Andor.cz - Dračí doupě online

Dobrodružství

Len Jeden

Příspěvků: 243


Hraje se Jindy | Budúca hra: nabudúce.  Vypravěč Dragon_Mage je offlineDragon_Mage
 

DružinaObnovit družinu

 Postava Kurtis Fleming je onlineKurtis Fleming
 Postava Jessica Lovre je offline, naposledy online byla 17. února 2020 0:51Jessica Lovre
 
Univerzas - 12. května 2015 09:50
ico2ss9582.jpg
Útek po zahrádkach [Kurtis]

Ploty preskakovať problém nie je. Skáčeš do záhrad nehľadiac na záhradné náčinie či záhony kvetov. U nás na zemi by ti už vybehla von nejaká babka s nárekom nad jej petúniami, no tu sa tvojim rýchlim pohybom kvety samé uhýbajú. Ba niektoré ešte horšie. Hryzú.
Taký kvet záhradný sa v záujme vlastného žitia skloní k zemi, no bodcové puky, alebo stvrdené okvetie vie nepríjemne poštípať, čo cítiš na nohách. V ani jednej zo zahrádok sa neoplatí ostávať, pretože by sa stala skôr pascou než úkrytom.

Adrenalínový nával agresívnych kvetov posilňuje zvuk okolia. Vieš, že ťa prenasledujú dvaja, no hlasitý krik po stranách z diaľky naznačuje, že za tebou poslali už ďalších. Dolieha na teba zadýchanie a vyčerpanie, no srdce ti buší a hlava nohám nedovolí zastaviť. Veľkosť zahrádok sa každým plotom zväčšuje a s nimi aj zeleň. Útek začína byť pre pešieho čoraz viac beznádejný...
 
Kurtis Fleming - 11. května 2015 14:37
340x24683.jpg
Venku - útěk

Nedal jsem vojákům žádnou šanci, aby mě zkusili chytit. Je mi jasné co by se stalo a nemám v úmyslu to dopustit. Utíkám pryč zadním vchodem a rovnou na ulici. Co se potom dělo v hospodě nevím, ale vracet se tam rozhodně nehodlám. Slyším za sebou dusot vojenských bot svých pronásledovatelů, kteří jsou mi v patách.

Všechno je od té proklaté oslavy vzhůru nohama. Myslel jsem si, že to bude obyčejný den, ale od chvíle kdy znám Gabriela, jde všechno z kopce. Buď se mě pokoušejí zabít, nebo zverbovat do armády. Někdy je lepší ráno nevstávat.
Při útěku padne můj pohled na drobnou postranní uličku, ale nezahnu. Utíkám stále kupředu směrem k domkům, které jsou na dohled. Vojáky stále slyším za sebou. Utíkají a křičí.
Sakra, takhle po mě půjde brzy celé město.
Ani na okamžik nezastavuji a pokračuji v běhu. Mířím pryč z blátivé cesty přímo do zahrádek. Tady je snad ztratím.
Přeskakuji plůtky a zídky, kličkuji mezi domky a celkově se snažím své pronásledovatele zmást a setřást, abych získal nějaký ten náskok a mohl se pokusit zmizet.

Náhle mi v hlavě zazní hlas, nebo možná myšlenka. Nepatří ale mě, tím jsem si zcela jist, tahle je někoho jiného. Vzpomenu si na předmět, který jsem krátce po příchodu sem našel za svým uchem, mimozemský překladač. Třeba funguje i jinak.
“Gabriel?“ vyslovím svojí domněnku nahlas. “Prsten? Co … co je … s … ním?“ dostanu nakonec ze sebe. Jsou už docela udýchaný a moc dlouho už zřejmě nevydržím.
Pak si vzpomenu na prsten o kterém se Gabriel zmínil a přejedu si po kapse. Je tam.
“Má … mám ho.“ odpovím a doufám, že mě uslyší.
 
Univerzas - 10. května 2015 22:07
ico2ss9582.jpg
Útek

Trojica vojakov neváha. Ich pohľady sa zabodnú do vás troch stojacich pri dverách a ihneď vyštartujú po vás. Jediný Kurtis objavil trochu sebazáchovy a vydal sa na útek. Jeden z vojakov okamžite zráža Filipa k zemi. O Aryu sa začína starať druhý. Tretí ma problémy kvôli tým dvom sa prepchať cez dvere. Napokon keď si ten druhý uvedomí, že dievčatko moc pacifikácie nepotrebuje vydá sa na pomoc tretiemu v hone na Kurtisa.

