Andor.cz - Dračí doupě online
Knihovna
Zmysel..Oblíbit
 | Autor: AmSekce: ZamyšleníPublikováno: 02. dubna 2012 21:05Průměrné hodnocení: 9, hodnotilo 1 uživatelů [detaily] |
Niečo čo začalo pri jednej myšlienke a skončilo pri poznaní..
Jeho život nemal zmysel.
To boli štyri slová, ktorými vedel krásne obsiahnuť svoju doterajšiu existenciu. Žiaľ v nich sa skrýval aj kus budúcnosti. Desil sa jej ako psíča metly a so stiahnutým chvostom sa na seba díval do zrkadla. Vpadnuté sivé oči, ničím výrazné, nos zjazvený, pery príliš veľké, tvár okrúhla, narastajúca druhá brada, vlasy ako slama... Mohol si ich trochu učesať a tváriť sa uhladene. Síce i tak by mu to nepomohlo. A mohol sa tváriť prudko inteligentne, či dokonca sa tak aj cítiť, ale kde to mohol využiť, keď ani prácu si nebol schopný zohnať?
Vedel, že takto to ďalej nepôjde.
Jeho fantázia bola silná. Možno až príliš. Stačilo, že večer si ľahol do postele a jeho myseľ vtedy začala pracovať na plné obrátky. Pýtala sa ho prečo vlastne žije. Prečo vlastne je, keď nemá žiadne potešenie zo života? Skrýval sa v knihách, snívajúc o rôznych svetoch, kde mágia bola úchvatná, kde žili stvorenia, o ktorých sa mu ani nesnívalo a útechu hľadal vo filmoch, ktoré i tak by sa nikdy neboli stali skutočnosťou. No jeho myseľ, práve keď nastal čas, aby ho vpustila do týchto snov, ho radšej zožierala realistickým pesimizmom otázkami o jeho živote. A veruže ten jeho bol príliš krutý nato, aby sa dal považovať za vysnívaný, či dokonalý. A čo bude po smrti? Pýtala sa ďalšiu otázku myseľ a nahlodávala jeho príliš labilný pokoj, ku ktorému za celý deň prišiel. Bol slabý a nevedel jej odolávať tak, ako by chcel. Po smrti budem mŕtvy, odpovedal jej, ona však neprestávala. Možno ani nechcela a možno len nevedela. Ale čo potom? Bude to ako sen? Budeš len snívať niečo, čím budeš konečne šťastný? Ty spánok miluješ, viem to, lebo spánok je jediný reály únik pred skutočnosťou a ona ťa tak ničí. Čo bude potom? Bol z tých všetkých otázok tak strašne unavený, len zatvoril oči a chcel spať. Chcel od nej pokoj, preto jej odpovedal len dve slová. Ja neviem. No myseľ stále čulo pracovala. Čo ak nebude už nič? Ty stráviš večnosť len v čiernote a všetko si budeš uvedomovať? Možno zmiznú aj tvoje sny a fantazijné príbehy. Pamätáš si? To oni ti po celé tie roky pomáhali zaspať. Možno prídeš o spomienky, o pocity, o túžby. Čo potom? Vtedy cítil, že sa naozaj začínal báť. Strachoval sa, že jeho myseľ hovorila pravdu. Prudko otvoril oči a hľadel na stenu. Teraz bola tmavá, ale cez deň svietila krásnou, sýtou oranžovou farbou. Nebol pripravený na stratu spomienok, na stratu svojich snov. Oni boli jediné, čo mal, a nikto mu ich nemohol vziať. Cítil, ako jeho strach rástol. Začínal niekde v podbrušku, ako keby mu tam pochodovalo stádo mravcov, a rozlieval sa po vnútornostiach smerom hore až kým nemohol dýchať. Bolo to horšie, akoby ho niekto dusil, či škrtil, lebo to iba telo sa vzoprelo potrebe dýchať. Len rozum kričal jasný povel NADÝCHNI SA! Prečo to robíš? Prečo mi hovoríš také hrozné veci? Pýtal sa mysli. Bola ako cudzí nepriateľ, snažiaci sa zničiť svojho protivníka len krutou pravdou, ktorej sa celé tie roky bránil a pred ktorou s obľubou zatváral oči. Nespoznával ju. A ona len s ľadovým pokojom odpovedala: Aby som ťa pripravila na skutočnosť a otvorila ti oči. Vždy si tvrdil, že sa smrti nebojíš. Už to nie je celkom pravda, či sa mýlim? Vedel že bola, ale ona bola posledná, pred kým to bol ochotný priznať. Bolo by to ako priznanie porážky. A on nerád prehrával, lebo aj keď bol slabý, tváril sa ako silná osobnosť. Aspoň sa o to snažil. Bol len taký páv, čo sa rád naparoval, i keď mal perie umelé. Máš pravdu. Bojím sa smrti a nechcem umrieť. Priznal nakoniec. Škoda, že strach ho neopúšťal. Ešte sa zväčšoval a on vedel, že sa mu nesmie poddať, lebo ho to privedie do stavov o akých sa len málokomu snívalo. No ty si chcel toľkokrát umrieť, prečo tá zmena? Nebodaj si zrazu uvedomuješ, že chceš žiť? Bola ako slizký had, ako diabol pokúšajúci na citlivom mieste. V jednom sa nemýlila i keď to bolo od nej kruté.
