Andor.cz - Dračí doupě online

Oblasť: - neznáma
Čas: - neznámy
Misia: -dobiť nepriateľské územie

V skutočnosti to nebolo až také drsné, ako to na prvý pohľad znie. Boli sme mladý, rozohnený a slúžili sme hrdo svojej vlasti. Áno sladké dvanáste roky nášho života. Tak ako každé dieťa aj ja som sníval o dobrodružstvách a hrdinských činoch, no v netušil som, že sa čoskoro jeden zo snov stane skutočný...


Bol nádherný letný víkend. Ako školopovinné deti sme mali vcelku voľno, pretože posledný školský mesiac bol skôr taká menšia formalita. Po výdatnom obede, ktorý prichystala babka, som sa znovu vydal medzi domy do ulíc za našou partiou. Susedia, bratranci, kamoši... deti jednej ulice. Boli sme v nej non stop a zakaždým sme vymýšľali kadejaké hovadiny. Bol to náš rajón, odľahlé domy na kopci. Okružná ulica, za ktorou už fakt nič nebolo. Náš domov, zvaný Bukovina.

V tej dobe zúrili kruté boje. Preto sa von neoplatilo ísť bez plastovej zbrane s tisíckami plastových guličiek po vreckách. Bojovali sme medzi sebou. Raz kvôli hádkam, raz kvôli zábave, inokedy kvôli vojenskému výcviku na horšie časy. Akurát sme stáli v kruhu a dohadovali si bojové tímy pred tým, než vbehneme do rajónu blízkej základnej školy, ktorá bola naše ideálne bojisko. Vtom sme ale v diaľke zazreli jedného nášho známeho, ktorý býval vo vedľajšej ulici. Igor dobehol medzi nás, bez zbrane celý udýchaný a s zúfalým výrazom tváre. Keď nabral dych vyšli z neho prvé slová.

“Chalani! Chalani! Tí hajzli tam prišli! Zabrali mi celú roľu! Nemám kam ísť...“

Keď spomenul oslovenie hajzli, vedeli sme, o koho sa jednalo. Boli to obyvatelia vedľajšej ulice, ktorá pokračovala smerom až k hlavnej ceste popri rómskej osade. Volalo sa to tam Pod Vŕškom. A obyvatelia tamtej ulice boli nechválne známi Vrškári.
Bola to úplne odlišná odroda ľudí v tomto meste. Boli to nečestný bezduchý hajzli, ktorý vždy vyvolávali konflikty, zaberali nám ihrisko a kradli naše bojové vybavenie v podobe kradnutých dosák z neďalekej píly.
Igor bol tiež síce Vrškár, no dobre sme ho poznali. On nebol ako ostatný. Asi preto, že sa tam nenarodil ale pred dvoma rokmi prisťahoval do nového domu. Všetci sme ale vedeli, že srdcom je z Bukoviny.

Súdruh Patrik ihneď po Igorových slovách dvihol zbraň a vyzval nás do boja za Igorovu česť a jeho roľu. No vtedy sa rozprúdila vášnivá debata o tom, čo sa tam vlastne deje.

“A čo tam vlastne robia? Ujebali ti zas niečo?“ ozval sa Martin.
“Nie nie. Len to tam všetko obsadili, nechcú ma pustiť na vlastnú roľu.“ dodal ešte stále rozdýchavajúci Igor.
“No a?“ povedal Martin, no do jeho reči skočil Patrik. “Že no a!? Na vŕšku mám babku! Dobre viem čoho sú ti hajzli schopný! Dnes na roli a zajtra ho budú mať v dome! “

“Presne tak!!“ Zborovo sme skríkli. Nie všetci, ale viacerí, ktorý chápali Igorovu situáciu. “Ideme tam a vybojujeme Igorovu roľu späť!!“ Vyhlásili sme zborovo a neodbytne.

Sused Martin len pokrútil hlavou a s troma slovami: “Vy ste Debili ...“ sa snami rozlúčil. Nemali sme mu to za zlé. Nemohol ísť bojovať len tak. Mal o dva roky mladšieho brata, o ktorého sa musel starať a taktiež rodinu, pri ktorej musel byť. My najväčší vlastenci sme ale ostali.