To dá Kurtisovi dosť času dobehnúť k zadnému vchodu o ktorom vedel už pri schádzaní dolu. Do dverí vrazí. Tie sa rozletia pričom ich pohyb končí až hlasným nárazom o murovanú stenu.
“Uff.“ Bolestne zastonajú dvere. Kurtisove nové topánky zaboria do bahna a vyrážajú po blatistej ceste vpravo.
Na ľavú stranu by to nemalo zmysel. Tam vedel, že sú skupiny ostatných vojakov. No na tej pravej strane sa rysuje viac možností. Buď to pokračovať rovno blatistou cestičkou smerom k domom, ktoré majú svoje záhradky alebo to skúsiť drobunkou uličkou na blízkej ľavej odbočke.
Až teraz Kurtisovu myseľ začína dostihovať otázka, či tie dvere ozaj od bolesti zastonali alebo nie. Na jej odpoveď ale čas nemá, pretože šplechot blata naznačuje vojakov v pätách. A nielen to.
“Pomóc! Dezertér na úteku! Berte ho!“ Kričí vojak, ktorého dobieha druhý.


 
Kurtis Fleming - 29. března 2015 19:33
340x24683.jpg
Hostinec - ráno

Noc byla dlouhá, a to zejména proto, protože jsem nemohl vůbec usnout. Ať jsem se snažil sebevíc, tak jsem zkrátka neusnul. Nějakou dobu jsem se převaloval na posteli, ale nakonec jsem všechny snahy vzdal a jenom se kochal pohledem z okna.

Ráno jsem se probudil sedící u stolu. Nevzpomínám si, kdy jsem usnul, ale trvalo mi to určitě pár hodin. Rozhlídnu se kolem sebe a pomalu mi začne docházet skutečnost. A to hlavně to, že to co se včera stalo, opravdu nebyl žádný sen. Pokoj vypadá tak jak si ho pamatuji, dokonce je tu i oblečení které tu nechal Gabriel

Oknem ke mně z ulice doléhají hlasy lidí a křik. To nevypadá vůbec dobře. Už chci vyjít z pokoje a jít hledat Gabriela, když se můj pohled zastaví na úhledně složené hromádce oblečení. Jestli je to vše pravda, a pokud vím tak nejspíš ano, tak se nacházím v úplně cizím světě. Asi bude lepší se převléci.
Rychle si obléknu připravené věci, a s každým kouskem onoho oblečení se cítím víc a víc … zvláštně. Nevím proč, ale to oblečení mi přijde divné. No když už nic, tak alespoň zapadnu mezi místní. Své oblečení nechám složené na posteli, společně s divným cylindrem. Ne tak tohle si na sebe nevezmu. Plášť si vezmu do ruky a prsten který byl u šatu, strčím do kapsy.

Dole v lokále už Čeká Gabriel. Kromě něj a hostinského jsou tu ještě nějací vojáci Co se to děje? Když přijdu blíž tak zjistím, že probíhá živý rozhovor mezi hostinským, Gabrielem a velitelem vojáků. Není potřeba mít znalosti tohoto světa, abych poznal, že hledají brance do té jejich války.
Tiše poslouchám celou diskuzi. Potom se tu objeví ještě jeden muž, ale to není podle všeho voják. Oblečení tomu nenapovídá, a s Gabrielem spolu mluví docela důvěrně. Že by starý přítel?
Celá věc se vyvíjí všelijak, ale ve chvíli kdy padne pozornost na mě a ostatní, tak mě zamrazí v zádech. Co to říkal? Moc nerozumím o jakém zákonu, nebo čem tu mluví, ale nelíbí se mi to. Detaily mi sice unikají, vím ale, že se mám stát jedním z jejich vojáků. Gabriel vypadá, že je nad věcí a tváří se celkem normálně. Moc tomu jeho klidu nerozumím. Ve chvíli, kdy udělá dotyčný muž krok směrem k nám, tak má okamžitě na krku Gabrielův nůž. Už, už jsem si začínal myslet, že je ti to jedno.
Moje radost ale netrvá dlouho. Gabriel se za nás sice postavil, ale muž má v rukávu jeden trumf, a to celou armádu. Když vysloví tahle slova, tak Gabriel sklopí nůž a ustoupí.

