| |||
13 Nespokojeně zakroutím hlavou, když první studentka zjevně střílí od boku. Naštěstí její spolusedící dává více pozor a odpovídá uspokojivě. Přikývnu. „Přesně tak. Nespecifikoval jsem o co jde. Na druhou stranu, většina mučení se skutečně do černé magie zahrnout nedá. Pochopitelně meze nám kladou pouze naše schopnosti a fantazie, ale to už se budete učit jinde a doufám, že s někým jiným.“ Poslední část dodám spíš pro sebe a poněkud rozmrzelým tónem. Pustím ji, když se zahebzí. Myslel sem, že bude potřebovat pomoc, ale když si myslí, že to zvládne, pro mně za mně, ať dělá co umí. Zadívám se za Tonku a Artemise, kde se v mžiku objeví lavice, ale pak ztuhnu. To zrovna promluvila. Nahnu se k ní až tak, že se rty málem dotýkám jejího ucha. „Nic proti tobě nemám, sem ochotný napravit všechno, co ten blb spáchal, ale pokud se hned nepohneš, tak si tě tu hodim přes rameno jako ovci a prostě tě odnesu!“ Mluvím úplně tiše, takže nás rozhodně nemůže slyšet nkdo jiný. „Na vrácení tvého zraku budu chvíli potřebovat a rozhodně se mu nechci zdržovat tady pod rypákem déle, než bude třeba.“ Znovu ji chytím, za předloktí, aby se mohla orientovat podle mě. Hodinu naruší zaklepání. Zadívám se ke dveřím, pak kouknu do další lavice, kde sedí Marcos a Calysa. „Tak vy, co říkáte?“ Následně se kouzlem otevřou dveře. „Dobrý den, slečno...?“ To si fakt nikdo nemůže uvědomit, že si nemůžu pamatovat každého žáka na škole a musím si udělat docházku? Ale tahle alespoň pozdravila. Ale přišla pozdě. „Zatím se posaďte tady.“ Pokynu jí rukou k lavici, která se právě objevila. Pak věnuju velmi netrpělivý pohled Svenovi. |
| |||
13 Prekvapí ma , že odpoveď toho nabúchaného je naozaj správna, no skôr než by som na to stihla zareagovať zacítim, že Sven, ktorý zostal pri vchode, sa ku mne začne blížiť. Natočím k nemu hlavu a čierne oči neomylne pozerajú na neho, aj keď som slepá, až kým nepríde ku mne. Skloní sa ku mne a zatiaľ začne Sven číslo 1 pokladať otázku o mučení. Som vyzvaná, aby som vstala a nasledovala ho, tak čakám, že mi konečne vrátia späť oči. On asi ale myslel, že zruší tie kúzla až potom, čo ma za ručičku ako postiha dovedie do lavice. Ohrniem vrchnú peru, až mi je vidno zuby. A mám dosť. Nestačilo mu že mi vykydol HOVNO na hlavu? Udržala som sa, lebo veď sa ma ani nedotklo. Nakoniec to vyzeralo skôr ako neúspech keď skončilo všade len nie na mne. Dokonca som bola taká milá že som ho potom neodhodila na niekoho z predných lavíc. Ale toto nie. Ak ma má stadiaľto niekto odviezť, tak radšej kvôli tomu že som od bolesti odpadla alebo zošalela. Len do toho. No ruku sa ťahať na miesto ako chromý pes nenechám. Zavrčím a myknem rukou, za ktorú ma Sven číslo dva drží, aby ma pustil. Premýšľam o spôsoboch, akými by som slepá mohla prejsť bez pomoci na voľné miesto. Cítila som každého jedného študenta, takže som približne vedela kde sú lavice, ale nevedela som to presne. Mohli sa posunúť vedľa lavíc, alebo sedieť uvoľnene opretý v stoličke vzadu. Mohla som si zväčšiť štít, aby som cítila lavice skôr a mohla sa im vyhnúť, ale to by som tiež musela ísť ako dosratá. Hromžila som, že Svenova energia z lavíc, ktoré presúval už vyprchala. To by som presne vedela kde sú. Mohla som sa zmeniť do úplnej podoby a prejsť jednoducho skrz a zabrať celú voľnú polovičku miestnosti, ale...nikto ma v nej ešte nevidel. Nechcela som si skaziť moment prekvapenia. Nikam sa nehnem kým sa mi nevráti zrak. Otočím odhodlane hlavu priamo na profesora Svena s obočím stiahnutým k sebe. |
doba vygenerování stránky: 1.4409921169281 sekund