Ja, Patrik, Lukáš, Igor, Roland, Jaro a Maroš sme sa usadili na najbližší plot prediskutovať bojový plán. Bojová porada započala a mi so zbraňami v rukách sme sa dohadovali, ako vyženieme Vrškárov z Igorovej role.

“Vezmem zbrane a dostrieľame ich až k ich vchodom! Pi*usov panelákových!!“ ozval som sa hneď s prvým nápadom. Igorova tvár ale zvážnela a dodal: „Na nich naše zbrane nefungujú. Na nich platia jedine palice a granáty!“ K Igorovim slovám len ticho prikyvoval Patrik spolu s Lukášom. Oni to tam poznali. Mali tam babku a sem tam trávili dokonca aj dni.
“Musíme vyraziť teda bez zbraní a vyhnať ich holými rukami a granátmi!“ Zaznel finálny verdikt krátkej porady.

Potichu som kývol hlavou a behom som sa vybral domov. Odložil som svoje dve plastové devítky a napil sa z poriadneho pohára Coca-Coly. Pohľadom som pritom sledoval Mamu, otca, Babku a brata, ktorý bol ešte krpatý škôlkar.
Potichu som si vychutnal dúšky sladkého moku. Lebo som vedel, že môžu byť pre mňa posledné. Ach keby moja rodina vedela kam idem, zaplakali by nad touto vojnou. No bohužiaľ za susedov bojovať treba.

Sklonil som hlavu, zaťal zuby a vybehol von z domu na ulicu, kde ma súdruzi spolubojovníci už čakali. My. Siedmi statočný sme sa vybrali na bojové pole. Za česť a územie nášho suseda!

.....................................................................

Po desiatich minútach sme dorazili k Igorovemu domu. Bol to hnusný rúžový barák, ktorý sa nikomu nepáčil, no Igor doň chodil rád, kvôli Play-station. A aj preto, že tam býval. Vošli sme na jeho dvor a prešli za barák. Preskočili sme plot a pritisli sa k hlinenému útesu, ktorý bol vysoký asi tak dva metre. Bol to posledný zákop pred Igorovým domom.

Nenápadne sme z neho vystrčili nosy a sledovali sme vrškárov na roli. Igor neklamal. Tí hajzli tam boli. A ešte k tomu v jasnej presile. Traja cvičili kombá a Jutsu s palicami. Iný s futbalovou loptou. Napočítali sme ich asi tucet.

Potom sme sa zosunuli tak, aby nás nebolo vidno a prebrali sme našu stratégiu.
“Prejdeme okolo susedových barákov a prejdeme cez jeho roľu. Tam je jeden strom, to bude naše stanovisko. Zrúbeme ich bez ľútosti!“ Ako sa povedalo tak sa aj stalo. Prišli sme na susedovu roľu, uprostred ktorej bol menší strom, pár konárov a palíc. Patrik s Marošom vzali do rúk dve palice a lepiacou páskou ich zlepili tak, že vyzerali ako kríž!

“Toto je náš znak! Za Ježiša Krista! Lebo je to borec!!“ Ako to dopovedal, kríž sa rozpadol. Preto bežali do garáže a pribili ho klincami na strom.

Samozrejme stavbu nášho „tábora“ videli Vrškári. Preto dvaja z nich prišli vyzvedať, čo to tam robíme. Prekliaty poslovia! Vždy chodia po dvaja!

“Vypadnite z Igorovej role! Bežte tam do pi*e do lesa! Odkiaľ ste prišli!!“ Zakričal Patrik.

“Ani náhodou! Toto územie je naše! Bukovinári tu nemajú čo hľadať...“ Ozval sa jeden z nich. Práve ten, čo držal palicu.
Patrik sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol. Pohľadom potom pozrel dozadu na nás.
“Tak potom nám neostáva nič iné, než...“ Vtedy kývol hlavou a všetci sme si nabrali do oboch dlaní granáty. Boli to hlinené kusy, ktoré sa povaľovali na zemi. Keď s ním niekto dostal aj to zabolelo, ale hlavne to spravilo pekný efekt keď sa tá hlinená ruda roztrieštila na kusy a prach. O to väčšia sranda bola to, že v nich boli aj kamene.. sem tam... “... než vás zničiť!!!!“
Zakričal Patrik a my všetci siedmi zborovo sme ich skoro ukameňovali.

