Andor.cz - Dračí doupě online

Bola tichá, sychravá aprílová noc. V údolí ležala nepriehľadná tma. Spala nehybne ako v voda v mútnom rybníku. Cez ňu si kliesnil cestu veľký los. Veľká biela masa sa pred ním rozostupovala na všetky strany. Púšťala ho bližšie do svojho jadra.
Zviera bolo zúfalé. Rýchlo bežalo, pokyvkávajúc hlavou hore, dole. Už tu blúdilo hodnú chvíľu. Na krásnom jasnom hrebeni stratilo orientáciu a tak zišlo dolu do údolíčka, kde sa náhle zatiahla záclona a on sa v nej sám uväznil. Prudko zastal, keď sa mu kopyto obtrelo o veľký ploský kameň. Sklonil krk a zahľadel sa tam, no nevidel viac ako predtým. Trochu zatriasol hrivou od pobúrenia a zahnal sa parožím na zem. Keď dopadlo ozval sa tupý náraz. Los sa náhodou obtrel raz parožím o skalu. Od nej odskočila červená včielka. Dopadla na suchú trávu a vtedy sa všade naokolo rozrástol červeno-žltý kvet. Musel utiecť, no teraz to bolo pre jeho myslenie jediné východisko z tejto situácie, už nechcel byť bezmocný, stále blúdiť po krajine tam a späť.
Znovu sa zahnal a prudko mykol hlavou. Spravil to trikrát, kým sa mu to podarilo. Malá muška odletela od jeho parožia a pristála na starom raždí. Všade naokolo sa rozrástla červená popínavá rastlina. Los pocítil horúčavu, páľavu. Rozbehol sa opačným smerom s hlasným rykom.
Naraz všetko videl. Obrysy stromov, kríky a kopy opadaného lístia. Všetko zažiarilo v jedinom momente. Kopytá prudko zarazil do zeme. Pred ním stáli traja vlci. Huňaté kožuchy boli ničím oproti ich hrozivo vyzerajúcim vycereným tesákom a očiam, ktorý prahli po krvi a smrti. Akoby sa nevedeli dočkať, tešili sa, kedy budú môcť chytiť svoju ďalšiu obeť. Ticho vrčali.
Los otočil hlavu doprava a doľava. Vpravo na malej bačorine ležalo lano. Staré, skazené a ohnité časom a hlodavcami. Nepozdávalo sa mu to a i keď pochybovanie bolo matkou pokroku, čo mu navrávalo, že sa má obrátiť a bežať k červenému kvetu, rozhodol sa inak. Zvrtol sa doľava a svižným skokom preskočil lano. Do nohy sa mu v mihu zakusli zuby jedného z lovcov. Pocítil prudkú bodavú bolesť. A v tom sa stalo ešte niečo horšie. Pod nohami sa mu stratila pevná zem. Zrazu tam nebola. Zľakol sa a výhražne zaryčal. Varoval zem, že ak sa nenavráti, rozpára ju na franforce všade, kde sa len bude dať.
Nevedel však, čo sa dialo, no cítili, ako jeho telo padá vpred do jamy na koly zahrabané v zemi. Bol to jeho koniec, avšak možno si uvedomil, že svojim konaním a chybnom úsudku padol do vlastnej pasce, ktorú mu nastražil život.