| |||
Pred Tarneyho Kabinetom Moxxi "Nie. Nebude..." Na jej poznámku na život nereagujem ale zareagujem na jej odpoveď: "Nuž dobre." Potom vážne poviem: "Héh... Takto. Nechcem ti klamať alebo ťa neskôr prekvapiť, ale po pravde ohľadne toho kamarátsva je mi to vlastne jedno. Ja som sem šiel hlavne kvôli rodičom, aby som nespôsobil doma viac problémov. Tu nie je nikto, koho nejako extra poznám a možno to je aj dobre. Lebo všetky nádeje a sny a ceľkovo moja budúcnosť sa rozsypala keď som zabil troch spolužiakov, ktorý ma psychicky zahnali do kúta. Neviem prečo ti to hovorím, ale občas je ľahšie sa zveriť niekomu koho moc nepoznám. Už som sa raz aj skúsil zabiť, lenže kvôli tým nanitom som sa o týždeň zobudil v nemocnici. Mal som potom rozhovor s rodičmi, kde sa vyjasnilo kto je tam problém a tak ma poslali sem. Asi chceli aby som bol ďaleko od všetkých a ja s nimi súhlasím. Aj keď je to iba na niekoľko rokov. Potom čo bude ? Tak to nemám šajnu. A stále zabúdam, že túto nemusím mať na sebe masku a pretvarovať sa. " A len sa pozriem na Moxxi s prázdnymi bezduchými tmavomodrými očami, ktoré sú ako vstup do tmavých hlbín prázdna. Je zo mňa cítiť prázdnota. |
doba vygenerování stránky: 1.3594629764557 sekund