Nemali šancu. Zbabelo sa pustili na útek a bežali k svojim. Vedeli sme, že ich je viac, že sú v presile. Bolo ich dvanásť a nás bolo len 7. Každý z nás tým pádom musel zmlátiť minimálne štyroch. Mali sme výhodu prekvapenia a tak Igor zavelil k útoku!

Prvá vlna siedmych neohrozených sa rozbehla v pred. Hádzali sme do davu granáty hlava-nehlava a rúbali sme ich Vrškár-nevrškár! Pes-nepes!

Granáty sa rozbíjali o ich telá, ako snehové gule betónove steny. Až pri nás bol počuť praskot ich kostí a ich bolestné stony! Netrvalo dlho a aj keď ich bolo viac, zahnali sme ich až za Igorovu roľu priamo do malého lesíka, ktorý pozostával z troch listnatých stromov a celá táto plocha mala tak 1x 6 metrov.
“Jo!! Dostali sme ich!!“ Zakričal Jaro! A všetci s radostným výkrikom sme sledovali ako zbabelo utekajú! Konečne bude znovu od nich pokoj.

Radosť ale netrvala dlho. Z ničoho nič sa ozval z toho lesíka mohutný krik a celý tucet Vrškárov sa vyvalil na nás. Ani sme nestihli pozbierať granáty a už okolo našich hláv lietali tie ich.
“Ústuuup!!“
Zakričal, ani neviem kto. No vtedy sme zobrali všetci nohy na ramená a bežali sme ostošesť. Hnali nás ako psov až k nášmu krížu. V poli za stromom sme sa pohádzali na zem, aby nás nevideli a nemohli trafiť. No to bola zreje osudová chyba. Nielenže nás bolo vidieť, ale nedokázali sme sa ukryť pred hodom zvaným „padáčik“. Mali nás tam ako na dlani a my sme nič nezmohli!

“ÁAA! Moja nohaaa!!“ ........ ....... „Zlomili mi rebrooo!!“Naše stiny avýkriky sa rozliehali medzi nás. Temer ich ani nebolo počuť v tom rachote a v tom bombardovaní. Všetci sme ležali so zaťatými zubami, s krikom a kryjúc si hlavy sme čakali na to, kým to prejde.

No bohužiaľ nechcelo to presjť. V tomto ukrutnom boji kde naše životy vyseli na vlásku sa ale jeden nás vschopil a zdvihol morálku. Jaro svojím krikom nás donútil, aby sme sa nekryli ako baby a aby sme bojovali, inak nás dostanú!
Mal pravdu. Museli sme sa vschopiť, inak by nás zabili. Sklonili sme ruky z hláv a vzali do rúk granáty. Marošovi sa to stalo osudným. Ten vtedy dostal jeden priamo do čela. No bohužiaľ vo vojne obete sú...

Z našich hrdiel sa ozval mohutný krik, ktorý ich zastrašil. Dvihli sme sa zo zeme a začali sme brániť náš kríž! Pretože Ježiš je Borec a Igor má roľu. Odolávali sme úderom, ktoré končili v našich hrudiach a hádzali sme stále viac a viac. Nebáli sme sa! Bolo nám to jedno. Keď zomrieť, tak za suseda!

Triasli sa ako osiky. Skoro sa posrali všetci do jedného čo tam stáli. Vbehli sme medzi nich a vtedy započal líty boj, v ktorom sa ukázalo naše hrdinstvo.

Oni palicami, mi rukami! Oni granátmi, mi granátmi a sem tam kameňom. Nikto nevedel, kto po kom hádže. Len sme kričali a bili sa. Niekedy sme dostali ranu do chrbta, no tá nas nezlomila ale posílila a hádzali sme ďalej.

Stál som asi tak osem metrov od chlapčenskej dvojce. Jeden s palicov, druhý s granátmi. Jeho granát letel po mne, tak som paľbu opätoval. Ten mladší sa zohýbal po granáty a ten starší s palicou to schytal. Doteraz mám zarytý v pamäti pohľad ako sa granát rozletel o jeho čelo. Hrudy hliny a prach sa rozleteli okolo jeho hlavy a on s pokrčneov tvárou zahadzoval palicu a padal k zemi. Padol na zem až kým neostal ležať s rukami na tvári.

