Andor.cz - online Dračí doupě

Temorská Krajina

Počíta sa rok 2012, zem zažíva živelné pohromy, ľudia trpia umierajú. Až na nepatrný ostrov uprostred Tichého oceána, ktoré v pokoji prežíva nezávislo od okolitého sveta. Podobá sa zriadením typickým ľudským krajinám až na pár detailov. Ľudia tam nežijú. Len bytosti, sa ľudstvu vyskytujú len v povestiach, filmoch a knížkach...

Sedela som za stolom na tej sprostej vrgavej stoličke, ktorá sa ozvala vždy, čo som sa len o maličký kúsok pohla. Iritovala ma. Neuveriteľne ma iritovala. Ale i cez to som ju nechcela predať, vymeniť ba vyhodiť. To by ma ani nenapadlo. Bol to prvý predmet, ktorý sa objavil v mojom skromnom obchode s bylinkami. Síce sem niekto vstúpil málokedy a to len pre to, aby sa popýtal na cestu, bola som s ním šťastná. Financie som si zarábala predajom na internete, čo šlo omnoho lepšie. Možno i tým, že som nepredávala len tie.

Mierne som sa pohla, drevený predmet znova podo mnou zakňučal a ja som len prekrútila očami. Nakoniec som z nej zoskočila a podišla k veľkému oknu s dvojitým rámom. Vonku bolo typicky oblačno, chýlilo sa k dažďu, silnému dažďu. Možno i búrke. Cítila som to. Perie na mojich krídlách poskladaných pod jednoduchými šatami, sa chveli. Vadilo mi, že ich musím skrývať. Ale čo sa dalo robiť, keď väčšina tu túžila vyhubiť všetko čisté a dobré. Ešte sa divím, že ma neodhalili kvôli tomu, že vlastným bylinkárstvo a liečim ľudí energeticky.

V slepej uličke pri bylinkárstve

Postáva v uličke v dlhom plášti, s golierom vysunutým až pod nos. Hlavu mu kryje klobúk, z pod ktorého vytŕča len dlhý vrkoč prehodený cez rameno. Pôsobil nenútene, uvoľnene. Ale to sa nedalo povedať o bytostiach, čo prešli okolo neho. Ktokoľvek, kto ho zbadal ( čo bolo skoro nemožné ) ucítil náznaky strachu i keby mal tu najčernejšiu podstatu. Ruky v kožených rukaviciach strčil do vačku a svižne sa otočil za seba.

"Trvalo ti to," hlas mal hlboký, melodický. A zároveň dokázal komukoľvek vytvoriť zimomriavky po celom tele.

"Prepáčte pane," ozval sa ďalší, tichší hlas spoza temnej uličky. Na to spoza čierneho závoju vyšiel muž, vyššej postavy, pokožky mŕtveho a čiernymi očami. Tu, v Temorskej krajine by hneď zistil že je to upír. Spoza postavy sa ako keby mihotali samotné tiene a poddajne mu obaľovali nohy.

"Vieš čo máš robiť," dodal ako posledné a urobil krok dopredu. Lenže jeho noha sa už nedotkla chodníka. Rozplynul sa v čierny dym, ľahký, ako býva cigaretový. Zafúkal silnejší vietor a dym vytiahol do výšky, medzi oblaky.

Upír sa len uškrnul, i keď v ňom prebiehal vnútorný boj. Sklamať Pána nechcel, ani nemohol. To by bol jeho koniec. Očami pozrel na všedný tehlový dom, u jeho boku. Hore, nad krídlovými dverami sa nachádzal Ručne napísaný nadpis: Bylinkárstvo & Energetická liečba. Zavrtel hlavou nad naivitou dievčaťa. V tejto dobe má skoro každý schopnosť liečiť a regenerácie. Nakoniec sa vydal dopredu, von z tej temnej uličky. V ten moment na svojom tele ucítil studené kvapky vody. Pomaly začínal dážď. Najprv pozrel dohora, na tmavé mraky a až na to ladne došiel ku dverám. Opatrne ich otvoril. Ohlásil ho nepatrný zvonček. Svoju obeť zbadal hneď po boku. Stála u okna.

Bylinkárstvo

Zaprela som sa lakťami o parapet a hlavu si oprela o dlane. Dnešnú noc som moc spánku nevenovala a teraz to začínalo na mne dobre vidieť. Viečka sa mi samovoľne zatvárali a dalo mi práce je ovládnuť. Tá vŕzgajúca potvora mi aspoň pomohla vnímať. Blížiaca sa búrka očividne presný opak. Nechcelo sa mi ani vrátiť na pôvodne miesto.

Spozornela som, keď moje oči zbadali niečo zvláštne. Čierny dym, ktorý sa najprv ťahal po zemi. Vlastne to nebolo nič nezvyčajné ale podivne mi to vytvorilo husiu kožu po celom chrbte až krku. Ba mi prišlo, že ma to pozoruje, keď to žiadne zmysli nemalo. Na to sa len ozval vietor, lipu pred mojou budovou skoro prehol a dym odniesol niekam do výšky. Zapozerala som sa tam a zbadala len prvé kvapky.

Ozval sa zvonček, ohlasujúci hostí. Mnou intenzívne myklo. Nikoho som nečakala. A viac ma prekvapilo, keď som zbadala jeho tmavo-červenú auru, ktorú mali jedine upíri. Venovala som mu rozpačitý úsmev: "Pomôžem vám?"

Upír - Bylinkárstvo

"Pomôcť? Áno môžeš. Jednoducho. Pôjdeš pekne so mnou, bez nejakých zbytočných rečí a zvratov, dobre?" snažil sa o milý, utešujúci hlas, čo sprevádzal ten najstrašidelnejší úsmev, aký len môže podobný krvesaj vytvoriť. Urobil k nej krok, s natiahnutím rúk, keď práve sa ozve zvonček oznamujúci otvorenie dverí. V ten moment sa stiahol a so zamračeným pohľadom pozrel na mŕtvolu, ktorá narušila jeho plán. Opovrhujúc prešiel po ňom pohľadom a mávol na neho rukou: "Práve je zatvorené, tak pekne zmizni!"

Bylinkárstvo

Trvalo jej dlhšie, dokým pochopila, čo vlastne svojimi slovami myslel. Zreničky sa jej zúžili a urobila krok dozadu. Hneď bohužiaľ narazila do steny. Mierne zakňučala, čo spôsobil zväčšujúci strach. Začala rukou na boku nahmatávať najbližší predmet, lenže jediné čo tam bolo, je polička plná zvláštnych červených až žltých kvetov a sýto zelených stoniek uskladnených v sklenených nádobách plnej vody.

