Andor.cz - Dračí doupě online

Už pridlho túžim po pomste. Rok sa potulujem s bandou vyvrheľov, vedených človekom, ktorý mi zabil sestru. Keby to tak vedel. Možno mu bolo aj podozrivé, že som sa k nim pridal dobrovoľne. Bez udania nejakého dôvodu. Nazapadal som tam. Boli tu vojenskí zbehovia, ktorých už nebavilo nastavovať krky pre jedného blázna. Preto ich nastavujú pre iného. Och, a samozrejme, pre zlato. Boli tu zločinci, ktorí utiekli z mesta, jeden dokonca ja zo šibenice. Bol tu farmár, ktorého už nebavilo dennodenne hrdlačiť na cudzom a umierať pritom od hladu. A bol som tu ja. Neveril mi a ešte stále mi neverí. Za ten rok som sa k nemu nedokázal priblížiť so zbraňou. Ale dnes... Dnes sa to možno zmení.

Kapitán Gorthmag bol obzvlášť vzrušený. Špeh v meste ohlásil niečo veľké. Kupci, naložení vzácnym nákladom iba s niekoľkými dobrodruhmi, ktorí ich majú chrániť. To bude malina, pomyslel si a pomädlil si ruky. Pred sebom mal mapu cesty, po ktorej pôjdu. Bola to amatérska mapa, no banditi nikdy neboli zrovna dobrí kresliči. Ale aj tak stačila. On tam totiž už bol. Poznal drvivú väčšinu lesa. Pridlho sa už v ňom ukrýval. Už vlastne ani nevedel pred čím. Možno kedysi to malo význam. No teraz...
Tento život mu vyhovoval. Na zimu a nepohodlie sa dá zvyknúť. A keď vám Smrtka dýcha tak dlho na krk, prestanete si ju všímať. Toto bol jeho svet. On tu bol pánom. Nikto si netrúfol v tomto lese niečo robiť. Drevo sa tu neťažilo, priveľa drevorubačov zahynulo jeho mečom. Zverina už takmer vymizla, lov sa tu neoplatil. A nikdy nebolo elkom isté, kto koho lovil. Jediné, čo tu ešte stále fungovalo, bola cesta. Nebola ktovieako dôležitá, tovar sa v poslednom čase zvykol prepravovať na lodiach. Ale tam tiež číhali piráti. A niektorí kupci to občas riskli po súši. Cesta bola udržiavaná, kráľovskí vojaci ju mali na starosť. Budila dojem bezpečnosti. No iba dokiaľ nezašla do lesa. Tam totiž sídlil on.

Správa sa rýchlo rozkríkla. Nebolo treba ani len ohlásiť ďalší cieľ. Vždy to tak bolo. Šepkanda fungovala ako najlepší prenášač správ. Začali sa teda prípravy. Meče sa brúsili, na sekerách sa menili poriská. Veď čo keby predsa? Človek nikdy nemôže byť dosť opatrný. Podľahol som aj ja. Môj meč bol vo veľmi dobrom stave. Staral som sa oň. Veď prečo by aj nie? Bol posledným spojivom s domovom. Bol to meč môjho otca. Možno ani nezistil, že som mu ho ukradol. Každopádne, poslúžil mi dobre a poslúži eše lepšie. Už teraz bol ostrý, no ja som ho nabrúsil tak, že sa s ním dalo holiť. Vravísa, že najlepší meč na pomstu je tupý a hrdzavý, no niečomu takému nehodlám zveriť do rúk svoj život. Nie teraz.
Zodvihol som čepeľ proti slnku a skusmo ňou mávol. Ozval sa nádherný svištivý zvuk. Môj meč by preťal aj vyslovené slovo...

