Andor.cz - Dračí doupě online

Teplá príjemná noc. Reklamné billboardy na výškových budovách hrajú farbami a pouličné osvetlenie tam dolu pri zemi pretvára fádnu čiernu cestu na šachovnicu svetlých a tmavých plôch ulice. Tieto ulice a uličky sa už nedajú nazvať zaplavenými, no nezívajú ani prázdnotou. Objavujúce sa hŕstky občanov sa pohybujú priamočiaro a aj šachový amatér by dokázal predvídať cieľ, kam figúrky smerujú.
Niektorý ťažko pracujúci smerujú domov, dychtiac po odpočinku. Iný, ľahšie pracujúci, tiahnu za stredo týždňovou zábavou, ktorá dokáže len zľahka osviežiť dnešnú uponáhľanú dobu.

Pohľady väčšiny ale smerujú nadol k ich ľavým predlaktiam, kde sledujú levitujúce svetelné doštičky generované ich osobnou holografickou jednotkou (PHU). Nevšímajúc si okolie, len kráčajú po chodníku vpred za svojim cieľom, zaujatý žiarením ich rúk.
Z ich zaujatosti ich vytrhne bzučivý vysokofrekvenčný zvuk motorky temer letiacej okolo nich. Primárny motor, ktorý sa pod hruďou jazdca namiesto dvoch rotujúcich pyramíd javí už len ako rozmazaný zlatistý tanier, už nie je jediným zdrojom pohonu tohto stroja. Rýchlou jazdou stroj doslova rozsekáva svetelnú šachovnicu ulíc a belasá šmuha, ktorá za jeho chrbtom žije len chvíľku, je už len dočasnou jazvou, vďaka ktorej každý okoloidúci v duchu ďakuje tomu, že kráčal po chodníku a nie po prechode.

Krátkou chvíľou na to sa vzduchom asi šiestich metrov nad hlavou vo vzdušnom pásme vyhradenom pre administratívu a pohotovosť preženie pár strieborných vznášadiel. Tie zbombardujú chodcov salvou modro červených výstražných zábleskov a nepríjemnou piskľavou sirénou, ktorú je skutočne ťažko prepočuť.
V tento zlomový moment už všetci svedkovia vedia, že dotyčný na motorke má na svedomí niečo horšie, než len prekročenie rýchlostného limitu na pozemných komunikáciách.


K ideálnej predstave večernej romantiky mi chýba už len paralytická sieť letiaca z vozidla jednotiek korporačnej civilnej bezpečnosti (CCS). Zvuk tej sirény preráža hukot motora, čím mi naznačujú, že sa závratne približujú. Vážne už neviem, či sa mi ruky trasú len od vibrácie stroja, na ktorom sedím, alebo od strachu, či vedomia toho, že som nenávratne stratený. Doba je bohužiaľ taká a na to, aby ste sa schovali, by ste potrebovali džungľu, ktorá nie je zo železa a betónu. V meste, v ktorom žijúca technika sleduje každý váš krok, neukryjete nič.

Pod lesklou čiernou prilbou v duchu len zakrútim hlavou nad spomienkami, ktoré predchádzali túto situáciu. Ako som sa mohol zmeniť z poctivého občana na primárny cieľ CCS. Osud, ktorý má za niekoľko chvíľ čaká, je zrejme krutejší než čelný náraz do peknej steny, ktorú som si vyhliadol.
 


Saint Arten City
Sektor 73
Južná Amerika
2.10.2249
Utorok

Dobrý deň Pán Alan Neves. Máte jednu novú správu.
Odosielateľ: Úrad pracovnej činnosti v korporácií – Oddelenie Saint Arten City
Predmet: pracovná nečinnosť

Dobrý deň
Pán Alan Neves

Od ukončenia vašej poslednej pracovnej činnosti ubehlo 90 dní. Dovoľujeme si vás upozorniť na to, že ak sa sám do tridsiatich dní nezapojíte do korporačnej pracovnej činnosti, bude vám podľa Vášho profilu pridelená nútená pracovná činnosť.

O dôvod viac sa opiť. V ten deň sa aj tak už nedalo nič iné robiť. Večer vyzeral pre väčšinu netradične, pre mňa ale naopak. Bohužiaľ až moc rutinne. Pri niekoľkých otočených pohárikoch mi ale už bolo jedno, že množstvo korporačných dolárov na mojom účte pripomína chudobu.
Čo bolo horšie, tak aj tá rábijská barmanka sa mi zdala čoraz viac a viac krajšia.

Saint Arten je nádherné veľkomesto zasadené do temer skrotenej divočiny, ktorého srdcom je samotná osvietenosť a chrámy Szumistov. Ak počítame tú časť, odkiaľ sa nám podarilo vysekať či vypáliť prales a s ním aj tie beštiálne svine, čo nám strpčujú život. Teda jadro korporačného sektoru označovaného číslom 73. Ale o tom neskôr, pretože hoc nádherné Saint Arten sa pri pobreží týči ako majestát, no je preplnené rábijmi.

Rábijmi.

Kedysi ľuďmi. Dnes rábijmi. Spisovne sme tak my inteligentný ľudia nazvali rod beštií, ktoré dokázali nielen komunikovať, ale aj spolupracovať. Ešte stále si spomínam živo na hodiny dejepisu, kde náš pán poloprofesor Beleas opisoval rábiov takto:

“Potom, čo korporácie začali biologickú vojnu, ktorá s 79% pravdepodobnosťou mohla kompletne vyhladiť ľudstvo, sme sa dostali do ťažkých časov. Tri štvrtiny populácie nenávratne podľahlo mutáciám, no len tí najsilnejší si zachovali to, čo nás ľudí oddeľuje od zvierat. Vďaka krvi rábiov sme dokázali zastaviť nielen nekontrolovateľný vývin beštií a rábiov, ale rovnako sme našli liek proti týmto mutačným prvkom a netreba zabúdať na to, že oni boli tí, ktorí vrátili ľudstvu naspäť pôdu na povrchu.“

Ako rábiovia sú vlastne ľudia len trochu evolučne ďalej. Z ich viacerých druhov sa rozšíril masovo len jeden. Sú vyšší statnejší než my. Pokrýva ich vráskovitá hrubá suchá pokožka. Najviac čudné sú ale ich nohy, pretože nad pevným chodidlom majú jeden kotník a nad ním ešte druhý menší . Vďaka odlišnému génu rovnako vlastnia viacero druhou pigmentov, vďaka ktorým má tá barmanka také sexi namodrené vlasy. Ale čo tam po vlasoch, keď niektorým z čela trčia také malé zákerné rožky ako malým diabliciam.

Ako ja nie som rasista, ja ich mám rád. Veď inak by som tu s nimi nevedel žiť, keď sú v početnej prevahe a ono taký sex s rábijkou nie je len exotický. Toto a mnoho ďalších dôvodov vytvára v mojom srdiečku lásku, keď počujem slovo Rábies, ale niekedy ma serú.

Hlavne vtedy, keď mi nechcú naliať a používajú na to sprosté výhovorky ako napríklad: „Veď už nemáš čím zaplatiť.“

“Ako že nemám čím #*&@ zaplatiť?! Ja som pán §¶¢*Đ korporačný podnikateľ! Ja mám #*&@ všetko!“
Môj tón naznačil okamžitú dominanciu a argumenty, ktoré som použil, sú nevyvrátiteľné. Podvedomie mojej mysle už tuší, že bude nasledovať historka o školskej športovej kariére. K tomu priložím historky a fakty z povinnej vojenskej služby a ďalší postup nechám na pudoch. Nevyvrátiteľná taktika ako podať argumenty k dosiahnutiu svojho tekutého cieľa.
Počas tej chvíľke ani neriešim blikajúci terminál na predlaktí. Ten zúrivo opakuje číslicu 0 s otázkou:
“Začať čerpať záporný limit účtu?“
Môjmu mierne podguráženému mozgu ale nedokáže ani jedna hemisféra vysvetliť, že v pití sa dá pokračovať aj po zadaní bezpečnostných kódov a elektronického podpisu.

Moje ústa sa otvárajú, hrtan vydáva tón hlasu. Ten som ešte nestihol prispôsobiť slovu, ktoré chcem povedať a v práve v túto chvíľu ma utíši ťarcha mužskej vráskovitej bordovej dlane na mojom ramene. A čo keby len ťarcha, ale aj ten nepríjemný pocit zarytých špíc hnedých nepriesvitných pazúrov, či nechtov, či čo to tie kreatúry Rábijské vlastne na tých paprčiach majú.
“Slečna ti už nenaleje lebo máš dosť.“

Hlboký hlas Rábia stojaceho za mnou so sebou nesie pravdu. Pravdu, ktorú bohužiaľ nedokážem pochopiť. Pravdu, ktorú v ten moment ani nepočujem. Zmes pocitov je ale silnejšia než zdravý rozum a tak smútok z toho, že viac už nedostanem, sa skombinuje s ľútosťou nad mojím drahým priliehavým tričkom s abstraktnou modrou kresbou. Toto všetko zaleje agresia z domnelej drzosti okolia a z opovážlivosti blikajúcej bledastej nuly na lesklej doštičke pripevnenej na predlaktí.
Do hlavy sa mi valí krv a naviera mi nielen žila na čele ale aj žily na pravej ruke, ktorá zviera hrubý sklenený pohár s topiacou sa troskou ľadu.

Ľahký švih uvoľnenej podnapitej ruky mení facku na čin totožný s ublížením na zdraví s trvalými následkami. Kúsky skla si nájdu úkryt vo vráskach na hrubej rábijskej koži rovnako ako v medzierkach dlažby na podlahe. Väčšie črepiny vytvárajú vrásky nové. Nevynechá ani oko osoby, ktorá sa mi v tú chvíľu nepáčila. A ľad, ktorému je jedno, čo so mnou bude, sa len zbabelo vyšmykne spomedzi jeho tváre a mojej dlane a vzduchom letí boh vie kam.

Spomínal som už Rábijskú presilu? Myslím, že áno, ale ešte som vám nespomínal Rábijskú česť. Taký Rábijec volá CCS len ak musí. Rozhodnutie, ktoré určí to, či ju zavolá, alebo nie, je výsledkom zložitého algoritmu, ktorý málokedy na výstupe zobrazí hodnotu TRUE.

Tá noc bola abstraktná. Moje telo sa pod údermi niekoľkých pästí snažilo napodobniť kresbu, ktorá bola na mojom drahom tričku. Tričko, aby nezostalo pozadu, si vytváralo abstrakciu novú. Modrú farbu textilnej potlače začala prekrývať farba červená. Umelci sa so mnou veru nehrali. Bol som pochodujúcou výstavou abstraktnosti, ktorá bola zhotovená behom niekoľkých minút a ako bodka za týmto výtvorom bola čierna šmuha cez celý chrbát.

Chlad z kaluže plnej bordelu ma mierne prebral. Prítmie okolo mňa mi prišlo len vhod, pretože príchod triezvosti sa neodďaľoval. Inštinktívne schmatnem dajaký kus papiera ležiaci na zemi. Ešte stále dosť priblblý na to, aby som si s ním utrel tvár, nehľadiac na to, aký špinavý on sám je. Pri tom si moje bystré oko, ktoré bolo šťastlivo ešte na svojom mieste, zbadalo skupinu znakov na papieri a zvedavosť v spolupráci s blikajúcim osvetlením vchodu baru ma donútila prečítať si nadpis umazaný od dačoho čierneho a dačoho červeného.

“Nábor žoldnierov do skupiny FGLP... Slobodní strážci života a majetku.“