Potom zbadala otvorenie dverí. Myslela si najprv, že je to jeho pomocník, ale potom si uvedomila, že ho nevidí prvý krát. Určite je to jeden z tých, ktorý jej obchod navštívili aspoň raz za mesiac. Bohužiaľ, jeho aura bola bledá, čierna ba mŕtva. Ťažko zisťovala kto / čo je to. Keď sa upír stiahol, očividne bol nečakaný.

"Máme otvorené!" chabo ho opravila, keď započula jeho slová. Mierne sa zľakla a keby mohla tak možno sa stiahne ešte viac dozadu. Lenže stena jej dovolila sa len viac sa skrčiť pred narastajúcim zlom v miestnosti. Zbadala kostlivcov a až v tedy jej došlo čo je. A vlastne... on ju zachraňuje!

Upír - Bylinkárstvo

" Vedel som, že tu niečo smrdí a konečne sa zistilo čo. Tvoj pach preráža tieto všetky tvoje bábiky," otočí sa k nemu úplne a skríži ruky na hrudi. Jeho úškrn nemizne i keď v jeho vnútri nastal istý rozpor. Je predsa len čerstvý upír, podobného protivníka ešte na dosahu nemal. Zabil už čokoľvek ale mŕtvolu ešte nie.

"Nebude vadiť, keď ti ich pár rozbijem?" zasmial sa,pri čom zaútočil rovno proti jeho vyvolaným zvieratkám. ( útok 1 )

Upír - Bylinkárstvo

V tu chvíli rychle vytasí svou hůl a útok zablouje,pohom ho už jen podkopne a a hůl přiloží k jeho krku.,
"Ikdyž jsem nemrtvý,nehniju..to ty budeš hnít,až se nakonec z tebe stane taky jen kostlivec.."
napříhne se holí a jednou ranou mu prorazí lebku (útok 5 - obrana 1 = 4)
Potom už jen schová svou hůl a kostlivci odejdou z obchodu..potom dojde k Myerel a osloví jí
"Jste v pořádku?"

Upír - Bylinkárstvo

"Ja nie som posledný! Nie som! Raz ju dostaneme, ona je kľúč k novému začiatku!" vykríkne skôr ako sa železná palica dotkne jeho hlavy. V ten moment sa mu pretočia oči, tak že sú vidieť len bielka a jeho telo malátne padlo k zemi a natiahlo presne pred nohami Kiradehella. Okolo jeho teľa sa objaví čierna hmla, ktorá ho začne obaľovať. Ako od neho stiahne jeho vrah pohľad, hmla sa rozplynie zarovno i s telom, ktoré zobral do svojich pazúrov.

Bylinkárstvo

Celý čas som sa krčila v rohu a sledovala celý výjav pred sebou. Narážanie negatívnej energie o negatívnejšiu vytváralo na jej jemnú náturu psychické, tlakové vlny, ktoré ju nútili plakať. Oči jej zvlhli ale dala si pozor, aby jej nezačali tiecť dole, nechcela poukázať na svoju slabosť. Dlho nevidela tak slabého upíra, alebo silného nekromanta? Vlastne nekromanta videla len dva krát. Raz, pri útoku na mesto a práve teraz. Jeho ale vlastne videla častejšie.

"On.. on zmizol," riekne namiesto odpovede, v očiach sa jej stále mihotá strach, krídla pod jej oblečením sa sťahovali, až to bolelo. Potom sa pomaly zošuchla o stenu na zadok a pozrela hore, do jeho tváre. Až teraz si detailnejšie pozrela oči. Z nejakého dôvodu ju upokojili i keď normálne by sa zľakla ešte viac. Až teraz sa jej po lícach pustia slzy.

Bylinkárstvo

"Ako to, že len tak zmizol? A ako to myslel, že kľúč k novému začiatku, ja-," hlas sa mi sekne a pretne ho celkom výrazný plačlivý vzlyk. Zahryzne sa do pery, nesmie vyznieť ako obeť. Nechce byť slabá, tá nižšie v rebríčku, ktorú každý loví. Nakoniec uhne jeho mŕtvolnému pohľadu a pozrie dole, na drevnú podlahu.

"Len som sa vyľakala, prepáčte. Nechcela som práve pred vami plakať," pokúsi sa o kostrbatý úsmev, i keď nepozerá priamo do jeho tváre.

"Ďakujem, že ste ma zachránil. Keby ste prišli čo i len o pár sekúnd neskôr, asi by sa to odohralo inak," hlas sa jej postupne prestáva sekať ale stále nedokáže svoje slabé telo znova dostať na nohy. Teraz nie je v stave, kedy by udržala svoju rovnováhu. Vždy sa snažila draž od všetkého zlého čo najďalej, i keď to bolo na každom kroku.

Bylinkárstvo

"Aha," hlas už mala ako tak v poriadku. Mierne sa skrčí, keď sa k nej nakloní, vybaví sa jej len ten najhorší scenár. Ale keď zbadá jeho ruku, uvedomí si, čo ma v pláne a jemne mu na ňu položí svoju. Ucíti hneď jeho chladnosť a miernu vlhkosť, zatiaľ čo jej bola suchá a zároveň primerane teplá. Nemotorne sa pomocou jeho ruky postavy na svoje nohy. I tak sa stále musí opierať o stenu, kolená sa jej stále chvejú.

"Za toto vám ich dám zadarmo, ďakujem vám. Moc vám pekne ďakujem!" v ten moment sa prudko pokloní na znak vďačnosti a podradenosti ako je zvyknutá ako z Temorskej tak i z ich bývalej dimenzie. Vyrovná sa až po nejakej dobe, jej porcelánová pleť je trocha bledšia ako zvyčajne, i keď s ním sa to nedá rovnať: "Tak, čo si to presne prosíte."

Bylinkárstvo

"Tie peniaze si fakt nechajte, ja ich mám dosť. To že ste mi zachránil život, by som ja vám mala dať niečo. A toto je to najmenej," jej hlas u postráda strach ba začína byť i mierne milý. Stále nemotorne sa vydá pomedzi poličky regálov, vždy do jednotlivých vrecúšok berie to, čo si prial. Len na dve ingrediencie - čo sa týkalo oči - zbehla do niečoho, čo by mohol byť aj sklad. Potom sa vráti a podá mu všetko, čo si prosil a zas mu venuje rozpačitý úsmev.

"Nechcete niečo na oplátku, že ste ma zbavil onen nebezpečia? Dávam vám, alebo pomôžem vám s čímkoľvek, čím môžem," zas sa hlboko pokloní, skoro až k jeho samotným nohám.

