| |||
Jedáleň --> Oranilov kabinet Malachi Či jej budem stačiť? Pff, aby to nebolo opačne. Cvaknem potichu súťaživo zubami. Pri jej odpovedi, že netušila čo sú to šachy sa potichu škodoradostne rozchechcem. A to sa nedá ten predmet už zrušiť alebo vymeniť za iný? Síce som to nikdy nehrala, ale zo svojej doby medzi ľuďmi som vedela čo to je za hru, a vyzeralo to katastrofálne nudne. Moju myseľ potom na chvíľu zabaví predstava Malachi, ktorá sa ako ryba na suchu, doslova, mece na zem a poloplazením, polonadskakovaním sa snaží s natiahnutou rukou dostať pri Oranilove dvere. Moje chechtanie teda neprestáva, a to ani keď odíde Tortun a mne sa začne konečne prečisťovať hlava. Súhlasne však prikývnem a ukončím svoj smiech tichým chichotom. Toľká škoda že si nebola schopná ho zabiť. Nadvihnem obočie a užívam si ten podrýpavačský tón hlasu, ktorý sa mi konečne vráti do mojej reči, aj keď sčasti sa dá cítiť, že si naozaj myslím že je to škoda. Už ma nič v hlave nerozptyľuje a neobrusuje mi hrany mojej mysle na cukrovú vatu. Prekvapí ma, keď sa ma spýta či pôjdem s ňou. Nepríde mi ako tvor, čo by sa pýtal zo slušnosti, a... aj tak nemám čo robiť do najbližšej hodiny, nie? Preto sa odlepím od stola a bez zaváhania sa vydám cez nerovnú podlahu von z jedálne. Nemám nič lepšie na robote aj tak. Myknem plecom, aby som ale nešla jak od susedov, prispôsobím rýchlosť chôdze jej. |
doba vygenerování stránky: 2.5122499465942 sekund