podávajú ako príručnú batožinu? Preboha, nech ju rozviažu, na toto sa nedá dívať. pomyslím si keĎ vidím, ako muž podáva povraz Kyuzovi. Ten muž sa mi páči stále menej a menej. poviem keď spolu s hostinským zase zmizne na schodoch. Nerozviažeme ju? spýtam sa, dívajúc sa na Kyuza. |
| |
| Hostinec Kyuzo vezme koniec lana. Čo iné mu ostáva? Bez slova hľadí na odchádzajúcich mužov a potom pozrie na dievčinu. Je evidentné, že nevie, čo má robiť. Rozhodne sa mu nepáči, že je zviazaná, ale vari má právo ju rozviazať? Kým Kyuzo len zarazene stojí, Tessia začne klásť Karah otázky. Dievčina len ticho pozerá hore schodmi. Má v očiach strach a smútok. Zrejme sa bojí, čo muži v kapucniach spravia jej otcovi. Medzi tým pristúpi ku Kyuzovi Ari a spýta sa ho, či Karah nerozviažu. Tento tlak už Kyuzo nevydrží. Vtisne koniec lana Ari do rúk: Rozviaž ju, ak chceš! Potom sa zvrtne na päte, a so slovami "Potrebujem si prevetrať hlavu..." vyjde von cez dvere hostinca. Tento jeho skrat je nečakaný, ale teraz nie je čas zaoberať sa jeho pocitmi a myšlienkami. Je to predsa bojovník a mal by teda takéto vyhrotené situácie zvládať, no nie? Karah tresnutie dverami prebudí z jej zamyslenia. Obráti sa na Tessiu a ticho zašepká. Viem, že chcete odpovede... Kiežby som ich mala... Čo som videla? V podstate nič... Videla som množstvo rôznych zbraní, následne jednu dýku, ktorá pomedzi ne preletela a väčšinu z nich zlomila napoly... Napokon sa zo zbraní, ktoré ostali celé, stali tváre hrdinov... hrdinov, ktorí prežíjú, vaše tváre! Karah sa na chvíľu odmlčala. Podišiel k nej Shi'Nai. Prečo si sa nepokúsila zachrániť ostatných hrdinov? Prečo si nám dala svoje vlasy? Načo celé toto divadlo?? Nevidela si snáď, ako to dopadne, keď sa priznáš? A ak skutočne vidíš budúcnosť, daj nám nejaký dôkaz! Karah sa smutne pozrie do zeme. Zachrániť ostatných? Ani nevieš, ako rada by som to bola spravila, ale... kto by mi veril, že vidím budúcnosť? Môj vlasný otec mi neveril, a keď už konečne zistil, že to nie je len moja predstavivosť, ale dar, zakázal mi to vravieť iným ľuďom. Povedal mi, že budúcnosť sa nemá meniť, že všetko, čo sa stane, má svoj dôvod. A keby ľudia vedeli, čo sa stane, snažili by sa to ovplyvniť... Ja... nesúhlasím s otcom! Ak vidím budúcnosť, má to nejaký dôvod! Nie je to náhoda, že práve v hostinci môjho otca sa robil výber hrdinov, ktorí zachránia našu krajinu! Nie je náhodou, že som mala o vás videnie! Mám vám pomôcť... viem to... Preto tie vlasy. Bol to dôkaz toho, že viem, kto prežije. Že vidím budúcnosť. Nevidela som, čo sa stane, keď sa priznám. Ja nevidím všetko. A svoje videnia nemôžem ovplyvniť. Niekedy sú tak zložité, že ani nepochopím, čo sa v nich vlastne deje... No a dôkaz? Karah pozrie na dvere od hostinca. Tamtými dverami za chvíľu vstúpi ďalšia tvár. Tá, ktorá nahradí Kyuza... Nahradí?! vykríkne trochu vystrašene trpaslica. Nahradí... Aspoň tak som to videla... Stane sa mu niečo???? Musíme mu pomôcť! Trpaslica vyskočí na nohy, vytiahne spoza pása sekeru a vybehne vchodovými dverami. Nechoďte za ňou! Veď ani nevieme, kam ten pomätenec išiel... Ak ten útočník pobil toľko