Bylinkárstvo

"Durman? On, ten my došiel myslím, počkajte prosím," zas som zmizla vo vedlajšej miestnosti, preša som do tmavé skleníka, presne vedľa ako som pestovala huby. Prejdešla som uskladnené rastliny a našla požadovanú rastlinu. Okom som odmerala do vrecka asi pol kila, zaviazala šnúrkou a už cupitala von. Podíde k nemu a podala mu ho.

"Nie je dva krát čerstvý ale všetko potrebne ešte v sebe má," vysvetlila som a trocha sa zamračila nad jeho peniazmi. Výrazným kývnutím hlavy som ich odmietne a citlivo odstrčila jeho ruku s nimi. Peniaze som v tomto momente moc nepotrebovala.

"Troll? No úprimne, nie som expert. Iba to, čo učili na školách," mykla som úž celkom nenútene plecami a pozrela von oknom. Dážď ostal intenzívnejší a ozval sa prvý blesk. Osvetlil celé bylinkárstvo a mňa zas mierne striaslo. Bol deň, ale vonku tma ako o polnoci. Začala nahmatávať vypínač na svetlo. Až po nejakých minútach som naň natrafila a nad ich hlavami rozsvietila väčší luster.

Bylinkárstvo

Zatvári sa najprv trocha prekvapene, pohľad na kostru jej asi moc dobre robiť nebude. Na chvíľu sa zamyslí, svoje ohnivé až zlaté oči upriami hore k lampe. Okolo nej sa pohyboval zväčša ľudský hmyz. Muchy, komáre a podobná háveď. Jediné čo im závidela boli krídla. Mohli volne lietať. Ona o možnosť voľnosti tiež bola obdarená ale čo by len ukázala svoje krídla, určite by sa stala terčom. A tu u prítomného by to určite nebolo inak.

"Počkaj chvíľu!" dodá zrazu pri čom vojde do iných dverí. Vlastne do tých, kde sa nachádza jej obytná časť. Prejde do svojej útulnej obývacej izby, respektíve ku knižnici a prejde po nej pohľadom. Keď zbadá tu, čo hľadala, siahne po nej a prelistuje pozorne stránky. Konečne narazí na to, čo hľadala. Grafické znázornenie Trollovej kostry. Vráti sa k nemu a ukáže mu to.

"Podľa tohto to určite zvládneme! Pomocník?" posledné slovo povedala s istým zvláštnym tónom, možno i prekvapeným. Pootvorí pery, potom si to rozmyslí a chvíľu mlčí. Potom sa nakoniec nadýchne: "A čo by to odnášalo?"

Bylinkárstvo

"Celé dni tu len sedím a pozerám z okna, takže nejaká poriadna akcia by mi nezaškodila," vysvetlí svoje rozhodnutie jemným úsmevom, ktorý skôr venu okoliu ako niekomu alebo niečomu konkrétnemu. V skutočnosti jej šlo o to aby podobnou činnosťou zakryla svoju pravú identitu. Nikto by určite nepovedal, že by anjel pomáhal Nekromanovi. Takto by mala z časti zahnať obavy ľudí a tak ich donútiť nevšímať si jej podivne milej a ochotnej povahy, ktorá u nich nie je zvykom.

"A ako sa vôbec voláte, ak môžem vedieť?" zdvorilo sa spýta, zaklapne knihu a dá si ju pod pazuchu. Nebola dva krát ľahká, obsahovala anatómiu skoro každého možného živočícha v krajine Temor. Mohla mať viac ako 700 strán a s jej nízkou postavou to bol celkom problém.

Bylinkárstvo

"Vyzerám na to, že by som mala mnoho práce?" pozdvihne obočie, mierne prehodí biele vlasy cez rameno, mierne jej vadia, pravdepodobne si ich dá do gumičky, ak nejakú vôbec nájde. Podíde len ku stolu, kde zatvorí notebook, sková ho do poličky, mierne rukou zotrie zo stola prach a zasunie stoličku.

"Kiradeiahel, pekné ale celkom zložité meno. Mne hovoria Myerel," svoje meno povie tichšie, ako keby sa niečoho bála.

"Môžme ísť, ak chcete," dodá hneď potom ako skontroluje vo vačku mobil. Síce ho moc nepoužívala ale na kontakt so zákazníkmi cez internet bol celkom potrebný.

Bylinkárstvo

"Ako-.. Ako to myslíte?" trocha sa sekne keď začne apelovať na jej podstavu. Vždy dôkladne kryla svoju Auru, krídla ba niekedy i povahu. Trocha sa prekvapila, ešte nezažila, aby sa niekto po nej nevrhol, keď to zistil. Nechápala, prečo tu chcú vybudovať len zlo. V ich starej dimenzií mali dostatok priestoru obe strany a k niečomu podobnému neprichádzalo. Ale ostrov, na ktorom žijú je až žalostne malí.

"Asi hej," zamrmle, jej nervozita je stále cítiť, otvorí dvere a vide von do tej búrky a dažďa. Hneď ucítila ťažké kvapky, ktoré nepríjemne začali dopadať na jej pokožku. Mierne sa objala okolo pliec. Počasie tu bolo nevyspytateľne a ostal fúkať studený vietor, ktorý sa jej zarýval do pokožky.

Vonku

"Nič podobného bohužiaľ nemám. Počas dažďa som ostávala doma, nemala som dôvod si niečo podobné kupovať," povie trocha nervózne a pozrie hore. Oči musela mať privreté aby ako tak videla. Mraky vyzerali ako čierne ovečky, ktoré sa na seba tlačili. Nebo zas preťal ďalší blesk, ktorý ju dokonca na pár sekúnd oslepil. Len zakňučala a mierne sklopila hlavu.

"Bude najlepšie ak si pohneme, veď ma," riekla rýchlo , pri čom len sledovala jeho nohy. Cítila ako sa jej biele šaty pomaly lepia na telo a vlasy zas na jej tvár. Rukou si pár vytiahla z úst a pokúsila ich dať za ucho.

Vonku

Už mlčala, len si objala lakte a postavila sa skoro tesne vedľa neho. Vonku tu teraz pobehovalo indivíduum za ďalším, ešte divnejším. Démoni, škriatkovia, sem tam ten kentaurus, nejaký upír, čo sa snažil zlákať budúcu obeť. Do pár sekúnd zmokla úplne, do poslednej nitky, až na kosť. Celá sa triasla, nadávala v hlave na sandále a tenké šaty. Teraz jej moc pohodlné neprišli.

Asi si fakt kúpim pláštenku. Prešlo jej hlavou, keď jej studený vietor oziabal celé ruky a nohy. Prsty si už ani necítila. Mala ich úplne stŕpnute.

