| |||
Chodba a kabinet Lupina Adams Jak všichni ví, že je to můj brácha? To je k vzteku. Jestli je profesor jasnovidectví, tak proč se vůbec ptal, co mi je? Navíc... "Kdyby jasnovidectví existovalo, tak víte, že nepřijdu." Zavrčel jsem a potěšený tím malým vítězstvím pospíchám dál k Lupinově kabinetu. Jestli tam bráška bude... Posledních pár metrů jsem sprintoval, jenže... špatné patro. Konečně po několika dalších odbočkách jsem stanul před tím povědomým kabinetem. |
| |||
Chodba -> HodinaGabriel, pak ti ve tříděStále si ho prohlížím, ale jeho úsměv opětuji. Když na mě mluví, dívám se na něj v jistém smyslu pobaveně. Když ale domluvím, povzdychnu si a založím ruce na hrudi. |
| |||
Koniec obrany, začiatok veštenia, niečo medzi tým Hlavne Jasper,, Na Williamovu pochvalu vystrúham poklonu s jednou rukou na hrudi a druhou za chrbom. Som ja ale vtipný človek. Ak som neni slepý človek dokonca aj Moodyho som pobavila. Nádcha je ešte k tomu preč, a nasleduje hodina s najsexy zdravotníkom akého táto škola kedy videla. Život je super. Zdá sa, že náladu mi nemôže nič pokaziť, hlavne po tom čo predstúpi Caylus a moje utíchajúca chichotanie znova prepukne do hlasnejšieho smiechu. Nie že by som nejaký takýto výjav u neho nečakala. Zvyšok patronov strávim znova hihňajúca sa v zákryte študentov, takže ich ani príliš nevnímam, aj keď Wittelsbachove omdletie zaregistrujem. Z mojej povznesenej nálady ma vytrhne až pohľad na Romaina a Sinestru, ktorá nevyzerá zrovna dobre keď nabrala farbu vápenky a dosť vydesene sledovala po piskľavom zvuku ktorý vydala svoj prízrak. Romain tiež vyzeral byť mimo. Poznala som ich, boli vždy moji vítaný spoločníci pri alkoholových posedeniach, Sinestra mala skvelý, pohotový zmysel pre humor a mala som ju rada. Nikdy som nemala problém robiť si kamarátov aj medzifakultne, vzhľadom na to že celá moja rodina bola vždy rozhádzaná medzi štyrmi farbami. Súcitne sa na nich pozriem a začnem sa po chvíli premýšľania medzi ostatnými ako k prvej predierať k Sinestre. Pridlho som ale váhala a za mjim chrbtom sa zatiaľ vysporiadal so sovjim strachom aj posledný študent. Moody začne rozprávať, tak sa zaseknem a otočím voľky-nevoľky hlavu k nemu. Juuu, bude ďalšia hodina s prízrakom? Rozžiaria sa mi oči, ako mi hneď začne šrotovať, na čo by som ho premenila nabudúce, ale zrazu sa zachrmúrim a viditeĺne mi poklesnú aj plecia. ... a musel to dosrať písomnou úlohou, však? To sa mi zas bude dobre písať na raňajkách. Bolo zbytočné klamať samu seba že si to napíšem poctivo predtým. Za tie roky som sa poznala. Keď sa skončí hodina, s pomyslením na to, že by som si mala ešte skočiť do izby pre knihy, keďže som neznášala vláčiť všetky naraz sa vyberiem rezkým krokom z učebne. Na chodbe ma ale zastaví známy hlas a so širokým úsmevom sa otočím k Jasperovi. Kto by nemal rád pochvaly, nie? Musím zakloniť hlavu tak, že si takmer vylomím väzy, a tak si upravím výšku na vyhovujúcich 170 centimetrov. Pohľad napriamo opätujem. Vďaka, vďaka, gratulačné karty môžeš posielať aj s malým darčekom po zvyšok týždňa. Zacerím sa, ale jeho ďalšia poznámka ma prinúti poskočiť na mieste, načo ho chytím za predlaktie a zbesilo prikyvujem. Och, to bol skvelý večer! Nie že by som si ho celý pamätala, ale ešte doteraz mám v hlave predstavu ako si jeden siedmak zaviazal vlastné trenky okolo hlavy a plazil sa tak po celej klubovni. Takmer vždy som vydržala piť najdlhšie zo všetkých. Prax je prax, ale bohužial som si spolu s rannou opicou niesla aj veľké čierne miesta v pamäti. Väčšinou som to riešila s pripraveným foťákom a ráno som sledovala spomienky, ktoré som si nepamätala. Ummh, tequila? Oliznem si pery, konečne mu pustím ruku a zoberiem ho pod rameno, neúprosne ho ťahajúc k našej klubovni, nezaujmajúc sa či tam chce alebo nechce ísť. Zlatú alebo striebornú? Zbehla by som potom do kuchyne po soľ a citróny alebo škoricu a pomaranče. Mohli by sme t spustiť v piatok, nech na druhý deň môžme válať šunky v posteli a modlikať v ošetrovni na lektvar proti bolesti hlavy. Spravili by sme to zase medzifakultne alebo berieš len žlto čiernych priatelov? A poznám ďalšiu super alkoholickú hru, keby nás je tak aspoň osem, bolo by to akurát... Začnem plánovať, zatiaľ čo popri tom bezmyšlienkovite dojdem do klubovne, izby, zbalím knihy a vediem ho automaticky na jasnovidectvo. Cestou rozoberám, čo za jedlo by sme šlohli od škriatkov a či by to stálo za malý výlet cez tajné chodby do medových labiek, a tak prídem na hodinu vo veľmi povznesenej nálade, ústa mi melú na celú tichú miestnosť a dotiahnem Jaspera na najvyšší stupienok do lavice úplne vĺavo. |
| |||
K02Gabriel a ostatní v místosti"Dobře, snad si cestu pamatuješ líp, než já." Ušklíbnu se a na rozloučenou mu zamávám, načež se otočím a vejdu do třídy. Do oka mi ihned vpadne Dante se svým Kamenem, jak se zrovna zeměstnává tvorbou vrby mlátičky. Věnoval jsem mu zamávání, ale pak jsem se usadil do druhé řady sám, ke stolu po pravé straně Liv. Sebral jsem Mau z ramene a položil si jí na klín, abych jí mohl začít drbat za ouškem a na krku. "Kdo je super koťáááátko, no kdo je super koťááááto?" Šeptám k ní, mezi tí mco vrní, jako... nenapadá mě dobré přirovnání... |
| |||
Nemám rád lidi, co strají nos do mých věcí (Z toho důvodu mám rád Voldyho) Adams Oni mě nenechají na pokoji. |
| |||
Vzhůru do hodinyTi co mě potkají, hlavně ale GabrielPo chvíli jsem se z konverzace svých kolegů vzdáli. Ani ne po půl minutě jsem ale vstal od snídaně, omluvil jsem se. |
| |||
Do třídy Alec Konečně jsme došli k učebně. |
| |||
Kabinet - Cesta do knihovny Romain "Otázku prázdnin ještě dořešíme, teď se prospi, potřebuješ to. Já zajdu pro ty knihy, dobře?" Poplácal jsem ho po rameni, vstal a přehodil přes sebe plášť. "Za chvíli jsem zpátky." Slíbil jsem a došel ke dveřím. "Nikdo by sem přijít neměl, je hodina, ale kdyby něco tak řekni, ať počká." Přikázal jsem mu a vyšel na chodbu. Nespěchám. Musím si pročistit hlavu. Bylo toho od rána trochu moc a něco mi říká, že tohle je teprve začátek. |
doba vygenerování stránky: 0.90034794807434 sekund