Podívám se na Gabriela a hledám nějaký náznak pomoci nebo rady. To má být vše? Skončím v cizím světě jako nějaký voják? Doufám v nějaký zázrak ale Gabriel mlčí. Pohlédnu ještě na ostatní, ale tentokrát nehledám pomoc. Pouze zavrtím hlavou.
Ve chvíli když muž osloví kapitána vojáků, tak se rychle rozhlédnu po hospodě.
Musím zmizet, a to rychle. Vojáků je mnohem víc než nás, takže na boj se můžu rovnou vykašlat. Musím zmizet. K hlavnímu vchodu to také nejspíš nestihnu, takže mi zbývají dvě možnosti. Zadní vchod, nebo okno v mém pokoji.
Pozoruji vojáky jdoucí ke mně a jakmile jsou u mě, přehodím jednomu přes hlavu svůj plášť a odstrčím ho pryč. “Já nejdu!“ Hned potom vyrazím pryč. Pokud najdu zadní vchod, vydám se jím, v opačném případě zamířím zpátky do svého pokoje, kde zkusím štěstí skokem z okna.
 
Univerzas - 27. března 2015 12:44
ico2ss9582.jpg
U Búrlivého kmeňa - Nocľah

Gabriel na ďalšie Kurtisove slová neodpovedal. Skôr sa stihol stratiť medzi oslavujúcimi ľuďmi, než odpovedať. Keď si ale po krátkej chvíľke Kurtis spomenie na vec, ktorú má za uchom, dovtípi sa, že Gabriel jeho slová počul. A to zreteľne.

Koniec večera je pre vás troch viac menej rovnaký. Každý má svoju vlastnú miestnosť, kde sa môže zamknúť. Každý tam nájdete dobové oblečenie, ktoré je pre všetkých rovnaké. Samozrejme nie veľkosťou.
Úple kožené nohavice niesli na sebe textúru tmavohnedých línií. Veľmi sa podobali na žilnatinu stromu no po detailnejšom nazretí na ne človek zmení názor. Toto bolo získane isto zo zvieraťa. Zakončenie nohavíc na každej strane je zdobené žiarivou bielou, až striebristou krajkou. Po oblečení na človeku vyzerajú až moc uplo, no materiál podobný koži je tak flexibilný a pohodlný. A to až tak, že sa chvíľami neviete zbaviť pocitu nahoty.
Topánky sú z podobného materiálu, no tmavšie. Po obutí môžete cítiť obíjajúci tlak okolo kotníkov. Na rozdiel od nohavíc sú topánky ohybné len toľko čo je potreba. Zbitok vlastností obuvi je investovaný do pevnosti.
Bielu tuniku kríženú s košeľou netreba moc predstavovať. Je veľmi podobná klasickej vzdušnej bavlne. Temer prehľadná, hladká a jemná na dotyk. Jej doplnkom je tmavohnedá kožená vesta vyzerajúca temer rovnako ako topánky. U tohto kusu si už môžete všimnúť prvý striebristý emblém. Krídlo podobné tomu orliemu orientované zvislo nahor obklopené modrými kvapkami. Na veste ho môžete nájsť priamo na mieste kde máte srdce.
Pre chladnejšie počasie tu máte aj ten najväčší kus oblečenia. Kabát, ktorý má bližšie k nohaviciam. Je zdobený podobne, bez emblému. Kabát siaha až po vaše kolená a je rovnako ohybný a pohodlný ako nohavice. Tiež akoby ste ho temer na sebe nemali.
Posledný prvkom nachystaného oblečenia je pokrývka hlavy. Striebristý cylinder vyzerá skôr ako klenot, než kus oblečenia. Po podrobnejšom študovaní vlnitej lesklej textúry si môžete všimnúť namodralé kvapky akoby ukryté pod povrchom.

Samotné obliekanie je ale viac práca na ráno, než pred spaním. A preto pred posledným uľahnutím do postele si môžete nasadiť akurát tak strieborný prsteň, ktorý vyzerá ako krídlo vychádzajúce samo zo seba.
Bohužiaľ vďaka oslave prebiehajúcej o poschodie nižšie sa vám podarí zaspať až o pár hodín neskôr. Ale podarí.