Kiradeiahel - dom

Najprv si ho prezrela, hneď nešla dnu. Ani sa nediví, že ho ma postavený hneď u cintorínu, ale pôsobil upravene, udržiavané. Bol v tmavšom podaní, čomu sa tiež nedivila, hore na parapete mu sedeli divní havrany s červenými očami. Dážď po nej stekal stále, drkotala zubami. Všimne si ako otvoril dverami. Ako keby ešte chvíľu váhala. Až potom sa odhodlala a docupitala až dnu. Lenže na chodbe ostala stáť na mieste. Na zem už dopadali kvapky z jej vlasov a tela.

"Počkám tu, nechcem vám zamokriť dom, tu sa rovno usuším," riekne opatrne a začne si žmýkať šaty. Voda prúdom dopadá okolo jej nôh.

"Ja vám to tu i rovno potom vytriem, ok?" dodá trocha tichším hlasom, mierne sa u toho usmeje, skôr pre seba.

Kiradeiahel - dom

"Najradšej by som už začala. Hladná ani smädná nie som. Jem denne tak tanier zeleniny a liter vody, to mi vždy stačí. Nie som moc náročná," pozrie mu už druhý krát priamo do jeho bielych očí a konečne venuje úsmev jemu. Síce jemný ba až chabý. Po pár sekundách sa vráti očami k svojmu oblečeniu a vlasom, ktoré stále intenzívne žmýka. Nechce mu zamokriť celý dom, tak radšej i cez jeho slová stojí na mieste.

"Ešte chvíľu," zamrmle a prehrabáva posledné vlasy, ktoré sú ako tak nasiaknuté vodou. Má u toho jemne naklonenú hlavu a privreté oči. Stále sa jej telo chveje. U neho doma stále nie je dva krát teplo. Ale aspoň si začína cítiť prsty. Ani by sa nedivila, keby prechladla. Asi si potom, ako bude mať voľno urobí čaj na imunitu. Poprípade už proti nádche.

Kiradeiahel - dom

"Ak máš čierny čas s kúskom jasmínu, tak pokojne. Mal by zabrániť tomu, aby som nenachladla," ani to poriadne nedohovrí, napne sa a kýchne. Ešte mokrou rukou si utrie tvár a príjme teda uterák a začne sa s ním sušiť. Pomaly sa prestáva chvieť, asi aj kvôli tomu že konečne ucítila aspoň mierne jazyky ohňa. Nadýchne sa zhlboka ale ucíti vôňu rozkladajúceho sa mäsa a kto vie ešte čoho. Pozrie na vrece plné kostí a mierne sa zamračí.

"Som zvyknutá na divné vône, ale Troll stále smrdí najhoršie. A akých už máš poskokov?" spýta sa nepatrne a odváži sa teda prejsť ku krbu. Asi je to divné ale i kostlivcovi venuje úsmev, ďakovný. U ohňa sa posadí na zem s utierkou cez ramená pri čom k ohňu natiahne nohy.

Kiradeiahel - dom

"A prečo vždy môžeš vyvolať najviac troch? Kvôli magickej energií, alebo je v tom viac?" sleduje ho pozorne ako drhne bylinky a zatvári sa trocha prekvapene.

"Tak sa to nerobí, ukáž," opatrne natiahne k nemu ruku, u čoho sa na chvíľu dotkne i jeho mŕtvolnej pokožky. Opatrne mu misku zoberie i s rukoväťou, dá si to medzi nohy a začne to drhnúť proti smere hodinových ručičiek. Tak bráni úniku energie zo samotných rastlín. Ak to robí niekto hocijako poprípade smere hodinových ručičiek, väčšina energie zmizne a rastlina už nebude účinná ako by bola normálne. Dokonca sa postupne i prestala triasť a ostalo jej teplo.

Asi po pár minútach ma misku plnú hrubšieho prášku, čo mu s úsmevom podá. Pozrie na chvíľu do ohňa ako jazykmi pomaly pohlcujú drevo. Oheň ju vždy fascinoval ale ako anjel, dokáže ovládať len svetelný element. Svetlo..

Kiradeiahel - dom

"Oh, to musí byť trocha vyčerpávajúce. A odkiaľ vlastne berieš energiu, keď si teoreticky mŕtvola?" ďalej sa pýta, pri čom sleduje ako zalieva čaj. Hneď ucíti známu vôňu jasmínu a sladký vánok čierneho čaju. Milovala ho. Nielenže dodal energiu ale dokázal geniálne prečistiť dutiny. Ešte sa pár krát nadýchne, do kým jej do nosa znova nepadne smrad onen mŕtvoly vo vreci za nimi.

"Ďakujem," šepne úprimne, siahne po hrnčeku a odpije si z vriaceho čaju. Rýchlo hrnček položí, prsty ma mierne spálené, i jazyk ale ignoruje to. Je rada, že do seba dostala konečne nejakú dobrú tekutinu. Pozrie do boku na kostlivca, čo zapaľoval oheň a detailne si pozrela jeho stavbu tela. Odváži sa, jemne k nemu natiahne ruku a prstami sa čo najjemnejšie dotkne jeho stehennej kosti.

Kiradeiahel - dom

"Ah, počula som i o bytostiach, požieračí duší. Videla som len jedného ale mala som šťastie, že práve bol sýty i keď toho ľutoval. Naše duše chutia vraj zvláštne," riekla a znova si jemne odpila čaju. Už bol o niečo vlažnejší, preto sa už asi ani neobarila. Vyrovnala sa jemne v chrbte a pozrela jeho smerom: "Nie, ďakujem. Cukor je dobrý len do obyčajného čierneho čaju, inak ničí účinnosť iných byliniek."

Znova si odpila, intenzívnejšie až na dnu. Spokojne vydýchla, cítila, ako sa jej telom rozlieva teplo. Dážď neustále narážal do okien a blesky sa ozývali čo minúta a osvetľovali miestnosť, kde bol jediným zdrojom svetla oheň.

"Začneme?" spýta sa odhodlane, pri čom sa opatrne postavy a podá uterák kostlivcovi s ďakovným kývnutím hlavy. Pozrie trocha znechutene na vrece a potom na premočenú knihu, ktorú niesol Kiradeiahel.

Kiradeiahel - dom

"Dobre," súhlasí, pri čom najprv dobehne k onen knihe, ktorá sa tiež sušila blízko ohniska ale tak aby sa nechytila a nezačala horieť. Začne listovať pokrivenými listami knihy a do pár sekúnd najde obraz kostry Trolla. Knihu donesie k nim, položí neďaleko kruhu a prezrie si ho. Ako prvé si len kľakne a začne dávať kosti do tvaru, kde asi tak môžu byť. Troll mal rozbitú hlavu na dve polky. Keď poskladá ako tak kosti, zoberie onen tekutinu a pomaly a trpezlivo začne postupovať tak, ako hovoril.