hrdinov, s nami nebude mať problém. Nezachránime ho. Niekedy je skutočne lepšie budúcnosť nemeniť... povie Shi'Nai a chladným pohľadom prebodne Karah. V tej chvíli sa otvoria dvere. Vojde nimi muž. Má na sebe plášť, pod ním košeľu s množstvom vreciek, no cez plášť nevidíte, čo sa v nich nachádza. Na chrbte má hrb... pravdepodobne to ale bude len vak. Muž príde k jednému stolu a posadí sa. Shi'Nai odstúpi od Karah a pomaly bez slova podíde k zahalenému človeku. Ten len vzhliadne a vysloví svoju objednávku. Zdá sa, že si nevšimol, ako naňho všetci hľadia, alebo je možno na to zvyknutý. A Shi'Naia zrejme považoval za hostinského. Shi'Nai sa pobavene uškrnie a pozrie na Karah aj na vás. Tento ignorant má nahradiť toho blázna? No výborne, jeden lepší ako druhý! Potom sa prudko obráti, oboma dlaňami buchne o stôl a zahľadí sa mužovi do očí. Tak nám povedz... čo tu hľadáš? Ako si našiel toto miesto? Nemal o ňom vedieť nik, iba povolaní... Alebo snáď meškáš na konkurz?? Potom temný elf jednou rukou potiahne stoličku vedľa neho a posadí sa na ňu. Ďalej neprestajne hľadí na muža v plášti. Karah pozerá do zeme. Kyuzo a trpaslica sa stále nevrátili. |
| |
| Hostinec Tak, sledovanie toho všetkého čo sa tu deje je naozaj zaujímavé, ale čo sa mi vôbec nepáči je to, že je nás stále menej. Za chvíľu budeš sám šak dočkaj. To bohužiaľ, neznie až tak nepravdepodobne, ale čo keď skolia aj mňa, to by bolo strašné. Ale to teraz nebudeme riešiť, tuná slečna sa nám snaží vysvetliť čo a ako, aj keď tomu nerozumiem dokonale, lebo sú v tom zasa dajaké čary. Fuj, čáry máry, tie nemám rád ani ja, je to také nekontaktné a zbabelé. Tak tak, nieje nad päste, kus dreva, alebo meč. Alebo šuter. Šuter nešuter, zase ma rozčuľuje ten ušatý elfisko. Hovorí s tým dievčaťom akoby bola zodpovedná za všetko čo sa tu deje. Keď spomenie Kyuza, a že ho nahradí niekto iný to malé trpasličie žieňa vybehne von. A ďalší dole, je to čím ďalej tým lepšie. Aspoň tentokrát ten dilino zadrel niečo zmysluplné, nemá zmysel ísť za Kyuzom, keď už to má podľa všetkého za sebou. Keď sa otvoria dvere, kuknem, že kto tam. Aha, kukaj, hrbáč. Chyť ho za hrb budeme mať šťastie. Áno, namiesto pozdravu ho budem obchytkávať, veľmi múdre a milé privítanie. S tým chlapom sa budem kamarátiť, pomyslím si a pousmejem sa keď sledujem ako elfovi hovorí svoju objednávku. Ten to samozrejme využil na to aby dotyčného odsúdil po piatich sekundách čo ho vidí. Ty už mi lezieš na nerv, nemusíš ľudí hneď odsudzovať a urážať len preto, že si ťa zmýlia s čašníčkou. Kedy si sa naposledy kukal do zrkadla? Asi pekne dávno, lebo tá podoba je neuveriteľná. Aj ja by som si ťa pomýlil s čašníčkou, veľmi škaredou čašníčkou. To še mi páči Narozdiel od teba neotvára chlebáreň vždy keď nastane ticho, lebo ty melše furt a už ma to irituje. A neútočí zozadu ako zbabelec. Presne tak!. . . . .Teda, chcem povedať, a podľa všetkého neútočí zozadu ako zbabelec, presne tak, ako ty. To som chcel iba, povedať, ako, zdôrazniť. Tak toto bolo zlé. Ale nevadí, už ho mám plné zuby, nabudúce mu asi vrazím. Poobzerám sa po ostatných a oči mi zastanú na zviazanej slečne. Pekná čo? Čuš! Ach jaj. Toto tiež nevyšlo. Tebe šibe? Ukludni sa. Chcel som povedať, rozviažte ju niekto konečne. Pristúpim k nej a začnem ju rozväzovať. Ach jaj Hel, chapče, ty už nič nehovor, ty ma len ľúb. |