Nechcel sa vzdať svojich snov.
To boli štyri slová, ktorými vedel krásne obsiahnuť svoju doterajšiu existenciu. Žiaľ v nich sa skrýval aj kus budúcnosti. Desil sa jej ako psíča metly a so stiahnutým chvostom sa na seba díval do zrkadla. Vpadnuté sivé oči, ničím výrazné, nos zjazvený, pery príliš veľké, tvár okrúhla, narastajúca druhá brada, vlasy ako slama... Mohol si ich trochu učesať a tváriť sa uhladene. Síce i tak by mu to nepomohlo. A mohol sa tváriť prudko inteligentne, či dokonca sa tak aj cítiť, ale kde to mohol využiť, keď ani prácu si nebol schopný zohnať?
Vedel, že takto to ďalej nepôjde.
Jeho fantázia bola silná. Možno až príliš. Stačilo, že večer si ľahol do postele a jeho myseľ vtedy začala pracovať na plné obrátky. Pýtala sa ho prečo vlastne žije. Prečo vlastne je, keď nemá žiadne potešenie zo života? Skrýval sa v knihách, snívajúc o rôznych svetoch, kde mágia bola úchvatná, kde žili stvorenia, o ktorých sa mu ani nesnívalo a útechu hľadal vo filmoch, ktoré i tak by sa nikdy neboli stali skutočnosťou. No jeho myseľ, práve keď nastal čas, aby ho vpustila do týchto snov, ho radšej zožierala realistickým pesimizmom otázkami o jeho živote. A veruže ten jeho bol príliš krutý nato, aby sa dal považovať za vysnívaný, či dokonalý. A čo bude po smrti? Pýtala sa ďalšiu otázku myseľ a nahlodávala jeho príliš labilný pokoj, ku ktorému za celý deň prišiel. Bol slabý a nevedel jej odolávať tak, ako by chcel. Po smrti budem mŕtvy, odpovedal jej, ona však neprestávala. Možno ani nechcela a možno len nevedela. Ale čo potom? Bude to ako sen? Budeš len snívať niečo, čím budeš konečne šťastný? Ty spánok miluješ, viem to, lebo spánok je jediný reály únik pred skutočnosťou a ona ťa tak ničí. Čo bude potom? Bol z tých všetkých otázok tak strašne unavený, len zatvoril oči a chcel spať. Chcel od nej pokoj, preto jej odpovedal len dve slová. Ja neviem. No myseľ stále čulo pracovala. Čo ak nebude už nič? Ty stráviš večnosť len v čiernote a všetko si budeš uvedomovať? Možno zmiznú aj tvoje sny a fantazijné príbehy. Pamätáš si? To oni ti po celé tie roky pomáhali zaspať. Možno prídeš o spomienky, o pocity, o túžby. Čo potom? Vtedy cítil, že sa naozaj začínal báť. Strachoval sa, že jeho myseľ hovorila pravdu. Prudko otvoril oči a hľadel na stenu. Teraz bola tmavá, ale cez deň svietila krásnou, sýtou oranžovou farbou. Nebol pripravený na stratu spomienok, na stratu svojich snov. Oni boli jediné, čo mal, a nikto mu ich nemohol vziať. Cítil, ako jeho strach rástol. Začínal niekde v podbrušku, ako keby mu tam pochodovalo stádo mravcov, a rozlieval sa po vnútornostiach smerom hore až kým nemohol dýchať. Bolo to horšie, akoby ho niekto dusil, či škrtil, lebo to iba telo sa vzoprelo potrebe dýchať. Len rozum kričal jasný povel NADÝCHNI SA! Prečo to robíš? Prečo mi hovoríš také hrozné veci? Pýtal sa mysli. Bola ako cudzí nepriateľ, snažiaci sa zničiť svojho protivníka len krutou pravdou, ktorej sa celé tie roky bránil a pred ktorou s obľubou zatváral oči. Nespoznával ju. A ona len s ľadovým pokojom odpovedala: Aby som ťa pripravila na skutočnosť a otvorila ti oči. Vždy si tvrdil, že sa smrti nebojíš. Už to nie je celkom pravda, či sa mýlim? Vedel že bola, ale ona bola posledná, pred kým to bol ochotný priznať. Bolo by to ako priznanie porážky. A on nerád prehrával, lebo aj keď bol slabý, tváril sa ako silná osobnosť. Aspoň sa o to snažil. Bol len taký páv, čo sa rád naparoval, i keď mal perie umelé. Máš pravdu. Bojím sa smrti a nechcem umrieť. Priznal nakoniec. Škoda, že strach ho neopúšťal. Ešte sa zväčšoval a on vedel, že sa mu nesmie poddať, lebo ho to privedie do stavov o akých sa len málokomu snívalo. No ty si chcel toľkokrát umrieť, prečo tá zmena? Nebodaj si zrazu uvedomuješ, že chceš žiť? Bola ako slizký had, ako diabol pokúšajúci na citlivom mieste. V jednom sa nemýlila i keď to bolo od nej kruté.
Nechcel sa vzdať svojich snov.
na začátek stránky