"Tak," riekne, až po necelej pol hodine, keď to celé dorobia a oblejú celú kostru ostatkom. Na to sa zodvihne, opráši si už i tak dosť poškriabané kolená a urobí pár krokov dozadu. Skríži ruky na hrudi.

Kiradeiahel - dom

"Dobre," súhlasne urobí ešte pár krokov dozadu a začne si znova mierne šúchať lakte. Ostala stáť u okien, ktoré očividne neboli dobre tesnené a silný búrkový vietor jej narážal na zátylok a odhalenú časť krku. Celý čas dianie sledovala s otvorenými očami a i s istým úžasom ako dokáže navrátiť aspoň ako tak primitívny život. A Troll nikdy nemal dosť inteligencie takže na ňom ani ta zmena asi nebude vidieť, okrem toho, že už je len z kostí.

"Čo to bol za jazyk? Neprišiel mi ako ten, čo pochádza z našej bývalej dimenzie a to som počula už skoro každý jazyk?" spýta sa bez náznaku ostychu. Síce vietor dokázal už prejsť cez jej šaty a ozjabať jej krídla, ovládala sa, aby sa znova nezačala triasť.

Kiradeiahel - Dom

"Ako odmenu si možno dám jeden čaj. A nemáš nejaký plášť? Aby som v tom daždi nemusela ísť znova len v šatách a v sandáloch," spýta sa, pri čom sa znova podeje k ohňu, kde sa posadí a poriadne pretiahne stuhnutý chrbát, na ktorý jej fúkalo. U toho omylom mierne nadvihne krídla. Uvedomí si to, až keď ucíti ako ich uvoľneniu bránia šaty. Mierne rozpačito ich vráti na miesto a pozrie cez rameno na Kiradeiahela.

"Povedz mi niečo o sebe. Čo robíš normálne vo voľnom čase, keď neoživuješ mŕtvoly a nezachraňuješ nevinné svetlé bytosti?" riekne mierne s komickým nádychom a sleduje jeho mimiku keď už nemá možnosť sledovať oči.

"A ešte jedna otázka. Asi zvláštna. Akej farby si mal kedysi oči?" otázku položila čo najviac opatrne, čo doplnila nevinnejším pohľadom, ktorý striedal prosebný.

Kiradeiahel - dom

"Nepodceňuj sa. Nie je všetko len o výzore. Mne napríklad prídeš veľmi milý a tvoja prítomnosť sa mi páči. Rada by som ťa videla i zajtra. Tiež nemám moc známych. Ani si ich moc nemôžem dovoliť, predsa len som to čo som. A z nejakého dôvodu prahnú po mojej mŕtvole," zasmeje sa k tomu a mierne začne šúchať ruky bližšie k ohňu.

"Prečo? No, lebo sa hovorí, že oči sú schránkou do duše. A chcela som si ťa aspoň s nimi predstaviť. Keď už máš len bielka," posledné slova povie tichšie ale bez toho aby to bolo opovrhovanie. Len sklamane. Na bytostiach mala vždy najradšej oči.

"Tak ten posledný čaj a že zajtra prídeš ty, ku mne na čaj. Dobre?" napadne ju zrazu. Ten nápad ju potešil, čo dá najavo jasným úsmevom jeho smerom.

Dom Kiradeiahela

"Neverím ti. Fakt. Pôsobíš tak starostlivo, milo," pozrie na neho celkom prekvapeným pohľadom. Na vzhľad nikdy nepozerala a i tak, sám o sebe mal isté aristokratické, príťažlivé črty. Jediné čo mohlo všetko ničiť, sú chýbajúce zreničky ale to bolo len maličké mínus, ktoré sa dalo ľahko prehliadnuť.

"Hovorím, ako platbu prídeš ty ku mne," riekne znova rozohodne a chlípe si z čaja pomalým tempom aby sa znova neobarila.

"A radšej pôjdem domov. Prepáč. Nie že by som sa tu cítila zle, ale poznáme sa dosť krátko na to, aby som ti dostatočne verila. Chápeš ma hádam," venuje mu ospravedlňujúci úsmev. Ktokoľvek by si ju mohol takto omotať okolo prstu aby s ňou v noci spravil svoje plány. Kto vie, možno i ten útok bol nahraný. Predsa len, zničil ho rýchlo.

Kiradeiahelov dom

"Ale ja súdim podla toho, ako sa správaš ku mne. Iného som ťa nevidela. Jedine u súboju ale to si ma zachraňoval. Nie?" spýta sa melodickým hlasom, ktorý bol u jej podstaty typický. Pomaly dopila čaj, pozrela na dno šálky lenže žiadne lístky tam neostali, aby aspoň z časti zistila čo tu Kiradeiahela chystá.

"Som poctená tvojou ponukou ale domov je domov. A ta posledná veta vyznela až perverzne," zasmeje sa pri čom sa postupne presunula na svoje nohy. Pretiahla znova i s krídlami. Aspoň trocha, keď úplne nemôže.

"Ja pomaly teda pôjdem, zajtra ťa očakávam u mňa," venuje mu jeden z úprimných úsmevov, prehodila cez seba plášť, čo jej dal, na hlavu dala kapucňu a začala smerovať k východu. U nich sa zastavila, aby sa mohla na neho ešte pozrieť.

Vonku

"Tak teda zajtra a moc pekne ďakujem za príjemný večer," znova sa mu pokloní, skoro až k samotným končekom prstov. Vyrovná sa, venuje mu posledný pohľad, chabý úsmev a rýchlejším tempom v daždi smeruje k jej domu. Cestra trvala dlhšie, ako čakala. Dážď bol hustý, takže ledva videla, každú chvíľu sa poza závoju kvapiek vynoril iný tvor. Jedine Fénix bol vidieť. Skôr ako k jeho telu došli kvapky, vyparili sa. Ba ho bolo vidieť i 5 metrov dopredu, čo bolo čo povedať. Trocha zaujato naň pozrela. Nakoniec hlavu otočila a smerovala ďalej. Už zbadala malý tehlový domček, kde mala obchod i dom.

Dom

Vo vnútri najprv zasvietila, hmyz tam stále poletoval. Zamkla za sebou dvere a najprv vytrela krv na zemi ešte po ich súboji. Bolo jej tam viac ako myslela. Vynorili sa jej u toho spomienky na súboj a mierne sklopila oči. Nikdy nečakala, e stvorenie ako Nekroman bude tak milý a že jeho spoločnosť bude pre ňu prínosom.

