Andor.cz - Dračí doupě online

Ťažké šedivé mraky pokrývali oblohu.
Kráčal zahrabaný hlboko vo vesmíre svojich myšlienok. Vedomie mu blúdilo v nekonečnom čiernom priestore, vyplnenom jasnými farebnými bodmi, krúžiacimi ako splašené hviezdy okolo nehybného zlatého stredu galaxie jeho duše.
Túto ulicu už prešiel toľkokrát, že nohy pracovali automaticky, inštinktívne, mozog pracoval na minimálne obrátky.
Zastavil.
Ani nevedel prečo. Aspoň si to nedokázal uvedomiť.
Iba pomaly sa vynoril sám zo seba aby zistil, prečo jeho telo nerobí to čo vždy. Niečo je snáď inak?
Pozrel pred seba.
Vizuálny podnet – oko – zrakový nerv – centrum zraku - ... – „Nevidíš nič neobvyklé.“
Mozog sa tým cítil uspokojený a bol by rád, keby aj on bol.
Do nosa sa mu nenápadne vkradla vôňa.
Zvláštna, taká... obrazotvorná. Predstavil si, ako sa vznáša nad kamennú cestu a ponára do hustej hmly, ktorá ho obklopila. Bola sladká, belasomodrá, trochu lepkavá. Spotili sa mu dlane. Predstavil si celkom jasne veľkú kocku čokolády. Mliečnej. Pomaly sa pred ním rozpustila vo vzduchu, no on ju jasne cítil v nose, rovnako ako na jazyku.
Celkom sa vytrhol z predstáv. Ulica bola chladná, tmavá a prázdna.

Stála tam, na dĺžku paže mu pozerala priamo do tváre.
Dievča nevyzerajúce na viac ako dvadsať rokov. Vo svojom oblečení a výzore by musela vzbudzovať nejeden pocit a vyvolávať nejednu predstavu. A pri tom o ňu nikto ani okom nezavadil.
Ramená mala zahalené čiernym zamatovým plášťom siahajúcim kúsok pod zadok, na krku jednoduchú zamatovú stužku.
Pod zlatým kyrisom, výrazne žensky tvarovaným, mala iba niečo malé a čierne, vyrobené z lesklého materiálu. Spodné oblečenie odhaľovala rytinami zdobená zbroj až tesne nad bruchom, kde voľne prechádzalo do sukne s rozparkami tiahnucimi sa po oboch stehnách. Tam kde končila sukňa, začínali vysoké zlaté čižmy s čiernym kožušinovým lemom. Rovnako ako kyris, aj tieto boli pokryté ozdobami v tvaroch prepletených plameňov a bleskov. Kov však bol len spredu, ich zadná časť bola z kože.
Krátke zvlnené vlasy mala sčesané dozadu. Dalo by sa povedať, že boli čierne, no to by bol chabý opis. V tom lesku sa priam odrážali divoké plamene Večného ohňa, i keď naokolo bola iba šeď mestskej ulice. Tie vlasy vnútri priam horeli, blčali ako tisíce tenkých plamienkov poslušne usadených na jej hlave.

Upierala na neho zelenkavé oči. Sústredene, ako by ho chcela prinútiť. Prinútiť vidieť ju.
Priehľadná stena medzi nimi to nedovolila. Nedala sa vidieť, nedalo sa jej dotknúť a napriek tomu si ju až príliš dobre uvedomovala – neprestupnú hranicu dvoch svetov.
Natiahla pred seba bledú dlaň. Chcela to skúsiť. Dotknúť sa smrteľníka.

Trhol sebou a o krok cúvol. Rozum zavelil a on poslušne urobil čo mu prikázal, aj keď tomu ani zbla nechápal. Prečo?
Nadýchol sa.
Zase cítil tú vôňu. Belasá hmla, čokoláda...
Zavrel oči, presvedčený, že aj tak nič neuvidí.
Mozog na neho vyrukoval s neodbytnou myšlienkami o tom, ako by sa mal už pobrať domov, že je chladno a mohol by ochorieť. Alebo že doma ho už čakajú a nemal by prísť neskoro.
Musel ich zaháňať. Ešte nechcel ísť.

Sklamane stiahla ruku späť.
Vzdychla. Obláčik pary sa vzniesol od jej pier a zamieril k oblohe. Pozrela hore.
Medzi mrakmi videla známy obrys.
Koňa a na ňom... akoby sama seba.
Vo výške nad strechami domov sa nehybne vznášala jej skoro dokonalá kópia, usadená na bielom žrebcovi. Na tvári tej na oblohe, trochu užšej a tmavšej ako bola jej, videla nespokojnosť.
Vedela, že to nemá zmysel. Že ju nikto z nich nemôže vidieť. Hranica života a Smrti bola pre smrteľníkov neprelomiteľná. Nedokázali by pochopiť a preto radšej sami nevideli. Zmysly ukazovali mozgu iba to, čo bol rozum ochotný spracovať. Ostatné bolo nemilosrdne zavrhnuté ako neexistujúce.
Keby mohli...

Obrátila sa na podpätku a vykročila.
Naposledy sa obzrela.
Mladík tam stále stál so zatvorenými očami. Hruď sa mu výrazne dvíhala, keď pomaly, skúmavo nasával nočný vzduch.
Zapískala.
Z tieňa jednej z budov vyšiel kôň. Vysoký, biely, svalnatý. Prišiel až ku nej, pri čom jeho kopytá na tvrdej kamennej dlažbe nevydali ani ten najslabší zvuk.
Obratne naň vysadla, pevne chytila uzdu a odvrátila zrak od smrteľníka.

Nič.
Aj vôňa sa stratila.
Skúšal to, ale nič viac neucítil. Bol to len prelud, príliš bujná fantázia.
Potriasol hlavou a pozrel na oblohu.
Bola tmavá a zatiahnutá ťažkými šedivými mračnami.
Zablyslo sa.
Rozum mu to chcel vyvrátiť, no on jasne vedel, že tam hore, na pozadí mrakov ožiarených bleskom, videl dve siluety neviditeľných jazdkýň.
Usmial sa a zamyslene pokračoval cestou domov.