| |||
113MM - chodba v prvním patře Spolužáci a pak Vyhoštění spolužáci Nad odpovědí profesora se spokojeně ušklíbnu a dalších námitek si nevšímám. Zamířím za Marcosem směrem z učebny, ale nedojdu moc daleko, když si všimnu, že svačinka, která byla z hodiny vykázána rozhodně nedošla moc daleko. Sem si říkala, že mu rozhodně není tolik, aby ho museli posílat na ošetřovnu a ono ano. Místo toho, aby se léčil, normálně si tu s někým povídá. Flákač. "Doporučila bych zmizet, když už ste se ulili, hodina skončila a nemyslím si, že by byl profesor rád, dyby zjistil, že ste zůstali zevlit jen kousek za dveřma." |
| |||
303 hlavně Felix „No, já bych raději zapomněla na to, co jsem dělala při úplňcích. Bylo to strašné, ale o tom si promluvíme jindy ve větším soukromí.“ odpovím jen zase trochu skleslejším hlasem k otázce ztráty vzpomínek. „Dlužím, ale neboj, není to trhání hlavy.“ nedá mi to a usměji se na něho. Pak už ale na nějaké soukromé řeči není prostor, učebna se plní všemi nejrůznějšími tvory. Od malých a celkem normálně vyhlížejících až po ty větší a také o hodně děsivější. Sedím v klidu kousek od vlka a po každém příchozím se podívám. |
| |||
Schodisko --> 303 Nikto konkrétny Na schodoch, už dosť ďaleko od grckového zoskupenia štít znova nalepím na pokožku a začnem cez neho prepúšťať vzduch, ktorý už v tejto vzdialenosti nebol kontaminovaný. Schody beriem po dvoch a zastavím sa na druhom poschodí na pár minút, aby som si došla do izby po jeden z prázdnych zošitov ktoré som vyhandlovala od spoločenky keď som sem prišla a po obyčajné čierne pero. Ani len nepozriem na moju posteľ, nedotknutú už dlhú dobu, zvrtnem sa a znova sa vraciam na schody. Vojdem do chodby o poschodie vyššie, zrakom nájdem učebňu kde budú prebiehať lektvary a vykročím k nej. Už počas chôdze kontrolujem energie za dverami. Je tam viac tvorov ktorých nepoznám ako tých, čo som už stretla. Keby mám náladu, možno by som sa na účet niektorého z nich aj pobavila. Najradšej som mala tie tvory, ktoré mali okolo seba dúhy a jednorožce a hneď sa chceli s každým sčuchnúť dokopy. Rozrazím dvere dokorán a keď prejdem cez dvere, vystriem sa do plnej výšky. Očami prebehnem po triede, aby som zaradila energie k osobám, inak ale skoro na nikoho nereagujem. Pre pobavenie, ak zachytím Leov pohľad, vyčarujem krivý pobavený úškrn. Ako na posledného pozriem na Felixa a ak by sa náhodou rozhodol ceriť zuby, tak jemu to oplatím vycerením svojich. Vzápätí si takticky vyberiem miesto v lavici hneď pri dverách, kde stojím. Nebudem mať cez hodinu nikoho za chrbtom. Chytím stoličku a prisuniem ju k stene, kde si na ňu sadnem po tom čo si dlhé vlasy prehodím dopredu cez plece a nožky šupnem zľahka na lavicu predo mňa, aby sa mi sedelo pohodlnejšie. |
doba vygenerování stránky: 1.4374070167542 sekund