Na to sa vydala do obývacej časti a vojde do menšej útulnej miestnosti s veľkým oknom a posteľou pod ním. Tam našťastie hmyz nemala. Mierne pootvorila okno aby jej dnu šiel čerstvý daždivý vzduch i keď blesky boli počuť viac. Prezliekla sa do nočnej košele a vošla pod periny. Zaspala podivne rýchlo...

Počasie

Celú noc čierne nebo plakalo hustými slzami a blesky zúrili. Do skorého rána predierali okolie a nie a nie prestať. Až keď začalo vychádzať slnko a slnečnými lúčmi sa dotklo okolia sa mraky rozhodli odplávať preč. Plač i hnev zeme prestal.

Niekde v podzemí

"Ste nechopní! Všetci ste neschopní ako tie prašivé tvory menom ľudia!" kričal smerom k upírskej mŕtvole a jeho stúpencov. Muž v plášti s vrokočom pobehoval z rohu do rohu v tmavej miestnosti osvetlenej len jednou lampou. Bola zariadená moderne, pravdepodobne obývačka.

Vysoká bytosť bola fakt naštvaná, dýchala hlasno, ramená sa mu mierne chveli: "Je to obyčajný nekroman. Mŕtvola! Chápete?! Kopa mŕtvol! Tak pekne tam pôjdete všetci traja a prinesiete mi ju sem. Skúste ju cestou poškodiť a vašu bezcennú existenciu úplne zničím!" Hlas sa mu ozýval celou miestnosťou, ozvena ho pár krát zopakovala aby sa to poskokom oproti nemu vrylo do pamäte.

Upíri pôsobili tiež mierne vystrašene ale mlčali. Ako súhlas sa len poklonili a urobili pár krokov dozadu. V moment keď sa mali vyrovnať sa vyparili v šedivom, hustom dyme, ktorý sa rozplynul po okolí.

Dom Myerel

Bola ospalá, nechcelo sa je stávať i keď na tvári ucítila slnečné lúče. Slnko tu nesvietilo sťa i mesiac, čo bolo len zamračené alebo pršalo. Otočila sa na bok aby si mohla ešte chvíľu pospať ale v tom jej zabránil krkavec, čo pristál na jej parapete. Hlasito krákal, ako keby jej naznačoval nech sa už zobudí. Nič jej teda neostane a chabo sa posadí. Ospalými očami sa obzrela po miestnosti a pretiahla sa.

"Ahoj," pozdravila krkavca. Je zvyknutá, že jej do domu vbehol nejaký vták, poprípade iný živočích. Potom sa zosunula na kraj postele, zasunula papuče a nemotorným ospalým krokom smerovala do kuchyne, kde si prv začala robiť na raňajky zeleninový šalát. Po dokončení si ho mierne okorenila, poliala sójovou omáčkou a vošla do kúpeľne. Prešla rannou hygienou i rýchlou sprchou. Kýchla.

Sakra, ten dážď mi bol osudný. pomyslela si, keď ju teraz donútilo kašľať. Prezliekla sa teraz radšej do obyčajného trička a šortiek a smerovala do svojho malého bylinkárstva, kde odomkla dvere. Stále pôsobila trocha malátne.

Bylinkárstvo

Bylinkárstvo

"No, sadni si," naznačí na stolík v rohu bylinkárstva. Stolík je tiež drevený, u jednej nohy podložený papierom aby tak nevŕzgal so 4 stoličkami z rovnakého materiálu. Má pocit, že tie tiež vŕzgaju ale už dlhú dobu sa tu nik nezastavil na čaj. Bol u okna, takže presne na stolík dopadalo svetlo.

Vydala sa pomedzi poličky rastliniek a pozorne si ich obzerá: "Máš nejaký obľúbený čaj alebo trápi ťa niečo? Mám čaj i na energiu, sny, energiu a podobne." Potom siahne po sáčku s modrou rastlinou ktorá sa zvláštne na svetle leskne. Vybrala ju pre seba, Modrá Ihlica podporujúca mierne anjelsku podstatu. Hlavnea sú po ňom odychnuté krídla, čo potrebuje keď nemá moc môžnosť lietať.

Bylinkárstvo

"Ale je, povedala som, nech sem chodíš naň častejšie. Mám pre teba špeciálny čaj. Pre Nemŕtvych. Ale musím pre neho zájsť do špajze," riekne pri čom docupitá k nízkym dverám a vojde dnu. Tam sa v tme hrabe a nájde misku čiernej rastliny. Rastie len v tme. Odtrhne dva lístky a vide von. Ukáže ich: "Neviem či ju poznáš. Rástla len v pekelnej časti, tu ledva držím podmienky aby rástla." Vytiahne dve misky a do každej nasype inú zmes. Jednu modrú a do druhej len dala onen lístky. Spôsobujú že podporuju oklame telesné funkcie, takže ak by ho pil pravidelne, nebude vyzerať ako mŕtvola.

Dá variť vodu, s pískaním mierne upraví stolík. "Na zemi pustili prvú atomovu bombu, celá Europa skoro zmizla z mapy. Je z celý v troskách," povie tak pomimo.

Bylinkárstvo

"Uvidíš, neboj neuškodí ti to. Ba naopak. Mal by si to cítiť hneď, ako si chlípneš," riekne sviežo, potom zoberie vriacu vodu a naleje ich do pohárov. Chytí za podšálky aby sa neobarila a donesie ich im na stôl. Mierne prehodí vlasmi pri čom si sadne zaň. Ruky vloží do lona a pozrie na neho : "Mne stačí to, že a naštevuješ. To je pre mňa najcennejší dar, ver mi," šepne už s mierne sklamaným pohľadom

Bylinkárstvo

"No, budeš sa cítiť trocha.. živšie, uvidíš," povzbudí ho do pitia pri čom si sama začne fúkať do svojho pohárika aby ho čo najskôr ochladila. Potom nad pohárom pár krát zamáva rukou a znova na neho pozrie. Ale s povzdychom: "Koľko krát ti ešte vysvetlím, že s nikým sa skoro nestretávam a ty si prvá osoba s ktorou hej a ešte si ku mne milý. To je dostačujúci dôvod. A pi," povzbudí ho znova pri čom sa obzrie na parapet. Znova tam pristál onen havran s červenými očami a naklonil hlavu do boku. K nemu priletia ďalší dvaja. Podobajú sa na tých čo sedeli včera večer u neho na streche. Zamračila sa na nich.

"Povedz mi, kedy budeme znova pracovať?" spýta sa nakoniec keď od nich odtrhne pohľad a odpije si konečne z vlastného čaju. Ucíti prvé náznaky uvolnenia svalov v krídlach. Vydá spokojný zvuk pripomínajúci vrnenie.