Ranný Vialér

Pri východe slnka sa sami nezobudíte. Vďaka nepriehľadným záclonám si môžete v miestnosti udržať tmu a spať až dokým vás nezobudí iný element. Bohužiaľ ten iný element sú hlučné trúby z ulíc a práve v dome keď vychádza slnko.

“Fronta v Ardénií bola prelomená! Preto je povolaných päť príslušníkov každého rodu. Fronta v Ardénií bola prelomená....“

To sú jediné krčiace slová, ktorým rozumiete. Ak vykuknete z okna môžete vidieť na ulici pochod sivo hnedých vojakov. Tí nesú o dosť hrubšie sivé nohavice, krátky nahnedlý kabát s kapucňou. Väčšina z nich je vyzbrojená len mečom u pasu. No môžete zahliadnuť niektorých ple vyzbrojených nielen mečom, dýkami ale aj dvomi krátkymi zbraňami na lopatkách. To čo to je presne netušíte, ale z úchytov trčia von dve drevené zakončenia veľmi podobné našim pažbám.

Vojaci prechádzajú ulicou a zastavujú sa pri každom dome. Trieskajú na dvere a vyvádzajú ľudí. Z väčšiny domov dobrovoľne, z niektorých nedobrovoľne a veru neminie to ani hostinec. Rýchlo sa nahodíte do oblečenia. Zídete dolu, kde stretávate Gabriela, ktoré oblečený rovnako ako vy drží za rameno hostinského. Pred nimi obomi stojí vojak, podľa jeho zdobenia možno usúdiť, že je vyššej šarže.
“Sedem synov šlo bojovať z rodu tohto človeka! A to vtedy keď ste ťahali z každého rodu po dvoch. Koľko z nich ešte žije!? Ani sám to nevie a vy chcete aj tak ďalších piatich?“
Vojak s kamennou tvárou odpovedá nekompromisne.
“Taký bol rozkaz. Nehľadiac na to koľko ich šlo dobrovolne. Z každého rodu potrebujeme piatich. Nemôžeme riskovať, že dobijú pobrežie, alebo snáď chcete aby sa bojovalo aj tu!? Každý jeden, kto neposlúchne bude považovaný za zradcu a viete ako sa zachádza s nimi!“

To, že ste prišli si nikto z prítomných nevšíma. Vďaka vášmu výzoru vám vojak nevenuje žiadnu pozornosť. Do hádky sa ani nemôžete stihnúť zapojiť keď do miestnosti príde niekto druhý. Tak isto tvor z Vialéru oblečený do drahých šiat ako vy. No to jeho oblečenie sa nesie do žltkastých farieb a jeho cylinder je zlatý.
“Barón Gabriel Augustus Otral. “ prehovorí muž až nezdravo vysokým hlasom. “Vojvodca Jorm z Oligei. Aké to prekvapenie. Ako to že ste ešte nestihli lízať vášho Olkora?“ Z tónu oboch je počuť nevraživosť až temer nenávisť.
“Lízať dnes budeš akurát tak ty. Ja som tu prišiel plniť cisárovu vôľu a doplniť našu armádu.“ Odvetí Jorm a pokračuje. “Čo sa tu deje? Ako to, že kapitán stráca čas tu s vami?“
„Tento človek!“
Povie Gabriel a voľnou rukou pobúcha po hrudi hostinskému. “Na začiatku vojny poslal siedmich zo svojho rodu. Teraz mu chcete zobrať ďalších päť?“
„Máte pravdu.“
odvetí hneď Jorm. “Prepustite ľudí z rodu tohto človeka! Jeho krv bojuje s nami už od brzkého začiatku.“ Vojak Jormovi prikývne a zamieri k dverám odkiaľ zakričí na ostatných.
“Ale čo sa teba týka!“ Pokračuje Jorm, ktorý prikročí k Gabrielovi a prstom zatlačí do stredu jeho hrude. “Kde sú piati z tvojho rodu?“
„Doma, v sídle. Zájdi si po nich tam. A okrem toho od bojov bola moja krv oslobodená po tom čo som urobil to čo bi desiati z rodu tvojho nedokázali.“
Odvrkne Gabriel, ktorý sa nechce dať za žiadnu cenu. “Tvoja krv. Teda krv tvojej osoby, nie tvojho rodu.“ Povie vojvodca, ktorý pomaly presunie pohľad na vás. “Strieborný cylinder. Títo sú z tvojho rodu však?“ Dodá.
“Áno, no tí sú tu pre dnešné závody. To je môj tím. Môžeš ich pozdraviť pred tým, než ťa stihneme poraziť.“ Odvetí Gabriel.
“Ale ty bez svojho tímu nezvíťazíš. “ Povie vojvodca pričom sa hlboko zapozerá do Gabrielových očí. “Až tak ti ide o výhru ty podliak? Piatich z môjho rodu dnes nezískaš. Sme tu štyria a jeden z nás je tak mladý, že nie je schopný bojovať.“
„Dvaja budú stačiť.“
Dodal chladne vojvodca a ukročil smerom k vám. Urobil len jeden krok, pretože hneď po ňom mu Gabriel blesku rýchlo priložil čepeľ svojej dýky na krk. Jorm nepohol ani brvou a stále hľadiac na vás prehovoril. “Máš pravdu. Ak ťa zabijem priamo tu a teraz nebudem musieť tvoj rod ťahať do vojny rovno ho predám do otroctva a aj tak vyhrám. Neprovokuj Gabriel. Mám za chrbtom Vialérsku armádu.“