| |
| Hostinec Tiše poslouchám, během odpovědi pro Shi´Naie se ušklíbnu. Jak je tohle typické, kdo by komu věřil, že? Nahradit? Leknu se. Mohli jsme ho varovat, mohla něco říct dřív. S obavami v očích se dívám na dveře a když se otevřou, zavřu oči. Další, co tu zemřel zbytečně. Vyčítavě se podívám na Karah, ale nic neříkám. Ehm. V tom, že by nikdo neměl vědět, co se stane, souhlasím s tvým otcem. Ale když už se tak stává.... Nadechnu se Tak bysme toho měli využít. Pousměju se a sednu si na nejbližší stůl, odkud sleduji dění v hostinci. Nastávající možný konflikt se mi nelíbí a radši sbírám síly na zatrhnutí rvačky, přičemž se rozhlížím po nějaké nádobě s vodou nebo něčím jiným na pití. |
| |
| Celý rozhovor už pozorujem v tichosti. Situáciu sa totiť snažím vyriešiť v myšlienkách. Ak táto dievčina skutočne vidí budúcnosť a my sme tí, ktorých budúcnosť vyvolila, znamená to, že všetci ostatní boli od počiatku odsúdení na smrť? Z komplikovanej spleti úvah ma vytrhne až Kyuzov nervový výbuch, keď mi strčí koniec lana do rúk a vypochoduje von. Tak to som od neho nečakala. Keď sme boli v lese vyzeral, že má pevnejšie nervy. Možno sa tak len tváril. Alebo toho bolo už na neho príliš. Nečakala som však, že Kyuzo sa rozhodne odísť z hostinca. však tam vonku číha istá smrť. Dievčinine slová to len potvrdia, tie však chudák už nemohol počuť. Taktiež tá trpaslica mohla byť opatrnejšia. Rozbehnúť sa len tak za ním nebol dobrý nápad a kto z tu prítomných by jej teraz chcel bežať na pomoc? Kvôli tomuto a tiež príchodu neznámeho do hostinca som úplne zabudla na lano vo svojich rukách. Cudzinca som zvedala pozorovala z bezpečnej vzdialenosti a hútala, čo môže byť zač a aké prekvapenia nám ešte prichystá. To mu ten elf teda prichystal príjemné uvítanie. A to to môže byť len obyčajný náhodný pocestný. Vykročím dopredu, že sa pridám do rozhovoru s príchodzým, keď práve v tej chvíli ku mne pristúpi Hellbound - aspoň tak nejak sa mi marí, že som započula jeho meno - a zopakuje to čo som ja hovorila pred chvíľkou. Trochu sa zahanbím, lebo som na zviazané dievča úplne zabudla. Skôr, než stihnem čokoľvek urobiť ten obrovský chlap sa pustí do oslobodzovania dievčaťa sám. Nuž, asi má na to lepšie dôvody než ja. Napadne ma a pustím koniec lana voľne na zem, čím nechám Karah v Hellboundových rukách. Od pôvodného plánu zapojiť sa do diskusie som radšej upustila a tak sa len o pár krokov priblížim a počúvam. |
| |
| Hostinec Tajomný muž len ticho sedí. Zrejme analyzuje situáciu. A možno aj nie... Vyzerá pomerne pokojne na to, že by nevedel, čo sa tu deje. Shi'Nai sa nad Hellboundovým slovným útokom len pousmeje. Takže, barbar, - ktorého meno som zabudol, ale nepodstatné veci nikdy nedržím v hlave - ak sa jedného dňa dostaneš do situácie, kedy jedinou šancou na prežitie tvojich priateľov bude zaútočiť na nepriateľa zozadu, potom mi kľudne vyčítaj zbabelosť, ak to budeš stále za zbabelé