Taká bola krutosť vojny a to preto, že Igor má roľu a Ježiš je borec. Ten mladší stál tesne vedľa neho. Smrť v jeho očiach sa nedala ukryť a ja s úsmevom som sa kochal efektom môjho zásahu. Nebolo to ale dlho, pretože onedlho som dostal zásah ja a priamo do ľavej nohy.

Môj postoj podlomilo a pohľad videl pár granátov, ktoré leteli okolo mňa. Vtedy som si uvedomil, že od našich som si nadbehol a že som sa sám ocitol v náručí Vrškárov. Ani som nestihol zanadávať a dal som sa na útek.

Bohužiaľ spolubojovníci boli moc ďaleko, preto som bežal do zákopu k Igorovmu domu, ktorý bol len pár metrov odomňa. Rýchlo som vyskočil a pristál s odretými kolenami v zákope . Myslel som si, že ma v tej chvíli nikto nevidel, no mýlil som sa.

V tú chvíľu sa na mňa spustila nehorázna salva granátov a ja sám nekrytý som sa ocitol uprostred najväčšieho bombardovania. Kryjúc si rukami hlavu som videl, ako sa granáty rozbíjajú o stenu Igorovho domu. Nedal som sa a v zápale boja som hádzal granáty naspäť.

Bohužiaľ dom dohodil akurát tak pár desiatok centimetrov od okraja zákopu. Pretože som sa kryl jednou rukou. V tom som začul dupanie a počul som, ako sa hlina nad mojou hlavou zosúva. Nevedel som čo sú to oni, alebo či sú to moji. Pozrel som sa na stranu a asi dva metre po mojej pravici stál Vrškár.
Rovnako zmätený ako ja sme si so strachom vymenili pohľady. Bol som odhodlaný ho zabiť! Nemal som na výber. Zákop mohol patriť len jednej jedinej strane a to tej silnejšej. Už som siahal po granáte keď vtom spoza môjho chrbta jeden letel. Preletel ponad mňa a rozbil sa o ruku vrškára, ktorý sa ihneď dal na útek.
Pozrel som sa dozadu. Žeby to bol niekto od nás? To nemohlo byť možné! Boli moc ďaleko. Žeby to bol Ježiš!? Keď som sa otočil videl som vedľa seba Jara, ktorý mávol rukou. Spolu s ním sme vybehli zo zákopu odhodlaný ďalej bojovať.

Keď sme ale vyšli, bol temer už koniec.. Väčšina z Vrškárov utekala preč, do svojho lesíka a práve vtedy Patrik krutým kopancom do hlavy popravil Vrškárskeho kapitána. Ten padol na zem a nehýbajúc sa len stonal držiac sa za hlavu.

Bolo to bolestivé a zdĺhavé, no vyhrali sme. Nebolo pochýb. Nakoniec ešte s kopancom na zadku Vrškársky kapitán ušiel a mi sme začali oslavovať bravúrne víťazstvo. Bolo to náročené no znovu sme dokázali, že MY sme tí najlepší.

V oslavách nás ale prerušil mohutný krik. Krik, ktorý nám nahnal strach, krik s ktorým prešiel mráz po chrbte a s ktorým nejedny nohavice neostali suché. Bola to vrškárska babka, ktorá nás chcela zdrbať za vojnové zločiny. Nedali sme sa a... ušli sme.

..........................................................................


Po desiatich minútach. S odreninami, celý zaprášený od hliny som sa vrátil domov. S vypnutou hruďou a dvihnutou bradou som sa vrátil naspäť k rodine a vypil som temer celú fľašu Coca-Coly. Nikto z nich síce nevedel, čo sa stalo. No ja som vedel, že sme sa stali hrdinami. Aj keď síce nie moc slávnymi, no predsa len hrdinami. Bolo to bravúrne víťazstvo a pri večerných kartách sme museli uznať všetci, že vojna z nás urobila skutočných chlapov...