Nastane chvíľa ticha. Kurtis ako jediný si všimne, že nôž, ktorý ma vojvodca na krku je presne ten, ktorý držal v ruke včera večer prieskumník, ktorý ho chcel zabiť. Po krátkom momente pri pohľade na kapitána, s ktorým už stáli traja ďalší vojaci, sa ale Gabriel rozhodol svoju čepeľ skloniť.
“Si chytrý človek.“ Prehovoril Vojvodca. Pohľad potom otočil na Kapitána. “Berte tých dvoch!“


 
Kurtis Fleming - 16. března 2015 16:41
340x24683.jpg
Hostinec - Lokál -> Pokoj

Ačkoliv se mi celá ta myšlenka zdála trochu přehnaná, tak to nejspíš celé bude tak prosté jak jsem si myslel. Ano, Gabriel je hodlá všechny do jednoho vyhubit jako otravný hmyz. Vůbec netuším, o co mu vůbec v první řadě jde, o záchranu světů, nebo o osobní pomstu.
“Možná, že jste si to všechno zasloužili.“
Nevím, kde se to ve mně vzalo, ani jestli to Gabriel ještě vůbec zaregistroval.

V lokále také nezůstanu. Mám sice hlad, ale ani v nejmenším nemám chuť jíst něco z toho tady. Jdu rovnou do pokoje, o kterém se Gabriel zmínil a jakmile jsem uvnitř tak ze všeho nejdříve zavřu a zamknu.
Nehodlám, aby mi sem kdokoliv a cokoliv lezlo, což ale neznamená, že bych věřil svému pokoji. Pečlivě ho prohlédnu, a když mám jistotu bezpečí, tak se uvelebím na židli. Jsem rád, že mám konečně chvilku klidu pro sebe, ale nelíbí se mi, co má přijít zítra.
Připadám si, jako na šachovnici kde probíhá šachová partie a já nepatřím ani k černým ani k bílým. Jsem jenom figurka, která nic neznamená.
Nelíbí se mi to, vůbec se mi to nelíbí. Měl bych s tím něco udělat, ale problém je co?
 