považovať... Útok zozadu nie je zbabelý, zbabelé by bolo nespraviť nič. Ale načo ti to vysvetľujem... Potom sa Shi'Nai obráti opäť k mužovi sediacemu za stolom. Povedz nám, kto si... Cítim z teba temnú auru, rovnako ako z Kyuza... náhoda? Hellbound medzi tým rozviazal Karah. Ona len ticho poďakovala. Vzduch akosi oťažel, je ticho. Muž v kapucni si dáva s odpoveďou načas. Očividne ho baví ponechávať vás v napätí. Vtedy sa zhlboka nadýchne. Karah trochu mykne. Zľakla sa. Ty, temný elf, vravíš mne o temnej aure? Sám ju predsa máš a musíš preto aj vedieť, že temná aura neznamená vždy zlo, či nepriateľa... Bolo cítiť úškľabok na mužovej tvári, aj keď zrakom sa v tieni jeho kapucne rozoznával len veľmi ťažko. Zaujíma ťa, kto som.. Mňa zaujíma, kto ste vy. Akým právom ste sa rozhodli zasahovať do toho, čo robíme? Skupinka naivných hrdinov, ktorí ani nevedia, proti čomu bojujú... Prečo chcete bojovať? Za koho? Bojujete za deti, ktoré zmizli a nemajú s vami nič spoločné? Za ich mŕtvych rodičov, ktorým je už rovnako jedno, či sa nejakí odvážlivci rozhodnú ich pomstiť, alebo za tých, čo ešte len umrú, pretože je to skrátka ich osudom? Alebo za seba, za svoju slávu, za to, aby ste boli záchrancovia krajiny a ľudia vás uctievali ako bohov...? Zamyslite sa... Jeden z nás zabil toľko bojovníkov a hrdinov, koľko ste vy dokopy nikdy predtým nevideli. A to všetko behom pár sekúnd... Máme dosť sily, aby za bohov považovali nás, no nám nejde o moc ani o slávu... Máme vyšší cieľ. Cieľ, za ktorí sa oplatí obetovať pár životov, ale zachráni existenciu tejto planéty. Neviem ako je možné, že ste prežili, ale verím, že to nie je náhoda. Nič nie je náhoda... Preto vám ponúkam dohodu. Prestaňte bojovať za to, čo považujete za správne, ale bojujte za to, čo je správne pre svet! Bojujte za nás! Muž na okamih stíchol. Úsmev už na tvári nemá. Vstal. Nemusíte sa rozhodnúť hneď... Máte času, koľko len chcete, ale ak nám budete brániť vo vykonávaniu nášho poslania, nebudeme vás šetriť... Dovidenia, priatelia... Otvorili sa dvere. Sami. Žeby kúzlo...? Muž v kapucni vyšiel von a zmizol. Nikto z vás na muža nezaútočil a nepokúšal sa ho zastaviť. Niečo vám vravelo, že by to aj tak nemalo význam. Ostali ste v hostinci sami. Bolo to, akoby ste sa rozprávali s prízrakom. Skutočne tam bol? Alebo sa vám to len zdalo? Jediné, čo svedčilo o tom, že nemáte vidiny, boli ďalší dvaja hrdinovia a jasnovidka, ktorí mali na tvárach rovnaké výrazy, ako vy sami... |
| |
| Hostinec Kruci, proč aspoň něco není podle mých skromných představ? Potichu zavrčím, když při zběžném pohledu po hostinci nenajdu ni kapku. Mračím se na příchozího muže když mluví. Proti čemu bojujeme nám ještě nestačili říct, chytráku. Na to ste s naším zastavením měli chvíli počkat nebo se ukázat v plném světle, třeba by pak nebylo koho zabíjet... Ale i tak mě jeho řeč přivede k zamyšlení. Proč tu jsem, hm, dobrá otázka. Proč tu jsem? Usměju se, už vím. Zabil... Proč pořád někdo někoho musí zabíjet a pak se chlubit jak rychle a kolik, je mi z něj nanic. Každý má vyšší cíl a jde za ním protože mu věří. Než odejde probodávám ho pohledem, ale nic nedělám, ne teď kdy by měla převahu i přerostlá moucha. Nechci žít ve světě, který je vykoupen tímhle. Na to zapomeň... Jestli chce někdo jít za ním, ať si jde. Protrhnu nastalé ticho a podívám se na každého se zamračeným pohledem. A kde kruci všichni jsou když se tady něco děje? Podívám se ke schodišti, už by nám někdo měl něco vysvětlit. |