Bylinkárstvo

"To je dobré, to má i robiť, mierne ťa to oživí. Niekedy vráti i funkciu buniek ale to by si musel piť fakt veľa," riekne a znova si odpila zo svojho. Už ani necítila tlak z toho, že ich musí mať pod šatami tak skrčené. Spokojne vydýchla z jeho horúčavy a privrela mierne oči ako keby si ten pocit na chvíľu aspoň užila. Potom pozrie na neho.

"Drak?! He? A aký je veľký?" ostala mierne prekvapená, možno i trocha zdesená a prezrie si ho. Potom sa zrazu nepekne zamračí: "Prečo si nespal? Spánok je i pre bytosti ako ty dôležitý!" Znie celkom i karhavo.

Bylinkárstvo

"Ide o to, že po spánku sa i viac energeticky nabiješ, čo je dôležité. Možno to necítiš ale tvoje telo si celkovo oddýchne i keď je mŕtve. Ten čaj je na to aby spomalil dôsledky smrti by vrátil ako tak funkcie tela pre dobrý pocit, nie kvôli vzhľadu. To je dosť veľký rozdiel," opraví ho dopije svoj čaj. Ten pocit uvolnenia je až neopísateľný. Vadí jej, že je to len dočasné a že do hodiny sa bude cítiť horšie ako ešte pred vypitím čaju.

"Až? To je fakt veľký drak. Niekto ho zabil, alebo nejaká choroba? Či niečo iné?" spýta sa a predstavuje toho draka. Skôr to ako ho oživuje a zrazu sa postaví. Na to musí minúť tak veľa energie, nevie či práve skúsenosťami na takej úrovni aby to zvládol ale radšej mlčala. Poprípade by mu pomohla.

Bylinkárstvo

"Ostrov je malý, draci tu moc miesta nemajú. Preto sa divým, že dokázal narásť takej veľkosti. Je módou ich zabiť skôr ako narastú 3 metre," zavrtí nad tým hlavou a skríži ruky na hrudi, pôsobí trocha skleslo.

"Nemám rada zabíjanie. Draci sú vznešené bytosti, zaslúžia si úctu. Nikdy na nás nezaútočili, ale čoskoro sa to môže zmeniť, keď ich ďalej budeme takto vraždiť. Nestačí, že sú ľudia tak sprostí, hm? Musíme i my," do hlasu jej vtrhne jemný vzlyk ale hneď svoje pocity potlačí.

"Kedy máš pláne začať s tými kosťami?" spýta sa opatrne a ruky skríži na hrudi. Stále ho zvláštne sleduje. Nikdy nečakala že bude mať rada nejakú temnešiu bytosť.

Bylinkárstvo

"Ale ja by som toľko byliniek mala a raz toľko ich pestujem, nebol by problém to vo vani namiešať. Síce na dva krát ale išlo by to. A ešte ako tak by bol i z mäsa, to znamená že by bol pevnejší, nie?" spýta sa ho pri čom sa zodvihla a zobrala obom dopité poháre a zaniesla ich do dresu v zadnej časti pultu, kde ich rovno ponorila do vody.

"A zarovno by som upiekla koláčiky! Čo ty na to?" usmeje sa zrazu. Dlho nič pre niekoho nepiekla a miluje pečenie, čo sa týka sladkého. Ale kto v tejto dobe má rád sladké, keď každý sa len nadžgáva mäsom a krvou. Mierne prehodí vlasmi.

Bylinkárstvo

"Oh," pozrie na kúsok kože draka, " vieš aký je drahý? Za tento malý kúsok by si už mal 2 zlaté a to si predstav celého draka i s mäsom!" riekne až nadčasovo. Za ten čas prišla ku dverám, kde je i vešiak a zvesí si bolero, ktoré si oblečie. Predsa len, zas ostalo chladnejšie a ako tak je ešte mokro.

"Budeš potrebovať isté byliny, alebo na draka niečo iné? A koľko kilogramov asi?" spýta sa nakoniec a podíde k poličkám. Ruky zopne spolu a pozorne ho sleduje. Krídla ju zrazu začínaju tlačiť a intenzívnejšie. Čaj už prestával fungovať.

Bylinkárstvo

"To sa mýliš, ak sa dračie mäso dobre spracuje a ostane len tá naj-mäkšia časť, je to lahôdka. Vraj. Nikdy som to ešte neochutnala," mykne nenútene plecami, pri čom teda začne hľadať viac dračieho oka.

"Zbroj? Ty to vieš? Vraj je umenie vytvoriť zboj z kusa plechu a nie ešte z dračej kože. A mne? Na čo? Ja mám nejaké finančné príjmy, to ty by si skôr to mal predať," vyplazí na neho jemne jazyk. Začne ho jemne sypať do sáčku.

"Fakt? Ja neviem... Tak ok," riekne trocha prekvapene na jeho slová ohľadne krídel. Dvere najprv zamkne, potom stiahne na oknách rolety a mierne si stiahne vzadu chrbtový výstrih a odhalí asi 5 metrové čisto biele krídla. V miestnosti ich nedokáže ani poriadne natiahnuť, i keby chcela: "Konečne voľnosť."

Bylinkárstvo

"No zväčša mi hovorili, že je t fakt ťažké, preto," mrmle trocha nesvoja s rukami v lone. Krídlami hýbe opatrne a pomaly, len na to aby si ich pretiahla, nechce spôsobiť tlakové vlny a tak niečo zhodiť z poličiek.

"A ak si zabudol, ja ti touto pomocou splácam to, že si mi zachránil život od onen upírov. Takže nič mi za tu pomoc nemusíš dávať, ja si ešte dlho budem splácať to, že si ma zachránil. Mne stačí ak sa niekedy zastavíš na čaj," na perách sa jej objaví slabý a zároveň mierne smutný úsmev. Vie, že i on časom zmizne z jej nudného života. Ešte nik v jej prítomnosti nebol dlhšie ako týždeň. Keby aspoň mohla vedieť dôvod.

"A kedy pôjdeme?" spýta sa nakoniec. V miestnosti ostala celkom tma, keď stiahla rolety, len minimálne svetlo sa dostalo dnu cez štrbiny.

Bylinkárstvo

"Tak kedy pôjdeme?" spýta sa už tretí krát, začína mať pocit, že sa odpovede na túto otázku vyhýba, ale nevie prečo. Potom krídla zodvihne tak, ako jej to strop dovolí ale to nie je ani pätina z toho, čo dokáže. Potrebovala by veľký priestor, kde by ju nik neuvidel a mohla by sa aspoň na pár minút preletieť. Za chvíľu i zabudne ako treba s krídlami hýbať.