Univerzas - 12. března 2015 12:08
ico2ss9582.jpg
U Búrlivého Kmeňa

“Nie tak docela. Ale likvidácia niektorých vesmírov bude nevyhnutná.“ Odpovedal celkom s pokojom Gabriel. Vďaka prístrojom pri uchu si mohol zreteľne počuť jeho hlas. Nemohol si si nevšimnúť, že hoc odpovedal pokojne jeho tón naberal mierne farby zármutku.
“Z historického hľadiska. Naša organizácia sa snažila udržiavať mier. Rás, ktoré sa unifikovali a ovládli svoj vesmír bolo mnoho. Bolo aj dosť takých, ktorý objavili možnosť cestovania a začali kolonizovať čo im nepatrí. Tomu sa zabraňovalo tak, že sa ich poloha v makroštruktúre uzavrela. Boli sme schopný ich vesmír izolovať a umiestniť kamsi do prdele. Teda vďaka vonkajším vplyvom sa z neho nemohli dostať a nemuselo to nikomu vadiť, pretože každý vesmír je expandovateľný a stále priestorovo rastie. “ Gabriel náhle otočil obsah pohára, ktorý držal. “To sme urobili aj u nich. No nevedeli sme, že v ich domovskom vesmíre nemáme chytených všetkých. Extrémne rýchlo sa rozrástli, zničili nás a ničia ďalej. Nastala vojna. Boj o život a o smrť a ak to nebudú oni, budeme to mi, kto zomrie.“
Gabriel sa na moment odmlčal. Zhlboka sa nadýchol a svoj pohľad namieril priamo do Kurtisových očí. Nech pred tým svoju vnútornú stránku ukrýval akokoľvek teraz si videl pohľad utrápeného muža.
“Nenávidím ich Kurtis. Všetkých do jedného, za to čo urobili, robia aj robiť budú. Toľko blízkych umrelo preto, že sa snažili nájsť diplomatické riešenie. Toľko mojich blízkych zomrelo preto, že v sebe mali rovnakú nenávisť ako ja. A moožno preto vás potrebujem. Čistú myseľ, ktorú nemám.“
Gabriel sa po týchto slovách zmenil. Jeho nálada bola iná tak ako jeho pohľad a výraz tváre. V túto chvíľu mu už tak do reči nebolo ako na začiatku návštevy hostinca. Zodvihol sa od stola a povedal pár posledných viet.
“Na poschodí máte izby. Nájdete v nich pre vás tunajšie oblečenie. Najedzte sa a choďte sa prespať. Zajtra nás čaká veľký deň.“ Nebolo možné si nevšimnúť iróniu pri slove veľký. No viac to už nerozoberal. Váš stôl opustil a zamieril von z hostinca.
 
Kurtis Fleming - 10. března 2015 07:19
340x24683.jpg
Hostinec

Pozorně poslouchám Gabrielův výklad, ale moc mi to nepomáhá. Informací je tolik, navíc je to pro mě všechno nové a tak matoucí, že polovinu z toho nechápu. Všechny ty detaily ohledně různých světů a cestování mezi nimi, mi tak akorát způsobují bolest hlavy. Nic ale neříkám a nechám Gabriela v klidu mluvit.
Až když přirovná vše k velké kaluži, se začnu trochu orientovat. Nicméně to, že mu zase rozumím, mě moc netěší. Řekl vážně to co si myslím? Počkám, ještě než dovysvětlí svůj plán a přeruším ho.

“Počkej, počkej, počkej. Pochopil jsem správně, že hodláš vyhubit celou rasu?“ No vlastně nejen rasu ale celé světy. “To jsou tam všichni takové zrůdy?“ To by stejně tak mohl chtít zlikvidovat lidi a Zemi.
Pořád to nechápu. A nebo to chápu, jen se mi to vůbec nelíbí. To je ale není až tak podstatné.
 
Univerzas - 07. března 2015 12:12
ico2ss9582.jpg
U Búrliveho Kmeňa

Rozhorov stále pokračuje a hoc u stolu sedia štyri osoby vyzerá to, akoby diskutovali iba dve. Dvaja ostaný len ticho počúvajú. “Arna...“ Povie Gabriel pár prvých písmen z toho slova no utíši sa hneď ako Kurtis dodá, že to je jedno. Tichým ostane až dokým Kurtis nedohovorí. Dovtedy ho nehybne počúva. Pred svojou odpoveďou ale Gabriel stihne oprieť spodok svojich lopatiek o operadlo stoličky.
“Sme štyria!“ Doplní. “A sme bytosti, inteligentné. A každá takáto bytosť sa vie prejaviť, na rôznych rovinách. Odpoveď, ako ich zastaviť je v samotnej existencií. Vety a definície univerz a ich správania hovoria, že počet univerz, ktoré jestvujú je nekonečno. Len jedno, ale stále je to nekonečno. Aby cestovanie medzi nimi malo význam potrebujeme ich roztriediť. Najprv kvôli tomu aby sme v tom danom univerze dokázali nájsť miesto, kde sme schopný prežiť. Tým pádom z nekonečna máme miniatúrnu množinu našich vesmírov, ktorých počet je síce obrovský, no ničotný oproti celkovému množstvu univerz. Tu patrí vesmír s našou zemou, Arnabiánsky, ale aj tento, kde je Vialer.“ Pobúcha Gabriel dlaňou po stole, aby gestom naznačil, že myslí tento svet. Stôl to ale pochopí inak a vlnitým pohybom svojej plochy k jeho prstom prisunie pohár.
“Ostatné vesmíry môžu byť mraky prachu, ničoty alebo hocičoho. Kým v nej ale nie je život podobný nám nemá význam tam ísť. Ak ale chceme cestovať do iného vesmíru necestujeme podľa priestoru, ani času ale podľa života. Ak sa nedá v žiť v susednom vesmíre načo by sme doň išli. Preto keď chceme cestovať najprv nájdeme vesmír, ktorý ma Galaktickú štruktúru. Taký ktorý spĺňa predpoklady na jestvovanie života podobného nám. No a ak tam ten život je dokáže sa prejaviť. Podľa toho vieme, či sa oplatí toto universum navštíviť. Problém veru nie je v tom, či také univerzá existujú. Problém je ich nájsť. Ono to čo existuje je relatívne, pretože pri nekonečnom počte univerz sa človek nemôže pýtať, na to čo existuje alebo nie, ale to čo je schopný nájsť alebo nie.“
V tomto momente ale Gabriel neodolal a napil sa z pohára, ktorý u ponúkol stôl. Podvedome, pokračujúc v svojom „vysvetľovaní“.
“Bude to teraz znieť trochu divne. Ale každý vesmír je bytosť uvedomujúca si seba sama. Niektorá vyvinutá viac, iná menej. Každopádne jestvujú tie, ktoré sú celým vesmírom a funkčnou bytosťou zároveň. Je to ako keby si si predstavil kaluž z planktónom, kde každá časť kaluže je samostatný vesmír. Vesmír, ktorý vidíš ako zrnko piesku môže byť ten v ktorom sme teraz. Iný, ktorý vyzerá ako jednobunkový organizmus môže byť iný samostatný vesmír. Arnabiánci sú na niekoľkých zrnkách piesku. Ak nájdeme bunkový organizmus, ktorý vie papať zrnká piesku vieme ho nasmerovať tak aby z nich nič neostalo. H ehe.... “
Dodá Gabriel mierne zneistene a kopne do seba ostatok v pohári.
“Tým, že tieto jednobunkové organizmy, nazvime ich jednovesmírnimi, jestvujú. Tak vplývajú na okolité vesmíry. Teda na tie s ktorými prišli do kontaktu. No a na to aby sme takéto niečo našli potrebujeme niečo viac, než len informáciu o tom, že to existuje. To niečo viac je tu. Na Vialéri. Tento vesmír prejavuje všetky známky toho, že sa okolo neho obtrelo niečo gigantické a zanechalo to tu stopy. Ak nájdem hocičo v tomto vesmíre, čo prišlo do kontaktu s tým niečím budem to môcť nájsť. Poslať to na Arnabiánsku štruktúru. Jednovesmírny ich spapá, no a ak to urobím zle zožerie nás čosi tak rýchlo, že si to ani neuvedomíme.“
Poslednú vetu dodá tak mierne potichšie a rukou sa hneď začne šmátrať po vreckách. Odtiaľ vyberie útržok z novín, presne ten, ktorý si Kurtis prečítal v uličke. Boli tam presne tie isté správy. O vrahovi, o novom pohone, rubriky narodených a zomrelých. Gabriel ale ukázal prstom na článok o závodoch Olkorov.
“Vystupujem tu ako šľachtic. Veď moje jednoduché meno tam vidíte. Víťaz tohto závodu dostane veľké bohatstvo. Nás zaujíma ale to, že tento víťaz bude odmenený v najväčšom chráme tohto kontinentu. A v ňom je to niečo. To niečo hmatateľné, ktoré pochádza z gigantického jednovesmírneho tvora. Súťaže týchto závodov sú familiárne. Je to niečo ako dostihy, no o Olkora sa stará celá hrdina. Potreboval som svoj tím skutočných ľudí, ktorý by mi asistovali. Nemusíte teda robiť nič, len upevniť šarádu toho, že sme tunajší a že ste členmi šľachtického rodu. Ak zvíťazíme nie je čo riešiť. Ak nie budeme musieť pri víťaznej ceremónií oklamať stráže a čosi ukradnúť. To byuž mohlo byť životu nebezpečné.“
 
 
 
 
Andor.cz o.s. © 2003 - 2020 hostováno na VPS u wedos.com
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce, či administrátor portálu www.Andor.cz
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR

doba vygenerování stránky: 0.10843014717102 sekund

na začátek stránky