| |
 | Koukám, že nám tu začíná něco zmírat na neaktivitu… Dokonce už 5 týdnů bez příspěvku! No tohle už bude hodně uleželá svačinka. :o) Jak vidíte, přišel se na vás podívat váš (ne-)oblíbený administrátor s velkým koštětem na odklízení odpadků… Co ale teď s Vámi? Díky dlouhodobé neaktivitě Vaše dobrodružství spadlo do kategorie "Už se dlouho nehrálo -> odpad". Dejte mi sem nebo do pošty odkaz do dvou týdnů vědět, jestli jste našli novou chuť k hraní, chcete změnit Vypravěče, nebo se s tímto dobrodružstvím definitivně rozloučíme. Havran-údržbář. |
| |
| Ts! To mi hovorí ten, čo to všetko začal. Že zachrániť priateľov, jaj tak by som mu... Hel, nehaj to tak, šak ešte sa sním "porozprávame" nehaj ho v tom, že vyhral. Ah, no, dobre, pravda, kašlať na to. Rozviažem slečnu, nech sa necíti tak nepohodlne a mám pocit, že mám na tvári zase ten blbý úsmev, ale čo už, veď je to kus. Keď nastalo to ticho začal som sa obzerať, prečo sa nič nedeje. Slečnou vedľa mňa trochu myklo. Mohol by si ju objať. Daj pokoj, to by bolo moc. Usmejem sa na ňu. Nevie ako a či vôbec sa mi podarilo z blbého úsmevu spraviť úsmev, ale snáď to vyšlo. Muž sediaci za stolom začal s dlhým monológom, ktorý sa mi pravdu povediac vôbec nechcelo počúvať. Očuj, práve povedal že náš ciel je zbytočný, zabime ho, hoď po ňom dačo. Rád by som, ale malo by to význam? Ten chlapík je určite čarov nadaný. Ešte by sa to čo hodím vrátilo naspäť a zabilo ma. Posero... Musím uznať, dotyčný má zmysel pre humor. Že pridať sa k nim. Ani ma nehne, aj keď to čo hovorí znie zaujímavo a má to niečo do seba. Čo keď má pravdu? Keď vstal a odišiel, cez dvere ktoré sa ho očividne báli keď sa mu len tak samé od seba otvorili, v hlave sa mi vynáralo nespočetné množstvo otázok. A jedna ma trápila najviac. Čo teraz? Z myšlienok ma vytrhne ďalšia slečna stojaca ďalej odo mňa a keďže je to žena, súhlasím s ňou viac ako s tým chlapíkom čo sa nás tu snažil vygumovať. Aj tak, čo budeme robiť? Tak, súhlasím, kto chce nech ide ja sa idem kuknúť po hostinskom. Vykročím ku schodom a tak trocha dúfam, že aspoň niekto pôjde za mnou, len né ten ušatý dilino. |
| |
| Koukám, že nám tu začíná něco zmírat na neaktivitu… Dokonce už 5 týdnů bez příspěvku! No tohle už bude hodně uleželá svačinka. :o) Jak vidíte, přišel se na vás podívat váš (ne-)oblíbený administrátor s velkým koštětem na odklízení odpadků… Co ale teď s Vámi? Díky dlouhodobé neaktivitě Vaše dobrodružství spadlo do kategorie "Už se dlouho nehrálo -> odpad". Dejte mi sem nebo do pošty odkaz do dvou týdnů vědět, jestli jste našli novou chuť k hraní, chcete změnit Vypravěče, nebo se s tímto dobrodružstvím definitivně rozloučíme. Havran-údržbář. |
Created by Martin Ami Čechura © 2003 - 2004
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR