| |||
|
| |||
Rokville --> izba --> ihrisko Dee Keď sa so mnou Sin rozlúčila, zostala som ešte v Rokville, naobedovala som sa a kúpila si nejaké dobroty z medových labiek, pričom tretinu z nich zošrotujem len na ceste naspäť. Vojdem do hradu a zostanem stáť vo vstupnej hale. A teraz čo? Je tu také ticho... kde sú všetci? Zamierim k nástenke a zbadám, že akurát prebieha krúžok. Potom mi ale do očí vrazí niečo, čo som si nevšimla, keď som u bola naposledy. POVINNE voliteľné? Padne mi sánka a klesne mi nálada. Hneď nato sa ale rozžiarim, keď uvidím jazdestvo, a hneď sa chystám vytiahnuť brko a zapísať sa, ale... obsadenie: 10 z 10. Do puče! Zavrčím, kopnem pätu do steny a cítim ako vo mne začne znova stúpať adrenalín, až sa mi pár pásov hlavy sfarbí do blond. Po krátkom rozmýšľaní sa zapíšem na jasnovidectvo. Aspoň dospím noci. Keďže nástenka mi už dobrú náladu z Rokvillu znova zmrzačila a ja mám chuť niekoho udrieť, opäť sa uchýlim k pohybu ako ku filtrátoru emócií. Zabehnem do mojej prázdnej izby, prezlečiem sa do športového a chmatne svoju metlu. Rovno tam môžem zostať aj na nábor a pozrieť sa na tie nemehlá. Vypochodujem von a a celú cestu až smerom na ihrisko kopem do trávy, zanechávajúc za sebou občas až malé vyryté pásy zeme. Povinne voliteľné, aký sprosty názov. Buď sú povinné, alebo voliteľné, nie? Čerta Grindelwalda starého. Nadávam v duchu. Ako sa blížim k svojmu obľúbenému miestu, vidím tam už pripravenú profesorku aj s nejakým žiakom, podľa habitu Slizolinčanku. Nechce sa mi s nikým rozprávať, a tak nasadnem na metlu trocha skôr a vyletím rovno hore. Vlasy si zmením na dredy ako vždy a zopnem si ich vzadu, aby mi nezavadzali, dám si pár zahrievacích koliečok, potom sa preletím pri obručiach a vrhnem sa do prvej prudkej vývrtky nahor, plne sa sústrediac nemyslím na nič iné, ako vždy keď lietam. A moje telo sa moje kompletné presmerovanie sústredenia rozhodlo využiť naplno. Zrazu cítim akési zmeny, mierne sa mi zúži priestorové videnie, cítim ako sa metla podo mnou zväčšuje a zablúdený dred vlasov mení farbu a... vývrtku dokončím ako šikmoočka. Moje telo dnes proste chce byť azijatka. A bodka. Kur*aa! Ohmatávam si tvár, aby som potvrdila svoju domienku. Chvíľu sa premáham a až keď sa po chvíli upokojím, podarí sa mi ako-tak vrátiť do pôvodnej podoby, aspoň dúfam. Pokračujem v lietaní, ale ani nie o desať sekúnd, pri ďalšom triku sa nadávka opakuje, aj keď ju dole pravdepdobne takmer nepočuť, a ja sa opäť zaseknem na dobrú minútu na mieste, zatiaľ čo sa takmer samovznietim od frustrácie. |
doba vygenerování stránky: 0.88206887245178 sekund