Zo všetkého najhoršie je to čakanie. Urobili sme všetko, čo sme mohli a neostávalo nič iné, ako ostať zahrabaní v úkrytoch a nudiť sa.
Miesto na prepad bolo dokonalé. Cesta bola úzka, na jednej strane mierny svah, na druhej hustý les. Naviac, zatáčala, takže zátaras mohli zbadať až na poslednú chvíľu. A ani s tým nebolo priveľa starostí. Proste sme dole svahom zvalili pár balvanov a tie zastali uprostred cesty. Žiadne namáhavé stínanie stromov. Žiadne tupenie sekier na kazoch v dreve. Iba trocha námahy. Aj to bol kapitánov nápad. Ten chlapík je lenivý. Čo nemusí, to ani neurobí. Bohužiaľ, fakt, že umrieť proste musí zatiaľ ignoruje.
"Uf, do čerta aj s čakaním. Nebaví ma to. A je mi zima." ozval sa jeden chlapík a vytiahol starostlivo ukrytú fľašu s nejakou pálenkou. Ani si nestihol k nej privoňať. Neznámo ako sa k nemu dostal kapitán a fľašku mu vyrazil z ruky. Jej obsah pomaly mizol v nenásytnej lesnej pôde.
"Žiadnych ožranov tu trpieť nebudem!" zavrčal a odkráčal preč. Roztrasený chalík zdvihol svoju fľašu, no zvyšok toho, čo v nej mal neobrátil do seba na ukľudnenie, ako každý predpokladal, ale pomaly vylial na zem.
"Práve ma preskočila smrtka..." zašepkal strnulo. Ani netušil, ako blízko pravdy bol.

Ani neviem, koľko hodín sme tam trčali a hľadeli na prázdnu cestu. Prišli sme tam dve hodiny po svitaní a teraz mohlo byť pár hodín po poludní. Chlapi začali byť netrpezliví a reptali. Ani Gorthmagova prítomnosť už nepôsobila tak odstrašujúco, ako bolo obvyklé. A práve v tejto, pre neho čoraz horšej situácií sa ozval dupot kopýt a kroky. Spoza zákruty sa vynorila skupinka vojakov, nasledovaná kočiarom, ktorý rozhodne nebol kupecký. Chlapi sa spýtavo na seba pozreli. Žeby nás Gorhtmag oklamal? Ale zdalo sa, že aj on je prekvapený rovnako. Zdá sa, že toto nebolo na programe. No napriek tomu pokrčil plecami a vydal povel k útoku. Vojaci práve dorazili k závalu, keď sa na nich zniesla lavína útočiacich tiel. V prekvapení ani len nevytasili meče.
Gorthmag zamieril priamo ku kočiaru a ja za ním. Ostatní sa bili s vojakmi, takže bola reálna šanca, že s ním ostanem sám a konečne dostanem svoju vytúženú príležitosť. Z kočiara vyskočila nejaká žena, oblečená do prepychových šiat s mečom v ruke. Prekvapením som zastal. Ona sa chcela prániť proti nanebezpečnejšiemu banditovi, aký sa v tomto kraji objavil. Priam som videl, ako sa Gorthmag kruto cerí.
Nuž, nebolo to najväčšie prekvapenie dňa. Kapitán zaútočil s jeho obvyklou zúrivosťou. Nebol príliš dobrý šermiar, no mal skvelý reflex a bol vytrvalý. Zato jeho protivníčka bola očividne odchovaná s mečom v ruke. Jej štýl bol bezchybný, no kapitánovýmn útokom sa bránila iba s vypätím všetkých síl. A to mu dodávalo zúrivosti. Vždy, keď mu niekto v súboji odolával príliš dlho, rozpálil sa a potom... Potom to bolo dosť jednostranné.
Rozohnal sa na úder. Jeho protivníčka ho síce vykryla, no jeho sila ju odsotila. Potkla sa, padla a udrela si hlavu o bok kočiara. Zdalo sa, že len s ťažkosťami sa udržiavala pri vedomí. Gorthmag sa pripravoval zasadiť jej posledný úder. Vtedy som sa ozval ja.
"Hej, zbabelec! Páči sa ti zabíjanie bezbranných žien? Tentoraz ti to nevyjde. Prišiel čas pomstiť moju sestru." povedal som mu bezočivo. Nechcel som ho zabiť zozadu. Bol by som potom rovnaký zbabelec ako on.
Prekvapene an mňa vyvalil oči, no potom mu po tvári prebehol záblesk pochopenia.
"Takže zradca. Dobre, ako chceš. Zomri!" skríkol a rozohnal sa na výpad. Teraz bol skutočne zúrivý. Najprv som ho pripravil o obeť a teraz ho vyzývam na súboj. Možno si myslel, že ja som mu nastrčil aj falošnú správu o kupcoch. Každopádne, do úderu vložil všetku svoju silu, všetku zúrivosť. Keby som ho vykryl, možno by mi aj zlomil ruku. No ja som nič také nemal v pláne. Pred výpadom som sa uhol a Gorthmag stratil rovnováhu. Zatackal sa a preletel okolo mňa. Ja som túto prípežitosť využil a skôr, ako sa stihol obrátiť som mu meč zasekol do krku. Trafil som veľmi šťastlivo, priamo medzi dva stavce. Meč mu hladko presekol krk a iba málo chýbalo, aby som mu hlavu oddelil úplne od tela. Môj najväčší nepriateľ padol bez slova na zem. Konečne som sa pomstil.
"Prepáčte, že mi to trvalo tak dlho, madam." povedal som smerom k tej dáme a mierne som sa uklonil. Prekvapene sa na mňa pozrela, ale nič nepovedala. Jej vedomie konečne vyplo a ona sa zvalila na zem. Spokojne som vykráčal spoza kočiara, ľahostajný voči všetkému naokolo. Môj životný cieľ som splnil a nemal som sa kam vrátiť. Teraz som konečne aj mohol umrieť.
Kútikom oka som zazrel nejaký pohyb. Mierne som pootočil hlavu. Jeden z vojakov sa na mňa zaháňal násadou na halapartňu. Až teraz som si uvedomil, že už nepočuť zvuky boja. Vojaci sú predsa len vojaci, žiadne prekvapenie nie je až tak veľké, aby ich z toho nevysekal ich výcvik. A banda nedisciplinovaných zúfalcov nie je žiaden súper. Všetci naši ležali mŕtvi. Keby som mal čas, bol by som sa zasmial. Bohužiaľ, bezvedomie prišlo príliš rýchlo...


Prebral ma studený šok. Ležal som na kamennej dlážke a kvapkala zo mňa voda, ktorú na mňa práve vyliali. V zátylku som cítil prudkú bolesť. Zdá sa, že vojak ma nezabil, iba omráčil. Chceli ma živého.
"Patrili ste k tým banditom?! vyštekol na mňa niekto, koho som nevidel. Nebol to príjemný hlas. Prikývol som. Ozval sa škrabot pera.
"Pridali ste sa k nim dobrovoľne?" pokračoval. Znova som prikývol. Bola to pravda. Nechcem klamať. Hoci, na dôvod sa asi pýtať nebudú...
"Výborne, to mi stačí. Odveďte ho do cely." povedal spokojne neznámy. Mňa zdvihli dvaja chlapi, chvíľku ma vliekli po dlážke a nakoniec ma hodili do nejakej cely. Dvere sa za mnou zabuchli a ja som osamel. Prichádzali na mňa znova mrákoty. Nebránil som sa tomu. Už som nechcel cítiť žiadnu bolesť...

"...bude popravený dnes pri západe slnka! Čujte, čujte!!! Barónka von Trauth vyzýva muža, ktorý jej pomohol pri prepade, aby sa dostavil do paláca! Čujte, čujte! Včera zajatý bandita bude..." Tieto slová by dokázali prebudiť kohokoľvek. Vždy som si myslel, že rozsudok smrti vám príde oznámiť prísny holohlavý nuž a potom majestátne odkráča, aby vás zanechal osudu. Nikdy som nepredpokladal, že sa to dozviem tak nepriamo. Neosobne. Ako keby si ma nevážili ani natoľko, aby pre mňa obetovali tých pár slov. Povzdychol som si. Ale nevadí. Nič iné som ani nečakal. Nemám na to právo. Som iba zločinec. Nuž a čo sa barónky týka... Jej hľadanie bude neúspešné. Prečo by aj malo byť? Viem si presne predstaviť, ako by zareagoval žalárnik, keby som sa na tú výzvu prihlásil. Nikto by mi neveril, možno ani len barónka by ma nespoznala. Videla ma príliš krátko. Neviem, čo si od tej výzvy sľubuje...


Na námestí sa zhromaždil obrovský dav. Každý chcel vidieť popravu člena toho obávaného gangu. Každý túžil po spravodlivosti. Napáchali priveľa škôd, spôsobili priveľa zármutku. A koniec koncov, v každom človeku je túžba po krvi. Vidieť, ako umierajú iní. Verejné popravy boli v tomto smere viac než uspokojivé.
Konečne privádzajú odsúdenca. Z davu lietajú nadávky a rôzne predmety. človeka zakovaného v reťaziach zasiahol do hlavy kameň a klesol na kolená. Dav zareval spokojnosťou. Kráľovskí vojaci iba s námahou krotia rozdivočených ľudí. Nakoniec sa však podarí zabrániť výtržnostiam, a procesia pokračuje ďalej smerom k šibenici. Tam už čaká sudca, kat a mních. Sudca pozdvihol ruku, aby utíšil dav. Rozvinul listinu a začal čítať.
"Z vôle Rady mesta a z vôle Božej... urobil kratučkú pauzu a vrhol takmer nevraživý pohľad na mnícha, "...z vôle Božej som poverený predčítať rozsudok. Za banditizmus, krádeže, vraždy a ublíženia na zdraví, ku ktorým sa aj priznal, je tu prítomný bandita odsúdený na trest smrti obesením. Rozsudok bude vykonaný ihneď a jeho telo bude vystavené na námestí týždeň. Pokiaľ sa dovtedy nenájde niekto, kto za neho vystrojí pohreb, bude spálený na mestské trovy. Nech náš Pán dopraje jeho duši milosrdenstvo!"
K odsúdenému pristúpil mních, chvíľu mu niečo šeptal, potom sa prežehnal a predniesol povinnú motlitbu za jehgo čiernu dušu. Až potom sa chopil svojich povinností kat...

Za celú tú dobu som necítil žiaden strach. Možno, keď ma viedli cez námestie a videl som všetkých tých ľudí. No to nebol strach o mňa, bol to strach o budúcnosť. O ich budúcnosť. Nezdravá nenávisť, spaľujúca túžba po krvi. Ak je toto civilizácia, takmer neľutujem ten rok strávený v lesoch.
Slová rozsudku som vypočul pokojne, no neubránil som sa úškrnu. Tak mi prišili aj krádeže a vraždy... Asi aby to znelo honosnejšie. Mních ma chcel vyspovedať, no poslal som ho opreč. Nepotrebujem útechu od niekoho, kto ju nepozná. Zamrmlal teda povinnú motlitbu, aby si aspoň niečím vyslúžil dohodnutú plácu a odstúpil. Kat mi nasadil oprátku a skôr ako odstúpil, smutne sa na mňa usmial.
"Veľa šťastia na druhom svete" zašepkal. Zdalo sa, že jeho jediného táto poprava neteší.
Zahľadel som sa pred seba, ako keby som tým posledným ohľadom chcel obsiahnuť celý svet. Videl som meštiacke domy, videl som vežu na hradbách, lesy, v ktorých som stratil toľko času túžbou po pomste, ktorá možno bola zbytočná. Zrazu ma prepadol náhly strach zo smrti. Chcel som to všetko zvrátiť, chcel som sa prebudiť v rodičosvkom dome, túžil som naposledy vidieť matku, otca. Túžil som sa znova stretnúť so sestrou, znova počuť jej smiech. Znova prežiť ten jeden stratený rok, v mieri v pokoji a plnohodnotne. Dúfal som, že toto všetko je iba zlý sen. No už bolo neskoro. Ešte som stihol zazrieť nejakého človeka, zúfalo sa predierajúceho davom, keď sa podo mnou prepadli dvierka. Vlastne, ani to nebolelo...

Barónkin posol sa konečne predral k popravisku. Podal list sudcovi a smutne čakal na odpoveď. Vedel, že prišiel neskoro. Sudca si list chvatne začal čítať, no po pár riadkoch sa jeho výraz zmenil. Objavil sa na nej výraz smútku, zmaru. Pomaly pozrel na telo obesenca, húpajúce sa na šibenici a na posla.
"Povedzte barónke, že jemu... jemu už tá milosť nepomôže. Je mi ľúto." povedal a pomaly, ako keby ho trápil nejaký duševný rozpor odišiel.

Správa o milosti sa začala rýchlo šíriť davom. Už to neboli tí krvilační ľudia. Možno to bolo poslom, možno to bolo niečim iným, začali pochybovať o správnosti toho, čo práve videli. Začali premýšať, či toto všetko vlastne malo zmysel. Nálada sa menila. Zrazu neboli žiadne strkanice, ožrani zmĺkli. Ľud sa začal pomaly rozchádzať. A niektorí by boli odprsahali, že niekde na hranici počuteľnosti začuli úľavný povzdych a hlas, šepkajúci jedu vetu. Konečne sloboda...