| |||
Veľká sieň s Erikou "Prr. Podľa tvojho doterajšieho výkladu to znelo inak. Nemusíš sa hneť čertiť." Vyštekne Tania. Prevrátim oči v stĺp. "Prepáč. Zle som to pochopila. A ty prestaň rovno vybuchovať." Otočím sa na sestru. "Občas mám dojem, že si mala byť v Chrabromile. Nič v zlom." Dodám smerom na Eriku. Občas. Som presvedčená, že niečím Klobúk uplatila alebo sa mu vyhrážala kúzlom findelfier. To, źe ho nevie, je len maličkosť. "Mám tu inak rodinné album. Myslím na internáte. Od Charleyho mám veľkú zbierku drakov. Hovorí, že pohyblivá fotografia je to druhé najlepšie, hneď po stretnutí sa naživo." Usmejem sa. Ak má tak rada divoké šelmy,ako sa zdá, bude sa jej páčiť rovnako, ako sa páčil Hagridovi. Veď pre to mi ho Charley poslal. Tania na mňa vrhá pohľadom blesky a po tom vstane a porúča sa. Medzičasom som už zhltla to, čo by väčšina dievčat považovala minimálne za dve porcia a znova si naložím. Ešte, že sa nemusím strať o váhu. "Aké si mala výsledky? Naši boli so mnou vcelku spokojný. Väčšinu predmetov som zvládla." Usmejem sa a čakám na odklon od témy "vlk". |
| |||
Kabinet - Hlavní síň Kolegové, studenti Jakmile Spencerová opustí můj kabinet, jen nad ní trochu zavrtím hlavou. Byla mladá, energická.. Trochu dětinská. Na malý okamžik zavzpomínám na svá již vzdáleně mladá léta. Vlastně jsem nebyla o tolik rozdílná. Má matka měla takovou radost, když jsem po ní zdědila magické nadání. A otec.. Ach. Nikdy nezapomenu na to, když mi matka líčila jeho výraz ve tváři který měl, když mu pověděla o tom, že je čarodějka. Nešlo to utajit. Jak mohla? Jak vysvětlit, že batole si k sobě dokáže přivolat hračky a hudební nástroje v jeho okolí začnou samovolně hrát? Nicméně jejich manželství to nezničilo, naopak. A tak to má být. Tiše si povzdychnu při vzpomínce na svého zesnulého manžela a vstanu ze židle. Mávnutím hůlky pergameny na stole uklidím do šuplíků a polic. Volně položené brko se vznese a uklidí do stojanu. S tím z věšáku postaveného kousek od dveří vezmu klobouk, nasadím si ho na hlavu a výjdu z kabinetu. Do rány mi však padne mladá dvojice. ,,Ehm ehm." Odkašlu si, abych upozornila na svou přítomnost a oboum věnuji přísný pohled. Taková nesmírná drzost. Muchlovat se jen kousek od mého kabinetu! ,,Mínus 10 bodů. Oběma." Strhnu okamžitě a bez přemýšlení. Možná, kdyby byli kdekoliv jinde, ale skutečnost, že si něco takového dovolí před kabinetem zástupkyně ředitele je do nebe volající. S tím se mlčky, ale s hlavou vzpřímenou a kamenným výrazem vydám k hlavní síni. Cestou ještě napomenu běžícího prváka, aby raději zpomalil. Ten sice přikývl, ale jakmile zaběhl za roh, dusání jeho chodidel opět nabralo rychlejšího tempa. Jen nad tím zavrtím hlavou a dojdu až k Velké síni. Nikdy nezapomenu na okamžik, kdy jsem jí vcházela poprvé. Ani na den, kdy k nám domů přišel dopis. Matky napůl pyšný a dojatý obličej měl však v sobě i kapku závisti. Rozejdu se mezi stoly studentů ke stolu profesorskému. Stále v mysli vzpomínající na svá školní léta. Moudrý Klobouk měl tehdy velmi těžké rozhodování. Celé pět a půl minuty se trápil nad otázkou, zda-li mě poslat spíše do lví koleje nebo havraní. ,,Dobrý večer." Pozdravím profesory a Hagrida. S tím se usadím ke stolu. Mezitím, co si na talíř nabírám pokrmy, po očku sleduji dění v místnosti. |
| |||
Ve velké síni - Gronzo Profesorky Primose, pan Miettien "Líbit?" Delší dobu jsem musel pátrat nad významem toho slova a spojitostí se svou nastávající prací. Nenašel jsem ho. "Jsem si jist." Univerzální věta, kterou nic nezkazím. |
doba vygenerování stránky: 0.83910989761353 sekund