"Prosím, nesplácaj mi to. Pre mňa je odmena to, že môžem byť s tebou. Ta najväčšia odmena. Plus konečne sa nenudím," stále ho presviedča o opaku. Dúfa, že to raz pochopí. Blízkosť bytosti, u ktorej sa cíti bezpečne je pre ňu ten najväčší dar, aký kedy mohla zažiť. Pre ňu bezpečnosť už bol neznámy pojem. Kdekoľvek sa pohla, tam sa mohla strachovať, že jej za jej krídla odseknú hlavu. A po napadnutí upírmi sa bojí dvojnásobne.

"Ok, tak poďme!" zašvítorí pri čom stiahne krídla k lopatkám a mierne sa zatrase, ako keby otrepala na nich perie. Na to len zobrala kľúče, odomkla a do vačku šiat si strčila mobil. Na to sa zatvári, ako keby ju niečo napadlo, zájde do rohu a vide s balením veľkej čokolády: "Najlepší zdroj energie, to bude určite potrebovať." Riekne, a otvori dvere. Počká kedy vide von, aby mohla zamknúť. Keď tak spraví, vystúpi na chodník a zamkne dvere.

"Ah," prekvapene pozrie na stádo kentaurov, ktorí prejdu pred nimi v stredovekej zbroji. Hlavne mladé bytosti začnú nadšene tlieskať, iní ich prepichujú pohľadom ako obed, ostatným je to očividne jedno a pokračujú svojou cestou. Potom sa obzrie na Kiradeiahela. V jej očiach je vidieť mierny náznak strachu, z toho e je v obklopení toľkých temných bytostí: "Veď ma prosím."

Niekde pri lese, neďaleko Dračej mŕtvoly - Dvaja upíri ( 2 úrovne )

Vonku

Cíti na chrbte tak mnoho pohľadov, a ju to irituje. Ale nič jej neostáva len sa tváriť uvoľnene a nereagovať na to. Ba dokonca urobila krok bližšie ku Kiradeiahelovi, skoro je na ňom tesne pritisnutá, cíti na sebe jeho plášť, čo mu vrátila. O niečo sa konečne cíti bezpečnejšie. Kentaury zmiznú a objavia sa teraz pár trpaslíkov, vyhlasujúci nejaké slová v ich jazyku. Moc im nerozumela, pochytila niečo vo zmysle vojna, voľno a nové. Zavrtela nad nimi hlavou, bolo to tu pravidelne ale ešte nikdy sa im nepodarilo niečo podniknúť.

"Vieš o tom, že v Europe sa objavili mutanti? To je tým, ako tam pustili tu atómovu bombu, tí čo prežili skončili trocha na tom zle," riekne s nádejou že udrží nejako konverzáciu pri čom zas zopne ruky pred svojí lonom. Biele vlasy jej padajú do tváre, stále musí hlavou mykať do boku.

"Si si istý? Ja neviem, možno ta radiácia je nebezpečná i pre nás. Žiadny z nás tam ešte nebol aby sa zistilo ako to na nich pôsobí. A kto vie či sa niekto odváži," zavrtí nad tým nápadom hlavou i keď mala pocit, že do necelého týždňa sa tak ži tak objaví nohami na zničenej zemi Európy. Zbadá obrysy už jeho domu u cintorínu. Mlčanlivo už cupitá vedľa neho a zas sleduje dva havrany s červenými očami na streche, ktoré ich pozorne sledujú. Spoza ich nôh sa zdvíhal zvláštny čierny dym. Jeden z nich nervózne pobehoval na rímse zo strany na stranu a sem tam zakrákal. Ten druhý, mohutnejší, len pokojne sedel.

"Tí havrany sú s nami už od včera. Začínam mať z nich divný pocit," povie úprimne a pokúsi sa ich rukou zahnať. Len ten nervózny na chvíľu vzlietne ale znova sadne a ten pokojný zakráka ako keby sa smial.

Vonku

"A čo ja?" riekne zrazu, ako keby bolo isté, že by ona tiež s ním šla. V očiach mala istý odraz nádeje. Chvíľu ho počkala pred dverami. Zbadá kostru Trolla a onen dvoch ľudí a mierne sa zamračí. Slabo im kývne, ako keby mali vlastné vedomie s kostrbatým úsmevom a chvíľkovo pozrela hore, kde boli havrany. Lenže nič, neboli tam. Ako keby tam už ani neboli. Zdvihol sa zas silnejší vietor a z diaľky boli vidieť tmavé mraky.

"Zas búrka," zamrnčala nespokojne a mierne povzdychla. Keď sa už vydal ku drakovi tak docupitala zas k jeho boku aby nemusela byť u tých kostier, necítila sa u nich dobre i keď vyžarovali Kiradeiahelovou energiou.

Vonku

"No," sadne si do trávy chrbtom k drakovi, nie je to pre ňu dva krát príjemný pohľad a z vačka vytiahne onen balíček. "Môžme si dať trocha čokolády. Uvidíš, i tebe ako mŕtvemu celkom prospeje, hm?" rozbalí ju opatrne, aby nepoškodila obal, zlomí prvý rad, z neho ešte polovičku a tu mu podá. Druhú polovičku začne postupne jesť ona.

"Inak, tvoje kostry tiež môžu čokoládu? Že by som im tiež dala aspoň po tabličke," pozrie sa na tých čo ostali strnulo stáť poďalej.

Vonku

"Jednoducho, dodáva energiu, ktorú budeš potrebovať a trocha obohatí tvoju chudobnú krv bez železa," riekne pri čom si odhryzne druhý kúsok. Počuje za sebou len trhanie kože. Trocha ju straší, sem tam ňou mykne ale ovláda sa. Ako tak. Nemá rada, keď sa zraňujú bytosti, nenávidí to. A draky obzvlášť milovala. Draky obzvlášť.

Nakoniec si ľahla na chrbát, i keď ju to tlačí na krídla, čo už narobí. Ruky dala za hlavu a zapozerala sa na oblohu. Mraky už boli skoro čierne. A to zas bolo ledva poobedie a zas skoro nič nevidela.

"Ono ti to nepridá železo, len ti ju trocha obohatí aby ti dlhšie vydržala energia," zasmeje sa jemne a vloží do úst posledný kúsok. Na to si pomaly ľahne do trávy a ruky dá za hlavu. Pozrela hore na ťažké mraky, ktoré nie a nie spŕchnuť.

"A ak získaš toho draka, tak čo bude ďalej? Pôjdeš do tej Európy, alebo ako?" spýta sa znova opatrne ale radšej na neho nepozrie. Bojí sa, že by v jeho tvári zbadala niečo, ako odpor k jej prítomnosti skoro všade. Jej je už jedno kde to bude. Jeho prítomnosť čím ďalej, tým viac prispieva k jej pocitu šťastia.